Odkaz na celú reláciu v rádii REGINA:

http://213.215.116.181:8000/file/www/portal/auto_relID_344-20090315110000.mp3

.

Expedícia CB rádioamatérov "Ďumbier"

Ľubo Trebišov a Roman Komárany

http://www.youtube.com/watch?v=kjyZ8y95ekA

Ozónová diera nad Ďumbierom alebo "Mrazená chmeľová polievka“ počas svätojánskej noci

O tom, ako sa dá srdcom a mysľou prežiť výstup na kopec, pobyt na ňom s CB vysielaním do dolín a zostup s cestou domov, hovorí písané SLOVO. Prečítajte si víťazný opis zážitkov expedičníkov z východného Slovenska o Jánskej noci na Ďumbieri.

Napadlo ma uskutočniť expedíciu na Svätojánsku stovku a prelet svätojánskej mušky z Ďumbiera (2045 m.n.m.). Stalo sa.
Nastal deň „D“ 21. 6. 2003. O jednej hodine po polnoci som sa vydal na cestu do Komáran, odkiaľ sme vyrazili o tretej hodine rannej a nabrali kurz Trangoška (248 km). Pred siedmou sme dorazili na parkovisko a po krátkom doplnení kalórií nahadzujeme batohy na plecia. Pri teplote +7°C sa vydávame údolím popod Jaskyňu Mŕtvych netopierov k chate M. R. Štefánika (1740 m.n.m.). Začali etapovité postupy. Zo začiatku sme napredovali v úsekoch 100-150 metrov, no ako sa reliéf terénu menil, tak aj naše prekonané vzdialenosti sa postupne skracovali na 10-20 metrov. Tak to šlo až po chatu. Čím vyššie sme sa dostávali, tým viac sa zdalo, že naše 40 kg batohy sú ťažšie. Konečne pred obedom dorážame na chatu. Silný nárazový vietor nám bráni v obdivovaní krásnej scenérie prírody. Aj keď je viditeľnosť výborná, vietor nás nahnal do chaty.
Po hodinovej pauze opäť zaťažujeme plecia a vydávame sa na cestu. To nás už morálne podporuje Jožko Železnô z Chopku (2024 m.n.m.), s ktorým udržujeme spojenie pomocou ručky. Dorážame k smerníku a dozvedáme sa, že na vrchol máme ešte asi 50 minút. Bohužiaľ, neskôr sme zistili, cesta k vrcholu nám trvala viac ako 150 minút.
Roman fučí pod nákladom presne tak ako ja. Aby som mu to uľahčil, pokúšam sa vtipkovať: „Roman, čo pašuješ na Ďumbier v ruksaku?“
-„Čo nevidíš? 80 kilovú svätojánsku mušku. Čím som vyššie, tým je ťažšia!“ Približne 200 metrov od vrcholu - vidíme už i dubový dvojkríž - spozorujeme svišťa tatranského. Chvíľu ho pozorujeme v jeho domácom prostredí a ako inak, rozložím sa, vytiahnem fajku mieru... a počujem: „Že ti to tak chutí!“ – „Nuž... chutí. Keď sme tak vysoko musím si zapáliť a zaplátať ozónovú dieru!“- oznamujem mu a labužnícky vypúšťam dym z cigarety.
Postupujeme ďalej. Posledné metre sú najťažšie. Aj naša Rikina - Šmudla jedna expedičná - pachtí, hoci má štyri nohy a je bez batoha. Konečne nastáva VÝDYCH a v duchu plesanie: „Hurá! Dokázali sme to!“

Skladáme náklad a robíme rekognoskáciu terénu stojac pod našim slovenským dvojkrížom. Milióny rokov sa tvarovala krása na ktorú hľadíme v nemom úžase. Roman dokonca „tromi očami“, dvoma svojimi a jedným z kamery. Pokocháme sa nádhernou scenériou našich veľhôr, ale silný nárazový vietor asi 70 km/h, nízka oblačnosť, chlad a čas zostávajúci do začiatku súťažného vysielania nás nútia k zrýchlenej činnosti. Rozbaľujeme stan, prekrývame ho plachtou a ihneď kotvíme zaťažiac ho množstvom kameňov. Nastáva problém.

-Ako postaviť anténu v takom silnom vetre a zabezpečiť ju? – Roman zauvažuje nahlas. Nakoniec anténa stojí, ale bez ukotvenia. Vietor ňou nebezpečne lomcuje a ohýba ju. V duchu sa modlíme, aby do rána vydržala a nepoškodila sa. Napájame PSW meter a čuduj sa svete, bez ladenia máme ČSV 1:1,1. Podarilo sa nám urobiť spojenie s Orlom Vranov a aby sa zlepšila nálada pýtam sa Romana:
-„Vieš ako poznať lietajúceho zajaca?“
Samozrejme nevedel.
-„Tak, že má na chrbte orla.“ - Ale nie "Orla Vranov", ktorý pachtí pod Panskou Javorinou!“ - dodávam. Je 19:45, rýchlo skočíme do stanu, roztiahneme spacáky, urobíme kontrolné spojenie s exp. Makovica a čakáme na dvadsiatu hodinu. Po prvej výzve o súťažné spojenie sa nám prihlásila nesúťažná exp. Apollo. Robím spojenia a Roman zapisuje. Pohľad do očí svedčí o radosti, len vietor je teraz našou najvážnejšou hrozbou, jeho nárazy sú také silné až sa natíska myšlienka nedobrovoľnej zmeny nahláseného portejblu. Po Romanovom vzdychu hovorím krátky príbeh.

-„Operátor CB sedí pri rádiostanici na Ďumbieri a zrazu vojde pani Smrť s kosou, ale taká maličká, tri a pol palcová. On vstane celý vystrašený a vykríkne:
-„Ja chcem ešte žiť!“
-„Klídek! Nejdem za tebou. Idem za tvojou rádiostanicou!“ - Vetrisko duje tak, len nás uchytiť a uchytiť... Aj keď zavíja sťa svorka vihorlatských vlkov, stanica aj anténa sú v poriadku a my tiež. Spojenia pokračujú, blíži sa 22 hodín 40 minút a začína príprava na prelet svätojánskej mušky. Škoda, mohli sme robiť súťažné spojenia ďalších 40 minút. Končím ako hlavný operátor a mikrofón preberá Roman Komárany. Zaspávam, no nie nadlho. Prebral som sa vo chvíli keď Roman vyšiel zo stanu úspešne odolávajúcemu náporom vetra a skríkol:
-„Ľubo, sneží!“
-„No ešte aj toto...to...o!“ - Kedy vošiel do stanu... neviem. O spôsobe odovzdania Svätojánskej mušky sa dozvedám až ráno pri raňajkách v podobe „chmeľovej polievky“, bohužiaľ zamrznutej (mrazené pivo), ktorú sme museli roztápať nad ohníkom. Hmla okolo umožňuje viditeľnosť do diaľky asi desiatich metrov. Zišlo by sa nám oblečenie polárnej výpravy ale hlavne rukavice.
Musím sa zasmiať, lebo mi prišiel na um vtip, ktorý ihneď hovorím Romanovi. Idú dva ľadové medvede po púšti a jeden vraví:
- „Tu musela byť hrozná kosa.“
-„Prečo si to myslíš?“ pýta sa druhý.
-„No... keď to tu tak posypali!“
Nebol to náš prípad, namiesto piesku sme mali snehový poprašok a ľadové cencúle, ale poteší, keď sa kamarát tak úprimne a od pľúc zasmeje. Vetrom ošľahaná anténa je olepená 5-7 cm námrazou, ktorú Roman dokumentuje fotením a nahrávaním na video. Počas raňajok anténa spadla bez vážnejšieho poškodenia, no jej pád sme nezaregistrovali, našli sme ju spadnutú. Začíname baliť. Okolo ôsmej hodiny prichádza prvý nadšenec a po ňom štvorica z Moravy, ktorá je prekvapená z toho, že sme už na vrchole a aj z prípitku, ktorým sme ich na vrchole privítali. O jedenástej hodine berieme opäť batohy na plecia a začíname po etapách zostupovať, keď zrazu Roman zastaví a vyťahuje kameru. Hľadím smerom kde zaostruje a vidím popásajúceho sa kamzíka. Šťastena sa na nás usmieva, veď sem chodia milovníci a ochranári veľa krát a nemajú to šťastie stretnúť v jeden deň plachého svišťa a kamzíka. Kocháme sa pohľadom na jeho majestátny postoj v skalách. Po chvíli sa pozriem na nohy svojho kamaráta a zažartujem: „Roman, skús vo svojich botaskách poskočiť ako ten kamzík!“ Odmenou mi bol jeho úsmev pri balení kamery.
Pozorne hľadíme na zem a zvažujeme každý krok. Dostávame sa na chatu kde sme odbremenení o 4,5 l minerálky, potvrdíme denník, osviežime sa grogom a poďho ďa-lej! Konečne máme za sebou najťažší úsek zostupu končiaceho pod jaskyňou Mŕtvych netopierov. Chvála Bohu, sme ešte živí. O osemnástej hodine, melúc z posledných síl, prichádzame k nášmu tátošovi, skladáme batohy a prvé kroky bez záťaže vyvolávajú božský pocit lietajúceho anjela. V tej chvíli mi hlavou preletela myšlienka: extrémna námaha a maximálne uvoľnenie pre desať súťažných spojení Jánskej noci! Sme my ale blázni! Vzápätí mi v mysli preleteli obrazy a videl som svišťa, kamzíka, scenériu našich hôr, počul som vietor, ruch na pásme... Jánska noc nie sú len spojenia...

Občerstvení vyrážame najskôr do Ráztoky (odkiaľ pochádzam) a na 300 km cestu domov. Po prekonaní vrcholu Čertovice Roman zaspal. Nedivím sa mu. Bol to totiž jeho prvý vysokohorský výstup V BOTASKÁCH (!) a naviac s takou záťažou. Skladám mu za to hold, ktorý súčasne patrí aj Jožkovi Železnô za morálnu podporu, dodával nám silu na prekonanie už spomínaných prekážok a poveternostných podmienok.
Po príchode domov si Roman založí okuliare a postaví sa na váhu. Pýtam sa ho čo robí a on kľudne ako vždy odpovedá:
- „Vážim sa.“
-„A koľko vážiš?“
-„S okuliarmi osemdesiatdva kilov.“
-„A prečo s okuliarmi? Veď ty okuliare nenosíš.“
- „Lebo od únavy už nevidím na váhu bez okuliarov!“ - Na konci púte za svätojánskou muškou ma kamarát rozveselil.
Cesta z Komáran do Trebišova rýchlo ubehla aj vďaka dobrej vôli môjho CB kamaráta.

Trangošská dolina
Najfrekventovanejšia výstupová trasa na Štefánikovu chatu je zelená značka, vedúca Trangošskou dolinou. Súčasne je to aj zásobovacia “cesta” horských nosičov, keďže na chatu nevedie žiadna komunikácia zjazdná pre vozidlá. Tento unikátny spôsob zásobovania je ojedinelý nielen v Nízkych Tatrách, ale aj široko-ďaleko mimo oblasti Tatier. Zelené značkovanie od parkoviska na Trangoške vedie okolo Informačného strediska národného parku popri vodnom toku Bystrianky. V lokalite Dolný salaš sa hukot bystriny náhle stráca, o čom informuje panel Náučného chodníka Ďumbierskym krasom
 

TRI NAJ... Z TRANGOŠKY
Na záver ešte tri naj... z chaty M. R. Štefánika:
-Najťažší vynesený náklad z Trangošky 112 kilogramov.
-Najrýchlejší výbeh z Trangošky na chatu trval 24 minút.
- Najrýchlejší prechod z Donovalov na chatu trval 230 minút.
My sme prekonali výškový rozdiel 923 m so 40 kg batohmi. Výstup trval 11 hodín a zostup 6 hodín. (vrátane prestávok).

Vzdávam hold všetkým nadšencom CB vysielania z kopcov, ktorí prekonávajú nielen rozmary počasia a rôzne nástrahy prírody, ale dokážu ju aj obdivovať, chrániť a hlavne prekonajú seba samých. Súčasne ďakujem všetkým cébečkárom s ktorými sme urobili úspešné spojenia
Dopočutia priatelia v budúcom ročníku Jánskej noci!

Ľubo Kramla Trebišov

Štefánikova chata

http://hiking.sk/hk/ar/1055/trangoska_stefanikova_chata_dumbier.html