.Z najnovšej tvorby autora Stanislava Hábera

Podmienené láskou
Na chvíľu sa oteplilo
úzkosť vyšumela
z hlavy s ľahkým
vínom noci
a ty
zvodná po končeky
sľubuješ nové
výčitky ak ťa opustím
pritom jedno vylučuje
druhé lebo sa navzájom
podmieňuje že za výčitky
sa neopúšťa ale miluje


Byť, či nebyť na tvrdo
Zatancovali sme ráno
o štvrtej kankán
a potom ty si šla
do postele kým ja
som sťahoval našu
minulosť z pivnice
do garáže a všetky
spomienky sa krútili
vo vyhadzovaní nôh
každá detská hrkálka
mi bola milá
keď sa rozospievala
v prútenom koši
odkladaných dobrôt
a viem že byť
je iné na mäkko
zo zaváranín
z ktorých sa
vykotúľal kľúč
za ktorým v hrdzi
svietila mamina
stena so starým
radiátorom z ktorého
stúpal ku kachľovej
peci dym a škvarenina
z prikrývky zostala
znamením mimozemských
slnečných návštev
ohňa v nás

(V českej poetickej súťaži na shakespearovskú tému Byť či nebyť vyhrala táto báseň prvú cenu vo
februári 2010 http://www.pismak.cz/index.php?data=read&id=348934 .

(05.02.2010; Rozhlasová stanica Regina; Rádiobudík; 07.45; 4 min.; MAZÁKOVÁ Marika)

Dalibor UHLÁR, moderátor:
"Teraz sa vás opýtam tak trochu nezvyčajnú otázku, máte strach zo smrti? Nech už ste na otázku odpovedali akokoľvek, spisovateľ Stano HÁBER napísal román, o ktorom tvrdí, že je práve o smrti. Nie je to žiadny horor, ale príbeh horára, Oskára, ktorý má neľahký život. Snaží sa vyrovnať s ťažkým bremenom z detstva. O knihe Oskár ide do neba sa s autorom rozprávala Marika MAZÁKOVÁ."

Marika MAZÁKOVÁ, redaktorka:
"Vaša najnovšia kniha hovorí príbeh Oskára, ktorý v mladosti zabije svojho otca tým, že chráni svoju matku. Aký je jeho ďalší príbeh?"

Stano HÁBER:
"Oskár je taký prototyp človeka na Slovensku, ktorý žije v stiesnených pomeroch nášho sveta, poznačeného v tom detskom veku veľkým holdovaním alkoholu. Poznám sám niekoľko takýchto príbehov aj z vlastného života, preto je to taká trošku obžaloba, trošku kritika a ten jeho ďalší príbeh spočíva v tom, že si to nikdy neodpustí, pretože zabiť vôbec človeka, to si citlivý nemôže odpustiť, celý život sa tým trápi a nemôže ani kvôli tomu zomrieť. Takže je to dosť taká morálna dilema, zabiť a žiť alebo radšej sám zomrieť ako žiť s tým, že som niekoho zabil."

M. MAZÁKOVÁ:
"Silným motívom je napríklad aj viera v Boha?"

S. HÁBER:
"Ľudia majú predstavu, že svätci sú nejakí ľudia, ktorí možno nie sú ani z mäsa a kostí. Jedni ich budú zatracovať, druhí ich budú zase zbožňovať, a pritom svätci možno žijú medzi nami a my o tom nevieme, a sú výnimoční vo svojich morálnych, vôľových vlastnostiach, o ktorých zase ale iní ľudia ani nemusia vedieť, lebo naozaj môžu žiť v skrytosti, a preto som sa rozhodol napísať tento román, lebo Oskár je vlastne prototypom toho obyčajného človeka, ktorý v skutočnosti celý život si môže myslieť, že je zlý a že je vinný a v skutočnosti je svätý a ani on o tom nevie."

M. MAZÁKOVÁ:
"Ďalším silným motívom je napríklad to, že Oskár je horárom, vraciate sa k lesu a prírode, ste možno takpovediac prepchatý mestskou literatúrou?"

S. HÁBER:
"Slovensko, ale málo sa to zdôrazňuje, je najviac vidiecka krajina zo všetkých štátov Európskej únie. Možno, že to sami o sebe nevieme, ale my sme všetci viditeľní, aj tí, čo žijeme v mestách, netreba sa za to hanbiť, treba byť práve naopak na to hrdí, lebo tá dedina má v sebe proste veľmi veľa krás a človek je prírodný tvor, a preto by sa nemalo z tej prírody odkrajovať, a preto aj ten môj príbeh je vlastne zasadený na tú dedinu."

M. MAZÁKOVÁ:
"Mnohí kritici tvrdia, že máte blízko k DOSTOJEVSKÉMU príbehu, možno rozprávaním, súhlasíte s tým?"

S. HÁBER:
"Je to pre mňa veľká pocta ako byť takto priradený, mám k DOSTOJEVSKÉMU veľmi blízko, určite nepíšem plánovane. Pre mňa je ako pre spisovateľa oveľa viac dôležitejšie ak stretnem čitateľa, ktorý mi povie, že mu moja kniha pomohla žiť, a mám tú česť už takých čitateľov niekoľkých poznať aj osobne."

M. MAZÁKOVÁ:
"Ako hovoríte svojim čitateľom pomáhate, v čom môže napríklad Oskár, hlavná postava v najnovšej knihe vašej pomôcť ľuďom a v čom ich môže donútiť, napríklad sa zamyslieť?"

S. HÁBER:
"Ten hlavný hrdina zomrie, a on vlastne zomiera celú tú knihu. Vlastne od prvej strany zomiera a viac‑menej tí starší ľudia sa tu nachádzajú, dokonca jeden z nich mi povedal, ale veď ty nemáš 91 rokov, a ako si mohol napísať niečo také? Ľudia si myslia, že život je proste o všetkom inom, len nie o smrti, a pritom to je práve naopak, život je o smrti hlavne, lebo svet je pre nás tá najdôležitejšia skúška, ktorá nám vystaví vysvedčenie, kým sme boli. Je to len normálny stav prechodu kamsi, kam my vkráčame a nechceme si to priznať, že je to tak, a že naozaj tá smrť je pre nás dôležitá."

M. MAZÁKOVÁ:
"Ešte dopovieme, že Stano HÁBER je novinárom, spisovateľom a v minulosti sa nevyhol ani politike. Píše poéziu a prózu. Knihu Oskár ide do neba uviedol do sveta na prelome nového roku 2010."
STORIN

www.haber.exil.sk 

STANISLAV HÁBER ležal po autohavárii rok a pol v nemocnici. Čoskoro mu zomrel starý otec, matka a 7-mesačný syn sa tri mesiace zmietal medzi životom a smrťou. Mystický zážitok v Dóme sv. Alžbety však nešťastného otca utvrdil vo viere, že syn prežije.

Spisovateľ a novinár Stanislav Háber prežil pády i vzostupy. Jeho sen stať sa pilotom prekazila ťažká autohavária. Vyštudoval preto žurnalistiku, stal sa novinárom, spisovateľom a neskôr najmladším redaktorom Československej televízie. Pôsobil aj ako hovorca vo viacerých inštitúciách. Od 33 rokov je súčasťou maturitných otázok, jeho tvorba sa vyučuje na univerzite v Prahe aj v Rusku.
Narazili do Vihorlatu, katapultáž nepomohla
Stať sa letcom z povolania bol Háberov chlapčenský sen. Rovnako však túžil stať sa aj spisovateľom, „Hneď, ako som sa naučil čítať a písať, vyšla mi v detskom časopise prvá básnička. A odvtedy píšem," hovorí Stanislav Háber.
S rovnakou cieľavedomosťou išiel aj za snom o lietaní. Študoval na vojenskom gymnáziu v Banskej Bystrici a neskôr na Vysokej vojenskej leteckej škole SNP v Košiciach, odbor pilot - nadzvuk. „Hoci som vysoký, mal som šťastie, že som mal nízku výšku sedu a zmestil som sa do kokpitu. Mal som 85 cm, tak som bol stíhač, keby som mal o centimeter viac, už som „mixér". Tak sme slangovo volali pilota vrtuľníka," pokračuje Háber, ktorého spolužiakom bol aj náš prvý kozmonaut Ivan Bella.
Počas štúdia Hábera aj jeho kolegov poznačila veľká tragédia - zahynul ich spolužiak Peter Hanusa a inštruktor. „Peter bol výborný chalan, mal, chudák, akurát pred svadbou. Nehoda sa stala z viny letovoda, zle ich navigoval - leteli v mraku a vrazili do Vihorlatu. My, spolužiaci, sme ich išli v rojnici hľadať do lesa," spomína na nešťastie Háber. „Z Petra zostali, bohužiaľ, len nohy - nestačil sa katapultovať a prístrojová doska ho roztlačila. Inštruktor sa katapultoval - mal silnú túžbu po živote, lebo mal manželku v 9. mesiaci tehotenstva, ale zahynul aj on. Pri katapultáži ho roztrhalo."
Na druhý deň po tragédii polovica spolužiakov odmietla sadnúť do lietadla. „Len kvôli nim, aby ich zachovali v pilotnom programe, vymysleli číslo vojenskej odbornosti 406 - pilot dopravného lietadla, čo sa na vysokej vojenskej škole nikdy neštudovalo," doplnil Háber.

Desať rokov sa od bolesti škriabal po stenách
Jeho sľubná vojenská kariéra dostala tragickú trhlinu. Po ťažkej autohavárii rok a pol ležal v nemocnici s ťažkým otrasom mozgu a stratou pamäti. Asi pol roka ho v Prahe testovali, či bude schopný pokračovať v pilotnom programe. Do výcviku jedného pilota sa v tom čase (rok 1984) vkladalo niekoľko miliónov korún. „Nehoda sa stala z viny príslušníka vtedajšej verejnej bezpečnosti, pre jeho nezodpovednosť sa mi zrútil celý život. Po odchode z armády som bol rok vypísaný na PN, po nehode som mal ťažké zdravotné následky. Každý deň asi desať rokov som mal také silné bolesti, že som sa doslova škriabal po stenách," spomína spisovateľ. „Následky mi zostali dodnes, niektoré deje mám z môjho života vymazané."
Musel zmeniť zamestnanie. Keď odchádzal z armády, stretol košického básnika Tibora Kočíka. Ten mu poradil: „Veď píšeš poéziu, skús žurnalistiku," pokračuje Háber. „Vyšlo to, začal som písať a do pol roka som mal prvú veľkú reportáž v celoštátnom časopise."

Zázrak v Dóme sv. Alžbety
Nešťastie však nemalo konca. Po autonehode spisovateľovi zomrel starý otec, ktorý ho vychovával namiesto otca. Zhodou okolností bol pri ňom jediný, keď vydýchol naposledy.
„V tom čase nám začal umierať náš 7-mesačný syn. Doktori nám povedali, nech sa s ním rozlúčime, lebo neprežije. Mal popôrodné krvácanie do mozgu, ale lekári ani my sme to nevedeli. Doma v postieľke upadol do bezvedomia. V nemocnici mu robili trepanáciu lebky - získal z toho ľavostrannú obrnu a tzv. Jacksonovu epilepsiu," spomína na nešťastné chvíle Háber. „Tri mesiace sa v nemocnici zmietal medzi životom a smrťou. Podľa lekárov sa trepanácia lebky nepodarila a synovi nedávali Šancu na prežitie."


A predsa... Zúfalý otec, ktorý sa v časoch socializmu ženil v kostole a syna dal tajne pokrstiť, vtedy šiel do Dómu sv. Alžbety v Košiciach. Kľakol si vzadu do kúta a prosil Boha o život syna. „Ako som tam kľačal a v tichosti sa modlil, bezmyšlienkovite som zdvihol oči a zrazu som celkom jasne uvidel oltárny kríž. Pritom z môjho miesta na oltár nebolo vidno. Z kríža išlo nádherné svetlo, ktoré mi bolestivo pretínalo hrudnú kosť. Myslel som, že tam zomriem, ale pritom som doslova cítil dotyk, ako keby mi niekto z ramien sňal ťažký kríž," spomína na neuveriteľný zážitok Stanislav Háber.
„V tom momente som vedel, že náš syn bude žiť, len som sa bál o tom hovoriť. Vtedy som netušil, čo sa mi to v kostole stalo. Bol som neskôr na spovedi a kňaz Tomáš Čap rai vysvetlil, že sa mi dostalo zvláštnej Božej milosti, bolo to akoby priame spojenie s Bohom. Bol to zázrak viery. Také niečo zažije vraj možno jeden človek z milióna."

Do14 rokov syna vychovávali ako zdravého
Po zážitku v kostole sa u Haberovcov rozbehol každodenný zápas o zdravie malého syna, ktorý vďakabohu prežil. Keď mal 10 rokov, boli na poslednej veľkej kontrole. Lekár sa pri prehliadke pýtal, Či je trvalo umiestnený v ústave, či sa pohybuje pomocou osobitných pomôcok, či chodí do osobitnej školy. Na všetko odpovedali nie. Keď doktor dieťa uvidel, nechápal, syn bol v podstate zdravý.
„Manželka s ním bola doma 17 rokov, inak to nešlo. Museli sme s ním veľa rehabilitovať. Predstavte si to malé telíčko - musel som si mu kľaknúť kolenom medzi lopatky a naťahovať mu ruku a nohu. Od bolesti, ktorú cítil, reflexívne naťahoval končatiny. V tom bola jediná Šanca, aby sa vytvorili nové nervové spojenia," vracia sa Háber do minulosti. Keď mal syn 3 roky, učil ho otec bicyklovať - manželka bola v okne, plakala a kričala, aby to nechali tak. Ľavú stranu tela mal paralyzovanú, nôžky mu držal na pedáloch, aby sa naučil krútiaci pohyb. Trvalo to dva roky, ale bicyklovať sa vie. Naučili ho aj ping-pong, tenis či plávanie.
„Do 14 rokov sme ho vychovávali ako zdravého, vôbec nevedel, že je chorý a nechápal, prečo musí toľko veľa cvičiť. Celé roky bol u nás v kuse plač od bolesti, ale trval som na tom a vyplatilo sa. Až keď mal 14 rokov a povedal mi: Otec, ja nechápem, prečo musím cvičiť, a súrodenci nie, som mu to vysvetlil. V pätnástke som mu povedal, že je už na ňom, ako sa rozhodne, zdravie má vo svojich rukách a nebudem ho už do ničoho nútiť. Dnes je v dobrej fyzickej kondícii," povedal spisovateľ.
Syn je podľa jeho slov vymodleným zázrakom od Boha a Háberovci sú na neho veľmi pyšní. Vlani skončil ako bakalár s červeným diplomom filmovú fakultu na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Robí dokumentárne aj hrané filmy, každý rok donesie niekoľko filmových cien ako režisér, scenárista či dramaturg. Istý čas študoval na univerzite vo Fínsku.

Keď vynášali truhlu, flauta začala hrať

Pre Háberovcov je ich syn zázrakom od Boha, sám Stanislav Háber je zas anjelom z detstva pre istého známeho hudobníka. Ale to je zas ďalší príbeh, ktorý má korene v spisovateľovej mladosti...
Bol vtedy 17-ročným študentom vojenského gymnázia v Banskej Bystrici. Mama, ktorá ho spolu so sestrou vychovávala sama, si privyrábala cez prázdniny v letných táboroch. Chodievala do tábora Danova, kde robila hlavnú vedúcu. „Keď som ju chcel cez prázdniny vidieť, musel som ísť do tábora za ňou. Raz som tam prišiel a správca tábora pán Filipovič ma poprosil, aby som sa postaral o jeho vnuka Marianka, ktorému práve zomrel otec - jeho zať. Vyrozprával mi celú smutnú históriu," spomína Stanislav Háber.
Zať - hudobník chodieval so správcovou dcérou, ktorá bola speváčka, privyrobiť si za hranice. Išli v noci trajektom z Oslo do Helsínk, keď v podpalubí vypukol požiar. Keďže tam ľudia nemalí prístup, zatopili ho vodou. Zať aj dcéra tam mali v aute všetky peniaze, čo zarobili. Zať ich išiel z podpalubia zachrániť a pritom zahynul. Dcéra potom prišla domov do Humenného s manželom v pocínovanej truhle.
„V čase pohrebu vznikol paranormálny jav, ktorý nevedeli vysvetliť ani kňazi, ktorí chodili dom vysvätiť. Správcov zať mal flautu a na nej hrával synovi jednu pesničku. Príbuzní malému Mariankovi vysvetľovali, že otecko zomrel a že ho už nikdy neuvidí, no on to nevedel pochopiť. Ako vynášali truhlu cez prah domu, flauta v obývačke z ničoho -nič začala hrať synovu obľúbenú pesničku. A Marianko začal kričať: Ocko prišiel, počujem, ocko prišiel!" rozpráva Stanislav Háber, čo sa vtedy dozvedel od správcu tábora.
„Na druhý deň vraj flauta v tú istú hodinu zase začala hrať, tretí deň znovu. Celá rodina už z toho šalela, tak pán Filipovič zobral vnuka Marianka so sebou do tábora a mňa požiadal, aby som sa s ním hral. Bol som tam s ním mesiac."
Odvtedy prešlo 23 rokov. Nedávno manželka spisovateľa upozornila, že v televízii bude hudobník Marián Čekovský, či ho vraj pozná. „Ja som si práve po práci unavený ľahol, ale žena ma vytiahla k telke a vtedy som ho spoznal - bol to môj Marianko z tábora Danova, jeho priezvisko som vtedy nevedel. V televízii hovoril o svojom hite. Myslím, že môže byť, ktorý pôvodne vymyslel pre Braňa Mojseja, ale nakoniec ho nahral sám," spomína Háber.
„Zavolal som teda Braňa, s ktorým sme spolu vyrastali v Košiciach, a vypýtal som si číslo na Mariána. Ozval som sa mu a predstavil som sa. Moje meno mu nič nehovorilo, ale spomenul som tábor v Daňovej a vtedy sa chytil - že ho dobre pozná, jeho starý otec tam bol správca. Vtedy som mu povedal, že aj ja ho poznám, lebo v lete roku 1983 som sa o neho ako 6-ročného chlapca staral."

Anjel z detstva a posol mŕtveho otca
Spisovateľ chcel už telefón položiť s ospravedlnením, že obťažuje s takou dávnou históriu, keď sa po menšej odmlke ozval výkrik: „Stanko, to si ty? Ja som nevedel, že sa voláš Háber. Ty si môj anjel z detstva, ty si moja najkrajšia spomienka na detstvo. Ty jediný si sa so mnou smial a hral, keď ostatní okolo mňa plakali."
Bol šťastný, že sa mu ozval. „Všetko si pamätal, takmer ma rozplakal," spomína Stanislav Háber na telefonát s hudobníkom. „Vyrozprávali sme si svoje osudy a vtedy mi napadlo, prečo som mu vlastne zavolal. Nemohol som mu to povedať vtedy, keď zomrel jeho otec, mal len 6 rokov. V telefóne som sa mu priznal, že odmala vidím duše mŕtvych. Prišiel za mnou môj starý otec, keď zomrel, aj mama, dlho mi trvalo, kým som sa s tým vyrovnal. Duše som nikdy neprivolával, to sa nemá, ale jednu jedinú výnimku som urobil u Mariánovho otca."
Stanislav Háber povedal,, že nevedel pochopiť, prečo milujúci otec chodí strašiť svojho syna a hrá po smrti na flaute. Modlil sa a prosil Boha, aby to už nerobil. „A vtedy sa mi Mariánov otec zjavil a povedal: „Ale ja ho nechcem strašiť, je mi len strašne ľúto, že ho nemôžem vychovávať. Chcem mu týmto urobiť zážitok, aby na mňa nikdy nezabudol a vedel, že celý život už budem s ním."
Týmto dávnym priznaním Stanislav Háber Čekovského rozplakal a odvtedy mu hudobník hovorí „posol môjho mŕtveho otca". (JANA ČERNÁKOVA)

Prišiel mi balíček - kniha je na svete!
Na stole ma čakalo oznámenie z pošty. Balík z Martina? Nechápal som. Kniha mi v Matici slovenskej mala síce vyjsť, ale podľa posledných správ som myslel, že to bude na Nový rok. A ona vyšla teraz!
Volá sa - Oskár ide do neba - a je to román. V balíku som dostal podľa zmluvy desať autorských výtlačkov. Už som ich minul.
Ale keďže mám podľa zmluvy propragovať moje dielo, dovoľujem si Vám tu ponúknuť lektorské posudky:

Posudok 1
Autor: Stanislav HÁBER
Dielo: Oskar ide do neba (próza)

Posledná prozaická kniha Stanislava Hábera Oskar ide do neba je akousi ságou rodiny, ktorá sa začína otcovraždou večne opitého otca svojim štrnásťročným synom, budúcim horárom Oskarom. Táto dráma pri ktorej syn ochránil matku vlastným telom pred opileckým atakom svojho otca, nakoniec vyusťuje v celoživotnú traumu samotného protagonistu.
V príbehu dominuje metafora raskoľnikovského syndrómu - fenomén pocitu viny, trestu a odpustenia. A na druhej strane status dobra a zla, ktorý je architektonickým základom, v ktorom horár Oskar rieši svoju neuhasiteľnú túžbu po samoodpustení v tichu lesnej samoty modlitbou, v pokore a na kolenách - prostredníctvom transcedentálneho spojenia s Bohom - konaním dobrých skutkov. Touto vnútornou katarziou, dalo by sa povedať, si až nadpozemsky "hojí" vlastnú ranu, pocitom zosobneného zavrhnutia a spoločenskou rolou tzv. chybujúceho jedinca. Stotožnenie sa s týmto pocitom a jeho celkové nazeranie na bežnú realitu, nakoniec potom úplne mení a celkove determinuje aj jeho postoj k rodine, svetu a ľuďom v blízkom okolí.
Film času a priestor viny a neviny deväťdesiatročného horára "nad hrobom" je nakoniec v Háberovej knihe iba "transferom" (médiom) senzibila, novinára Vaša, ktorý sprostredkováva túto jeho jedinečnú vnútornú spoveď tesne pred jeho fyzickou smrťou.
Samotná technika literárneho stvárnenia tohto príbehu, ságy je retrospektívna so spomienkovými exkurzmi do skutočnej reality. Dielo, je čo do obsahu pomerne objemné a je hĺbkovou sondou do pocitov a konania človeka, ktorý si sám vymeral trest bez sudcu.
Oskarová premena a náprava sa deje v rovine myslenia, pretože čím je jeho myšlienka ďalej od života, o to viac je abstraktnejšia. A najabstraktnejšia myšlienka je zároveň najžhavejšou a najvášnivejšou myšlienkou na Boha.
Stanislav Háber v tejto knihe nastavil zrkadlo ľudskej kazuistike pádov a pozostalostnej energii, ktorá núti človeka bez pátosu a potlesku okoloidúcich, akýmsi spôsobom stále povstať z prachu zeme.
Je to zaujímavé čítanie, na Slovensku pôvodne, i keď je tu medzi riadkami sem-tam cítiť "dych" F. M. Dostojevského. Pozorného čitateľa ale určite dielo zaujme a preto doporučujem knihu Stanislava Hábera - Oskar ide do neba - vydať.
Ireney Baláž
tajomník slovenského Pen Clubu

Posudok 2

Smelo už začiatkom týchto riadkov možno vysloviť úsudok, že rukopis románu Stanislava Hábera Oskar ide do neba je v slovenskej literatúre ojedinelý. Má viacero charakteristík, ktoré samé osebe by netvorili až takú výnimočnosť, silu získavajú až v synergickom, spoločnom účinkovaní.
Román bez okolkov môžeme priradiť do kategórie biografických: protagonistom - hrdinom i antihrdinom, či časovo v opačnom slede, je Oskar. Mladík, ktorý si zabije otca, starostlivý horár, verný manžel, jednoduchý človek, niekedy až priveľký dobrák, bohabojný kresťan (presnejšie katolík)... starý muž, ktorý kľačí za senníkom a čaká na smrť ako na vykúpenie.
Naratívny postup, ktorý si Háber zvolil, je vo svojej podstate statický. V retrospekcii rozpráva život neveľmi školovaného človeka. No v jeho podaní sa samotné odhaľovanie jednotlivostí stáva šúpaním cibuľoviny, aby sme sa dostali až k jadru, dopĺňaním mozaiky obyčajného, a predsa prebohatého života. Háber dokazuje, že aj život obyčajného človeka môže v sebe ukrývať protirečenia hodné Dostojevského spracovania témy o vine a treste. Háber Oskara nepoňal hlbokomyseľne, úvahovo, Oskar je "rpírodnou" a nekomplikovanou osobnosťou, ktorá však svoju vinu hlboko prežíva. Azda trochu zázračne a menej organicky zapôsobí na čitateľa Oskarovo vymodlené odvrátenie synovej smrti, ale s prižmúrením oka v rámci celkovej koncepcie je aj toto vybočenie zo zemitosti, ktorá je dotvorená i jazykovo, na hrane znesiteľnosti. Podobne vstupuje do príbehu ako vysvetlenie (nie nutne potrebné) genézy celého románu transfinitný prenos Oskarových myšlienok do vedomia reportéra Vaša. Transmiterom je aj v tomto prípade modlitba.
O Háberovej knihe by sme mohli hovoriť aj ako o knihe zapodievajúcej sa hranicami viny a odpustenia, pričom odpustenie (alebo neodpustenie) hriechov Bohom je vlastne hlavnou líniou románu, ktorá sa končí (alebo začína) v románovom finále (a pred vstupom do rajskej záhrady).
Napriek svojmu do istej miery náboženskému obsahu, nejde v prvom rade o literatúru náboženského razenia, ale o umelecké dielo univerzálne a pars ecellence. Pochopiteľne, smrť a kresťanská viera v znovuzrodenie v nejednom percipientovi našej masovej povizualizovanej kultúry môžu ako známe rekvizity aj menej hodnotných náboženských filmov evokovať sladkobôľne pocity. Háber sa však aj na tenkom ľade pohybuje profesionálne, i keď zjavne musí prijať obmedzenia vyplývajúce z kĺzavosti. Nástrahám lacných efektov sa ale úspešne vyhol. Román bravúrne doviedol až k poslednej bodke. Nikto nie je taký zlý, aby mu nemohlo byť odpustené. A to nie je iba kresťanské, ale všeobecné humanistické posolstvo.
PhDr. Ľuboš Svetoň,
spisovateľ a slovenský literárny kritik

.(6.6.2008)

Nitra, 20. mája 2008 - Literárny klub Janka Jesenského v Nitre sa snaží byť sprostredkovateľom tvorivých pocitov, ktoré prežívajú básnici a spisovatelia pri tvorbe svojich literárnych diel. Na scénu Starého divadla v Nitre tento raz prijali pozvanie autori dvoch najnovších prírastkov – Stanislav Háber a Ladislav Zrubec.
Stano Háber sa priznal, že je úspešnejší a viac známejší v susednej Českej republike ako na Slovensku. Nedávno získal literárnu cenu. „Je to vďaka literárnym internetovým  serverom, ktoré umožňujú uverejňovať básne,“ dodal na vysvetlenie. Zbierka básní Štvrťstoročie lásky je vlastne výpoveďou o jeho 25-rokov trvajúcom manželstve. Je vyznaním manželke, s ktorou sa zosobášil ešte ako 18-ročný. Majú spolu tri deti (23-ročného syna, 20-ročnú dcéru a 17-ročného syna) a vzťah medzi nimi rokmi naberá na väčšej intenzite.
„Hovorí sa, že každý z nás má na tomto svete druhú polovičku. Ja som tú svoju našiel veľmi skoro. V porovnaní s dnešnými mladými ľuďmi, ktorí vstup do manželstva dlho odkladajú to bolo príliš zavčasu. Zbierka vznikla relatívne rýchlo. Básne som písal skoro  každý deň a e-mailom som ich posielal manželke do práce. Hnevala sa za to mňa a prosila ma, aby som ju v práci nevyrušoval, pretože po prečítaní mojich výlevov lásky sa dlho nemohla sústrediť na robotu,“ priznal sa pred cteným auditóriom.
Zbierka básní vychádza v dobe, ktorá láske a čistým citom príliš nepraje, a preto je veľmi vzácna. Je to jeho šiesta básnická zbierka a dvanásta kniha.
Druhou prezentovanou knihou je román z pera najznámejšieho nitrianskeho spisovateľa Laca Zrubca s názvom Zomrel na dvakrát. (Ľudmila Synaková) Viac sa dočítate na stránke - KLIKNI!: http://www.nitra.sk/?id_menu=35537&firmy_slovenska_flag=0

Spisovateľ Stanislav Háber sa čitateľom uviedol v roku 1995. Je tak prozaikom ako aj básnikom. V minulosti napísal niekoľko literárnych rozhlasových pásiem a dokumentárnych filmov. Píše preto, že to považuje za prirodzenú súčasť svojho života. V uplynulých dňoch mu vyšla zbierka básní Štvrťstoročie lásky, ktorú k výročiu zoznámenia napísal pre svoju manželku.
Najaktuálnejšou udalosťou vo vašej spisovateľskej činnosti je nová zbierka Štvrťstoročie lásky. Je to zbierka básní, ktoré ste počas polroka pravidelne písali pre svoju manželku. Kedy vznikla myšlienka, že tie básne vydáte v jednej publikácii?
Ani neviem, kedy tá myšlienka vznikla. Možno vznikla napísaním práve tej básničky Štvrťstoročie lásky, urobiť zbierku básní aj s týmto názvom. Aj keď ten názov bol trošku problematický, aby nevyznel ako klišé. Už som sa stretol s takými komentármi, že kedy bude polstoročnica lásky a podobne... Manželka sa mi priznala, že si ich sama chce vytlačiť a odložiť na pamiatku. Takže aj ona ma k tomu priviedla, že sa som si povedal, áno, treba skúsiť urobiť z toho knižku, či sa to podarí. A podarilo sa. Tvorba knižky a konkrétne zbierky je svojská alchýmia. Niekedy stačí zmeniť jednu vetu a tá knižka vyjde a niekedy neprídete na to, ktorú vetu máte zmeniť a knižka čaká v zásuvke.
Koľko básní obsahuje zbierka? Sú v knižke zaradené všetky básne, ktoré ste počas toho polroka pred vašim výročím napísali?
Nie sú tam všetky, je ich tam 81. Zrkadlovo je to 18. Toľko sme mali s manželkou, keď sme sa brali. Bol to trošku taký malý zámer, aby ich tam bolo 81, ale nie sú všetky, ktoré som jej napísal. Prihliadal som na to, aby zbierka oslovovala širšie publikum, aj keď je venovaná a písaná pre jednu osobu. Ľudská skúsenosť je prenosná, čo zažijem ja, zažijete aj vy, aj niekto iný, takže aby sa v tej skúsenosti našiel.

ďalej čítajte na stránke KLIKNI!: http://www.osobnost.sk/index.php?os=clanok&ided=7825&view=a

Kto má vieru, má všetko

Horehronie, týždenník pre mesto Brezno, 3.6.2008, č. 21, ročník 16, s. 1.-4.

Kto má vieru, má všetko
Básnik a spisovateľ Stanislav Háber predstavil publiku v divadle v Nitre v máji svoju už dvanástu knihu, šiestu zbierku poézie Štvrťstoročie lásky. Keďže sa narodil v Brezne, bola to príležitosť, pri ktorej sme ho požiadali o rozhovor.

Aký je váš vzťah k rodisku?
- Vrelý, aj keď ho v podstate nepoznám. Narodil som sa, keď mama učila na základnej škole na Čiernom Balogu. Bývali sme na ulici Ku štadiónu. Tu som sa aj stratil vo veku dva a pol roka s dvomi dievčatkami – susedkami v zime a snehu. Hľadalo nás celé Brezno. Dobrovoľníci, ktorí boli zvolávaní ampliónmi na naše hľadanie, mali zraz na námestí pri fontáne. A my traja sme sa hrali vo fontáne, ktorá bola v zime vypustená a zakrytá doskami. Takže nás nik nevidel.

A našli vás?
- Nenašli. Od fontány sme šli cez les do školy v Čiernom Balogu. Tam nás videl riaditeľ na chodbe a keďže sme boli v pančuškách a papučkách, myslel si, že sme tam s mamou. Tak mi povedal, aby sme šli za ňou, nech sa netúlame po chodbách školy.

Poslúchli ste?
- Vtedy už áno. Zasa sme prešli cez les a cez záveje snehu v tých papučkách späť do Brezna. A šli sme domov. Mamu už kriesili lekári z pohotovosti.

To mala mama z vás radosť, keď ste už taký malý boli taká dobrodružná povaha?
- Pokračovalo to, aj keď som podrástol. Z Brezna sme sa odsťahovali v mojich troch rokoch do Košíc. Nemám v Brezne žiadnu rodinu a mamin hrob je v Košiciach, takže chodievam na cintorín z Bratislavy, kde žijem, s rodinou tam. Ale od 14 rokov som chodil na strednú školu v Banskej Bystrici. Bolo to vojenské gymnázium. Ako 15 ročný som už mal parašutistický výcvik na letisku v Očovej a 17 ročný som narukoval na Vysokú vojenskú leteckú školu v Košiciach na odbor pilot – nadzvuk. Takže mama si skutočne so mnou užila svoje. Žiaľ, zomrela, keď som mal 21 rokov. Odvtedy žijem v Bratislave.

Čo vás priviedlo k písaniu?
- Neviem. Vždy som od malička hovoril, odkedy si pamätám, že raz budem spisovateľ. A to som nevedel ešte čítať ani písať. Ako som sa to naučil, začal som si písať sám pre seba rozprávky. Dával som si pseudonymy ako Stanislav Brezniansky, či Kuštadiónsky, takže na Brezno som nikdy nezabudol. Dokonca nikdy sa mi nepodarilo v Košiciach naučiť sa „hutoric". Prvú básničku mi uverejnili, keď som mal šesť rokov. Knihy mi sprostredkovali poznanie a tak im to chcem vrátiť. Je to úžasné, keď mi ľudia hovoria, že im moje knihy pomáhajú žiť.

Ako ide dokopy nadzvukový pilot a básnik, spisovateľ?
- Po pravde, nikdy som sa nadzvukovým pilotom nestal. Žiaľ, mal som počas výcviku ťažkú haváriu, rok a pol v nemocnici. Strata pamäte, ťažký otras mozgu, bezvedomie. Ale je pravda, že kým som sa na túto dráhu pilota pripravoval, písal som básničky a pesničky. Dokonca s mojou pesničkou vystupovala naša školská kapela v televízii, keď som mal 16 rokov. Bolo to v rámci armádneho magazínu Azimut a bol to celý hudobný klip. Žiaľ, ani jeden z mojich spolužiakov nemáme tento záznam, aj keď som neskôr v televízii štyri roky pracoval.

Havarovali ste lietadlom?
- To sú tie paradoxy života. Havaroval som autom z viny príslušníka VB, ktorý bol zrejme pod vplyvom alkoholu. Táto havária mi, žiaľ, zmenila celý môj život. Mal som 18 rokov, takže celú túto hrôzu prežívala so mnou ešte moja mama. Dve operácie, pobyty v nemocnici od Prahy cez Moravu až po Košice.

Váš prvý román bol z vojenského prostredia. Kritizovali ste v ňom existenciu armád. Prečo?
- Vidí sa mi to šialené, že človek dokáže zabiť iného človeka. Mal som skúsenosť s vojnou v krajinách bývalej Juhoslávie, kde som nakrútil poetický protivojnový film o deťoch vo vojne Tisíc malých princov. Vysielaný bol opakovane v roku 1992 v ČSTV v Prahe, ale aj v STV.

Naposledy vám vyšla zbierka poézie Štvrťstoročie lásky. O čom je?
- Sú to básničky, ktoré som písal každý deň mojej manželke pred naším spoločným výročím 25 rokov, čo sa poznáme. Posielal som jej ich každý deň ráno do práce. A nakoniec z toho vznikla celá zbierka.

Aké máte ešte tvorivé plány?
- Momentálne mám pripravené tri romány, ale žiaľ, pre nedostatok finančných zdrojov, sú len v mojej zásuvke.

Čo skrýva zásuvka spisovateľa?
- Okrem spomínaných troch románov, ešte unikátnu zbierku 366 poviedok na každý deň v roku Príbehy mena, ktoré boli vysielané na rádiu Lumen a 366 príbehov na každý deň v roku o životoch svätcov, ktorí mali v daný deň sviatok, ktoré mi takisto vysielalo rádio Lumen v priebehu dvoch rokov každý deň. No a veľmi veľa poézie, ktorú píšem každý deň. Navyše jeden rozprávkový seriál, ktorý začne od septembra vychádzať v jednom známom detskom časopise.

Písali ste o svätcoch ako o historických postavách, čím vás očarili?
- Faktom, že dokázali v živote naplniť Božie želanie vyjadrené v evanjeliu: Buďte svätí, lebo ja som svätý. Presvedčil som sa, že kto má vieru, má všetko, čo potrebuje k životu. Márna bola Šalamúnova prosba u Boha o rozum, viera je najviac, čo si môže človek priať, aby sa mu v živote splnilo.

(ng) http://www.exil.sk/site/haber.php/2008/06/06/stvrstorocie_lasky_brezno_horehronie_cie  , http://www.brezno.sk/regionalny-tyzdennik-horehronie.phtml?id3=26350&id2=0