.
.Z najnovšej tvorby autora
Stanislava Hábera
Podmienené láskou
Na chvíľu sa oteplilo
úzkosť vyšumela
z hlavy s ľahkým
vínom noci
a ty
zvodná po končeky
sľubuješ nové
výčitky ak ťa opustím
pritom jedno vylučuje
druhé lebo sa navzájom
podmieňuje že za výčitky
sa neopúšťa ale miluje
Byť, či nebyť na tvrdo
Zatancovali sme ráno
o štvrtej kankán
a potom ty si šla
do postele kým ja
som sťahoval našu
minulosť z pivnice
do garáže a všetky
spomienky sa krútili
vo vyhadzovaní nôh
každá detská hrkálka
mi bola milá
keď sa rozospievala
v prútenom koši
odkladaných dobrôt
a viem že byť
je iné na mäkko
zo zaváranín
z ktorých sa
vykotúľal kľúč
za ktorým v hrdzi
svietila mamina
stena so starým
radiátorom z ktorého
stúpal ku kachľovej
peci dym a škvarenina
z prikrývky zostala
znamením mimozemských
slnečných návštev
ohňa v nás
(V
českej poetickej súťaži na shakespearovskú tému
Byť či nebyť vyhrala táto báseň prvú cenu vo
februári 2010
http://www.pismak.cz/index.php?data=read&id=348934
.
V piatok 5. 2. 2010 vysielal
Slovenský rozhlas rozhovor na tému:
NAJNOVŠIA KNIHA STANA
HÁBERA:
"OSKAR IDE DO NEBA" (vyšla začiatkom roka 2010)
(05.02.2010; Rozhlasová stanica Regina;
Rádiobudík; 07.45; 4 min.; MAZÁKOVÁ Marika)
Dalibor UHLÁR, moderátor:
"Teraz sa vás opýtam tak trochu nezvyčajnú
otázku, máte strach zo smrti? Nech už ste na
otázku odpovedali akokoľvek, spisovateľ Stano
HÁBER napísal román, o ktorom tvrdí, že je práve
o smrti. Nie je to žiadny horor, ale príbeh
horára, Oskára, ktorý má neľahký život. Snaží sa
vyrovnať s ťažkým bremenom z detstva. O knihe
Oskár ide do neba sa s autorom rozprávala Marika
MAZÁKOVÁ."
Marika MAZÁKOVÁ, redaktorka:
"Vaša najnovšia kniha hovorí príbeh Oskára,
ktorý v mladosti zabije svojho otca tým, že
chráni svoju matku. Aký je jeho ďalší príbeh?"
Stano HÁBER:
"Oskár je taký prototyp človeka na
Slovensku, ktorý žije v stiesnených pomeroch
nášho sveta, poznačeného v tom detskom veku
veľkým holdovaním alkoholu. Poznám sám niekoľko
takýchto príbehov aj z vlastného života, preto
je to taká trošku obžaloba, trošku kritika a ten
jeho ďalší príbeh spočíva v tom, že si to nikdy
neodpustí, pretože zabiť vôbec človeka, to si
citlivý nemôže odpustiť, celý život sa tým trápi
a nemôže ani kvôli tomu zomrieť. Takže je to
dosť taká morálna dilema, zabiť a žiť alebo
radšej sám zomrieť ako žiť s tým, že som niekoho
zabil."
M. MAZÁKOVÁ:
"Silným motívom je napríklad aj viera v Boha?"
S. HÁBER:
"Ľudia majú predstavu, že svätci sú nejakí
ľudia, ktorí možno nie sú ani z mäsa a kostí.
Jedni ich budú zatracovať, druhí ich budú zase
zbožňovať, a pritom svätci možno žijú medzi nami
a my o tom nevieme, a sú výnimoční vo svojich
morálnych, vôľových vlastnostiach, o ktorých
zase ale iní ľudia ani nemusia vedieť, lebo
naozaj môžu žiť v skrytosti, a preto som sa
rozhodol napísať tento román, lebo Oskár je
vlastne prototypom toho obyčajného človeka,
ktorý v skutočnosti celý život si môže myslieť,
že je zlý a že je vinný a v skutočnosti je svätý
a ani on o tom nevie."
M. MAZÁKOVÁ:
"Ďalším silným motívom je napríklad to, že Oskár
je horárom, vraciate sa k lesu a prírode, ste
možno takpovediac prepchatý mestskou
literatúrou?"
S. HÁBER:
"Slovensko, ale málo sa to zdôrazňuje, je
najviac vidiecka krajina zo všetkých štátov
Európskej únie. Možno, že to sami o sebe
nevieme, ale my sme všetci viditeľní, aj tí, čo
žijeme v mestách, netreba sa za to hanbiť, treba
byť práve naopak na to hrdí, lebo tá dedina má v
sebe proste veľmi veľa krás a človek je prírodný
tvor, a preto by sa nemalo z tej prírody
odkrajovať, a preto aj ten môj príbeh je vlastne
zasadený na tú dedinu."
M. MAZÁKOVÁ:
"Mnohí kritici tvrdia, že máte blízko k
DOSTOJEVSKÉMU príbehu, možno rozprávaním,
súhlasíte s tým?"
S. HÁBER:
"Je to pre mňa veľká pocta ako byť takto
priradený, mám k DOSTOJEVSKÉMU veľmi blízko,
určite nepíšem plánovane. Pre mňa je ako pre
spisovateľa oveľa viac dôležitejšie ak stretnem
čitateľa, ktorý mi povie, že mu moja kniha
pomohla žiť, a mám tú česť už takých čitateľov
niekoľkých poznať aj osobne."
M. MAZÁKOVÁ:
"Ako hovoríte svojim čitateľom pomáhate, v čom
môže napríklad Oskár, hlavná postava v najnovšej
knihe vašej pomôcť ľuďom a v čom ich môže
donútiť, napríklad sa zamyslieť?"
S. HÁBER:
"Ten hlavný hrdina zomrie, a on vlastne
zomiera celú tú knihu. Vlastne od prvej strany
zomiera a viac‑menej tí starší ľudia sa tu
nachádzajú, dokonca jeden z nich mi povedal, ale
veď ty nemáš 91 rokov, a ako si mohol napísať
niečo také? Ľudia si myslia, že život je proste
o všetkom inom, len nie o smrti, a pritom to je
práve naopak, život je o smrti hlavne, lebo svet
je pre nás tá najdôležitejšia skúška, ktorá nám
vystaví vysvedčenie, kým sme boli. Je to len
normálny stav prechodu kamsi, kam my vkráčame a
nechceme si to priznať, že je to tak, a že
naozaj tá smrť je pre nás dôležitá."
M. MAZÁKOVÁ:
"Ešte dopovieme, že Stano HÁBER je novinárom,
spisovateľom a v minulosti sa nevyhol ani
politike. Píše poéziu a prózu. Knihu Oskár ide
do neba uviedol do sveta na prelome nového roku
2010."
STORIN
Zasiahlo ho nádherné svetlo z kríža,
uveril, že ťažko chorý syn prežije
www.haber.exil.sk
STANISLAV HÁBER ležal po
autohavárii rok a pol v nemocnici. Čoskoro mu
zomrel starý otec, matka a 7-mesačný syn sa tri
mesiace zmietal medzi životom a smrťou. Mystický
zážitok v Dóme sv. Alžbety však nešťastného otca
utvrdil vo viere, že syn prežije.
Spisovateľ a novinár Stanislav Háber prežil
pády i vzostupy. Jeho sen stať sa pilotom
prekazila ťažká autohavária. Vyštudoval preto
žurnalistiku, stal sa novinárom, spisovateľom a
neskôr najmladším redaktorom Československej
televízie. Pôsobil aj ako hovorca vo viacerých
inštitúciách. Od 33 rokov je súčasťou
maturitných otázok, jeho tvorba sa vyučuje na
univerzite v Prahe aj v Rusku.
Narazili do Vihorlatu, katapultáž nepomohla
Stať sa letcom z povolania bol Háberov
chlapčenský sen. Rovnako však túžil stať sa aj
spisovateľom, „Hneď, ako som sa naučil čítať a
písať, vyšla mi v detskom časopise prvá
básnička. A odvtedy píšem," hovorí Stanislav
Háber.
S rovnakou cieľavedomosťou išiel aj za snom o
lietaní. Študoval na vojenskom gymnáziu v
Banskej Bystrici a neskôr na Vysokej vojenskej
leteckej škole SNP v Košiciach, odbor pilot -
nadzvuk. „Hoci som vysoký, mal som šťastie, že
som mal nízku výšku sedu a zmestil som sa do
kokpitu. Mal som 85 cm, tak som bol stíhač, keby
som mal o centimeter viac, už som „mixér". Tak
sme slangovo volali pilota vrtuľníka," pokračuje
Háber, ktorého spolužiakom bol aj náš prvý
kozmonaut Ivan Bella.
Počas štúdia Hábera aj jeho kolegov poznačila
veľká tragédia - zahynul ich spolužiak Peter
Hanusa a inštruktor. „Peter bol výborný chalan,
mal, chudák, akurát pred svadbou. Nehoda sa
stala z viny letovoda, zle ich navigoval -
leteli v mraku a vrazili do Vihorlatu. My,
spolužiaci, sme ich išli v rojnici hľadať do
lesa," spomína na nešťastie Háber. „Z Petra
zostali, bohužiaľ, len nohy - nestačil sa
katapultovať a prístrojová doska ho roztlačila.
Inštruktor sa katapultoval - mal silnú túžbu po
živote, lebo mal manželku v 9. mesiaci
tehotenstva, ale zahynul aj on. Pri katapultáži
ho roztrhalo."
Na druhý deň po tragédii polovica spolužiakov
odmietla sadnúť do lietadla. „Len kvôli nim, aby
ich zachovali v pilotnom programe, vymysleli
číslo vojenskej odbornosti 406 - pilot
dopravného lietadla, čo sa na vysokej vojenskej
škole nikdy neštudovalo," doplnil Háber.
Desať rokov sa od
bolesti škriabal po stenách
Jeho sľubná vojenská kariéra dostala
tragickú trhlinu. Po ťažkej autohavárii rok a
pol ležal v nemocnici s ťažkým otrasom mozgu a
stratou pamäti. Asi pol roka ho v Prahe
testovali, či bude schopný pokračovať v pilotnom
programe. Do výcviku jedného pilota sa v tom
čase (rok 1984) vkladalo niekoľko miliónov
korún. „Nehoda sa stala z viny príslušníka
vtedajšej verejnej bezpečnosti, pre jeho
nezodpovednosť sa mi zrútil celý život. Po
odchode z armády som bol rok vypísaný na PN, po
nehode som mal ťažké zdravotné následky. Každý
deň asi desať rokov som mal také silné bolesti,
že som sa doslova škriabal po stenách," spomína
spisovateľ. „Následky mi zostali dodnes,
niektoré deje mám z môjho života vymazané."
Musel zmeniť zamestnanie. Keď odchádzal z
armády, stretol košického básnika Tibora Kočíka.
Ten mu poradil: „Veď píšeš poéziu, skús
žurnalistiku," pokračuje Háber. „Vyšlo to, začal
som písať a do pol roka som mal prvú veľkú
reportáž v celoštátnom časopise."
Zázrak v Dóme sv.
Alžbety
Nešťastie však nemalo konca. Po autonehode
spisovateľovi zomrel starý otec, ktorý ho
vychovával namiesto otca. Zhodou okolností bol
pri ňom jediný, keď vydýchol naposledy.
„V tom čase nám začal umierať náš 7-mesačný syn.
Doktori nám povedali, nech sa s ním rozlúčime,
lebo neprežije. Mal popôrodné krvácanie do
mozgu, ale lekári ani my sme to nevedeli. Doma v
postieľke upadol do bezvedomia. V nemocnici mu
robili trepanáciu lebky - získal z toho
ľavostrannú obrnu a tzv. Jacksonovu epilepsiu,"
spomína na nešťastné chvíle Háber. „Tri mesiace
sa v nemocnici zmietal medzi životom a smrťou.
Podľa lekárov sa trepanácia lebky nepodarila a
synovi nedávali Šancu na prežitie."
A predsa... Zúfalý otec, ktorý sa v časoch
socializmu ženil v kostole a syna dal tajne
pokrstiť, vtedy šiel do Dómu sv. Alžbety v
Košiciach. Kľakol si vzadu do kúta a prosil Boha
o život syna. „Ako som tam kľačal a v tichosti
sa modlil, bezmyšlienkovite som zdvihol oči a
zrazu som celkom jasne uvidel oltárny kríž.
Pritom z môjho miesta na oltár nebolo vidno. Z
kríža išlo nádherné svetlo, ktoré mi bolestivo
pretínalo hrudnú kosť. Myslel som, že tam
zomriem, ale pritom som doslova cítil dotyk, ako
keby mi niekto z ramien sňal ťažký kríž,"
spomína na neuveriteľný zážitok Stanislav Háber.
„V tom momente som vedel, že náš syn bude žiť,
len som sa bál o tom hovoriť. Vtedy som netušil,
čo sa mi to v kostole stalo. Bol som neskôr na
spovedi a kňaz Tomáš Čap rai vysvetlil, že sa mi
dostalo zvláštnej Božej milosti, bolo to akoby
priame spojenie s Bohom. Bol to zázrak viery.
Také niečo zažije vraj možno jeden človek z
milióna."
Do14 rokov syna vychovávali ako zdravého
Po zážitku v kostole sa u Haberovcov rozbehol
každodenný zápas o zdravie malého syna, ktorý
vďakabohu prežil. Keď mal 10 rokov, boli na
poslednej veľkej kontrole. Lekár sa pri
prehliadke pýtal, Či je trvalo umiestnený v
ústave, či sa pohybuje pomocou osobitných
pomôcok, či chodí do osobitnej školy. Na všetko
odpovedali nie. Keď doktor dieťa uvidel,
nechápal, syn bol v podstate zdravý.
„Manželka s ním bola doma 17 rokov, inak to
nešlo. Museli sme s ním veľa rehabilitovať.
Predstavte si to malé telíčko - musel som si mu
kľaknúť kolenom medzi lopatky a naťahovať mu
ruku a nohu. Od bolesti, ktorú cítil, reflexívne
naťahoval končatiny. V tom bola jediná Šanca,
aby sa vytvorili nové nervové spojenia," vracia
sa Háber do minulosti. Keď mal syn 3 roky, učil
ho otec bicyklovať - manželka bola v okne,
plakala a kričala, aby to nechali tak. Ľavú
stranu tela mal paralyzovanú, nôžky mu držal na
pedáloch, aby sa naučil krútiaci pohyb. Trvalo
to dva roky, ale bicyklovať sa vie. Naučili ho
aj ping-pong, tenis či plávanie.
„Do 14 rokov sme ho vychovávali ako zdravého,
vôbec nevedel, že je chorý a nechápal, prečo
musí toľko veľa cvičiť. Celé roky bol u nás v
kuse plač od bolesti, ale trval som na tom a
vyplatilo sa. Až keď mal 14 rokov a povedal mi:
Otec, ja nechápem, prečo musím cvičiť, a
súrodenci nie, som mu to vysvetlil. V pätnástke
som mu povedal, že je už na ňom, ako sa
rozhodne, zdravie má vo svojich rukách a nebudem
ho už do ničoho nútiť. Dnes je v dobrej fyzickej
kondícii," povedal spisovateľ.
Syn je podľa jeho slov vymodleným zázrakom od
Boha a Háberovci sú na neho veľmi pyšní. Vlani
skončil ako bakalár s červeným diplomom filmovú
fakultu na Akadémii umení v Banskej Bystrici.
Robí dokumentárne aj hrané filmy, každý rok
donesie niekoľko filmových cien ako režisér,
scenárista či dramaturg. Istý čas študoval na
univerzite vo Fínsku.
Keď vynášali truhlu, flauta začala hrať
Pre
Háberovcov je ich syn zázrakom od Boha, sám
Stanislav Háber je zas anjelom z detstva pre
istého známeho hudobníka. Ale to je zas ďalší
príbeh, ktorý má korene v spisovateľovej
mladosti...
Bol vtedy 17-ročným študentom vojenského
gymnázia v Banskej Bystrici. Mama, ktorá ho
spolu so sestrou vychovávala sama, si
privyrábala cez prázdniny v letných táboroch.
Chodievala do tábora Danova, kde robila hlavnú
vedúcu. „Keď som ju chcel cez prázdniny vidieť,
musel som ísť do tábora za ňou. Raz som tam
prišiel a správca tábora pán Filipovič ma
poprosil, aby som sa postaral o jeho vnuka
Marianka, ktorému práve zomrel otec - jeho zať.
Vyrozprával mi celú smutnú históriu," spomína
Stanislav Háber.
Zať - hudobník chodieval so správcovou dcérou,
ktorá bola speváčka, privyrobiť si za hranice.
Išli v noci trajektom z Oslo do Helsínk, keď v
podpalubí vypukol požiar. Keďže tam ľudia nemalí
prístup, zatopili ho vodou. Zať aj dcéra tam
mali v aute všetky peniaze, čo zarobili. Zať ich
išiel z podpalubia zachrániť a pritom zahynul.
Dcéra potom prišla domov do Humenného s manželom
v pocínovanej truhle.
„V čase pohrebu vznikol paranormálny jav, ktorý
nevedeli vysvetliť ani kňazi, ktorí chodili dom
vysvätiť. Správcov zať mal flautu a na nej
hrával synovi jednu pesničku. Príbuzní malému
Mariankovi vysvetľovali, že otecko zomrel a že
ho už nikdy neuvidí, no on to nevedel pochopiť.
Ako vynášali truhlu cez prah domu, flauta v
obývačke z ničoho -nič začala hrať synovu
obľúbenú pesničku. A Marianko začal kričať: Ocko
prišiel, počujem, ocko prišiel!" rozpráva
Stanislav Háber, čo sa vtedy dozvedel od správcu
tábora.
„Na druhý deň vraj flauta v tú istú hodinu zase
začala hrať, tretí deň znovu. Celá rodina už z
toho šalela, tak pán Filipovič zobral vnuka
Marianka so sebou do tábora a mňa požiadal, aby
som sa s ním hral. Bol som tam s ním mesiac."
Odvtedy prešlo 23 rokov. Nedávno manželka
spisovateľa upozornila, že v televízii bude
hudobník Marián Čekovský, či ho vraj pozná. „Ja
som si práve po práci unavený ľahol, ale žena ma
vytiahla k telke a vtedy som ho spoznal - bol to
môj Marianko z tábora Danova, jeho priezvisko
som vtedy nevedel. V televízii hovoril o svojom
hite. Myslím, že môže byť, ktorý pôvodne
vymyslel pre Braňa Mojseja, ale nakoniec ho
nahral sám," spomína Háber.
„Zavolal som teda Braňa, s ktorým sme spolu
vyrastali v Košiciach, a vypýtal som si číslo na
Mariána. Ozval som sa mu a predstavil som sa.
Moje meno mu nič nehovorilo, ale spomenul som
tábor v Daňovej a vtedy sa chytil - že ho dobre
pozná, jeho starý otec tam bol správca. Vtedy
som mu povedal, že aj ja ho poznám, lebo v lete
roku 1983 som sa o neho ako 6-ročného chlapca
staral."
Anjel z detstva a
posol mŕtveho otca
Spisovateľ chcel už telefón položiť s
ospravedlnením, že obťažuje s takou dávnou
históriu, keď sa po menšej odmlke ozval výkrik:
„Stanko, to si ty? Ja som nevedel, že sa voláš
Háber. Ty si môj anjel z detstva, ty si moja
najkrajšia spomienka na detstvo. Ty jediný si sa
so mnou smial a hral, keď ostatní okolo mňa
plakali."
Bol šťastný, že sa mu ozval. „Všetko si pamätal,
takmer ma rozplakal," spomína Stanislav Háber na
telefonát s hudobníkom. „Vyrozprávali sme si
svoje osudy a vtedy mi napadlo, prečo som mu
vlastne zavolal. Nemohol som mu to povedať
vtedy, keď zomrel jeho otec, mal len 6 rokov. V
telefóne som sa mu priznal, že odmala vidím duše
mŕtvych. Prišiel za mnou môj starý otec, keď
zomrel, aj mama, dlho mi trvalo, kým som sa s
tým vyrovnal. Duše som nikdy neprivolával, to sa
nemá, ale jednu jedinú výnimku som urobil u
Mariánovho otca."
Stanislav Háber povedal,, že nevedel pochopiť,
prečo milujúci otec chodí strašiť svojho syna a
hrá po smrti na flaute. Modlil sa a prosil Boha,
aby to už nerobil. „A vtedy sa mi Mariánov otec
zjavil a povedal: „Ale ja ho nechcem strašiť, je
mi len strašne ľúto, že ho nemôžem vychovávať.
Chcem mu týmto urobiť zážitok, aby na mňa nikdy
nezabudol a vedel, že celý život už budem s
ním."
Týmto dávnym priznaním Stanislav Háber
Čekovského rozplakal a odvtedy mu hudobník
hovorí „posol môjho mŕtveho otca". (JANA
ČERNÁKOVA)
Na
prelome roku 2009/2010
Prišiel mi
balíček - kniha je na svete!
Na stole ma čakalo oznámenie z pošty. Balík z
Martina? Nechápal som. Kniha mi v Matici
slovenskej mala síce vyjsť, ale podľa posledných
správ som myslel, že to bude na Nový rok. A ona
vyšla teraz!
Volá sa - Oskár ide do neba - a je to román. V
balíku som dostal podľa zmluvy desať autorských
výtlačkov. Už som ich minul.
Ale keďže mám podľa zmluvy propragovať moje
dielo, dovoľujem si Vám tu ponúknuť lektorské
posudky:
Posudok 1
Autor: Stanislav HÁBER
Dielo: Oskar ide do neba (próza)
Posledná prozaická kniha Stanislava Hábera
Oskar ide do neba je akousi ságou rodiny, ktorá
sa začína otcovraždou večne opitého otca svojim
štrnásťročným synom, budúcim horárom Oskarom.
Táto dráma pri ktorej syn ochránil matku
vlastným telom pred opileckým atakom svojho
otca, nakoniec vyusťuje v celoživotnú traumu
samotného protagonistu.
V príbehu dominuje metafora raskoľnikovského
syndrómu - fenomén pocitu viny, trestu a
odpustenia. A na druhej strane status dobra a
zla, ktorý je architektonickým základom, v
ktorom horár Oskar rieši svoju neuhasiteľnú
túžbu po samoodpustení v tichu lesnej samoty
modlitbou, v pokore a na kolenách -
prostredníctvom transcedentálneho spojenia s
Bohom - konaním dobrých skutkov. Touto vnútornou
katarziou, dalo by sa povedať, si až nadpozemsky
"hojí" vlastnú ranu, pocitom zosobneného
zavrhnutia a spoločenskou rolou tzv. chybujúceho
jedinca. Stotožnenie sa s týmto pocitom a jeho
celkové nazeranie na bežnú realitu, nakoniec
potom úplne mení a celkove determinuje aj jeho
postoj k rodine, svetu a ľuďom v blízkom okolí.
Film času a priestor viny a neviny
deväťdesiatročného horára "nad hrobom" je
nakoniec v Háberovej knihe iba "transferom"
(médiom) senzibila, novinára Vaša, ktorý
sprostredkováva túto jeho jedinečnú vnútornú
spoveď tesne pred jeho fyzickou smrťou.
Samotná technika literárneho stvárnenia tohto
príbehu, ságy je retrospektívna so spomienkovými
exkurzmi do skutočnej reality. Dielo, je čo do
obsahu pomerne objemné a je hĺbkovou sondou do
pocitov a konania človeka, ktorý si sám vymeral
trest bez sudcu.
Oskarová premena a náprava sa deje v rovine
myslenia, pretože čím je jeho myšlienka ďalej od
života, o to viac je abstraktnejšia. A
najabstraktnejšia myšlienka je zároveň
najžhavejšou a najvášnivejšou myšlienkou na
Boha.
Stanislav Háber v tejto knihe nastavil zrkadlo
ľudskej kazuistike pádov a pozostalostnej
energii, ktorá núti človeka bez pátosu a
potlesku okoloidúcich, akýmsi spôsobom stále
povstať z prachu zeme.
Je to zaujímavé čítanie, na Slovensku pôvodne, i
keď je tu medzi riadkami sem-tam cítiť "dych" F.
M. Dostojevského. Pozorného čitateľa ale určite
dielo zaujme a preto doporučujem knihu
Stanislava Hábera - Oskar ide do neba - vydať.
Ireney Baláž
tajomník slovenského Pen Clubu
Posudok 2
Smelo už začiatkom týchto riadkov možno
vysloviť úsudok, že rukopis románu Stanislava
Hábera Oskar ide do neba je v slovenskej
literatúre ojedinelý. Má viacero charakteristík,
ktoré samé osebe by netvorili až takú
výnimočnosť, silu získavajú až v synergickom,
spoločnom účinkovaní.
Román bez okolkov môžeme priradiť do kategórie
biografických: protagonistom - hrdinom i
antihrdinom, či časovo v opačnom slede, je
Oskar. Mladík, ktorý si zabije otca, starostlivý
horár, verný manžel, jednoduchý človek, niekedy
až priveľký dobrák, bohabojný kresťan
(presnejšie katolík)... starý muž, ktorý kľačí
za senníkom a čaká na smrť ako na vykúpenie.
Naratívny postup, ktorý si Háber zvolil, je vo
svojej podstate statický. V retrospekcii
rozpráva život neveľmi školovaného človeka. No v
jeho podaní sa samotné odhaľovanie jednotlivostí
stáva šúpaním cibuľoviny, aby sme sa dostali až
k jadru, dopĺňaním mozaiky obyčajného, a predsa
prebohatého života. Háber dokazuje, že aj život
obyčajného človeka môže v sebe ukrývať
protirečenia hodné Dostojevského spracovania
témy o vine a treste. Háber Oskara nepoňal
hlbokomyseľne, úvahovo, Oskar je "rpírodnou" a
nekomplikovanou osobnosťou, ktorá však svoju
vinu hlboko prežíva. Azda trochu zázračne a
menej organicky zapôsobí na čitateľa Oskarovo
vymodlené odvrátenie synovej smrti, ale s
prižmúrením oka v rámci celkovej koncepcie je aj
toto vybočenie zo zemitosti, ktorá je dotvorená
i jazykovo, na hrane znesiteľnosti. Podobne
vstupuje do príbehu ako vysvetlenie (nie nutne
potrebné) genézy celého románu transfinitný
prenos Oskarových myšlienok do vedomia reportéra
Vaša. Transmiterom je aj v tomto prípade
modlitba.
O Háberovej knihe by sme mohli hovoriť aj ako o
knihe zapodievajúcej sa hranicami viny a
odpustenia, pričom odpustenie (alebo
neodpustenie) hriechov Bohom je vlastne hlavnou
líniou románu, ktorá sa končí (alebo začína) v
románovom finále (a pred vstupom do rajskej
záhrady).
Napriek svojmu do istej miery náboženskému
obsahu, nejde v prvom rade o literatúru
náboženského razenia, ale o umelecké dielo
univerzálne a pars ecellence. Pochopiteľne, smrť
a kresťanská viera v znovuzrodenie v nejednom
percipientovi našej masovej povizualizovanej
kultúry môžu ako známe rekvizity aj menej
hodnotných náboženských filmov evokovať
sladkobôľne pocity. Háber sa však aj na tenkom
ľade pohybuje profesionálne, i keď zjavne musí
prijať obmedzenia vyplývajúce z kĺzavosti.
Nástrahám lacných efektov sa ale úspešne vyhol.
Román bravúrne doviedol až k poslednej bodke.
Nikto nie je taký zlý, aby mu nemohlo byť
odpustené. A to nie je iba kresťanské, ale
všeobecné humanistické posolstvo.
PhDr. Ľuboš Svetoň,
spisovateľ a slovenský literárny kritik
.(6.6.2008)
"SRDCE NA DLANI"
alebo "ROZHOVORY"
Nitra, 20. mája 2008 - Literárny klub Janka
Jesenského v Nitre sa snaží byť
sprostredkovateľom tvorivých pocitov, ktoré
prežívajú básnici a spisovatelia pri tvorbe
svojich literárnych diel. Na scénu Starého
divadla v Nitre tento raz prijali pozvanie
autori dvoch najnovších prírastkov – Stanislav
Háber a Ladislav Zrubec.
Stano Háber sa priznal, že je úspešnejší a viac
známejší v susednej Českej republike ako na
Slovensku. Nedávno získal literárnu cenu. „Je to
vďaka literárnym internetovým serverom, ktoré
umožňujú uverejňovať básne,“ dodal na
vysvetlenie. Zbierka básní Štvrťstoročie lásky
je vlastne výpoveďou o jeho 25-rokov trvajúcom
manželstve. Je vyznaním manželke, s ktorou sa
zosobášil ešte ako 18-ročný. Majú spolu tri deti
(23-ročného syna, 20-ročnú dcéru a 17-ročného
syna) a vzťah medzi nimi rokmi naberá na väčšej
intenzite.
„Hovorí sa, že každý z nás má na tomto svete
druhú polovičku. Ja som tú svoju našiel veľmi
skoro. V porovnaní s dnešnými mladými ľuďmi,
ktorí vstup do manželstva dlho odkladajú to bolo
príliš zavčasu. Zbierka vznikla relatívne
rýchlo. Básne som písal skoro každý deň a
e-mailom som ich posielal manželke do práce.
Hnevala sa za to mňa a prosila ma, aby som ju v
práci nevyrušoval, pretože po prečítaní mojich
výlevov lásky sa dlho nemohla sústrediť na
robotu,“ priznal sa pred cteným auditóriom.
Zbierka básní vychádza v dobe, ktorá láske a
čistým citom príliš nepraje, a preto je veľmi
vzácna. Je to jeho šiesta básnická zbierka a
dvanásta kniha.
Druhou prezentovanou knihou je román z pera
najznámejšieho nitrianskeho spisovateľa Laca
Zrubca s názvom Zomrel na dvakrát. (Ľudmila
Synaková) Viac sa dočítate na stránke - KLIKNI!:
http://www.nitra.sk/?id_menu=35537&firmy_slovenska_flag=0
OSOBNOSTI. SK
Spisovateľ Stanislav Háber sa čitateľom uviedol
v roku 1995. Je tak prozaikom ako aj básnikom. V
minulosti napísal niekoľko literárnych
rozhlasových pásiem a dokumentárnych filmov.
Píše preto, že to považuje za prirodzenú súčasť
svojho života. V uplynulých dňoch mu vyšla
zbierka básní Štvrťstoročie lásky, ktorú k
výročiu zoznámenia napísal pre svoju manželku.
Najaktuálnejšou udalosťou vo vašej
spisovateľskej činnosti je nová zbierka
Štvrťstoročie lásky. Je to zbierka básní, ktoré
ste počas polroka pravidelne písali pre svoju
manželku. Kedy vznikla myšlienka, že tie básne
vydáte v jednej publikácii?
Ani neviem, kedy tá myšlienka vznikla. Možno
vznikla napísaním práve tej básničky
Štvrťstoročie lásky, urobiť zbierku básní aj s
týmto názvom. Aj keď ten názov bol trošku
problematický, aby nevyznel ako klišé. Už som sa
stretol s takými komentármi, že kedy bude
polstoročnica lásky a podobne... Manželka sa mi
priznala, že si ich sama chce vytlačiť a odložiť
na pamiatku. Takže aj ona ma k tomu priviedla,
že sa som si povedal, áno, treba skúsiť urobiť z
toho knižku, či sa to podarí. A podarilo sa.
Tvorba knižky a konkrétne zbierky je svojská
alchýmia. Niekedy stačí zmeniť jednu vetu a tá
knižka vyjde a niekedy neprídete na to, ktorú
vetu máte zmeniť a knižka čaká v zásuvke.
Koľko básní obsahuje zbierka? Sú v knižke
zaradené všetky básne, ktoré ste počas toho
polroka pred vašim výročím napísali?
Nie sú tam všetky, je ich tam 81. Zrkadlovo je
to 18. Toľko sme mali s manželkou, keď sme sa
brali. Bol to trošku taký malý zámer, aby ich
tam bolo 81, ale nie sú všetky, ktoré som jej
napísal. Prihliadal som na to, aby zbierka
oslovovala širšie publikum, aj keď je venovaná a
písaná pre jednu osobu. Ľudská skúsenosť je
prenosná, čo zažijem ja, zažijete aj vy, aj
niekto iný, takže aby sa v tej skúsenosti
našiel.
ďalej čítajte na stránke KLIKNI!:
http://www.osobnost.sk/index.php?os=clanok&ided=7825&view=a
Kto má vieru, má všetko
Horehronie, týždenník pre mesto Brezno,
3.6.2008, č. 21, ročník 16, s. 1.-4.
Kto má vieru, má všetko
Básnik a spisovateľ Stanislav Háber
predstavil publiku v divadle v Nitre v máji
svoju už dvanástu knihu, šiestu zbierku poézie
Štvrťstoročie lásky. Keďže sa narodil v Brezne,
bola to príležitosť, pri ktorej sme ho požiadali
o rozhovor.
Aký je váš vzťah k rodisku?
- Vrelý, aj keď ho v podstate nepoznám.
Narodil som sa, keď mama učila na základnej
škole na Čiernom Balogu. Bývali sme na ulici Ku
štadiónu. Tu som sa aj stratil vo veku dva a pol
roka s dvomi dievčatkami – susedkami v zime a
snehu. Hľadalo nás celé Brezno. Dobrovoľníci,
ktorí boli zvolávaní ampliónmi na naše hľadanie,
mali zraz na námestí pri fontáne. A my traja sme
sa hrali vo fontáne, ktorá bola v zime vypustená
a zakrytá doskami. Takže nás nik nevidel.
A našli vás?
- Nenašli. Od fontány sme šli cez les do
školy v Čiernom Balogu. Tam nás videl riaditeľ
na chodbe a keďže sme boli v pančuškách a
papučkách, myslel si, že sme tam s mamou. Tak mi
povedal, aby sme šli za ňou, nech sa netúlame po
chodbách školy.
Poslúchli ste?
- Vtedy už áno. Zasa sme prešli cez les a
cez záveje snehu v tých papučkách späť do
Brezna. A šli sme domov. Mamu už kriesili lekári
z pohotovosti.
To mala mama z vás radosť, keď ste už taký malý
boli taká dobrodružná povaha?
- Pokračovalo to, aj keď som podrástol. Z
Brezna sme sa odsťahovali v mojich troch rokoch
do Košíc. Nemám v Brezne žiadnu rodinu a mamin
hrob je v Košiciach, takže chodievam na cintorín
z Bratislavy, kde žijem, s rodinou tam. Ale od
14 rokov som chodil na strednú školu v Banskej
Bystrici. Bolo to vojenské gymnázium. Ako 15
ročný som už mal parašutistický výcvik na
letisku v Očovej a 17 ročný som narukoval na
Vysokú vojenskú leteckú školu v Košiciach na
odbor pilot – nadzvuk. Takže mama si skutočne so
mnou užila svoje. Žiaľ, zomrela, keď som mal 21
rokov. Odvtedy žijem v Bratislave.
Čo vás priviedlo k písaniu?
- Neviem. Vždy som od malička hovoril,
odkedy si pamätám, že raz budem spisovateľ. A to
som nevedel ešte čítať ani písať. Ako som sa to
naučil, začal som si písať sám pre seba
rozprávky. Dával som si pseudonymy ako Stanislav
Brezniansky, či Kuštadiónsky, takže na Brezno
som nikdy nezabudol. Dokonca nikdy sa mi
nepodarilo v Košiciach naučiť sa „hutoric". Prvú
básničku mi uverejnili, keď som mal šesť rokov.
Knihy mi sprostredkovali poznanie a tak im to
chcem vrátiť. Je to úžasné, keď mi ľudia
hovoria, že im moje knihy pomáhajú žiť.
Ako ide dokopy nadzvukový pilot a básnik,
spisovateľ?
- Po pravde, nikdy som sa nadzvukovým
pilotom nestal. Žiaľ, mal som počas výcviku
ťažkú haváriu, rok a pol v nemocnici. Strata
pamäte, ťažký otras mozgu, bezvedomie. Ale je
pravda, že kým som sa na túto dráhu pilota
pripravoval, písal som básničky a pesničky.
Dokonca s mojou pesničkou vystupovala naša
školská kapela v televízii, keď som mal 16
rokov. Bolo to v rámci armádneho magazínu Azimut
a bol to celý hudobný klip. Žiaľ, ani jeden z
mojich spolužiakov nemáme tento záznam, aj keď
som neskôr v televízii štyri roky pracoval.
Havarovali ste lietadlom?
- To sú tie paradoxy života. Havaroval som
autom z viny príslušníka VB, ktorý bol zrejme
pod vplyvom alkoholu. Táto havária mi, žiaľ,
zmenila celý môj život. Mal som 18 rokov, takže
celú túto hrôzu prežívala so mnou ešte moja
mama. Dve operácie, pobyty v nemocnici od Prahy
cez Moravu až po Košice.
Váš prvý román bol z vojenského prostredia.
Kritizovali ste v ňom existenciu armád. Prečo?
- Vidí sa mi to šialené, že človek dokáže
zabiť iného človeka. Mal som skúsenosť s vojnou
v krajinách bývalej Juhoslávie, kde som nakrútil
poetický protivojnový film o deťoch vo vojne
Tisíc malých princov. Vysielaný bol opakovane v
roku 1992 v ČSTV v Prahe, ale aj v STV.
Naposledy vám vyšla zbierka poézie Štvrťstoročie
lásky. O čom je?
- Sú to básničky, ktoré som písal každý deň
mojej manželke pred naším spoločným výročím 25
rokov, čo sa poznáme. Posielal som jej ich každý
deň ráno do práce. A nakoniec z toho vznikla
celá zbierka.
Aké máte ešte tvorivé plány?
- Momentálne mám pripravené tri romány, ale
žiaľ, pre nedostatok finančných zdrojov, sú len
v mojej zásuvke.
Čo skrýva zásuvka spisovateľa?
- Okrem spomínaných troch románov, ešte
unikátnu zbierku 366 poviedok na každý deň v
roku Príbehy mena, ktoré boli vysielané na rádiu
Lumen a 366 príbehov na každý deň v roku o
životoch svätcov, ktorí mali v daný deň sviatok,
ktoré mi takisto vysielalo rádio Lumen v
priebehu dvoch rokov každý deň. No a veľmi veľa
poézie, ktorú píšem každý deň. Navyše jeden
rozprávkový seriál, ktorý začne od septembra
vychádzať v jednom známom detskom časopise.
Písali ste o svätcoch ako o historických
postavách, čím vás očarili?
- Faktom, že dokázali v živote naplniť Božie
želanie vyjadrené v evanjeliu: Buďte svätí, lebo
ja som svätý. Presvedčil som sa, že kto má
vieru, má všetko, čo potrebuje k životu. Márna
bola Šalamúnova prosba u Boha o rozum, viera je
najviac, čo si môže človek priať, aby sa mu v
živote splnilo.
(ng)
http://www.exil.sk/site/haber.php/2008/06/06/stvrstorocie_lasky_brezno_horehronie_cie
, http://www.brezno.sk/regionalny-tyzdennik-horehronie.phtml?id3=26350&id2=0
.(6.6.2008)
"SRDCE NA DLANI"
alebo "ROZHOVORY"
Nitra, 20. mája 2008 - Literárny klub Janka
Jesenského v Nitre sa snaží byť
sprostredkovateľom tvorivých pocitov, ktoré
prežívajú básnici a spisovatelia pri tvorbe
svojich literárnych diel. Na scénu Starého
divadla v Nitre tento raz prijali pozvanie
autori dvoch najnovších prírastkov – Stanislav
Háber a Ladislav Zrubec.
Stano Háber sa priznal, že je úspešnejší a viac
známejší v susednej Českej republike ako na
Slovensku. Nedávno získal literárnu cenu. „Je to
vďaka literárnym internetovým serverom, ktoré
umožňujú uverejňovať básne,“ dodal na
vysvetlenie. Zbierka básní Štvrťstoročie lásky
je vlastne výpoveďou o jeho 25-rokov trvajúcom
manželstve. Je vyznaním manželke, s ktorou sa
zosobášil ešte ako 18-ročný. Majú spolu tri deti
(23-ročného syna, 20-ročnú dcéru a 17-ročného
syna) a vzťah medzi nimi rokmi naberá na väčšej
intenzite.
„Hovorí sa, že každý z nás má na tomto svete
druhú polovičku. Ja som tú svoju našiel veľmi
skoro. V porovnaní s dnešnými mladými ľuďmi,
ktorí vstup do manželstva dlho odkladajú to bolo
príliš zavčasu. Zbierka vznikla relatívne
rýchlo. Básne som písal skoro každý deň a
e-mailom som ich posielal manželke do práce.
Hnevala sa za to mňa a prosila ma, aby som ju v
práci nevyrušoval, pretože po prečítaní mojich
výlevov lásky sa dlho nemohla sústrediť na
robotu,“ priznal sa pred cteným auditóriom.
Zbierka básní vychádza v dobe, ktorá láske a
čistým citom príliš nepraje, a preto je veľmi
vzácna. Je to jeho šiesta básnická zbierka a
dvanásta kniha.
Druhou prezentovanou knihou je román z pera
najznámejšieho nitrianskeho spisovateľa Laca
Zrubca s názvom Zomrel na dvakrát. (Ľudmila
Synaková) Viac sa dočítate na stránke - KLIKNI!:
http://www.nitra.sk/?id_menu=35537&firmy_slovenska_flag=0
OSOBNOSTI. SK
Spisovateľ Stanislav Háber sa čitateľom uviedol
v roku 1995. Je tak prozaikom ako aj básnikom. V
minulosti napísal niekoľko literárnych
rozhlasových pásiem a dokumentárnych filmov.
Píše preto, že to považuje za prirodzenú súčasť
svojho života. V uplynulých dňoch mu vyšla
zbierka básní Štvrťstoročie lásky, ktorú k
výročiu zoznámenia napísal pre svoju manželku.
Najaktuálnejšou udalosťou vo vašej
spisovateľskej činnosti je nová zbierka
Štvrťstoročie lásky. Je to zbierka básní, ktoré
ste počas polroka pravidelne písali pre svoju
manželku. Kedy vznikla myšlienka, že tie básne
vydáte v jednej publikácii?
Ani neviem, kedy tá myšlienka vznikla. Možno
vznikla napísaním práve tej básničky
Štvrťstoročie lásky, urobiť zbierku básní aj s
týmto názvom. Aj keď ten názov bol trošku
problematický, aby nevyznel ako klišé. Už som sa
stretol s takými komentármi, že kedy bude
polstoročnica lásky a podobne... Manželka sa mi
priznala, že si ich sama chce vytlačiť a odložiť
na pamiatku. Takže aj ona ma k tomu priviedla,
že sa som si povedal, áno, treba skúsiť urobiť z
toho knižku, či sa to podarí. A podarilo sa.
Tvorba knižky a konkrétne zbierky je svojská
alchýmia. Niekedy stačí zmeniť jednu vetu a tá
knižka vyjde a niekedy neprídete na to, ktorú
vetu máte zmeniť a knižka čaká v zásuvke.
Koľko básní obsahuje zbierka? Sú v knižke
zaradené všetky básne, ktoré ste počas toho
polroka pred vašim výročím napísali?
Nie sú tam všetky, je ich tam 81. Zrkadlovo je
to 18. Toľko sme mali s manželkou, keď sme sa
brali. Bol to trošku taký malý zámer, aby ich
tam bolo 81, ale nie sú všetky, ktoré som jej
napísal. Prihliadal som na to, aby zbierka
oslovovala širšie publikum, aj keď je venovaná a
písaná pre jednu osobu. Ľudská skúsenosť je
prenosná, čo zažijem ja, zažijete aj vy, aj
niekto iný, takže aby sa v tej skúsenosti
našiel.
ďalej čítajte na stránke KLIKNI!:
http://www.osobnost.sk/index.php?os=clanok&ided=7825&view=a
Kto má vieru, má všetko
Horehronie, týždenník pre mesto Brezno,
3.6.2008, č. 21, ročník 16, s. 1.-4.
Kto má vieru, má všetko
Básnik a spisovateľ Stanislav Háber predstavil
publiku v divadle v Nitre v máji svoju už
dvanástu knihu, šiestu zbierku poézie
Štvrťstoročie lásky. Keďže sa narodil v Brezne,
bola to príležitosť, pri ktorej sme ho požiadali
o rozhovor.
Aký je váš vzťah k rodisku?
- Vrelý, aj keď ho v podstate nepoznám. Narodil
som sa, keď mama učila na základnej škole na
Čiernom Balogu. Bývali sme na ulici Ku štadiónu.
Tu som sa aj stratil vo veku dva a pol roka s
dvomi dievčatkami – susedkami v zime a snehu.
Hľadalo nás celé Brezno. Dobrovoľníci, ktorí
boli zvolávaní ampliónmi na naše hľadanie, mali
zraz na námestí pri fontáne. A my traja sme sa
hrali vo fontáne, ktorá bola v zime vypustená a
zakrytá doskami. Takže nás nik nevidel.
A našli vás?
- Nenašli. Od fontány sme šli cez les do školy v
Čiernom Balogu. Tam nás videl riaditeľ na chodbe
a keďže sme boli v pančuškách a papučkách,
myslel si, že sme tam s mamou. Tak mi povedal,
aby sme šli za ňou, nech sa netúlame po chodbách
školy.
Poslúchli ste?
- Vtedy už áno. Zasa sme prešli cez les a cez
záveje snehu v tých papučkách späť do Brezna. A
šli sme domov. Mamu už kriesili lekári z
pohotovosti.
To mala mama z vás radosť, keď ste už taký malý
boli taká dobrodružná povaha?
- Pokračovalo to, aj keď som podrástol. Z Brezna
sme sa odsťahovali v mojich troch rokoch do
Košíc. Nemám v Brezne žiadnu rodinu a mamin hrob
je v Košiciach, takže chodievam na cintorín z
Bratislavy, kde žijem, s rodinou tam. Ale od 14
rokov som chodil na strednú školu v Banskej
Bystrici. Bolo to vojenské gymnázium. Ako 15
ročný som už mal parašutistický výcvik na
letisku v Očovej a 17 ročný som narukoval na
Vysokú vojenskú leteckú školu v Košiciach na
odbor pilot – nadzvuk. Takže mama si skutočne so
mnou užila svoje. Žiaľ, zomrela, keď som mal 21
rokov. Odvtedy žijem v Bratislave.
Čo vás priviedlo k písaniu?
- Neviem. Vždy som od malička hovoril, odkedy si
pamätám, že raz budem spisovateľ. A to som
nevedel ešte čítať ani písať. Ako som sa to
naučil, začal som si písať sám pre seba
rozprávky. Dával som si pseudonymy ako Stanislav
Brezniansky, či Kuštadiónsky, takže na Brezno
som nikdy nezabudol. Dokonca nikdy sa mi
nepodarilo v Košiciach naučiť sa „hutoric". Prvú
básničku mi uverejnili, keď som mal šesť rokov.
Knihy mi sprostredkovali poznanie a tak im to
chcem vrátiť. Je to úžasné, keď mi ľudia
hovoria, že im moje knihy pomáhajú žiť.
Ako ide dokopy nadzvukový pilot a básnik,
spisovateľ?
- Po pravde, nikdy som sa nadzvukovým pilotom
nestal. Žiaľ, mal som počas výcviku ťažkú
haváriu, rok a pol v nemocnici. Strata pamäte,
ťažký otras mozgu, bezvedomie. Ale je pravda, že
kým som sa na túto dráhu pilota pripravoval,
písal som básničky a pesničky. Dokonca s mojou
pesničkou vystupovala naša školská kapela v
televízii, keď som mal 16 rokov. Bolo to v rámci
armádneho magazínu Azimut a bol to celý hudobný
klip. Žiaľ, ani jeden z mojich spolužiakov
nemáme tento záznam, aj keď som neskôr v
televízii štyri roky pracoval.
Havarovali ste lietadlom?
- To sú tie paradoxy života. Havaroval som autom
z viny príslušníka VB, ktorý bol zrejme pod
vplyvom alkoholu. Táto havária mi, žiaľ, zmenila
celý môj život. Mal som 18 rokov, takže celú
túto hrôzu prežívala so mnou ešte moja mama. Dve
operácie, pobyty v nemocnici od Prahy cez Moravu
až po Košice.
Váš prvý román bol z vojenského prostredia.
Kritizovali ste v ňom existenciu armád. Prečo?
- Vidí sa mi to šialené, že človek dokáže zabiť
iného človeka. Mal som skúsenosť s vojnou v
krajinách bývalej Juhoslávie, kde som nakrútil
poetický protivojnový film o deťoch vo vojne
Tisíc malých princov. Vysielaný bol opakovane v
roku 1992 v ČSTV v Prahe, ale aj v STV.
Naposledy vám vyšla zbierka poézie Štvrťstoročie
lásky. O čom je?
- Sú to básničky, ktoré som písal každý deň
mojej manželke pred naším spoločným výročím 25
rokov, čo sa poznáme. Posielal som jej ich každý
deň ráno do práce. A nakoniec z toho vznikla
celá zbierka.
Aké máte ešte tvorivé plány?
- Momentálne mám pripravené tri romány, ale
žiaľ, pre nedostatok finančných zdrojov, sú len
v mojej zásuvke.
Čo skrýva zásuvka spisovateľa?
- Okrem spomínaných troch románov, ešte unikátnu
zbierku 366 poviedok na každý deň v roku Príbehy
mena, ktoré boli vysielané na rádiu Lumen a 366
príbehov na každý deň v roku o životoch svätcov,
ktorí mali v daný deň sviatok, ktoré mi takisto
vysielalo rádio Lumen v priebehu dvoch rokov
každý deň. No a veľmi veľa poézie, ktorú píšem
každý deň. Navyše jeden rozprávkový seriál,
ktorý začne od septembra vychádzať v jednom
známom detskom časopise.
Písali ste o svätcoch ako o historických
postavách, čím vás očarili?
- Faktom, že dokázali v živote naplniť Božie
želanie vyjadrené v evanjeliu: Buďte svätí, lebo
ja som svätý. Presvedčil som sa, že kto má
vieru, má všetko, čo potrebuje k životu. Márna
bola Šalamúnova prosba u Boha o rozum, viera je
najviac, čo si môže človek priať, aby sa mu v
živote splnilo.
(ng)
http://www.exil.sk/site/haber.php/2008/06/06/stvrstorocie_lasky_brezno_horehronie_cie
, http://www.brezno.sk/regionalny-tyzdennik-horehronie.phtml?id3=26350&id2=0
17.3.2008
Štvrťstoročie lásky
Báseň na každý deň
Spisovateľ
a publicista Stanislav Háber oslávil minulý
týždeň spolu s manželkou 25. výročie zoznámenia.
- „Posledný polrok som jej každý deň písal
básničky. Posielal som jej ich do práce. Bola z
toho veľmi dojatá. Hovorila mi, že jej nemusím
písať každý deň báseň. Ale ja som chcel. Tvorba
nie je pre mňa niečím, čím sa potrebujem
vystatovať na verejnosti. Najdôležitejšie je
robiť šťastnými svojich najbližších," rozpráva
spisovateľ. Zbierka sa volá "Štvrťstoročie
lásky".
Či sa však do nej zmestia všetky básne, ešte
nevie.
- „To závisí od finančných prostriedkov."
Stanislav Háber plánuje vydať zbierku do mája.
- „Vtedy bude Ján Chryzostom kardinál Korec
prezentovať knihu Ladislava Zrubca "Zomrel dva
razy" o poetovi Sándorovi Petőfym. Dostal som od
kardinála možnosť prezentovať pri tejto
príležitosti aj svoju knihu, pokiaľ ju stihnem
vydať."
Tento rok by mal vyjsť aj jeho najnovší román "Oskar
ide do neba". Bude to už jeho jedenásta
vydaná kniha. Zopár ich pre nedostatok financií
leží ešte v šuflíku.
Z pilota novinár a spisovateľ
Na otázku, kedy začal písať, odpovedal Stanislav
Háber v momente:
- „Písal som vždy. Poéziu som publikoval od
šiestich rokov. Vymýšľal som si sám pre seba
rozprávky. Doteraz ich mám odložené."
Preto mu príde čudné, že "niekto písať nevie".
- „Mám pocit, že to dokáže každý. Ja v tom
nevidím nič výnimočné."
Prvú knihu, ktorú napísal, Sme samý lepší chlap,
po sebe niekoľkokrát prepísal.
- „Prvých 86 strán som 15-krát roztrhal. Viete
si predstaviť, koľko papiera som zničil? Vtedy
ešte neboli počítače," prezrádza spisovateľ,
ktorý študoval za pilota nadzvuku. Po ťažkej
havárii, keď strávil v nemocnici takmer dva
roky, sa dal na písanie a „novinárčinu". Písať
knihy vraj začal preto, lebo chcel pomôcť ľuďom.
Chcel im povedať, na čo v živote prišiel,
podeliť sa o skúsenosti. Darí sa mu to, hoci
spätná väzba medzi spisovateľom a čitateľom býva
vzácna.
- „Jedna učiteľka mi povedala, že jej môj román
Najvyšší a najnižší v živote veľmi
pomohol. Vysvetlil jej to, čo ona sama prežila,
ale nevedela pochopiť. Vďaka môjmu románu sa jej
podarilo vysporiadať so strašnou tragédiou."
Román Palko Hrchov zas vraj pomohol
zmieriť otca so synom.
Stanislav Háber píše pre Literárny týždenník,
Slovenské pohľady, Knižnú revue. Momentálne sa
živí písaním.
Zdroj:
Pokrstí Háberovo Štvrťstoročie lásky Korec?
(17.03.2008;
Nitrianske noviny;
roč. 17, č. 11, s. 9; KR)
15.3.2008
Príčiny našich zlyhaní
Z rubriky:
Slovensko 2008
Za
dlhých deväť rokov nášho pôsobenia v „ilegalite"
si mnohí z nás zvykli na život v uzavretom
intelektuálnom gete. Do istej miery sa to
podobalo postaveniu disidentov v časoch
normalizácie. Mali sme svoje konferencie a
semináre (najznámejšiu pravidelne v decembri
organizuje SKSI Slovakia plus a V. Hornáček),
kde sme sa každoročne stretali, utvrdili sa vo
svojej pravde a v pokoji sa rozišli do svojich
domovov. Dlhé roky sme písali do Kultúry,
Slovenských pohľadov, SNN, Literárneho
týždenníka, Extraplus či Slova, ktoré svojím
nákladom a uzavretosťou okruhu čitateľov a
prispievateľov (často išlo o takmer identickú
skupinu ľudí sa až príliš podobali na
normalizačné samizdaty.
Oproti časom normalizácie je rozdiel len v
jednom, vtedajšia moc nás priamo nepostihovala
brachiálnou silou. Pochopila, že priamym
mocenským zásahom by z nás urobila martýrov a
radikálne by spropagovala naše myšlienky. O to
ťažší dosah malo veľmi účinné vytesnenie nás zo
spoločenského a mediálneho diskurzu. Už takmer
rok a pol pôsobia politické sily, do ktorých sme
vkladali toľko nádejí. Čo robíme zle, že v našom
postavení sa takmer nič nezmenilo? Ba naopak, aj
keď je to samovražedné, dodnes nemáme jediný
proslovenský denník, resp. národne a sociálne
orientovaný denník, a ako sa zdá, v dohľadnom
čase ani žiaden nebude.
Dvojtýždenníky (Kultúra, SNN či Literárny
dvojtýždenník) a mesačníky ako Extraplus a
Slovenské pohľady živoria rovnako ako v
opozičných časoch, ba niektoré ešte oveľa horšie.
Na podporu vydávania pôvodných alebo
nekomerčných spoločenskovedných či umenovedných
kníh išla asi tretina rozpočtu z roku 2006.
Napriek výmene na čele STV nie je v redakcii
spravodajstva ani jediná výrazná žurnalistická
osobnosť, ktorá by presadzovala národnú,
sociálnu či alterglobalistickú agendu. 0
Slovenskom rozhlase škoda hovoriť, ten sa stal
novým rádiom Twist, respektíve odložiskom pre
všetkých skrachovaných opozičných politikov či
novinárov. Jednostrannosť médií je zarážajúca.
Dnes sa o akejkoľvek kauze, vnútro - či
zahraničnopolitickom probléme dočítate v
podstate to isté v akomkoľvek denníku. Pluralita
názorov či pohľadov v podstate absentuje. Je
možné, že si súčasná vláda neuvedomuje nutnosť
prezentovať svoje názory a argumenty v sebe
hodnotovo blízkych médiách ? Alebo je to len
stratégia (uznávam, že dočasne možno aj účinná)
pasovať sa do roly obete, s tým, že ľudia sami
pochopia, že všetky relevantné médiá sú opozičné,
a preto nedôveryhodné. Aby bolo jasné, rozhodne
nehorujem za vznik straníckeho denníka, ktorý by
prezentoval úzko stranícky pohľad na veci. Je
však nevyhnutné, aby spektrum čitateľov so
silným národným a sociálnym cítením malo svoje
periodikum.
Práve denník totiž okolo seba vytvára prirodzené
gravitačné prostredie, pre odborníkov z rôznych
oblastí, umelcov, vedcov, stáva sa prirodzenou
zásobárňou argumentačnej munície, ktorá dokáže
vyvážiť jednostranné interpretácie komerčných,
ale, bohužiaľ, často aj verejnoprávnych
elektronických médií. Je jasné, že to nie je
priamo parketa vlády, ale spoločenská
zodpovednosť súčasnej koalície za dnešný stav v
printových médiách je neoddiskutovateľná,
minimálne v rovine záväzku voči svojim voličom.
A napriek tomu, že to bez pochýb v počiatkoch
bude finančne nákladný projekt, som presvedčený,
že ak sa spoja vlastníci kapitálu s vlastníkmi
know-how, nie však tak, ako to bolo pri Novom
dni - projekt Nového dňa nech je odstrašujúcim
príkladom -, bude tento projekt v strednodobom
horizonte samofinancovateľný. Som presvedčený,
že na Slovensku sa nájde 60 000 čitateľov, ktorí
by pravidelne čítali denník podobného zamerania,
ak, pravda, bude dostatočne kvalitný.
Ak by sme aj prijali tézu, že politici nemajú
priamy vplyv na printové médiá, lebo sa ho pred
rokmi sami dobrovoľne vzdali, niečo iné je
situácia vo verejnoprávnych médiách.
Veľmi dobrým príkladom je STV. Nielenže nedáva
priestor celému spektru názorov v spoločnosti,
ale od teatrálneho odchodu ultrapravicového
neoboľševika Hríba je v totálnej defenzíve.
Skutočne som sa pobavil, keď tesne po voľbách „verejnoprávna"
STV začala kádrovať členov vlády podľa ich
členstva v strane. Na tom by (pri mentálnej
výbave vtedajšieho vedenia spravodajstva) nebolo
nič prekvapivé, keby hlavným kádrovníkom nebol
vedúci ideologického oddelenia ÚV KSS, najmladší
profesor marxizmu-leninizmu Miroslav Kusý.
Dodnes som nepochopil, či to mala byť zžieravá
sebairónia, alebo „kompetentní" redaktori a ich
šéfovia nemali o minulosti „nezávislého"
analytika ani potuchy. Korunu všetkému nasadil
okamžitý „padák" Stanislava Hábera za svoj
dvanásť rokov starý „hriech", trojmesačné
účinkovanie na tlačovom odbore istej
parlamentnej strany. Čierne listiny, kádrovanie
a krágľovanie, to sú základné charakteristiky
vzťahu médiá a časť nekonformnej žurnalistickej
obce. Bohužiaľ, aj tie verejnoprávne. A ak ma
niečo skutočne prekvapuje, tak je to
nepredstaviteľná neschopnosť či impotencia (a či
falošné pravidlá politickej korektnosti?)
súčasnej vlády niečo s tým robiť.
Ešte horšia je situácia v Slovenskom rozhlase,
ktorý sa pod duom Zemková - Máchaj
pretransformoval na klon rádia Twist.
Sprievodným znakom toho bol exodus takmer
všetkých slušných profesionálov z tohto
patologického prostredia. A čo sa stalo, keď
gesčný výbor, teda výbor pre kultúru a média,
prijal platné uznesenie o poslaneckom prieskume.
Riaditeľka Zemková. opierajúc sa o právnu
analýzu Petra Procházku, „prefackala" poslancov
(Muškovu a Jariabka) v tom zmysle, že ich
prieskum neuznáva a že ich vníma ako návštevu,
riadiac sa podľa donutilovského hesla „Zeptejte
sa na cokoli, na co chci. odpovím". A aká bola
odpoveď poslancov na toto poníženie? Dali
preskúmať rozhodnutie riaditeľky Zemkovej
Ústavnoprávnemu výboru, aby posúdil, či konala
v súlade so zákonom. Napriek tomu, že od
spomínanej udalosti prešlo už viac ako pol roka,
výbor zatiaľ nijaké stanovisko nevydal. Aj toto
pokorenie demonštruje mediálnu nemohúcnosť
súčasnej garnitúry.
Ďalším obrovským hriechom je nevyužitý
intelektuálny potenciál. Kým druhá strana
disponuje celou sieťou profesionálnych think-tankov,
ktoré vytvárajú intelektuálny softwér pravice -
IVO, Mesa 10, Konzervatívny inštitút M. R.
Štefánika, Nadácia F. A. Hayeka, Konrad Adenauer
Stiftung, Nadácia Pontis, EFPA, Spoločnosť pre
zahraničnú politiku, Spoločnosť pre medzinárodné
vzťahy, HESP a podobne, disponuje mediálnou
printovou triádou denník Sme, týždenník .týždeň
a Domino, mesačník OS a kvartálnik Impulz, naša
strana nemá nič. Treba si uvedomiť, že všetky
zásadné reformy (rovná daň, reforma
zdravotníctva, verejnej správy, daňová reforma)
nevznikli na pôde strán, ale práve v think-tankoch,
ktorých činnosť koordinuje mikrostranička OKS.
Tieto mozgové trusty sú zároveň odkladiskom
použitých politikov, ktorí však veľmi aktívne
čakajú na novú príležitosť.
Stačí si len pripomenúť, že MESA 10 „dala"
Slovensku takých „nezávislých" odborníkov, ako
Ivan Mikloš, Rudolf, Zajac, Peter Pažitný,
Viktor Nižňanský, Jozef Kučerák, Pavol Kinčeš a
množstvo ďalších. Fakt je však ten, že v čase,
keď pôsobili v týchto think-tankoch, sa aktívne
politike nevenovali. Na tomto príklade môžeme
dokumentovať priamy a bezbariérový prechod
pravicových politikov z politiky do tretieho
sektora a potom naopak, ich reaktivovanie do
aktívnej politiky.
Politici ľavicového či národného zamerania v tom
lepšom prípade odchádzajú, respektíve sa vracajú
na akademickú pôdu, v horšom idú podnikať, a sú
pre ďalší spoločenskovedný diskurz celkom
stratení. Čo teda robia naše think - tanky?
Predovšetkým neexistujú. A ak áno, tak sú v
hlbokej ilegalite. ASA, aspoň ako to ja vnímam,
od prechodu k moci umŕtvila svoju činnosť. Fair
Analyses už pravdepodobne neexistuje, Fridrich
Eberth Stiftung je skôr protivládny a PO MS malo
ešte nedávno rozpočet 2000 Sk ročne a o ničom
inom neviem. Navyše je krajne nešťastné, ak
programovými riaditeľmi ASA sú aktívni poslanci
Smeru. Každý síce vie, že Grigorij Mesežnikov z
IVO je jasne hodnotovo ukotvený a je blízky
neoliberálnym názorom bývalej vlády, ale nikto
mu nemôže vyčítať, že je poslancom vládnej či
opozičnej strany. Skutočnosť, že programoví
riaditelia ASA sú aktívni politici, znehodnocuje
všetky výstupy tohto think-tanku na stranícku
agitku, často aj neprávom. O Novinárskom
študijnom ústave škoda hovoriť. Tento vedecký
ústav s takmer 50-ročnou históriou, obrovským
archívom, knižnicou je dnes bezprizorný. Naopak,
je možné, že jeho bohatstvo zneužije jedna
protivládna žurnalistická organizácia, ktorá ho
chce bezplatne využívať na svoj osobný biznis -
Súkromnú žurnalistickú univerzitu.
A tu sa znova dostávame k bezprecedentnému
mrhaniu s tým najcennejším, čím Slovensko
disponuje - ľudským kapitálom. Pre ľudí nášho
hodnotového zakotvenia prestalo byť povolanie
novinára celoživotným zamestnaním. Za posledných
5-6 rokov skrachovalo päť denníkov (Republika,
Práca, Hospodársky denník, Národná obroda, 24
hodín, Nový deň, o reklamných denníkoch ani
nehovoriac). Na dlažbe sa ocitlo niekoľko
stoviek denníkarov. Ak si uvedomíme, že v každom
denníku pracuje asi štyridsať žurnalistov, tak
240 denníkarov sa ocitlo na dlažbe. Kvôli svojmu
hodnotovému ukotveniu 240 nezamestnateľných
žurnalistov. Čo z toho, že existuje viacero
katedier žurnalistiky - okrem bratislavskej na
UK je na UCM v Trnave dokonca Fakulta
masmediálnej komunikácie, ďalšia je v Nitre na
UKF( Univerzita Konštantína Filozofa) či v
Banskej Bystrici na Univerzite Mateja Bela alebo
v Prešove na Prešovskej univerzite, keď jej
absolventi nemajú žiadnu perspektívu. Kde sa
totiž môžu uplatniť, denník nemajú, týždenníky
takisto, dvojtýždenníky živoria vďaka nízko
platenej práci dôchodcov, a mesačník Extra plus
detto.
Od roku 1998, po známej deratizácii v STV a po
zániku rádia Hviezda FM, nie je ani najmenšia
šanca zamestnať sa v elektronických médiách -
verejnoprávne sú totiž pred časťou žurnalistov
dokonalé hermeticky uzavreté. Čo má teda mladý
žurnalista či politológ po absolvovaní štúdia
robiť? V tom „lepšom" prípade ostane na
akademickej pôde, v horšom robí poisfováka,
slúži v SBS (Súkromnej bezpečnostnej službe)
alebo v najhoršom prípade robí žoldniera v
službách nadnárodných mediálnych koncernov. Je
potom logické, že veková štruktúra žurnalistov
je taká, aká je. Vekové zloženie je 30 plus
jednoducho preto, že nikto mladší nezažil šancu
reálne sa uplatniť. Mediálne prostredie SR je
totálne deformované. Vlastníci médií sú zväčša,
okrem jednej výnimky (spol. Plus 7, s.r.o) v
zahraničných rukách. SME vlastní nemecká
mediálna skupina Bertelsmann group, Nový čas
švajčiarska skupina Rignier a Pravdu britský
koncern Daily mail. Ich cieľ je jasný - zarobiť
čo najviac peňazí a zisk vyviezť do vlastnej
krajiny.
A je preto logické, že sa im hodí nesvojprávne
Slovensko, ktoré sa dá ľahko ovládať, usmerňovať,
vydierať. Treba si uvedomiť, že na Slovensko
vtrhli globálni hráči, ktorí veľmi premyslene a
systematicky presadzujú svoje záujmy a dlhodobé
stratégie. Je potom logické, že vláda, ktorá sa
naozaj usiluje aj o niečo iné, než ničím
neobmedzené zisky nadnárodných spoločností, musí
naraziť. Problém je i v tom, že jediný a
najväčší mediálny koncern, ktorý ešte ostal v
slovenských rukách, už spomenutý vydavateľský
dom spol. Plus 7, s.r.o, vydavateľ týždenníka
Plus 7 dní a denníka Plus 1 deň, má osobný spor
s premiérom. Tendenčnosť nimi vydávaného
bulvárneho týždenníka Plus 7 dní je taká
očividná, že to už prestáva byť únosné. V
poslednom vydaní pred voľbami 2006 časopis
uverejnil tri články hanobiace vtedajšieho šéfa
opozície a dnešného premiéra. Tento týždenník sa
už pomaly stáva smiešny svojimi dvoma
konštantami, nekonečným seriálom mapujúcim vilky
novozbohatlíkov a patologoickou nenávisťou k
súčasnej vláde. Ich hyenizmus kulminoval, keď na
obálke svojho plátku uverejnili portrét ministra
vnútra s palcovým titulkom Rakovina.
To už je absolútna patológia a len žasnem nad
tým, že slovenský národ niečo také hrubozrnné
neznechutí. Pokiaľ ide o komerčné televízie,
ktoré boli po roku 1998 priam režimistické, teda
obhajovali aj tie najväčšie hanebnosti a
špinavosti dzurindovskej kamarily, v ich prípade
sa skutočne nemôžeme čudovať. Vrátim sa k otázke,
aké možnosti má čerstvo vyštudovaný žurnalista,
politológ, sociológ či sociálny filozof. V
médiách sa uplatniť nemôže a vďaka neexistujúcim
think-tankom nemôže rásť ani v odbornej rovine.
Táto deformovaná situácia potom vedie k
absurdným skutočnostiam. Na Slovensku sa
vytvoril mediálny obraz, akoby sme mali len
jedinú katedru politológie, tú na UK v
Bratislave pod vedením Sone Szomolány, akoby
neexistovali podobné katedry na UCM, na UMB v
Banskej Bystrici či na PU v Prešove, alebo na
UKF v Nitre. A tak nám všetky politické kauzy,
voľby či iné politické procesy interpretujú
stále tie isté tváre, stále z tých istých
názorových pozícií (Grigorij Mesežnikov, Soňa
Szomolány, Pavol Horváth, Alexander Duleba, Ivo
Samson a pod.).
Sme slabí a v ilegalite, ale keby sme každoročne
vydali alternatívnu Správu o stave Slovenska a
spočiatku tri, štyri špecializované monografie
či odborné a vedecké zborníky na aktuálne témy,
od analýzy, parlamentných, regionálnych či
komunálnych volieb až po problémy sociálneho
štátu, dvojitých štandardov v zahraničnej
politike či o vyrovnávaní sa Slovenska s výzvami
globalizácie, v tom prípade by nebolo celkom
možné ostentatívne nás ignorovať. Iste, že by to
niečo stálo, ale nepremrhaný intelektuálny
potenciál, otvorený spoločenskovedný diskurz a
široká zásobáreň talentov pre praktickú politiku
by určite stáli za tú cenu. Ak nie, súčasné
vládnutie aktuálnej garnitúry je len náhodným
nedopatrením, ktoré sa už dlho nebude opakovať.
A stane sa tak len a len vďaka vlastnej
arogancii, neschopnosti pochopiť nevyhnutnosť a
správne si zadefinovať priority. Verím, že doba
geta, disentu a zúfalej improvizácie je už
nenávratne preč. Ak nie, prehrali sme všetci a
plnú zodpovednosť za to nesie predovšetkým
súčasná vládnuca garnitúra.
ZDROJ:

Autorčlánku: Roman
Michelko, vyšlo v Slovenských pohľadoch 2/2008.
-----------------------------
Báseň venovaná básnikovi...
St. Háberovy oči
Jarmila Moosová
Skuhraví čtveráci
noblesně výřeční
žehrají na osud
a to tak velmi
při troše laxnosti
člověk že nevnímá
z úst vytí zákeřné
zbloudilé šelmy
s tendencí pomoci
kde život nadělil
podivným selháním málo
sám sebe ošidí
ruce pryč od lidí
s maskami
to by tak hrálo
nezměrných setkání
prožít a uchopit
jas v očích
člověku třeba
aby se nespletl
pár očí andělských
má světlo odjinud
a srdce anděla?
skývou je solenou
čerstvého chleba
Cesta pána
Hábera s manželkou Júliou
Suchanovou (grafička a ilustrátorka), do
Prahy (zatiaľ ešte za hranice Slovenska - nikto
nie je doma prorokom!) na krst hnihy ubehla
rýchlo, obzvlášť z dôvodu, že autora čakalo
príjemné pobudnutie v nádhernom prostredí nielen
Galérie, ale aj posedenie v jej ďalšom objekte,
"Krištáľovej čajovni".
Jarmila Kuřitková Moosová
Autorka
básne "St.Haberovy oči", pani Jarmila Kuřitková
Moosová (rodená Přikrylová) je narodená
27.novembra 1956 v Zlíne (bývalý Gottwaldov).
Študovala a aj vyštudovala Gymnázium v Strážnici
a SEŠ v Hodoníne. Stala sa matkou troch synov:
Igora, Lukáša a Stanka. V súčasnej dobe žije a
pracuje v Prahe, kde sa zaoberá literárnou
činnosťou a vizážistikou. Jej tvorivý duch ani
na chvíľu nepoľavuje, mladá žena, ktorá doposiaľ
popri práci a výchove synov napísala a vydala
šesť básnických zbierok:
"Jen tak" - vydané v júli (červenci) 2001
"Už jen pár slov" - december (prosinec) 2001
"Návrat ztraceného světla" - október (říjen)
2002
"Čím se ženy souží. Po čem ženy touží" -
november (listopad) 2002
"Projdi branou" - september (září) 2003
"Sníh z křídel mých" - máj (květen) 2005).
E-mail:
jarmila.moos@gmail.com
Pán Háber,
gratulujeme Vám!
Gratulujeme
k uvedeniu nového dielka do nie veľmi zaplneného
priestoru bohatstva duchovnej kultúry hodnotnou
súčasnou tvorbou autorov. Ďakujeme vám za
pozdvihnutie ideálu krásna a priblíženie jeho
zákutí skrytých v nekonečne mikrokozmu ľudských
sŕdc.
(Vražbová
Anežka)
??? - Stále si kladiem otázku - ???
A
koná sa tak, aby sa na to "zabudlo", aby sa NIK
nemusel ospravedlniť za doslova špinavosť voči
jednému človeku, keď je nesporné, že
verejnoprávne prostriedky zamestnávajú
viacerých, ktorí predtým pôsobili v kadejakých
stranách republiky. Tak o čo vlastne ide týmto
ľuďom? Pošpiniť, zašliapať, zneuctiť, napľuvať
na človeka a tváriť sa, že sa nič nestalo?
Stallo sa! jedného človeka očividne diskriminujú
zatiaľ čo ďalší sedia na miestach, za ktoré je
tento jeden diskriminovaný. Tak ako to vlastne
je? Čo také majú proti tomuto jednému človeku?
Prečo im leží v žalúdku?
(13.11.2007)
Na
Slovensku len po slovensky konať
A tortúra
pokračuje. Niet toho, kto by sa ospravedlnil
očividne diskriminovanému človeku! (Veta
oznamovacia!) No veď čítajte... a urobte si
názor
Vec:
Odpoveď na otvorený list
Vážený pán Háber,
nikdy som netvrdil, že ste boli prijatý k
moderovaniu relácie „Sféry dôverné“ na základe
politickej protekcie. V tomto smere na mňa nikto
a rovnako ani na žiadneho ďalšieho člena
manažmentu Slovenskej televízie nevyvíjal žiadny
tlak. Rozhodnutie o Vašom moderovaní sme prijali
na základe kamerových skúšok a túto skutočnosť
Slovenská televízia nikdy nespochybňovala.
Na druhej strane však ako skúsený novinár určite
dobre viete, že v demokratickom svete platí
všeobecne jedna zásada: medzi kvalitnou
nezávislou žurnalistikou a straníckou politikou
musí byť jasná a zreteľná hranica. V
anglosaských krajinách pre ňu majú termín „clear
blue water“, ktorý naznačuje, že priestor medzi
politikou a žurnalistikou by mal byť priezračný.
Akýkoľvek politický aktivizmus je s touto
zásadou nezlučiteľný. Z historických dôvodov
však nie je možné v stredoeurópskych krajinách
túto zásadu dodržať absolútne, ale je
pochopiteľné, že pri profesiách, ktoré
rozhodujúcim spôsobom ovplyvňujú obsah
televíznych relácií (moderátor, reportér,
redaktor, dramaturg) sa Slovenská televízia
usiluje o maximálnu možnú mieru jej napĺňania.
Pri prijímaní na akúkoľvek pracovnú pozíciu
každý zamestnávateľ prihliada k predchádzajúcej
profesnej kariére uchádzača a vyžaduje od neho
pravdivé a úplné informácie o jej priebehu.
Preto uchádzač o zamestnanie spravidla predkladá
svoje curriculum vitae. Priebeh doterajších
zamestnaní je pre každého zamestnávateľa
dôležitým kritériom pri rozhodovaní o prijatí či
neprijatí uchádzača. Slovenská televízia v tomto
smere nie je výnimkou. Informáciu o tom, že ste
boli tlačovým hovorcom politickej strany (a je
jedno, ktorej) by Vás automaticky
diskvalifikovalo vo výberovom riadení na
moderátora spoločensko – politickej relácie.
Nechcem sa však púšťať do špekulácii o tom, či
ste túto informáciu neuviedli zámerne alebo či
ste ju považovali za nedôležitú. V každom
prípade ste však jej zatajením uviedli Slovenskú
televíziu do omylu a v očiach verejnosti ste
poškodili jej dôveryhodnosť. Slovenská televízia
na to reagovala adekvátnym spôsobom. Je mi ľúto,
pokiaľ sa cítite dotknutý ničím nepodloženými
dohadmi zo strany niektorých médií o politickej
protekcii vo Vašom prípade; dobre rozumiem i
motivácií Vášho listu. Chcem Vás uistiť, že
nikto z manažmentu Slovenskej televízie nebol
pôvodcom tejto dezinformácie. Napriek tomu Vás z
vyššie uvedených dôvodov nemôžem považovať za
vhodného uchádzača na pozíciu moderátora
diskusných programov.
S úctou,
(23. 10. 2007)
Demokracia dostáva "nafrak!"
Prešiel určitý čas a vo veci diskriminácie pána
Hábera sa ľady vonkoncom nepohli k náprave
krivdy. Zo strany zodpovedných za daný stav
zostalo ignorantské mlčanie... To sa už v
dnešnom vedení STV nenájde ani jeden charakterný
človek, ktorý má slušnú výchovu a mieru pre
zodpovednosť takú, aby zjednal nápravu a
ospravedlnil sa za spáchanú chybu a omyl?
Nezostáva nič iné, iba apelovať na tých, ktorých
sa vec týka a na kultúrnu verejnosť, aby
nezostala ľahostajná k takýmto praktikám v
demokratickej spoločnosti.
Tu
je otvorený list, prečítajte si a nestranný
názor nech si urobí každý sám...
Čo sa to tu deje?
Radim Hreha
riaditeľ STV
Mlynská dolina
845 45 Bratislava
Otvorený list riaditeľovi STV Radimovi Hrehovi
Vážený pán riaditeľ,
vyzývam Vás k verejnému osobnému postoju v
prípade môjho tohtoročného septembrového
moderovania relácie Sféry dôverné. Doteraz ste v
tejto veci komunikovali s verejnosťou len cez
svoj tlačový odbor. Ten však vydal viacero
škandalóznych vyjadrení. Verejnosť, a v
neposlednom rade aj ja, máme právo vedieť, ako
sa k tomuto prípadu staviate.
K tejto verejnej výzve ste ma donútili svojim
konaním. Mesiac som čakal, kým sa ku kauze
vyjadríte, ale márne. Na otázky verejnosti som
sám prostredníctvom médií dal jednoznačné
vyjadrenie, že moje moderovanie Sfér dôverných
nebolo zabezpečené politickou protekciou. Takáto
možnosť v mojom prípade neprichádzala do úvahy.
Azda ak by bola pravda iná, dokázali by ste sa
ma na verejnosti zastať?
K tejto verejnej výzve ma viaže zodpovednosť
voči budúcim takýmto prípadom verejného
politického prenasledovania novinárov, ako aj
spomienka na nedávne časy. Po roku 1998 totiž v
Slovenskej televízii vzniklo internačné
pracovisko nepohodlných novinárov na 28
poschodí. Šlo o bezprecedentné pošliapanie
demokratických princípov plurality a o
škandalóznu politickú perzekúciu novinárov,
ktorí boli strčení do priam názorového
koncentračného tábora. Dovolím si s trpkosťou,
ale aj hrdosťou, priradiť sa k týmto pracovníkom
takmer po desiatich rokoch od týchto smutných
udalostí vďaka postupu terajšieho vedenia
Slovenskej televízie.
Je mi to osobitne ľúto, keďže v novembri 1989
som patril k maličkej hŕstke novinárov
zamestnaných v Slovenskej televízii, ktorá na
24. novembra 1989 pripravila štrajk televíznych
pracovníkov. Vážený pán Radim Hreha, možno o tom
neviete, aj keď ste dnes riaditeľom STV, ale
podarilo sa nám otvoriť brány vtedy jedinej
Slovenskej televízie nežnej revolúcii o týždeň
skôr ako Československej televízii v Prahe,
ktorá vysielala Štúdio dialóg až 1. decembra,
kým my v Bratislave už 24. novembra 1989! Text o
tom, že ak vedenie STV nesplní požiadavku
zaradenia do programu a odvysielania Štúdia
dialóg, tak pracovníci STV vstupujú do štrajku,
som písal ja na stretnutí so štrajkujúcimi
študentmi a vedúcimi predstaviteľmi vtedajších
zmien v našej spoločnosti v noci z 23. na 24.
novembra 1989 na pôde Vysokej školy múzických
umení, kam som sa dostal vďaka môjmu priateľstvu
s Milošom Žiakom. Čo ste vtedy robili Vy, pán
Hreha, ma nezaujíma.
Chcem Vám však, pán súčasný riaditeľ STV Radim
Hreha pripomenúť, že človek nie je súčiastka v
automobile, ktorú možno vymeniť podľa ľubovôle
akéhokoľvek vedúceho predstaviteľa, či krabica v
sklade, ktorú možno presúvať. Takéto praktiky sú
vlastné práve pomerom, ktoré sme chceli v roku
1989 zmeniť. Žiaľ, niekedy to vyzerá tak, že sa
nám to nepodarilo. Systémy sa síce menia, ale
zjavne ľudia zostávajú rovnakí.
Na otázky verejnosti po mojom moderovaní Sfér
dôverných v septembrovom vydaní, v ktorom boli
o. i. hosťami aj politici Ján Čarnogurský a
Vladimír Mečiar, Váš tlačový odbor zaujal
stanovisko, že ste nevedeli o mojom účinkovaní
pred 12 rokmi ako hovorcu politickej strany.
Vraj som Vám túto skutočnosť zatajil a rušíte so
mnou spoluprácu. Jednoznačne Váš tlačový odbor
aj opakovane vzniesol proti mne túto
pripomienku. Lenže otázka od verejnosti znela
inak. Či som získal post moderátora v STV vďaka
politickej protekcii. Na ňu ste meritórne
neodpovedali, čo je chyba.
Preto sa Vás verejne pýtam, vyvíjal na Vás
niekto tlak, aby som sa stal moderátorom v STV?
Veľmi ma to zaujíma. Ja o žiadnom politickom
tlaku neviem. S nikým z politikov a ani iných
vplyvových ľudí som sa o tomto mojom poste
nerozprával. Ani mi to nenapadlo, lebo by to
bolo v rozpore s mojimi mravnými princípmi.
Preto nechápem odpoveď Vášho tlačového odboru,
že naopak, som Vám ja niečo zatajil. Neviem o
tom, že moderátorom v STV nesmie byť žiaden
bývalý hovorca politickej strany. Nijaký podobný
právny predpis, či aspoň interný štatút takéhoto
znenia podľa mojich informácií neexistuje. Preto
odmietam byť vykresľovaný ako človek, ktorý čosi
tajil, takmer ako zločinec.
Skúste sa, vážený pán riaditeľ STV Radim Hreha,
k problému postaviť ako chlap nezakrývajúci sa
za vyjadrenia svojich hovorkýň a odpovedzte
jasne: bol na Vás ako riaditeľa STV vyvíjaný
politický nátlak, aby som bol moderátorom? Ak
nie, žiadam Vás, aby ste sa mi verejne
ospravedlnili za vyhlásenia Vašich podriadených,
z ktorých vyplýva, že ma diskriminujete na
základe môjho predchádzajúceho zamestnania.
Pôvodným povolaním som nadzvukový pilot a hádam
táto profesia, v ktorej som bol zaradený pred 23
rokmi, nie je v rozpore s tým, aby som dnes bol
moderátorom STV, ale priznávam sa teraz už aj k
nej rovnako, ako k faktu, že som bol hovorcom.
Pre objasnenie vysvetlím, že ja viem, ako som sa
stal moderátorom Sfér dôverných. V minulom roku
v pomerne mladom veku zomrel môj dlhoročný
priateľ a moderátor STV Roman Mistrík. Jeden z
tých, ktorí boli internovaní na 28 poschodí.
Podobné traumy sa podpisujú aj pod zdravotný
stav zúčastnených osôb, ktoré nie sú neživé
predmety. Rodina si priala, aby som ho pochoval.
Mal som reč nad jeho truhlou. O rok na to mi
zavolali pracovníci Vašej redakcie duchovného
života, ktorí sa tohto pohrebu zúčastnili ako
bývalí kolegovia výborného človeka a výnimočného
novinára Romana Mistríka.
Oznámili mi, že si ma všimli na pohrebe. Doslova
uviedli, že tam sa utvrdili v názore, že by som
mohol skúsiť pracovať pre ich vysielacie potreby
ako moderátor. Navyše mi niekoľko rokov denne
(!) vysielali vlastné relácie v kresťanskom
rádiu Lumen. Najprv to bol každodenný celoročný
cyklus Príbehy mena (2004 - 2005) a následne po
ňom opäť každodenný celoročný cyklus Svätí pre
súčasnosť (2005 - 2006). Podotýkam, že žiadnemu
z biskupov, či predstaviteľov cirkví neprekážala
moja profesná minulosť. Pracovníci STV ma
pozvali teda na konkurz na moderátora, ktorého
som sa zúčastnil. Poďakoval som sa im za
pozvanie s tým, že ak ma aj nevyberú, potešilo
ma aspoň ich pozvanie.
Preto bolo o to väčšie moje prekvapenie, keď mi
zavolali týždeň pred vysielaním Sfér dôverných,
že ma vybrali za moderátora tejto relácie. A
úplne v šoku som zostal zo správania Slovenskej
televízie a najmä Vás, pán riaditeľ Slovenskej
televízie Radim Hreha, ako najvyššieho
predstaviteľa tejto verejnoprávnej inštitúcie
potom, ako sa časť novinárskej verejnosti u Vás
informovala, či som túto pozíciu nezískal
náhodou vďaka politickej protekcie? Doteraz ste
túto možnosť takto jednoznačne neodmietli, preto
Vás vyzývam, aby ste vzhľadom k pravde tak
urobili teraz a v prípade, ak potvrdíte moju
pravdu, že žiaden politický a ani iný tlak na
to, aby som uspel, pri konkurze nebol, ste sa
mi, vážený pán riaditeľ Slovenskej televízie,
ospravedlnili.
S úctou,
Mgr. Stanislav Háber
Na vedomie:
1. Rada STV
2. VKM NR SR
3. Slovenské národné stredisko pre ľudské práva
4. verejnosť
---------------------------------------------------------
(15.11.2007)
Odpoveď na otvorený list
Vážený pán Háber,
nikdy som netvrdil, že ste boli prijatý k
moderovaniu relácie „Sféry dôverné“ na základe
politickej protekcie. V tomto smere na mňa nikto
a rovnako ani na žiadneho ďalšieho člena
manažmentu Slovenskej televízie nevyvíjal žiadny
tlak. Rozhodnutie o Vašom moderovaní sme prijali
na základe kamerových skúšok a túto skutočnosť
Slovenská televízia nikdy nespochybňovala.
Na druhej strane však ako skúsený novinár určite
dobre viete, že v demokratickom svete platí
všeobecne jedna zásada: medzi kvalitnou
nezávislou žurnalistikou a straníckou politikou
musí byť jasná a zreteľná hranica. V
anglosaských krajinách pre ňu majú termín „clear
blue water“, ktorý naznačuje, že priestor medzi
politikou a žurnalistikou by mal byť priezračný.
Akýkoľvek politický aktivizmus je s touto
zásadou nezlučiteľný. Z historických dôvodov
však nie je možné v stredoeurópskych krajinách
túto zásadu dodržať absolútne, ale je
pochopiteľné, že pri profesiách, ktoré
rozhodujúcim spôsobom ovplyvňujú obsah
televíznych relácií (moderátor, reportér,
redaktor, dramaturg) sa Slovenská televízia
usiluje o maximálnu možnú mieru jej napĺňania.
Pri prijímaní na akúkoľvek pracovnú pozíciu
každý zamestnávateľ prihliada k predchádzajúcej
profesnej kariére uchádzača a vyžaduje od neho
pravdivé a úplné informácie o jej priebehu.
Preto uchádzač o zamestnanie spravidla predkladá
svoje curriculum vitae. Priebeh doterajších
zamestnaní je pre každého zamestnávateľa
dôležitým kritériom pri rozhodovaní o prijatí či
neprijatí uchádzača. Slovenská televízia v tomto
smere nie je výnimkou. Informáciu o tom, že ste
boli tlačovým hovorcom politickej strany (a je
jedno, ktorej) by Vás automaticky
diskvalifikovalo vo výberovom riadení na
moderátora spoločensko – politickej relácie.
Nechcem sa však púšťať do špekulácii o tom,
či ste túto informáciu neuviedli zámerne alebo
či ste ju považovali za nedôležitú. V
každom prípade ste však jej zatajením uviedli
Slovenskú televíziu do omylu a v očiach
verejnosti ste poškodili jej dôveryhodnosť.
Slovenská televízia na to reagovala adekvátnym
spôsobom. Je mi ľúto, pokiaľ sa cítite dotknutý
ničím nepodloženými dohadmi zo strany niektorých
médií o politickej protekcii vo Vašom prípade;
dobre rozumiem i motivácií Vášho listu. Chcem
Vás uistiť, že nikto z manažmentu Slovenskej
televízie nebol pôvodcom tejto dezinformácie.
Napriek tomu Vás z vyššie uvedených dôvodov
nemôžem považovať za vhodného uchádzača na
pozíciu moderátora diskusných programov.
S úctou,
Dátum: 11 Nov 2007
---------------------------------------------------------
Vyberám z listu pána Hrehu:
"...či ste túto informáciu neuviedli zámerne
alebo či ste ju považovali za nedôležitú."
UPOZORNENIE
Chcem upozorniť, že životopis (napísal ho sám
pán Háber!) je každému užívateľovi internetu
voľne dostupný a každý sa v ňom môže dočítať,
kde pracoval a že pracoval aj ako hovorca HZDS,
viď Wikipédia
http://sk.wikipedia.org/wiki/Stanislav_H%C3%A1ber
,
Index spisovateľov na
www.books.sk :
http://www.books.sk/writer_card.jsp?id=51
pripadne
si to môžete overiť aj na adrese:
www.haber.exil.sk
,
čo je takisto vytvorená webová stránka pánom
Háberom a je verejne dostupná, takže pán Háber
nikdy netajil svoju prácu v HZDS:
http://www.exil.sk/site/haber.php/2004/01/01/zivotopis_stanislav_haber
...takže tvrdenie p. riaditeľa možno považovať
za účelové, že niečo zatajil. Navyše to isté
vedenie STV a ten istý pán riaditeľ akosi menej
dbá alebo vôbec nedbá o porušenia ním spomínanej
zásady nestrannosti v prípade zamestnávania
moderátorov, redaktorov a dramaturgov, keď
zamestnáva ako moderátora pána Milanka Kňažka
(obdivujem jeho herecké umenie a je mi
sympatický), ktorý je niekoľkonásobný minister,
podpredseda strany a poslanec a moderuje reláciu
„Takí sme boli“. To, že je herec, neznamená, že
sa naňho pánom Hrehom spomínaná zásada
nevzťahuje. Nehovoriac o iných príkladoch
tiež z verejnoprávneho média zo Slovenského
rozhlasu, kde v súčasnosti pôsobí plejáda ľudí s
podobným osudom, ako má pán Háber a kde je
prostredie v komerčných médiách rovnaké.
Obč.Vražbová Anežka
-----------------------------------------------------------
Deratizácia
- čistky...
Republikové politické grémium Ľudovej strany -
Hnutie za demokratické Slovensko, ktoré sa
uskutočnilo 1. októbra 2007, sa na svojom
pravidelnom zasadnutí zaoberalo aktuálnymi
vnútropolitickými témami. RPG ĽS - HZDS so
znepokojením prijalo informáciou o príčinách,
ktoré viedli Slovenskú televíziu k zrušeniu
externej spolupráce s víťazom konkurzu na
moderovanie publicistickej relácie Sféry
dôverné. Rozhodnutie ukončiť spoluprácu s
odôvodnením, že Stanislav Háber pred 12 rokmi
pracoval ako hovorca HZDS, považujeme za
nespravodlivé a diskriminačné. Novinár a
spisovateľ Stanislav Háber moderoval
publicistickú reláciu Sféry dôverné bez toho,
aby mal možnosť ovplyvňovať výber hostí.
Predseda ĽS - HZDS Vladimír Mečiar sa ako jediný
aktívny politik zúčastnil uvedenej relácie na
pozvanie redakcie a nie moderátora. Ľudová
strana - HZDS pritom nemá žiadny vplyv na
postoje a názory pána Hábera. Postup STV výrazne
pripomína obdobie prenasledovania, keď v tejto
inštitúcii nemohli pracovať publicisti, ktorí
boli označení za osoby blízke ĽS - HZDS.
Rozhodnutie STV prehĺbilo nedôveru k novému
vedeniu verejnoprávnej televízie, ktoré nezvláda
situáciu v spravodajstve a uvedeným spôsobom sa
snaží očistiť na úkor Ľudovej strany - Hnutie za
demokratické Slovensko. Ukončenie spolupráce so
Stanislavom Háberom považujeme za pokračovanie
čistiek spred niekoľkých rokov, ktoré do
minulosti verejnoprávnej televízie vstúpili pod
škandalóznym názvom "deratizácia STV".
(Republikové politické grémium ĽS - HZDS)
DVOJAKÝ METER -
DISKRIMINÁCIA
V televíznom programe
vystupoval v úlohe moderátora známy slovenský spisovateľ, novinár a
básnik Stanislav Háber, ktorý bol na základe konkurzu vybratý do úlohy
moderátora. Svoju prácu moderátora zvládol veľmi dobre a na
patričnej úrovni, ale... "odrazu" sa našla zlomyseľná duša, ktorej azda
ani nie tak pán Stanislav Háber, ale hlavne hostia relácie ležia v žalúdku
a začala sa štvavá kampaň voči nepravému, teda moderátorovi relácie.
Pritom moderátor vonkoncom nevyberá hostí relácie a on svoju prácu
odviedol profesionálne, dobre.
Pri sledovaní udalosti na
internetových fórach, diskusiách zisťujem, že toľko špiny, koľko zlá a
negatívne nabitá duša (a jej podobné či sympatizujúce a inklinujúcu k
okydávaniu dobrého mena iných) dokázala vyprodukovať, že cítim potrebu
protestovať proti "honu na čarodejnice" a pridávam sa k protestu Spolku
slovenských spisovateľov proti diskriminácii, viď nasledujúce riadky.
Verejný protest Spolku
slovenských spisovateľov proti diskriminácii
Spolok slovenských spisovateľov
sa pripája k protestu združenia Občianskej
sebaobrany
a t i e ž d ô r a z n e p r o t e s t u
j e
proti diskriminácii svojho člena za
predchádzajúci pracovný pomer v legitímnom
politickom subjekte.
Konkrétne týmto protestujeme proti
bezprecedentnému postupu Slovenskej televízie
(ďalej STV), ktorá
zrušila externú spoluprácu s víťazom konkurzu
na moderovanie publicistickej relácie Sféry
dôverné na základe jeho pracovného pomeru v
HZDS pred 12 rokmi. Pán Mgr. Stanislav
Háber pracoval v HZDS v pracovnej pozícii
hovorca niekoľko mesiacov v roku l995.
Vzhľadom na to, že STV nevypovedala externú
spoluprácu pre profesionálne nezvládnutie
relácie (teda nedostatočný moderátorsky výkon,
neobjektívne moderovanie, nezvládnutie obsahu
témy a pod.), jednoznačne jej postup hodnotíme
ako diskriminačný.
Na základe mediálnych ohlasov (denník SME
,TA3,
www.mediálne.sk
) máme obavy, že STV odštartovala novú
kategóriu diskriminácie občanov, ktorí
pracovali, v tomto zatiaľ jedinom známom
prípade, v politickej strane HZDS.
Je prirodzené, že počas života sa občan ocitne
vo viacerých pracovných pozíciách, je však
neprípustné, aby za tú, ktorú vykonával pre
legitímny a zákonom uznaný subjekt, bol
diskriminovaný.
Vypracovaniu tohto protestu predchádzalo
oboznámenie sa s postupom STV (prevzali sme
informácie publikované v denníku SME, 28. 09.
2007 a v ten istý deň v televízii TA3). M.
Leško navyše uviedol zavádzajúcu informáciu,
že Stanislav Háber „v skutočnosti od vzniku
republiky pre nikoho iného ako HZDS
nepracoval“, SME 28. 09. 2007). Stanislav
Háber bol napríklad v zamestnaneckom pomere
ako redaktor časopisu Spolku slovenských
spisovateľov Literárny týždenník v rokoch 1996
– 1997 a v roku 2005.
Sme presvedčení o jeho diskriminácii
vzhľadom na situáciu v médiách, ktorú
charakterizuje niekoľko nasledujúcich
príkladov:
Marián Kardoš bol zamestnancom STV počas
pôsobenia riaditeľa R. Rybníčka a pritom
pôsobil ako riaditeľ tlačového odboru Úradu
vlády SR v čase, keď bol premiérom V. Mečiar.
A neskôr bol riaditeľom tlačového odboru HZDS.
Juraj Hrabko pracoval na Úrade vlády SR u
podpredsedu Pála Csákyho ako generálny
riaditeľ sekcie pre ľudské práva a kandidoval
za politický subjekt SMK. (Pričom pán Háber
nikdy nekandidoval za nijaký politický
subjekt.) Dnes J. Hrabko pracuje ako moderátor
vo verejnoprávnom Slovenskom rozhlase. Každý
pracovný deň má zásadnú mienkotvornú reláciu v
rozhlasovom primetime K veci.
Robert Beňo, hovorca exministra J.
Malchárka, teraz pôsobí v Slovenskom rozhlase,
kde má pravidelnú reláciu.
Róbert Kotian šéfom volebnej kampane
Slobodného fóra. Dnes spolupracuje s viacerými
médiami, vrátane Slovenského rozhlasu.
Martin Krupa, nedávny hovorca predsedu
bansko-bystrického samosprávneho kraja za Smer
od 1. 10. 2007 nastupuje do STV do interného
zamestnaneckého pomeru - a to aj napriek tomu,
že pán Krupa bol pred rokom členom volebného
tímu pri voľbách do VÚC.
Ľuba Lesná pracovala ako hovorkyňa
politického subjektu ODÚ-VPN a jej vtedajšieho
predsedu Ivana Mikloša, neskôr pracovala v STV
a dnes vystupuje v Slovenskom rozhlase.
Silvester Lavrík robil kampaň SDKÚ a je v
top manažmente Slovenského rozhlasu (riaditeľ
Rádia Devín).
Richard Rybníček sa stal generálnym
riaditeľom STV, hoci predtým bol podpredsedom
Kresťansko-demokratickej mládeže Slovenska,
mládežníckej organizácie KDH.
Branislav Záhradník počas výkonu funkcie
štatutárneho zástupcu STV bol aktívnym
komunálnym a regionálnym politikom za SDKÚ a
vykonával aj funkciu v jeho orgánoch (bol a je
podpredsedom krajskej organizácie SDKÚ-DS v
Bratislave).
Jana Lepéňová–Žitňanská bola
podpredsedníčkou Kresťansko-demokratickej
mládeže Slovenska a aj kandidovala za KDH v
komunálnych voľbách. Pôsobila aj v Rade STV a
Rade pre vysielanie a retransmisiu. V istých
obdobiach pracovala ako moderátorka v STV.
(Pričom jej blízky príbuzný v tom čase pôsobil
vo vedení spravodajstva verejnoprávnej STV a
blízka príbuzná bola ministerka vlády SR.)
Ľuba Oravová ako manželka aktívneho
poslanca NR SR a poradcu predsedu vlády SR
moderovala mienkotvornú diskusnú reláciu v STV
O päť minút 12.
Jozef Heriban kandidoval za generálneho
riaditeľa STV, hoci predtým bol poslancom NR
SR za politickú stranu ANO a roku 2002 viedol
volebnú kampaň ANO.
Marián Leško pracoval pred rokom 1989 ako
zástupca šéfredaktora týždenníka Nové slovo,
ktoré bolo orgánom ÚV KSS, teda bol
nomenklatúrnym kádrom. Bol na kandidátke SDĽ.
V súčasnosti pracuje v denníku Sme a externe
aj v televízii Markíza.
Martin Lengyel bol hovorcom politického
subjektu SDK a predsedu vlády SR Mikuláša
Dzurindu. Firma, v ktorej pôsobil, získala
licenciu na prevádzkovanie súkromnej
spravodajskej televízie TA3.
Aneta Parišková–Dočekalová bola volebnou
líderkou v parlamentných voľbách politického
subjektu ANO a pracuje ako moderátorka
televízie JOJ.
Branislav Ondruš bol prvým podpredsedom
SDĽ, dnes moderuje v JOJ.
Karol Farkašovský, hovorca exministra R.
Zajaca, pôsobí v TV Markíza.
V Bratislave dňa 1. októbra 2007
Jozef Zavarský
Mgr. art. Pavol Janík, PhD.
tajomník SSS
predseda SSS
------------------------------------------------------------
Kladiem si otázku a musí si ju položiť každý
súdny človek...
Akýže to má METER naša PANI, Slovenská
televízia? Prečo práve pána Hábera takto okydala
vrcholnou diskrimináciou a pošpinením jeho mena?
Čo ju k tomu viedlo?
Jednoznačne by sa STV (slovenská televízia)
mala ASPOŇ ospravedlniť pánovi Háberovi, ktorého
meno špinavo povláčila v masovokomunikačnom
prostriedku a následne sa tak dialo aj v
ostatných (novinách a na internete).
Občianka demokratického štátu Slovensko, Anežka
Vražbová
Zdroje:
http://www.sme.sk/c/3513894/Spolok-spisovatelov-sa-pripaja-k-protestu-proti-diskriminacii-v-STV.html
http://www.sme.sk/c/3508770/STV-plati-novinara-HZDS.html
Občianska sebaobrana:
http://dnes.atlas.sk/z-domova/131427/obcianska-sebaobrana-stv-diskriminuje-na-zaklade-povolania
; Koncert na želanie:
http://diskusie.sme.sk/viewdiscussion.php?spoj=clanok-3508666
Korzár - STV...:
http://www.cassovia.sk/korzar/clanok.php3?sub=28.9.2007/85366O
Aktuality - Diskriminačné rozhodnutie STV:
http://www.aktuality.sk/spravy/domace/hzds-diskriminacne-rozhodnutie-stv
Názory:
http://www.sme.sk/rubrika-20070928-print_nazory.html
Diskusie:
http://diskusie.sme.sk/view.php/1025390/stv-plati-novinara-hzds.html
O STV:
http://dnes.atlas.sk/z-domova/130445/
Bude zmena zákona o STV?:
http://dnes.atlas.sk/z-domova/130967/krestanski-demokrati-chcu-zmenit-zakon-o-stv-a-sro
http://celamko.blogspot.com/
--------------------------------------------------
Krátky výber z diskusií
●
Preboha - koho tam majú zamestnať? Veď každý
novinár pracoval niekde, a niekto ho platil...
Žiadne médium na SK nie je nezávislé a to iste
platí aj o novinároch. Staré slovenské príslovie
hovorí : Koho chleba ješ - toho pieseň spievaj a
žurnalisti to vedia, len ten úbohý plebs stále
presviedčajú AKÍ SÚ ONI NEZÁVISLÍ... H.O.V.N.O
!!!
Denník SME by sa mohol premenovať na SME.TI
●
Že SME-tiarom neprekážala Ľuba Lesná v
spravodajstve STV! To bolo exemplárne prepojenie
Pittnerovej SISky a STV.
●
V súčasnosti stále existuje nie malo
Slovákov, ktorí sú zameraní vyslovene proti
Slovenskej republike, proti slovenskému jazyku,
proti slovenským štátnym symbolom, proti
historickým faktom atď. čo ja hodnotím ako
paradox. Neviem prečo si sem vytiahol ten
argument so židmi ... nikto to nepopiera že sa
to udialo. Mam pocit, že pre teba je vždy
prijateľnejšie nadávať Slovákom do nacistov ako
objektívne hodnotiť fakty... HÁBER si tam
NEPOZVAL NIKOHO, ty dobrák, ako si mohol HÁBER
sám pozvať hneď v prvom moderovaní niekoho do
diskusie... ? Videl si tu diskusiu? Vieš o čom
bola? Či ti vadí HLAVNE obsadenie diskusie?
Očividne to tak je, za každú cenu byt zaujatý,
takí sú mi najviac protivní a prirovnávam ich k
tým nacionálnym socialistom ...
●
Náhodou som pozeral tuto reláciu...
Dopozeral som ju do konca, keďže ma téma
veľmi zaujala a bol som milo prekvapený rôznymi
diskutérmi z rôznych oblastí života, nie
jednostranne zameranými proti histórii
Slovenska. Ďalšie prekvapenie ma potešilo, že
konečne aspoň v jednom médiu nikto nekydal na
Slovensko a jeho históriu. Redaktora som
neevidoval, ako bývalého HZDS. Povedal by som ,
že bol kultivovaný a inteligentný, na rozdiel od
napr. Leško, Minárik, Drapko v SRo a iní, ktorí
sa neštítia špiniť vždy na toho , čo im nedáva
peniaze za to. Diskusiu som kvitoval, ako
profesionálnu, dokonca pán Čarnogurský nič
neoponoval. Preto niektoré zbesilé reakcie , aj
samotný negatívne ladený článok v SME hodnotím
výslovne politicky a hlavne zameraný proti
pôvodným obyvateľom Slovenska. (antalo)
●
Že
sa rozčuľuje nad Háberom. Nemajú si čo vyčítať,
majú rovnakú diagnózu a mohli by byť v jednej
tapacírovanej miestnosti. Len nerozumiem tomu,
čo ten Háber také hrozné urobil? Keď sa za
Rybníčkovej STV Pod lampou každý týždeň
producírovala celá koalícia, vtedy som akosi
nepostrehol tento boj za verejnoprávnosť.
●
Pekný šovinizmus Sme, ale prekvapí niekoho?
Riaditeľka Slov. rozhlasu - Zemková - za
koho bola starostkou v Bratislave?
Komentátor Sme a diskutér v 7. s.r.o. Leško -
novinár postkomunistickej Pravdy, dnes pravičiar
a kedysi na kandidátke SDĽ do NR SR ? Môže ? A
nehanbí sa! Dokonca sa nehanbí ani kádrovať,
starý boľševik, čoby sa hanbil...
Lendel a spol. - cyklisti v Mikiho pelotóne,
dnes manažéri v TA3... Môžu?
Parišková ? Černá ? Lintner? - novinári a
politici vyprofilovaní skôr vpravo ako liberálne
- Môžu ?
Iný bývalý novinár a tuhý školiteľ
socialistickej žurnalistiky a spravodajca tuho
socialistickej Pravdy vo Varšave Pali Minárik,
tiež občasná glosátorská celebrita v Markíze,
môže ?
Hanba Vám farizeji! Ale vy sa hanbiť neviete!
Keby ste aspoň držali huby...
Diskusia:
http://diskusie.sme.sk/view.php/1025390/stv-plati-novinara-hzds.html
http://diskusie.sme.sk/viewdiscussion.php?spoj=clanok-3508770
-------------------------------------------------
OHLAS
Matica slovenská:
„Cenzori“ zo SME sa aktivizujú
Denník SME dnes 28. 9. 2007 prináša svoje
stanovisko voči relácii STV Sféry dôverné
26.9.2007 na tému Cyrilo-metodského odkazu v
preambule Ústavy Slovenskej republiky z
1.9.1992.Vo svojich komentároch spochybňuje
objektivitu vo výbere moderátora Stanislava
Hábera, spájaného s jeho pôsobením vo funkciu
hovorcu HZDS. Čoho boli „hovorcovia“, bývalí
skrachovaní moderátori jednotlivých tém v r.
1998-2006, žiaľ, neuvádza.
Matica slovenská veľmi pozitívne prijala tému
relácie Sféry dôverné, ďakuje garantovi tejto
relácie STV, že po dlhých a jednostranne
moderovaných publicistických reláciách,
programov odťažených od národných a spoločensky
aktuálnych tém, v r. 1998-2006 zvolila
septembrové Sféry dôverné v prospech otázok
Cyrilo-metodského princípu v Preambule ústavy
SR, nanajvýš aktuálne a kvalifikovane.
Matica slovenská vyjadruje počudovanie nad
dnešnou iniciatívou komentátorov SME, ich
verejný a neskrývaný pokus o cenzúru a vstup do
vnútorných vecí STV, ktorá tak v minulosti, ako
i teraz, ako verejnoprávna ustanovizeň rozhoduje
o výbere účinkujúcich v jednotlivých reláciách,
čo akiste urobila aj v prípade S. Hábera.
Matica slovenská pripomína mnohým publicistom a
komentátorom, že STV v r. 1998-2006 aplikovala
jednostrannú dramaturgiu publicistických
relácií, ignorovala pluralitu názorov a trvalo
šírila výpovede jednostranného názorového
spektra, zbaveného akejkoľvek pozitívneho a
objektívneho postoja voči témam, problémom a
veciam dotýkajúcich sa národnej identity v
integrovanej Európe.
Matica slovenská odmieta podobne ako v minulosti
účelovú cenzúru a vyslovuje vieru, že STV bude i
naďalej pokračovať v publicistických témach,
ktoré sa dotýkajú národnej, kultúrnej, duchovnej
identity Slovákov v zjednocujúcej sa Európe a
zvolí si moderátorov, ktorým sú tieto veci
známe, prežité a vlastné. V opačnom prípade by
to bol gýč a účel, akého sme boli dlhé roky
svedkami v jednostranných publicistických
reláciách v r.1998-2006.
Stanislav Bajaník,v.r.
hovorca Matice slovenskej
http://www.matica.sk
[
Späť |
Obnoviť |
Dopredu ]
|