Neodmysliteľnou súčasťou predovšetkým americkej, ale i európskej kultúry, sa v posledných rokoch stala reality show. Je úkazom natoľko všadeprítomným, že sa iste oddá o ňom pouvažovať. Okrem iného i preto, lebo v sebe skrýva nezanedbateľné kultúrne a morálne riziká. Cenným východiskom tejto našej úvahy bude zjavná etymologická súvislosť medzi slovami kultúra a kult.
Kult predstavuje postoj (a od neho odvodené prejavy) človeka, či skupiny ľudí, voči čomusi, čo je nad nami, čo prerastá dimenzie nášho bežného chápania. Kult má neraz – a z historického hľadiska hlavne spočiatku – nepresne definovaný intuitívny ráz: Je tu čosi, z čoho povstal tento svet, čosi, čo mi dalo život, čosi, čo odo mňa vyžaduje vzťah. Klaniam sa teda a prinášam obety z úcty i strachu pred mocou onej neznámej sily.
Dejiny judaizmu a kresťanstva (hovorme len o nich, keďže ich poznáme najdôvernejšie a rozsahu tohto textu širší záber neprislúcha) dospeli silou Božieho milosrdenstva k novému chápaniu vzťahu medzi človekom a božstvom. Novosť je v zodpovednosti. Človek sa zodpovedá Bohu, pretože Boh ho miluje. Kult sa teda stáva novým vzťahom, postaveným na láske a zodpovednosti.
Kultúra je dieťaťom kultu.
Historicky predstavovala spočiatku predovšetkým formálne prejavy, ktoré sa ku kultu viazali. A tak, ako to definujú dejiny divadla, prvým predstavením bol kultový obrad a prvým hercom šaman. Táto väzba sa časom prirodzene uvoľnila a vznikli divadelné útvary, ktoré súviseli s kultom toho-ktorého etnika či spoločenstva len sprostredkovane. Zväzok tu však ostal, a to zväzok dominantný, neprehliadnuteľný. Divadlo, hudba, výtvarné prejavy sa tematicky viazali na vzťah človek-božstvo; Popri ľudskom páde (ktorý je silným inšpiračným zdrojom umelcov všetkých čias) ponúkali i katarziu – odpustenie, rozhrešenie, oslobodenie. A tento morálny rámec zároveň vyznačil kontúry kultúrnosti.
Ak v diele chýbal vertikálny vzťah k transcendentnému (či k Transcendentnému) a ak sa horizontálne medziľudské vzťahy silou umeleckej výpovede k tejto vertikále nedvíhali, kultúrnosť sa strácala. A strata kultúrnosti automaticky znamená absenciu mravnosti. Týmito riadkami sme sa, bez toho, že by sme to vyslovili, zákonite priblížili i k pojmu umenie.
Vzťah k umeleckému dielu a k umelcovi sa historicky menil podľa spoločenských okolností a kultúrnej klímy doby. No bez ohľadu na to, či doba umelca vnímala len ako sluhu či otroka, alebo či ho – naopak – a priori stavala na piedestál „hovorcu ľudstva“, najväčšie diela ľudí odjakživa fascinovali. Na naše veľké prekvapenie sa však pocit fascinácie spojený so silným umeleckým zážitkom neraz spája i s umeleckými dielami, ktorých posolstvo je nemorálne! A tu sme, domnievam sa, dospeli k bodu, ktorý si žiada vysvetlenie.
Nie je teda umenie priamou cestou k transcendentnému? Ba dokonca – nie je už ono samé transcendentnom? ... Umelca možno azda definovať ako „človeka, ktorý vidí ostrejšie, a teda hlbšie i ďalej než ostatní“. Je táto schopnosť sama osebe morálnou kategóriou? Samozrejme, že nie. Potom by morálnou kategóriou musela byť napríklad i skutočnosť, že niekto vie od prírody vyskočiť vyššie než väčšina iných ľudí. Je viac než zjavné, že schopnosť umeleckej výpovede sama osebe nevykazuje žiadne stopy morálnych kategórií. Tie nastupujú až vo chvíli, keď umelecké dielo preukazuje (alebo nepreukazuje) znaky kultúrnosti, no najmä vtedy, keď je (alebo nie je) kultúrnosť v samotnom stredobode jeho pozornosti.
My a naši súčasníci žijeme v prostredí, ktoré je zahltené umením. Dennodenne sú k dispozícii programy divadiel, koncertných sál, galérií, kín, umelecké diela „visia“ na internete, umelecké produkcie ponúka nespočetné množstvo televíznych kanálov. A to nehovorím o našom neustálom kontakte s produktmi takzvaného „užitého umenia“. Každý kus kuchynského náčinia, oblečenie, každý nástroj či prístroj, každý automobil prechádza rukami umeleckých dizajnérov. Absencia pozornosti voči Bohu v takomto svete je praktickým dôkazom premisy, ktorú som sa snažil formulovať v predchádzajúcom odstavci: Umenie samo osebe je len druhom schopnosti, nie je prejavom cnosti či hriešnosti, a teda nevedie automaticky k Bohu.
Jednou z mnohých podôb umeleckých produkcií, ktoré sa nám deň čo deň núkajú, je reality show.
O čo vlastne ide?
Prečo a na akých základoch reality show vznikla?
Dôvod je zrejmý:
Výrazové prostriedky „hraných“ filmov, inscenácií, zábavných a iných programov sa pri súčasnej nadprodukcii rôznych televíznych „story“ stali opakujúcou sa schémou. Stali sa však schémou nielen preto, že ich je veľa. Dnešná spoločnosť žiada niečo nové, niečo iné, niečo, čo je väčšmi „in“. Dramaturgické a dramatické princípy, na ktorých je založený príbeh (a z príbehu predsa každý „hraný“ projekt žije), totiž spravidla stoja na istých morálnych východiskách. No voči tým je dnešná spoločnosť rezistentná.
Nezaujímajú ju. Už sa nedá hrať ani o nevere, ani o nenávisti, ani o ignoranststve, ani o nehanebnosti. Nevera je dnes totiž „nájdením samého seba“, nenávisť je „vyhraneným stanoviskom“, ignorantstvo znamená „ži a nechaj žiť“ a nehanebnosť je iba kokteilom stupídnej zábavy a príjemného vzrušenia.
O čom teda hrať!?
Nuž a tu je poruke práve reality show. Ukázať život taký, aký je. Neštylizovať sa, nehrať, len šikovne nastaviť kameru a mikrofón.
Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že je to senzačné východisko z krízy. Veď „ukazovať život taký, aký je“, to znamená slúžiť pravde. A o čo zmysluplnejšie by sa mal umelec pokúsiť? Problémom je však opäť otázka, s akou kultúrnosťou či nekultúrnosťou sa s touto výzvou naloží. Pod pojem „reality show“ možno zaradiť široké spektrum projektov.
Pokúsme sa ich pomenovať:
A) Produkcie s pozitívnym posolstvom
Reality show o osudoch ľudí, pohľad do ich súkromia ako inšpirácia pre druhých, prípadne ako nástroj na hľadanie východiska z osobných problémov. K takýmto patria napríklad televízne programy V tieni a Pošta pre teba.
V prvom prípade ide o spoznávanie ľudí, ktorých život zaťažuje nejaký hendikep. Program stopuje spôsob, ako sa možno s rôznymi závažnými problémami vyrovnať a napriek nim žiť plnohodnotný život. Zámer i dramaturgicko-režijné uchopenie relácie považujem za veľmi šťastné. Zaujímavo je koncipovaný i program Pošta pre teba. Televízny štáb v ňom sprostredkúva stretnutia ľudí, ktorí si niečo potrebujú povedať, či vyjasniť. Divák vidí oboch protagonistov na javisku, oni navzájom sa však môžu sledovať len cez projekčnú plochu, ktorá stojí medzi nimi, a prostredníctvom nej i komunikovať. Ak stretnutie vyvrcholí vysvetlením, odpustením, znovunadviazaním vzťahu, projekčná plocha ustúpi a obaja respondenti sa k sebe môžu priblížiť i fyzicky. Slabšou stránkou relácie je spôsob, akým do veci vstupuje moderátorka: Tá je síce veľmi pozorná, empatická, ale na môj vkus trochu sentimentálna. Reláciu však hodnotím ako prejav pozitívnej snahy ukázať vzory správania v citovo hraničných situáciách.
Mimoriadne pozitívnou reality show sú pre mňa televízne poradne doktora Phila. Tento americký psychológ rieši pred auditóriom niekoľkých stoviek ľudí najrozmanitejšie osobné i vzťahové problémy ľudí. Hovorí konštruktívne, k veci, je pozorný, má porozumenie, vie však byť aj vhodne vtipný. Z neraz efemérnych výpovedí zúčastnených napokon „destiluje“ a formuluje pragmatické východisko, stojace spravidla na prirodzenom zákone vzájomnej (a skutočnej) lásky. Keby o pánovi Philovi nebolo známe, že o osudy respondentov svojej relácie sa stará aj po jej ukončení, podozrieval by som ho z typicky amerického „rýchlokvasného“ napĺňania snov. Keďže však svoj záväzok poradcu a liečiteľa voči hosťom svojej relácie plní aj potom, ako odídu televízne kamery, ťažko by som našiel niečo, čo by som mu mohol vytknúť.
B) Produkcie s cieľom zvíťaziť
Do tejto sféry patria predovšetkým súťaže. Pokiaľ ide o súťaže vedomostné či súťaže, v ktorých treba prejaviť odvahu alebo zručnosť, nemožno mať námietky. Čoraz viac je však zápolení, v ktorých sa nezápolí. Čaká sa na osud. Kto sa dočká, má zlaté vajce alebo štyridsať tisíc alebo džekpot, kto sa nedočká, nedočkal sa – teda princíp fenomenálne jednoduchý. Pozitívne na ňom je, že možno vyhrať, ale najmä to, že normálni ľudia pri televízoroch súťažiacim zúčastnene „drukujú“. Negatívom je tu rozvíjanie spoločenského ideálu rýchlej, ničím nezaslúženej výhry. Ide o akýsi celonárodný brain washing, v rámci ktorého sa cieľ definitívneho šťastia transplantuje z tej časti mozgu, ktorá má na starosť najvyššie transcendentné ambície jednotlivca, do laloku s menovkou „Shoppingpark“. Mediálna príprava týchto súťaží smeruje k ilúzii „džekpot = dokonalé šťastie“. Vec je teda podstatne nebezpečnejšia, než by sa mohlo naoko zdať. O tom však o niečo neskôr.
C) Generovanie nadľudí
Nechystám sa citovať Nietzscheho. Podobnosť v termínoch je (alebo nie je?) čisto náhodná. Pokiaľ hovorím o „nadľuďoch“, mám na mysli skupinu ľudí, ktorí sa prezentujú v médiách a ktorých si tímy pracujúce v marketingu vytipovali ako „úspešných“. Netvrdím, že mnohí (alebo aspoň niektorí) z nich úspešní nie sú. Iste majú za sebou činy a skutky, ktoré viedli k vytváraniu skutočných hodnôt – teda hodnôt osobného rastu a vzťahov s inými ľuďmi, tak ako nám ich definuje kresťanská kultúra. Byť úspešným v mediálnom zmysle však znamená čosi celkom iné. Znamená to „stať sa celebritou“. Celebrita vie, čo chce, celebrita verí sama sebe, celebrita verí azda i v Boha, ale bez akýchkoľvek záväzkov, celebrita má aféry, celebrita je impozantná, celebrite sa závidí odvaha zbaviť sa akýchkoľvek predsudkov, celebrita (údajne) aj naozaj existuje. Prečítajme si tieto charakteristiky ešte raz a zistíme, že vlastnosti ideálnej celebrity, tohto majstrovského produktu liberálnych médií, vo zvláštnej zhode kopírujú definíciu bezbožnosti, ako ju poznáme z biblie a z cirkevnej tradície. Konečne: Vytváranie celebrít je de facto pohanskou kultúrou božstiev. Tá prítomnosť jediného Boha vylučuje. Náhodou?
D) Produkcie ťažiace z utrpenia
Práve tieto produkcie predstavujú reality show, ktoré sú najsledovanejšie a tešia sa záujmu najširších vrstiev publika. Akcent sa prenáša na slovo „show“ v zmysle „nielen ukázať“, ale „najmä zabaviť“. Stále tu však ostáva prívlastok „reality“. Pôjde teda podľa všetkého o zábavu, aktérmi ktorej budú bežní ľudia v bežných situáciách: Pretože tí sú platformou, zodpovedajúcou realite. Príkladom je Skrytá kamera.
Divák sleduje, ako ľudia reagujú na zvláštneho človeka, nevšednú situáciu, neobyčajný predmet, neočakávanú udalosť. Témy pre skrytú kameru sa však rýchlo minú: Veď „reálnych“ situácií, na ktoré by ľudia reagovali prekvapujúco, smiešne, zarážajúco, je napodiv málo. A tu sa dostávame k paradoxu, ktorý sa v súčasných dynamicky ladených reality show zábavného typu, stáva pravidlom: Reality show potrebuje akúsi „tematickú rozbušku“, ktorá je spravidla nereálna (alebo tak málo pravdepodobná, že sa k nereálnosti blíži). A tak tvorcovia reality show aranžujú svoje „nereálne“ predpoklady, aby vznikli komické situácie. Nedajú si tú prácu a nehľadajú prirodzené motivácie pre vznik reality show. Nechávajú po uliciach pobehovať mutantov, oslovujú okoloidúcich s nezmyselnými otázkami, hrajú sa na nekompetentných ba priam dementných úradníkov a rehocú sa nad tým, že človek pri okienku reaguje reálne – teda zmätene.
To však nie je všetko. Bežnou a všeobecne akceptovanou súčasťou „smiešnych“ situácií bývajú tvrdé útoky na psychiku a morálku vytipovaných, nič netušiacich obetí reality show. Tým napríklad pri prehliadke u lekára podvrhnú röntgenový snímok hrude, na ktorú pred RTG projekciou položili nožnice: Potom sa vydeseného pacienta pýtajú, kedy nožnice zhltol, a vysvetľujú mu, že dať vec do poriadku nebude jednoduché. Skutočný lekár danej ambulancie pritom toto natáčanie umožní a nechá sa, napriek svojej lekárskej prísahe, zastúpiť štatistom (stalo sa v slovenskej reality show).
Alebo: Štáb navedie nič netušiace dievča (po dohode s jej bratom, ktorý spolupracuje) do električky, ktorá ide do tunela. Tam vodič utečie a po dievča si v oslňujúcej žiare kozmického svetla prichádzajú marťania (stalo sa v slovenskej reality show).
Alebo: Človek, ktorý naliehavo potrebuje pomoc pri riešení svojich zdravotných problémov, navštívi odborníka, no ten sa ukáže byť totálnym bláznom. Diváci tohto podvrhu (pretože všetky tieto a im podobné situácie sledujú skryté kamery) sa potom pri balíku čipsov rehocú nad tým, ako sa dielo skazy na pacientovi završuje (tiež sa stalo v slovenskej reality show).
Tvorcovia týchto programov pritom opomínajú neraz i trvalé zdravotné, psychické, ale i morálne škody, ktoré na svojich obetiach napáchajú. Dostávajú ľudí do absolútneho stresu, v ktorom títo konajú skratovo a často i proti svojmu svedomiu (nechajú druhého „v tom“, znížia sa k agresivite, prepadnú zúfalstvu a pod.). Pritom disponuje reality show ohromným autoobranným mechanizmom, ktorý spôsobuje, že všetky tieto barbarské činy ostanú nepomenované a nepotrestané: Človek, ktorý je krajne vystresovaný a v istom okamihu zistí, že vec bola „iba hrou“, zažíva odrazu okamih precitnutia z paralýzy. Ovládne ho azda zlosť voči štábu. No tú zlosť nemôže prejaviť. Je tam stále kamera. Obeť sa reflexne začne štylizovať do pozície, ktorú v takomto prípade väčšina spoločnosti akceptuje ako jedinú možnú: Adrenalín. Zábava.
A tu nastupuje druhé kolo reality show: Ukazuje, ako sa obeť pretvaruje. Pozitívny zážitok, podobajúci sa precitnutiu z nočnej mory, no najmä spoločenská konvencia spôsobí, že nedobrovoľný účastník reality show napokon „odloží svoj hnev ad acta“. Že sa dejú protizákonné, nemorálne veci priečiace sa zdravému rozumu a obyčajnej slušnosti, ostáva naďalej najverejnejším tajomstvom.
E) Mentálna dizentéria
Zámerne som si zmienku o tomto druhu „show“ nechal nakoniec. Po prvé preto, lebo je horší, než ten zmienený v predošlom bode, a po druhé preto, že už nie som schopný vnímať, o čo vlastne ide. Obávam sa teda, že vec dokážem opísať len hmlisto. Projekt (deje sa práve teraz v slovenskej reality show) spočíva na týchto východiskách: Dve predtým takmer neznáme osoby, správajúce sa hlúpo, vulgárne a povýšenecky (Mojsej a Mojsejová, ďalej M a Mová), ponúknu do hry balík peňazí. Vyhrá ho ten, kto urobí (alebo bude robiť) presne to, čo si tieto dve osoby zmyslia. Pravidlá hry pritom neexistujú, všetko je vecou rozhodnutia M a Movej. Na kastingoch tí, čo by sa chceli do „hry“ dostať, stvárajú absurdnosti, hlúposti a nemorálnosti, podľa toho, ako si ten- ktorý adept predstavuje ideálnu scénku podľa predpokladaného vkusu M a Movej. Národ pri televíznych prijímačoch sa na to celé pozerá s dávkou závisti (pre opulentne prezentované, nevedno odkiaľ nadobudnuté bohatstvo M a Movej), opovrhnutia (pre opulentne prezentované, nevedno odkiaľ nadobudnuté bohatstvo M a Movej), a škodoradosti (čo tí hlupáci – myslí sa tým M, Mová i „súťažiaci“ – zo seba robia) a nadovšetko s pocitom dráždivého deviantného hnusu. Tu už nejde ani o súťaženie, ani o nemorálne súťaženie. Toto totiž nie je súťaž. Je to mentálna dizentéria, eutanázia mravnosti, sebaúcty, normality. Vrhnutie vlastnej identity do stoky. M a Mová pritom vyhlasujú, že chcú národu ukázať, aký je. Ide teda o jednoduchý mechanizmus: Vytvoriť pokušenie, vtiahnuť doň čo najviac respondentov, mediálnym tlakom spôsobiť, aby sa pokušenie premenilo na skutok a potom respondentov verejne obviniť z hlúposti a nemorálnosti. Plán hodný najhlbšieho opovrhnutia.
F) Smelá vízia s jasnými znakmi kongeniality
Takéto široké spektrum z radu reality show evokuje smelé predstavy o tom, ako by sa dal tento druh zábavy priviesť takpovediac k dokonalosti. Predložím tu preto vizionársku koncepciu nového programu, ktorý by azda mohol dostať i prívlastok „absolútna reality show“. Ak by bol záujem, môžem tento námet predať napríklad za dva milióny napríklad televíznej spoločnosti nazývanej napríklad Televízia M. Myslím si, že mnou vytypovanú Televíziu M (ako ju poznám) by mohol zaujať. Prednosťou projektu totiž nie je len jeho príťažlivosť z hľadiska tvorby samotnej, ale najmä to, že v absolútnej miere realizuje ideály liberálnej demokracie, ako ju prezentujú niektorí politici.
Teda k veci: Štáb Televízie M sa skoro ráno vyberie do niektorého zo zariadení, kde sa liečia psychicky chorí pacienti. Návštevu produkčný dohodne samozrejme vopred s niektorým z nezaťažených liberálne orientovaných ošetrujúcich lekárov – demokratov. Navrhujem oddelenie s najťažšími prípadmi psychických deformácií. Televízia M, potom, ako sa v zariadení rozloží, nafilmuje výborné zábery pacientov, ktorí sa pohybujú po chodbách a po izbách. Materiál bude veľmi cenný, pretože skutočnosť, že takíto nepravdepodobne vyzerajúci ľudia naozaj existujú, napĺňa pojem „reality“ a to, že sú zároveň nevýslovne komickí (lebo si myslia, že sú Napoleon, alebo prežívajú natoľko hlboké zúfalstvo, že ich konanie vyvoláva dojem akéhosi veľmi smiešneho bizarného divadielka), je dokonalou náplňou slovka „show“.
To však nie je všetko, čo chcem televízii, ktorú nazývame napríklad M, navrhnúť: Vrcholom programu by boli rozhovory s pacientmi. Samozrejme – nie s tými, ktorí sú zbavení svojprávnosti. To by bolo nehumánne. Iba s tými, ktorí ešte svojprávni sú. Zato však spomedzi nich navrhujem vybrať tých najstrelenejších. Vhodne cielenými otázkami aj im redaktor umožní vyjadriť sa k zásadným spoločenským otázkam. Tento krok sleduje hneď dve pozitívne línie: Naplnenie ideálu skutočne demokratickej, modernej liberálnej spoločnosti, ktorá dovoľuje užívať výdobytky masmédií naozaj každému občanovi. Som presvedčený, že napríklad takí pacienti trpiacimi potrebou riešiť tému, ktorá je jadrom ich obsedantnej poruchy, budú za možnosť rozobrať ju pred mikrofónom, veľmi vďační.
Nemenej dôležitá je však i druhá línia: Pri sledovaní programu sa budú paneláky na celom Slovensku triasť od rehotu spokojných divákov, píplmetre sa budú prehrievať a televízia s názvom napríklad M zinkasuje viac než slušnú sumu. Čo ešte si možno priať? Spokojnosť na všetkých stranách! – vízia ideálnej spoločnosti, ktorá sa naplnením všestranne pozitívnej televíznej koncepcie veľkolepým spôsobom priblížila k ideálom totálne liberálnej totálnej demokracie! Nech mi čitateľ odpustí príkry cynizmus predchádzajúceho odstavca. Chcem len zdôrazniť to, že mnohé reality show skutočne ťažia z nenormálnosti, nevzdelanosti alebo jednoducho iba zo zaskočenosti, rozpakov, či nesmelosti svojich respondentov, ktorí pod tlakom umelo vyvolaných situácií na chvíľu strácajú orientáciu.
A chcem sa teda opýtať, aká je to spoločnosť, ktorá takúto „zábavu“ umožňuje?
Pred očami celého národa sa odohrávajú reálne udalosti, z ktorých mnohé sú za hranicou etiky a niektoré i za hranicou práva, a napriek tomu sú všeobecne tolerované.
Ako je možné, že moderná liberálna spoločnosť takto frapujúco zlyháva pri ochrane svojich občanov?
Ako je možné, že popri množstve rizík, ktoré nám život prináša sám osebe, sme vystavení aj riziku barbarských atakov konšpiratívnych skupín „humoristov“, ktorí sú schopní nás za pár sekúnd dostať do hlbokého stresu a vystaviť nás nezanedbateľným psychofyzickým rizikám?
Ako je možné, že médiá môžu ostentatívne kastovať spoločnosť na umelo vyprodukované celebrity a na „nezaujímavých“, opomínajúc etické kritériá, ale aj nebezpečenstvá, o ktorých nás v podobných prípadoch už neraz poučila história?
Prečo ostávajú skutočné celebrity (hrdinovia ľudských vzťahov, veľkí umelci, vedci, vynálezcovia, lekári) takmer bez povšimnutia?
A naopak: Aká je to spoločnosť, ktorá nechráni a nepozdvihuje predovšetkým slabých a dôverčivých ľudí (ktorí sa stávajú tými najvzácnejšími trofejami poľovačiek ako vhodné „médiá“ reality show)?
Pýtam sa ešte raz:
Ako je možné, že takéto krajne nekultúrne javy sú spoločnosťou prijímané ako samozrejmosť?
Ako je možné, že ešte ani v jednom prípade, aké som opísal v bode D, nik nepodal podnet na trestné stíhanie a že týmto problémom sa zjavne nezaoberá nik z pracovníkov a pracovných tímov zodpovedných za kultúru?
Alebo inak: Ak je reality show, ako som ju opísal v bodoch C, D a E, toto „dieťa“ západných liberálne orientovaných demokracií, normálnou a správnou vecou, pýtam sa: Sú normálnou a správnou vecou západné liberálne demokracie?! ...
Žijeme v dobe, ktorá potrebuje vzruchy. Tempo života, do akého nás nútia v práci, aké nám navodili rôzne pomôcky (napríklad mobilná či počítačová sieť) spoločnosť rada prijíma. Chronický prísun zážitkov a ich „tlakovanie“ do čo najkratších časových súvislostí totiž sľubuje subjektívne zdanie dlhšieho života. A to je pre ateizujúcu sa spoločnosť veľmi dôležité. Medzi týmito zážitkami však musia prichádzať i osobné katarzie. Inak by sa ten nápor nedal vydržať. Keďže katarzií z odpustenia, z uzmierenia je ako šafránu, vyrábame si katarzie umelo.
Napríklad práve pri precitnutí zo zlého sna reality show, akú som sa pokúsil opísať v bode D. Myslím, že pre životnosť reality show je i tento aspekt veľmi dôležitý. Už na začiatku tohoto textu som predoslal, že reality show v sebe nesú nesporné riziká. Myslel som predovšetkým na tie z odstavcov C a D, o E ani nehovoriac. Tieto riziká sú dané nielen povahou samotných produkcií, ale aj ich bombastickou medializáciou a frekvenciou, s akou sú uvádzané. Takéto reality show sú arogantným a sústavným popieraním kultúrnosti.
Niekdajší nástup elektronických masmédií bol sám osebe pre spoločnosť veľkou záťažou. Okrem reálneho sveta „tu, okolo nás“, vznikol i reálny svet pred kamerou. Svet správ, dokumentov. Ale i svet hraných útvarov, filmov, inscenácií, teda svet virtuálny. Tento rozpor dvoch svetov sa vystupňoval virtuálnymi víziami počítačových hier. Keď sa už zdalo, že možnosti sa celkom vyčerpali, liberálne orientované médiá vykonali neočakávanú rošádu: Deložovali realitu. Realita už nie je „tu, okolo nás“. Realita sa presunula do absurdných situácií „sur-reality show“ na obrazovke. Realita je v džekpote. Realita je v sur-realite dokonalých imidžov mediálnych nadľudí. A pretože realita môže byť v konečnou dôsledku len jedna, vytvára sa komplementárna deformácia: Realitou už nie sú naše životy „ľudkov“, realitou už nie sú naše problémy, naša práca, naše vzťahy, naša zodpovednosť jedného voči druhému, naše svedomie, naša zodpovednosť voči Bohu. To sú už len a len zvyky. Hlúpe? Múdre? Alebo len ich zdanie? ...