wz

[ Späť | Obnoviť | Dopredu ]

Táto stránka sa správne zobrazuje kódovaním Windows 1250.
Stránky sú optimalizované pre Microsoft Internet Explorer 4.0 a viac pri rozlíšení 1024x768 pixelov.

DENNÍK písaný v noci Heslo dňa: "Športujem len rekreačne... Vrhám tieň, pozerám do diaľky a leziem na nervy..."

Dostala som e-mailom

(7.12.2012)

Vrátil som sa zo 6-dňovej študijnej cesty vo Švajčiarsku. Je tam tiež veľa Rómov, ale ako vidíte, u nás tvrdo pracujú, vysvetlila mi Renáta, majiteľka 2 hotelov, členka mestskej rady, u ktorej som bol.
Majú túto motiváciu:
Podporu v nezamestnanosti len po odpracovaní 5 rokov súvisle bez dlhšieho prerušenia.
Odmietnutie práce - žiadna podpora.
Strata zamestnania vlastnou vinou - absencia, požitie alkoholu na pracovisku - žiadna podpora.
Zničenie mestského bytu a štátneho majetku musí zaplatiť alebo ísť do väzenia a tam tvrdo pracovať na zaplatenie škody.
Je celkom nevysvetliteľné, že pseudohumanisti nekričia a verejne nekritizujú Švajčiarsku konfederáciu, že nechce zadarmo bez odovzdanej práce živiť parazitov.
A nikto v rámci Európy nehovorí o rasizme vo Švajčiarsku.
Preto chcem, aby tie rôzne neoprávnené podpory a sociálne dávky platili parlamentné strany, keď dopustili takýto stav rasizmu naruby!

Kto súhlasí, nech pošle ďalej ....

Dostala som e-mailom

Ako som niekoľko "spoluobčanov" odnaučil kradnúť elektrinu.
(alebo praktické využitie poznatkov učiva ZŠ v oblasti elektrotechniky :

Pozn. Autor tohto článku nepoužil slovko Rómovia alebo Cigáni, ale "neprispôsobiví spoluobčania", aby nebol považovaný pseudohumanistami a inými milovníkmi bordelu a magormi za rasistu. Aj tak nepochodil ...

Po babičke sme so sestrou zdedili rodinný dom v jednej hladovej doline niekde na juhu stredného Slovenska. Chodievali sme tam zriedka - len dva razy ročne, na jar a na jeseň. Ako to už v takých hladových dolinách býva, z dôvodu nízkych cien nehnuteľností sa tam často sťahujú niektorí neprispôsobiví spoluobčania z väčších miest, ktorí za odstupné predali svoje už "vybývané" byty, čo dostali od štátu zadarmo a kúpili si za ne na vidieku lacné bývanie. A so sebou si prinášajú i svoj obľúbený spôsob života, spojený s hlukom a špinou, pre ktorý však väčšinová časť spoločnosti nemá pochopenie a v dôsledku ktorého v blízkosti ich bydlísk prudko klesá cena priľahlých nehnuteľností.

Aj v babičkinej rodnej dedinke došlo k takémuto sťahovaciemu procesu z "vybývaného" bytu vo väčšom meste, a niekoľko desiatok metrov od nášho domu sa v jednej lacnej chalúpke na spadnutie, bez vody a elektriny, zabývalo niekoľko neprispôsobivých spoluobčanov a začalo si jej okolie okrášľovať narastajúcimi hromadami odpadkov. V dovtedy tichej, pokojnej, ospalej a kľudnej dedinke sa odrazu objavili bitky, výtržnosti, konflikty, nočný hluk a drobné krádeže, vidiecka idyla zrazu skončila.

Zanedlho nato na jeseň na Pamiatku zosnulých sme opäť šli na hroby do otcovej rodnej dediny. Chcel som aj skontrolovať elektromer, pretože rozvodné závody mi poslali neuveriteľne vysokú faktúru a bol som si istý, že spravili chybu pri odpočte. Po príchode do domu neskoro večer sme si všimli, že susedia spoluobčania už majú zavedenú elektrinu. Vo všetkých miestnostiach domčeku i na dvore sa svietilo, televízor bežal, rádio vyhrávalo, reproduktory duneli na celú ulicu ... – všetky elektrospotrebiče naplno pracovali, ako keby spoluobčania elektrinu mali zadarmo.

Na svojom dvore som sa o niečo potkol. Posvietil som si baterkou - a našiel som kábel "dvojlinku", ktorý sa tiahol z mojej vonkajšej zásuvky 230V na dvore, kde bol len tak odizolovanými koncami vodičov zastrčený, cez burinu a žihľavu, za plotom niekam smerom ku chalúpke spoluobčanov ... Rozzúrený som vytrhol kábel zo zásuvky a mojou prvou myšlienkou bolo rozbehnúť sa, spraviť s celou tou rozvetvenou rodinou spoluobčanov poriadok. Ale aj keby som bol špecialistom v ázijských bojových umeniach a bol schopný si poradiť holými rukami s početnou prevahou odborníkov na boj zblízka s roztočenou britvou na gumičke, myšlienka na to, že vyšetrujúcimi orgánmi i médiami by som bol okamžite vyhlásený za zarytého odporného rasistu napadajúceho dobráckych nevinných spoluobčanov, ma od toho zámeru okamžite odradila. Hlásenie krádeže elektriny policajtom by bol holý nezmysel. Škoda nepresiahla limit, nad ktorý by šlo o trestný čin, mohlo by ísť len o priestupok a prípadnú pokutu by aj tak páchatelia (nikdy nezamestnaní profesionálni poberači sociálnych dávok) nemali z čoho zaplatiť. Spôsobenú škodu by mi tiež nikdy neuhradili, po mojom odchode by bol kábel samozrejme znovu okamžite zapojený na svoje pôvodné miesto a musel by som preto automaticky účty za elektrinu za nich platiť i ďalej. Ak by vonkajšia zásuvka nebola pod napätím, pripojili by sa priamo za elektromerom. No a dať si elektromer demontovať a nechávať tak dom bez elektriny a zapnutého alarmu sa mi pri takomto susedstve naozaj nechcelo.

Plný beznádeje a zúfalstva som sa preto rýchlo upokojil a namiesto unáhlenej neprimeranej reakcie som radšej úporne premýšľal, čo ďalej. A už po krátkej chvíli ma osvietila prekrásna spásonosná elegantná myšlienka, ako definitívne odnaučiť susedov spoluobčanov mi tú elektrinu kradnúť a nestať sa pri tom rasistom.

Tým, ktorí si už nepamätajú z posledného ročníka základnej školy rozdiel medzi striedavým obyčajným ("svetelným") a trojfázovým ("motorovým") prúdom, to na jednoduchom príklade pripomeniem.

Predstavte si tri body umiestnené vo vrcholoch rovnostranného trojuholníka, v strede ktorého je štvrtý bod. Medzi každým vrcholom trojuholníka a jeho stredom je cievka generátora, vyrábajúca striedavý prúd. A napätie medzi ktorýmikoľvek dvomi bodmi sa rovná ich vzdialenosti. Medzi vrcholom trojuholníka (fázou) a jeho stredom (nulákom) je to 230V (obyčajné napätie - "svetelný prúd"), medzi dvomi vrcholmi (dvomi
fázami) je 1.73 krát viac - 400 V (združené napätie - "motorový prúd").

Vlastním malú zváračku na jednu alebo 2 fázy a podľa potreby (ak nie je k dispozícii zásuvka na trojfázový prúd) si do zásuvky na "svetelný" prúd pridám druhú fázu (na 2 fázy a 1 nulák stačí obyčajná trojkolíková zásuvka), aj keď to odporuje príslušným elektrotechnickým normám. A tak teda ako oprávnená osoba s elektrotechnickým vzdelaním podľa Vyhlášky 74, § 22, som vo svojom vlastnom dome, vo svojej vlastnej rozvodnej skrinke vzájomne prehodil 2 drôty (nulák a jednu fázu) a do svojej vlastnej zásuvky na svojom vlastnom dvore som tým pustil združené napätie 400V, ako keby som sa práve chystal zvárať ...

Na druhý deň už za tmy som odišiel z domu. Za križovatkou som zastavil, vystúpil z auta, nenápadne som sa pešo vrátil do domu a spoza okna som pozoroval, čo sa bude diať ďalej.

Zanedlho z chalúpky vykĺzla tmavá postava, s dvojlinkou v ruke preskočila plot a vliezla mi do dvora, kde opäť zapojila kábel do zásuvky ...

Svetlá v chalúpke jasne zažiarili ako výbuch supernovy v neďalekej galaxii, televízor blikol intenzívnym modrastým svetlom ako zváračka na stavbe a zhasol, rádio i reproduktory začali zrazu revať ako na
diskotéke, aby už o niekoľko sekúnd definitívne stíchli, ... A po mnohých dňoch nikdy nekončiaceho sa hluku sa v dedine konečne rozhostilo hlboké hrobové večerné ospalé ticho, úplne rovnaké, aké tam
bývalo pred prisťahovaním sa neprispôsobivých spoluobčanov ...

Združené napätie som v zásuvke na dvore ponechal trvale zapnuté, akoby som chcel na dvore zvárať trvale. Po čase, keď som otcovu rodnú dedinku opäť navštívil, mi hromada spálených rádií, televízorov, satelitných prijímačov a magnetofónov na neodmysliteľnom neustále sa rozrastajúcom smetisku pred chalúpkou prezradila, že spoluobčania to ešte veľmi dlho nevzdali a elektrinu sa mi neochvejne pokúšali kradnúť znovu a znovu. Posledný ročník základnej školy s výučbou základov elektrotechniky na hodinách fyziky očividne buď vôbec neabsolvovali alebo na nich minimálne nedávali dostatočne pozor.

Až po dlhom čase som si uvedomil, aké som vtedy mal vlastne obrovské šťastie. Nevedel som predsa, ako majú vyriešené uzemnenie alebo či majú dostatočnú izoláciu a v tom bezmocnom hneve ma vôbec nenapadlo, že by to združené napätie mohlo aj niekomu vážne ublížiť, resp. ho i zabiť. Zabudol som na použitie izolačného transformátora (zariadenie na ochranu pred úrazom elektrickým prúdom pri dotyku fázy), aby sa nikomu zo zlodejov naozaj nič nestalo. Ale principiálne z morálneho hľadiska to bolo absolútne objektívne, správne a korektné riešenie – vyhoreli im totiž výhradne iba tie elektrozariadenia, ktorými sa mi tú elektrinu opakovane pokúšali kradnúť. V podstate som vlastne prejavil sociálne cítenie - namiesto očakávaných ukradnutých 230V som ich sponzoroval dokonca 400V.

Len som tam nedal reklamný leták "Akciová BOMBA! 73% zdarma naviac!"
Naozaj ľutujem, že som nemohol vidieť tie prekvapené tváre s vytreštenými očami v oslepujúcich zábleskoch ohňostroja vybuchujúcich žiaroviek ...
Odvtedy mi už nikdy viac elektrinu nekradli. Nie že by už nechceli. Ale nezostal im už ani jeden funkčný elektrospotrebič.
A tak som teda niekoľko našich neprispôsobivých spoluobčanov úspešne odnaučil kradnúť mi elektrinu a napriek tomu som sa nestal rasistom.

P.S. Trvalo mi viac než rok, kým sa mi ten krásny murovaný trojizbový rodinný dom po babičke, v strede dediny, s veľkým dvorom a prekrásnou záhradou, konečne podarilo predať.

Hlboko pod úradný odhad. Za 180 tis Sk.

Dodatok: Necelé štyri hodiny po zverejnení tohto článku som bol vyradený z Titulky SME.

Ostávam s pozdravom
Ing. Miroslav Holek - technológ

 

8.11.2007

Na pôžičku?

Sú chvíle, keď je človek v koncoch, myslím finančne a nevie ako ďalej zvládne, kým príde nový prísun financií. Sú i také situácie, keď potrebuje nejakú vec, aby si zlepšil podmienky...
Počula som jeden z názorov  na takú situáciu:
"Veď si zober pôžičku a máš pokoj." Nuž, lákavé, ale... najľahšie a potom splácanie s nekresťanskými úrokmi... to teda nie. A bolo rozhodnuté.
Odpustím si "vec" a budem žiť bez nej tak, ako doposiaľ a pokiaľ bude časom možnosť,  našetrím si na ňu a zaplatím v hotovosti. Keď počujem, ako ľudia nie dobre dopadajú s pôžičkami a hypotékami, odchádza mi akákoľvek chuť vlastniť čokoľvek, na čo nemám peniaze v hotovosti.
Veci majú slúžiť  a nie aby som ja slúžila veciam a platila vysoké úroky za požičané peniaze len preto, že tú vec budem mať hneď, teraz. Drahá daň za to hneď teraz a za to nemienim NIKOMU platiť, to je proti zdravému rozumu.

Bodka.

(18. 10. 2007) 

Proč muži lžou?
Dřevorubec kácel stromy u řeky. Najednou mu sekera spadla do řeky. Začal naříkat a v tom se zjevil Bůh:
"Proč tak naříkáš?" ptal se ho.
„Ach, Pane, spadla mi do řeky sekera. Bez ni se nemohu živit.“
Bůh sáhl do vody a vytáhl zlatou sekeru.
"Je to tvá sekera?" zeptal se.
"Ne, není," odpověděl muž.
Bůh z řeky vytáhl stříbrnou sekeru:
"Je to ona?"
"Ne," zněla dřevorubcova odpověď.
Potřetí sáhl Bůh do vody a tentokrát muži nabídnul železnou.sekeru.
"Ano, to je má sekera," zaradoval se dřevorubec.
Boha potěšilo, že je tak čestný a poctivý, proto mu daroval všechny tři sekery. Po čase se muž procházel se svou ženou na stejném místě. Náhoda tomu chtěla, že jeho žena uklouzla, spadla do vody a utopila se. Dřevorubec začal plakat.
Proč pláčeš?" zjevil se před nim Bůh.
"O Pane, má žena spadla do řeky a utopila se."
Bůh vešel do vody a když se vrátil, vedle něj stála Jennifer Lopez.
"Je to tvá žena?" zeptal se Bůh.
"Ano, to je ona," odpověděl muž.
"Lžeš" rozhněval se Bůh, "to není ona!"
Dřevorubec padl na kolena a řekl:
"Odpusť, Pane, ale musel jsem. Kdybych ti řekl NE, nabídl bys mi Catherine Zeta-Jones. Kdybych odmítl i tu, vrátil by ses s mojí ženou. Já bych pak řekl ANO a ty bys mi dal všechny tři. Jsem chudý muž. Nedokázal bych se postarat o tři ženy najednou."
Z toho plyne ponaučení:
Pokud muž lže, má pro to dobrý a čestný důvod a dělá to pro blaho druhých.

Zaslal Vašek Místek

(12.10.2007)

Drobné chvíle radosti a šťastia

Neviem ako Vy, ale ja sa dokážem tešiť už len z toho, že vôbec žijem a o to viac ma poteší, keď za mnou príde aspoň na chvíľu niekto, kto si na mňa spomenie idúc cestou okolo môjho domu.

Zakaždým mi vo forme "pocitu" zostane v srdci kúsok z ľudí, ktorí ma navštívia.  Priznávam dobrovoľne, tento pocit sa stáva pre mňa živnou pôdou pre zmnoženú radosť zo života (okrem základného pocitu radosti už z toho, že vôbec žijem).

Moc Vám ďakujem zato, že v čase nie priveľmi prajnom ste si na mňa spomenuli a navštívili ste ma Matrix Žilina, Pavúk a Vladko Vrbové, a dnes Lúč Lúčnica s Dodkom Levice. Vzácne chvíľky, keď po dlhom čase môžem uvidieť milé tváre a vnímať pozitívnu energiu prúdiacu od srdca k srdcu.

 

Prajem Vám veľa šťastných dní v živote a prepáčte mi, že som

vás tak slabo pohostila vzhľadom k tomu, že je u mňa momentálne naozaj nie prajné obdobie.

73 a 88! A dovidenia za svetlejších a lepších podmienok.

Lúč Lúčnica - pozdravenie...

Dodo Levice so mnou...

Vľavo prvý je Ondrejko - Pavúk po promóciách...

V mojej trucovni dvaja: "Promovaní inženýři..." ako sa spieva v jednej českej piesni...

Ondrej, Vladimír a ja s "najdúchom" Mikinou...

 

Príjemné chvíle s dobrými ľuďmi nenahradí nič na svete...

ĎAKUJEM VÁM!

(15.9.2007)

-Druhohory (mezozokum) sa začali pred 225 miliónmi rokov?
-TRIAS sa začal pred 225 mil.rokov a trval 38 mil.rokov? (Z tohto obdobia sú známe prvé dinosaury a cicavce.)
-Najstaršie stopy dinosaura sa nachádzajú v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave?

Sú to tri výliatky odtlačkov trojprstých nôh nájdené v pieskovcovej lavici v lokalite Červený úplaz v Tichej doline v Západných Tatrách. Výliatky sú z obdobia vrchného triasu pred 215 mil.rokov. Tieto najstaršie a zatiaľ jediné stopy dinosaura patrili dinosaurovi Coelurosaurichnus tatricus. Je predpoklad, že bol vysoký približne 2 m a dlhý asi 4 m.

Najstaršie nálezy pozostatkov fosílnych stavovcov pochádzajúcich z druhohôr asi 210-215 mil.rokov sa našli pri Liptovskom Hrádku?
Našli sa tam fragmenty kostí, zuby, šupiny a kožné zúbky žralokov (Hybodus cf.cloacinus) a rýb (Birgeria acuminata a Saurichtys longidens). Žraločie zuby druhohorného veku patrili rodom Notidanus, Scyliorhinus a Squatina. Tie sa našli v Sedle pod Osnicou v Malej Fatre.

Nádherný obraz spisovateľky Boženy Nemcovej - autorky známej knihy Babička - namaľoval Slovák Jozef Božetech Klemens nar. v Lipt. Mikuláši 8. 3. 1817 - †17.1. 1883 vo Viedni?
Zachoval nám podobu Ľ. Štúra, M. M. Hodžu, A. Sládkoviča, prírodopisca A. Zipsera, a iných. V rokoch 1837-18443 študoval v Prahe. V rokoch 1843-1846 pôsobil ako maliar na Orave a v Šariši. Od roku 1849 žil v L. Mikuláši, neskôr v Bobrovci. V rokoch 1855-1856 učil na lýceu v Belehrade, 1856-1863 bol profesorom na reálke v Žiline, 1863-1879 na katolíckom gymnáziu v B. Bystrici.. Od r.1858 bol členom Ríšskeho geologického ústavu vo Viedni, od r. 1862 člen Uhorskej prírodoved. spoloč. v Pešti.

(14.9.2007)

 

◊ Život je len otvorenie a zavretie očí. A záleží len na tom, čo počas tejto krátkej pauzy uvidíme.
◊ Nezáviď nikomu, lebo nevieš, či neskrýva niečo, čo by si s ním za žiadnu cenu nemenil.
Ten, kto nevidí východisko z ťažkej situácie, urobí najlepšie, ak všetko zverí nekonečnej múdrosti podvedomia.
Lepšie je zapáliť čo len malú sviečku, ako preklínať tmu.
Myslite na obrovskú moc, driemajúcu vo vašom podvedomí, ktorú môžete prebudiť svojimi myšlienkami a predstavami - to vám dodá silu, odvahu a sebadôveru. Nevzdávajte sa, bojujte ďalej, kým nie ste v cieli.
Musíme mať dosť odvahy na to, aby sme jeden druhému povedali o svojej zraniteľnosti.
V duchu si predstavte, že  ste už v cieli a s pevnou vierou sa držte tohto obrazu.
Vydajte svojmu podvedomiu tesne pred spaním určitý príkaz môžete sa presvedčiť o jeho zázračnej sile.
Podvedomie je prameňom všetkých vašich ideálov, úsilia a nezištných cieľov.
Zmeň svoje myslenie, začni žiť svoj život s nadšením – a bude ti dobre.
Zvyknite myslieť na veľké a šľachetné veci a vaše myšlienky sa premenia na veľké a šľachetné činy.
Ste tým, aká je vaša hlboká žiadosť, ktorá vás poháňa. Aká je vaša žiadosť, taká je aj vaša vôľa. Aká je vaša vôľa, také sú aj vaše skutky. Aké sú vaše skutky, taký je váš osud.
Vkladajte pozitívne myšlienky ako semená do úrodnej pôdy svojho ducha a dočkáte sa veľkolepej úrody.
Lepšie je učiť ľudí, ako majú myslieť, a nie čo majú myslieť. Tým sa vyhneme mnohým nedorozumeniam.
Život bude vždy zázrakom. mení sa však pomer medzi pocitom zázraku a odvahou ku snahe o porozumenie.
Komukoľvek prospieť môžeš, prospievaj rád, ak sa dá i celému svetu. Slúžiť a prospievať je vlastnosťou pováh vznešených.
Odkladanie robí ľahkú vec ťažkou a ťažkú vec nemožnou.
Čas sú peniaze a odklad zlodej času.
Nemôžeš stratiť to, čo si nikdy nevlastnil.
Bez snov a ideálov nemôže byť človek človekom.
Budúcnosť patrí tým, ktorí veria kráse svojich snov.
Omyl je pravdivým zdrojom poznania.
Počuť znamená zabudnúť, vidieť znamená zapamätať si, robiť znamená naučiť sa.
Jeden obraz povie viac ako tisíc slov.
Východiskom pre dosiahnutie úspechu i šťastia je zdravé sebahodnotenie.
Život vždy je, bol a bude, ako si ho zariadite.
Podstatou srdca je nežnosť. Pre nežnosť je príznačné, že dokáže vytušiť, domyslieť si.
Kto chce hýbať svetom, musí pohnúť najprv sám sebou.
Prísť vhod a odísť včas patrí k umeniu života.
Človek nemusí nikdy meniť druhých, iba seba.
Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im.
Každý si myslí, že pozná pravdu, ale každý len svoju.
Vaše pocity zodpovedajú vašim myšlienkam.
Myšlienky majú váhu.
Úspech dosiahne ten, kto v úspech verí.
Za človeka hovoria skutky, nie slová.
Šiesty zmysel je tvorivá imaginácia.
Chudoba i bohatstvo pochádzajú z myslenia.
Láska, sex a romantika sú stranami večného trojuholníka geniality, z ktorého sa rodí úspech.

(6.7.2007)

Okrem toho, že zostáva človek zodpovedný už iba za seba, prináša nie príjemné chvíle s chorobami, ktoré neboli doliečované počas produktívneho pracovného veku, lebo bolo treba robiť, aby rodina vyžila a neskapínala hladom, aby mali deti všetko čo potrebujú a pokiaľ možno viac ako sme mali my v detstve atď. Tak sa to časom naukladalo v organizme a v starobe to ide na povrch, keďže je už organizmus opotrebovaný a zraniteľný s oslabeným imunitným systémom.


Nuž, neobchádza to ani mňa, nie som výnimkou.
Prajem všetkým len zdravie a zdravie a ešte raz zdravie, no nielen zdravie tela, ale hlavne ducha, veď staroba so sebou prináša aj senilitu a „strácanie rozumu“, tak sa treba starať o duchovný život v starobe, preto aj veľa zdravia ducha Vám všetkým z duše prajem! Kosačka
 

 

NEPREHLIADNITE

a pozrite, prečítajte si www stránku: http://www.impulzrevue.sk/

 WAR IN HEAVEN.... Reality show  

Pavol Smolík  

Neodmysliteľnou súčasťou predovšetkým americkej, ale i európskej kultúry, sa v posledných rokoch stala reality show. Je úkazom natoľko všadeprítomným, že sa iste oddá o ňom pouvažovať. Okrem iného i preto, lebo v sebe skrýva nezanedbateľné kultúrne a morálne riziká. Cenným východiskom tejto našej úvahy bude zjavná etymologická súvislosť medzi slovami kultúra a kult.
Kult predstavuje postoj (a od neho odvodené prejavy) človeka, či skupiny ľudí, voči čomusi, čo je nad nami, čo prerastá dimenzie nášho bežného chápania. Kult má neraz – a z historického hľadiska hlavne spočiatku – nepresne definovaný intuitívny ráz: Je tu čosi, z čoho povstal tento svet, čosi, čo mi dalo život, čosi, čo odo mňa vyžaduje vzťah. Klaniam sa teda a prinášam obety z úcty i strachu pred mocou onej neznámej sily.
Dejiny judaizmu a kresťanstva (hovorme len o nich, keďže ich poznáme najdôvernejšie a rozsahu tohto textu širší záber neprislúcha) dospeli silou Božieho milosrdenstva k novému chápaniu vzťahu medzi človekom a božstvom. Novosť je v zodpovednosti. Človek sa zodpovedá Bohu, pretože Boh ho miluje. Kult sa teda stáva novým vzťahom, postaveným na láske a zodpovednosti.

Kultúra je dieťaťom kultu.
Historicky predstavovala spočiatku predovšetkým formálne prejavy, ktoré sa ku kultu viazali. A tak, ako to definujú dejiny divadla, prvým predstavením bol kultový obrad a prvým hercom šaman. Táto väzba sa časom prirodzene uvoľnila a vznikli divadelné útvary, ktoré súviseli s kultom toho-ktorého etnika či spoločenstva len sprostredkovane. Zväzok tu však ostal, a to zväzok dominantný, neprehliadnuteľný. Divadlo, hudba, výtvarné prejavy sa tematicky viazali na vzťah človek-božstvo; Popri ľudskom páde (ktorý je silným inšpiračným zdrojom umelcov všetkých čias) ponúkali i katarziu – odpustenie, rozhrešenie, oslobodenie. A tento morálny rámec zároveň vyznačil kontúry kultúrnosti.
Ak v diele chýbal vertikálny vzťah k transcendentnému (či k Transcendentnému) a ak sa horizontálne medziľudské vzťahy silou umeleckej výpovede k tejto vertikále nedvíhali, kultúrnosť sa strácala. A strata kultúrnosti automaticky znamená absenciu mravnosti. Týmito riadkami sme sa, bez toho, že by sme to vyslovili, zákonite priblížili i k pojmu umenie.
Vzťah k umeleckému dielu a k umelcovi sa historicky menil podľa spoločenských okolností a kultúrnej klímy doby. No bez ohľadu na to, či doba umelca vnímala len ako sluhu či otroka, alebo či ho – naopak – a priori stavala na piedestál „hovorcu ľudstva“, najväčšie diela ľudí odjakživa fascinovali. Na naše veľké prekvapenie sa však pocit fascinácie spojený so silným umeleckým zážitkom neraz spája i s umeleckými dielami, ktorých posolstvo je nemorálne! A tu sme, domnievam sa, dospeli k bodu, ktorý si žiada vysvetlenie.
Nie je teda umenie priamou cestou k transcendentnému? Ba dokonca – nie je už ono samé transcendentnom? ... Umelca možno azda definovať ako „človeka, ktorý vidí ostrejšie, a teda hlbšie i ďalej než ostatní“. Je táto schopnosť sama osebe morálnou kategóriou? Samozrejme, že nie. Potom by morálnou kategóriou musela byť napríklad i skutočnosť, že niekto vie od prírody vyskočiť vyššie než väčšina iných ľudí. Je viac než zjavné, že schopnosť umeleckej výpovede sama osebe nevykazuje žiadne stopy morálnych kategórií. Tie nastupujú až vo chvíli, keď umelecké dielo preukazuje (alebo nepreukazuje) znaky kultúrnosti, no najmä vtedy, keď je (alebo nie je) kultúrnosť v samotnom stredobode jeho pozornosti.
My a naši súčasníci žijeme v prostredí, ktoré je zahltené umením. Dennodenne sú k dispozícii programy divadiel, koncertných sál, galérií, kín, umelecké diela „visia“ na internete, umelecké produkcie ponúka nespočetné množstvo televíznych kanálov. A to nehovorím o našom neustálom kontakte s produktmi takzvaného „užitého umenia“. Každý kus kuchynského náčinia, oblečenie, každý nástroj či prístroj, každý automobil prechádza rukami umeleckých dizajnérov. Absencia pozornosti voči Bohu v takomto svete je praktickým dôkazom premisy, ktorú som sa snažil formulovať v predchádzajúcom odstavci: Umenie samo osebe je len druhom schopnosti, nie je prejavom cnosti či hriešnosti, a teda nevedie automaticky k Bohu.
Jednou z mnohých podôb umeleckých produkcií, ktoré sa nám deň čo deň núkajú, je reality show.
O čo vlastne ide?
Prečo a na akých základoch reality show vznikla?

Dôvod je zrejmý:

Výrazové prostriedky „hraných“ filmov, inscenácií, zábavných a iných programov sa pri súčasnej nadprodukcii rôznych televíznych „story“ stali opakujúcou sa schémou. Stali sa však schémou nielen preto, že ich je veľa. Dnešná spoločnosť žiada niečo nové, niečo iné, niečo, čo je väčšmi „in“. Dramaturgické a dramatické princípy, na ktorých je založený príbeh (a z príbehu predsa každý „hraný“ projekt žije), totiž spravidla stoja na istých morálnych východiskách. No voči tým je dnešná spoločnosť rezistentná.
Nezaujímajú ju. Už sa nedá hrať ani o nevere, ani o nenávisti, ani o ignoranststve, ani o nehanebnosti. Nevera je dnes totiž „nájdením samého seba“, nenávisť je „vyhraneným stanoviskom“, ignorantstvo znamená „ži a nechaj žiť“ a nehanebnosť je iba kokteilom stupídnej zábavy a príjemného vzrušenia.
O čom teda hrať!?
Nuž a tu je poruke práve reality show. Ukázať život taký, aký je. Neštylizovať sa, nehrať, len šikovne nastaviť kameru a mikrofón.
Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že je to senzačné východisko z krízy. Veď „ukazovať život taký, aký je“, to znamená slúžiť pravde. A o čo zmysluplnejšie by sa mal umelec pokúsiť? Problémom je však opäť otázka, s akou kultúrnosťou či nekultúrnosťou sa s touto výzvou naloží. Pod pojem „reality show“ možno zaradiť široké spektrum projektov.
Pokúsme sa ich pomenovať:
A) Produkcie s pozitívnym posolstvom

Reality show o osudoch ľudí, pohľad do ich súkromia ako inšpirácia pre druhých, prípadne ako nástroj na hľadanie východiska z osobných problémov. K takýmto patria napríklad televízne programy V tieni a Pošta pre teba.
V prvom prípade ide o spoznávanie ľudí, ktorých život zaťažuje nejaký hendikep. Program stopuje spôsob, ako sa možno s rôznymi závažnými problémami vyrovnať a napriek nim žiť plnohodnotný život. Zámer i dramaturgicko-režijné uchopenie relácie považujem za veľmi šťastné. Zaujímavo je koncipovaný i program Pošta pre teba. Televízny štáb v ňom sprostredkúva stretnutia ľudí, ktorí si niečo potrebujú povedať, či vyjasniť. Divák vidí oboch protagonistov na javisku, oni navzájom sa však môžu sledovať len cez projekčnú plochu, ktorá stojí medzi nimi, a prostredníctvom nej i komunikovať. Ak stretnutie vyvrcholí vysvetlením, odpustením, znovunadviazaním vzťahu, projekčná plocha ustúpi a obaja respondenti sa k sebe môžu priblížiť i fyzicky. Slabšou stránkou relácie je spôsob, akým do veci vstupuje moderátorka: Tá je síce veľmi pozorná, empatická, ale na môj vkus trochu sentimentálna. Reláciu však hodnotím ako prejav pozitívnej snahy ukázať vzory správania v citovo hraničných situáciách.
Mimoriadne pozitívnou reality show sú pre mňa televízne poradne doktora Phila. Tento americký psychológ rieši pred auditóriom niekoľkých stoviek ľudí najrozmanitejšie osobné i vzťahové problémy ľudí. Hovorí konštruktívne, k veci, je pozorný, má porozumenie, vie však byť aj vhodne vtipný. Z neraz efemérnych výpovedí zúčastnených napokon „destiluje“ a formuluje pragmatické východisko, stojace spravidla na prirodzenom zákone vzájomnej (a skutočnej) lásky. Keby o pánovi Philovi nebolo známe, že o osudy respondentov svojej relácie sa stará aj po jej ukončení, podozrieval by som ho z typicky amerického „rýchlokvasného“ napĺňania snov. Keďže však svoj záväzok poradcu a liečiteľa voči hosťom svojej relácie plní aj potom, ako odídu televízne kamery, ťažko by som našiel niečo, čo by som mu mohol vytknúť.
B) Produkcie s cieľom zvíťaziť
Do tejto sféry patria predovšetkým súťaže. Pokiaľ ide o súťaže vedomostné či súťaže, v ktorých treba prejaviť odvahu alebo zručnosť, nemožno mať námietky. Čoraz viac je však zápolení, v ktorých sa nezápolí. Čaká sa na osud. Kto sa dočká, má zlaté vajce alebo štyridsať tisíc alebo džekpot, kto sa nedočká, nedočkal sa – teda princíp fenomenálne jednoduchý. Pozitívne na ňom je, že možno vyhrať, ale najmä to, že normálni ľudia pri televízoroch súťažiacim zúčastnene „drukujú“. Negatívom je tu rozvíjanie spoločenského ideálu rýchlej, ničím nezaslúženej výhry. Ide o akýsi celonárodný brain washing, v rámci ktorého sa cieľ definitívneho šťastia transplantuje z tej časti mozgu, ktorá má na starosť najvyššie transcendentné ambície jednotlivca, do laloku s menovkou „Shoppingpark“. Mediálna príprava týchto súťaží smeruje k ilúzii „džekpot = dokonalé šťastie“. Vec je teda podstatne nebezpečnejšia, než by sa mohlo naoko zdať. O tom však o niečo neskôr.
C) Generovanie nadľudí
Nechystám sa citovať Nietzscheho. Podobnosť v termínoch je (alebo nie je?) čisto náhodná. Pokiaľ hovorím o „nadľuďoch“, mám na mysli skupinu ľudí, ktorí sa prezentujú v médiách a ktorých si tímy pracujúce v marketingu vytipovali ako „úspešných“. Netvrdím, že mnohí (alebo aspoň niektorí) z nich úspešní nie sú. Iste majú za sebou činy a skutky, ktoré viedli k vytváraniu skutočných hodnôt – teda hodnôt osobného rastu a vzťahov s inými ľuďmi, tak ako nám ich definuje kresťanská kultúra. Byť úspešným v mediálnom zmysle však znamená čosi celkom iné. Znamená to „stať sa celebritou“. Celebrita vie, čo chce, celebrita verí sama sebe, celebrita verí azda i v Boha, ale bez akýchkoľvek záväzkov, celebrita má aféry, celebrita je impozantná, celebrite sa závidí odvaha zbaviť sa akýchkoľvek predsudkov, celebrita (údajne) aj naozaj existuje. Prečítajme si tieto charakteristiky ešte raz a zistíme, že vlastnosti ideálnej celebrity, tohto majstrovského produktu liberálnych médií, vo zvláštnej zhode kopírujú definíciu bezbožnosti, ako ju poznáme z biblie a z cirkevnej tradície. Konečne: Vytváranie celebrít je de facto pohanskou kultúrou božstiev. Tá prítomnosť jediného Boha vylučuje. Náhodou?
D) Produkcie ťažiace z utrpenia
Práve tieto produkcie predstavujú reality show, ktoré sú najsledovanejšie a tešia sa záujmu najširších vrstiev publika. Akcent sa prenáša na slovo „show“ v zmysle „nielen ukázať“, ale „najmä zabaviť“. Stále tu však ostáva prívlastok „reality“. Pôjde teda podľa všetkého o zábavu, aktérmi ktorej budú bežní ľudia v bežných situáciách: Pretože tí sú platformou, zodpovedajúcou realite. Príkladom je Skrytá kamera.
Divák sleduje, ako ľudia reagujú na zvláštneho človeka, nevšednú situáciu, neobyčajný predmet, neočakávanú udalosť. Témy pre skrytú kameru sa však rýchlo minú: Veď „reálnych“ situácií, na ktoré by ľudia reagovali prekvapujúco, smiešne, zarážajúco, je napodiv málo. A tu sa dostávame k paradoxu, ktorý sa v súčasných dynamicky ladených reality show zábavného typu, stáva pravidlom: Reality show potrebuje akúsi „tematickú rozbušku“, ktorá je spravidla nereálna (alebo tak málo pravdepodobná, že sa k nereálnosti blíži). A tak tvorcovia reality show aranžujú svoje „nereálne“ predpoklady, aby vznikli komické situácie. Nedajú si tú prácu a nehľadajú prirodzené motivácie pre vznik reality show. Nechávajú po uliciach pobehovať mutantov, oslovujú okoloidúcich s nezmyselnými otázkami, hrajú sa na nekompetentných ba priam dementných úradníkov a rehocú sa nad tým, že človek pri okienku reaguje reálne – teda zmätene.
To však nie je všetko. Bežnou a všeobecne akceptovanou súčasťou „smiešnych“ situácií bývajú tvrdé útoky na psychiku a morálku vytipovaných, nič netušiacich obetí reality show. Tým napríklad pri prehliadke u lekára podvrhnú röntgenový snímok hrude, na ktorú pred RTG projekciou položili nožnice: Potom sa vydeseného pacienta pýtajú, kedy nožnice zhltol, a vysvetľujú mu, že dať vec do poriadku nebude jednoduché. Skutočný lekár danej ambulancie pritom toto natáčanie umožní a nechá sa, napriek svojej lekárskej prísahe, zastúpiť štatistom (stalo sa v slovenskej reality show).
Alebo: Štáb navedie nič netušiace dievča (po dohode s jej bratom, ktorý spolupracuje) do električky, ktorá ide do tunela. Tam vodič utečie a po dievča si v oslňujúcej žiare kozmického svetla prichádzajú marťania (stalo sa v slovenskej reality show).
Alebo: Človek, ktorý naliehavo potrebuje pomoc pri riešení svojich zdravotných problémov, navštívi odborníka, no ten sa ukáže byť totálnym bláznom. Diváci tohto podvrhu (pretože všetky tieto a im podobné situácie sledujú skryté kamery) sa potom pri balíku čipsov rehocú nad tým, ako sa dielo skazy na pacientovi završuje (tiež sa stalo v slovenskej reality show).
Tvorcovia týchto programov pritom opomínajú neraz i trvalé zdravotné, psychické, ale i morálne škody, ktoré na svojich obetiach napáchajú. Dostávajú ľudí do absolútneho stresu, v ktorom títo konajú skratovo a často i proti svojmu svedomiu (nechajú druhého „v tom“, znížia sa k agresivite, prepadnú zúfalstvu a pod.). Pritom disponuje reality show ohromným autoobranným mechanizmom, ktorý spôsobuje, že všetky tieto barbarské činy ostanú nepomenované a nepotrestané: Človek, ktorý je krajne vystresovaný a v istom okamihu zistí, že vec bola „iba hrou“, zažíva odrazu okamih precitnutia z paralýzy. Ovládne ho azda zlosť voči štábu. No tú zlosť nemôže prejaviť. Je tam stále kamera. Obeť sa reflexne začne štylizovať do pozície, ktorú v takomto prípade väčšina spoločnosti akceptuje ako jedinú možnú: Adrenalín. Zábava.
A tu nastupuje druhé kolo reality show: Ukazuje, ako sa obeť pretvaruje. Pozitívny zážitok, podobajúci sa precitnutiu z nočnej mory, no najmä spoločenská konvencia spôsobí, že nedobrovoľný účastník reality show napokon „odloží svoj hnev ad acta“. Že sa dejú protizákonné, nemorálne veci priečiace sa zdravému rozumu a obyčajnej slušnosti, ostáva naďalej najverejnejším tajomstvom.
E) Mentálna dizentéria
Zámerne som si zmienku o tomto druhu „show“ nechal nakoniec. Po prvé preto, lebo je horší, než ten zmienený v predošlom bode, a po druhé preto, že už nie som schopný vnímať, o čo vlastne ide. Obávam sa teda, že vec dokážem opísať len hmlisto. Projekt (deje sa práve teraz v slovenskej reality show) spočíva na týchto východiskách: Dve predtým takmer neznáme osoby, správajúce sa hlúpo, vulgárne a povýšenecky (Mojsej a Mojsejová, ďalej M a Mová), ponúknu do hry balík peňazí. Vyhrá ho ten, kto urobí (alebo bude robiť) presne to, čo si tieto dve osoby zmyslia. Pravidlá hry pritom neexistujú, všetko je vecou rozhodnutia M a Movej. Na kastingoch tí, čo by sa chceli do „hry“ dostať, stvárajú absurdnosti, hlúposti a nemorálnosti, podľa toho, ako si ten- ktorý adept predstavuje ideálnu scénku podľa predpokladaného vkusu M a Movej. Národ pri televíznych prijímačoch sa na to celé pozerá s dávkou závisti (pre opulentne prezentované, nevedno odkiaľ nadobudnuté bohatstvo M a Movej), opovrhnutia (pre opulentne prezentované, nevedno odkiaľ nadobudnuté bohatstvo M a Movej), a škodoradosti (čo tí hlupáci – myslí sa tým M, Mová i „súťažiaci“ – zo seba robia) a nadovšetko s pocitom dráždivého deviantného hnusu. Tu už nejde ani o súťaženie, ani o nemorálne súťaženie. Toto totiž nie je súťaž. Je to mentálna dizentéria, eutanázia mravnosti, sebaúcty, normality. Vrhnutie vlastnej identity do stoky. M a Mová pritom vyhlasujú, že chcú národu ukázať, aký je. Ide teda o jednoduchý mechanizmus: Vytvoriť pokušenie, vtiahnuť doň čo najviac respondentov, mediálnym tlakom spôsobiť, aby sa pokušenie premenilo na skutok a potom respondentov verejne obviniť z hlúposti a nemorálnosti. Plán hodný najhlbšieho opovrhnutia.
F) Smelá vízia s jasnými znakmi kongeniality
Takéto široké spektrum z radu reality show evokuje smelé predstavy o tom, ako by sa dal tento druh zábavy priviesť takpovediac k dokonalosti. Predložím tu preto vizionársku koncepciu nového programu, ktorý by azda mohol dostať i prívlastok „absolútna reality show“. Ak by bol záujem, môžem tento námet predať napríklad za dva milióny napríklad televíznej spoločnosti nazývanej napríklad Televízia M. Myslím si, že mnou vytypovanú Televíziu M (ako ju poznám) by mohol zaujať. Prednosťou projektu totiž nie je len jeho príťažlivosť z hľadiska tvorby samotnej, ale najmä to, že v absolútnej miere realizuje ideály liberálnej demokracie, ako ju prezentujú niektorí politici.
Teda k veci: Štáb Televízie M sa skoro ráno vyberie do niektorého zo zariadení, kde sa liečia psychicky chorí pacienti. Návštevu produkčný dohodne samozrejme vopred s niektorým z nezaťažených liberálne orientovaných ošetrujúcich lekárov – demokratov. Navrhujem oddelenie s najťažšími prípadmi psychických deformácií. Televízia M, potom, ako sa v zariadení rozloží, nafilmuje výborné zábery pacientov, ktorí sa pohybujú po chodbách a po izbách. Materiál bude veľmi cenný, pretože skutočnosť, že takíto nepravdepodobne vyzerajúci ľudia naozaj existujú, napĺňa pojem „reality“ a to, že sú zároveň nevýslovne komickí (lebo si myslia, že sú Napoleon, alebo prežívajú natoľko hlboké zúfalstvo, že ich konanie vyvoláva dojem akéhosi veľmi smiešneho bizarného divadielka), je dokonalou náplňou slovka „show“.
To však nie je všetko, čo chcem televízii, ktorú nazývame napríklad M, navrhnúť: Vrcholom programu by boli rozhovory s pacientmi. Samozrejme – nie s tými, ktorí sú zbavení svojprávnosti. To by bolo nehumánne. Iba s tými, ktorí ešte svojprávni sú. Zato však spomedzi nich navrhujem vybrať tých najstrelenejších. Vhodne cielenými otázkami aj im redaktor umožní vyjadriť sa k zásadným spoločenským otázkam. Tento krok sleduje hneď dve pozitívne línie: Naplnenie ideálu skutočne demokratickej, modernej liberálnej spoločnosti, ktorá dovoľuje užívať výdobytky masmédií naozaj každému občanovi. Som presvedčený, že napríklad takí pacienti trpiacimi potrebou riešiť tému, ktorá je jadrom ich obsedantnej poruchy, budú za možnosť rozobrať ju pred mikrofónom, veľmi vďační.
Nemenej dôležitá je však i druhá línia: Pri sledovaní programu sa budú paneláky na celom Slovensku triasť od rehotu spokojných divákov, píplmetre sa budú prehrievať a televízia s názvom napríklad M zinkasuje viac než slušnú sumu. Čo ešte si možno priať? Spokojnosť na všetkých stranách! – vízia ideálnej spoločnosti, ktorá sa naplnením všestranne pozitívnej televíznej koncepcie veľkolepým spôsobom priblížila k ideálom totálne liberálnej totálnej demokracie! Nech mi čitateľ odpustí príkry cynizmus predchádzajúceho odstavca. Chcem len zdôrazniť to, že mnohé reality show skutočne ťažia z nenormálnosti, nevzdelanosti alebo jednoducho iba zo zaskočenosti, rozpakov, či nesmelosti svojich respondentov, ktorí pod tlakom umelo vyvolaných situácií na chvíľu strácajú orientáciu.
A chcem sa teda opýtať, aká je to spoločnosť, ktorá takúto „zábavu“ umožňuje?
Pred očami celého národa sa odohrávajú reálne udalosti, z ktorých mnohé sú za hranicou etiky a niektoré i za hranicou práva, a napriek tomu sú všeobecne tolerované.
Ako je možné, že moderná liberálna spoločnosť takto frapujúco zlyháva pri ochrane svojich občanov?
Ako je možné, že popri množstve rizík, ktoré nám život prináša sám osebe, sme vystavení aj riziku barbarských atakov konšpiratívnych skupín „humoristov“, ktorí sú schopní nás za pár sekúnd dostať do hlbokého stresu a vystaviť nás nezanedbateľným psychofyzickým rizikám?
Ako je možné, že médiá môžu ostentatívne kastovať spoločnosť na umelo vyprodukované celebrity a na „nezaujímavých“, opomínajúc etické kritériá, ale aj nebezpečenstvá, o ktorých nás v podobných prípadoch už neraz poučila história?
Prečo ostávajú skutočné celebrity (hrdinovia ľudských vzťahov, veľkí umelci, vedci, vynálezcovia, lekári) takmer bez povšimnutia?
A naopak: Aká je to spoločnosť, ktorá nechráni a nepozdvihuje predovšetkým slabých a dôverčivých ľudí (ktorí sa stávajú tými najvzácnejšími trofejami poľovačiek ako vhodné „médiá“ reality show)?
Pýtam sa ešte raz:
Ako je možné, že takéto krajne nekultúrne javy sú spoločnosťou prijímané ako samozrejmosť?
Ako je možné, že ešte ani v jednom prípade, aké som opísal v bode D, nik nepodal podnet na trestné stíhanie a že týmto problémom sa zjavne nezaoberá nik z pracovníkov a pracovných tímov zodpovedných za kultúru?
Alebo inak: Ak je reality show, ako som ju opísal v bodoch C, D a E, toto „dieťa“ západných liberálne orientovaných demokracií, normálnou a správnou vecou, pýtam sa: Sú normálnou a správnou vecou západné liberálne demokracie?! ...
Žijeme v dobe, ktorá potrebuje vzruchy. Tempo života, do akého nás nútia v práci, aké nám navodili rôzne pomôcky (napríklad mobilná či počítačová sieť) spoločnosť rada prijíma. Chronický prísun zážitkov a ich „tlakovanie“ do čo najkratších časových súvislostí totiž sľubuje subjektívne zdanie dlhšieho života. A to je pre ateizujúcu sa spoločnosť veľmi dôležité. Medzi týmito zážitkami však musia prichádzať i osobné katarzie. Inak by sa ten nápor nedal vydržať. Keďže katarzií z odpustenia, z uzmierenia je ako šafránu, vyrábame si katarzie umelo.
Napríklad práve pri precitnutí zo zlého sna reality show, akú som sa pokúsil opísať v bode D. Myslím, že pre životnosť reality show je i tento aspekt veľmi dôležitý. Už na začiatku tohoto textu som predoslal, že reality show v sebe nesú nesporné riziká. Myslel som predovšetkým na tie z odstavcov C a D, o E ani nehovoriac. Tieto riziká sú dané nielen povahou samotných produkcií, ale aj ich bombastickou medializáciou a frekvenciou, s akou sú uvádzané. Takéto reality show sú arogantným a sústavným popieraním kultúrnosti.
Niekdajší nástup elektronických masmédií bol sám osebe pre spoločnosť veľkou záťažou. Okrem reálneho sveta „tu, okolo nás“, vznikol i reálny svet pred kamerou. Svet správ, dokumentov. Ale i svet hraných útvarov, filmov, inscenácií, teda svet virtuálny. Tento rozpor dvoch svetov sa vystupňoval virtuálnymi víziami počítačových hier. Keď sa už zdalo, že možnosti sa celkom vyčerpali, liberálne orientované médiá vykonali neočakávanú rošádu: Deložovali realitu. Realita už nie je „tu, okolo nás“. Realita sa presunula do absurdných situácií „sur-reality show“ na obrazovke. Realita je v džekpote. Realita je v sur-realite dokonalých imidžov mediálnych nadľudí. A pretože realita môže byť v konečnou dôsledku len jedna, vytvára sa komplementárna deformácia: Realitou už nie sú naše životy „ľudkov“, realitou už nie sú naše problémy, naša práca, naše vzťahy, naša zodpovednosť jedného voči druhému, naše svedomie, naša zodpovednosť voči Bohu. To sú už len a len zvyky. Hlúpe? Múdre? Alebo len ich zdanie? ...

Prečítajte si články na www stránke: http://www.impulzrevue.sk/

IMPULZ Číslo 1 Pavol Smolík  Čítajte, stojí to zato: časopis IMPULZ

Boj o moc a tajná služba 
Kniha Vladimíra Palka Boj o moc a tajná služba je opisom štrnásťročného príbehu Slovenska. Je to kniha o spoločnosti, ktorá si neváži svoju slobodu, o politikoch, ktorí si nectia dohody, o médiách, ktoré kašlú na pravdu, o elitách, ktoré sa klaňajú moci. A je to kniha o Vladimírovi Palkovi, o KDH a o ich vlastnej slabosti. Možno z mnohých strán tejto knihy cítiť smútok. A napriek tomu je to podľa mňa najmä kniha o nádeji. Ak ešte vieme pomenovať vlastné zlyhania, ak ešte cítime, že svet menšieho zla nie je v poriadku, ak sme sa ešte neutopili v strednom prúde, ktorý za plnosť považuje prázdnotu, a ak sme to napriek slabosti ešte úplne nevzdali, potom sme ešte nestratili dušu.
Vydáva Vydavateľstvo Michala Vaška* v spolupráci s Občianskym združením Hlbiny Redakčná rada: Vladimír Palko (predseda), Milan Bubák, Jaroslav Daniška, Vladislav Gális, Jozef Haľko, Róbert Letz Thomas, Piatak (USA), Peter Smolík. * Vydavateľstvo Michala Vaška.  Štefan Hríb

 

Keby sa celá populácia planéty Zem zmrštila na veľkosť jednej dediny o sto obyvateľoch, kde by však zostal zachovaný pomer všetkých ľudských odlišností, ako by potom táto malinkatá dedinka vyzerala? Toto sa stalo predmetom pátrania Philipa M. Hartera, lekára z nemocnice pri Stanhofskej Univerzite. Tu sú výsledky jeho výskumu:
V dedine by žilo:
◊ -55 Aziatov,
◊ -21 Európanov,
◊ -14 obyvateľov zo západnej pologule,
◊ -8 Afričanov
◊ -70 farebných a 30 belochov,
◊ -70 iného vyznania a 30 kresťanov,
◊ -89 heterosexuálov a 11 homosexuálov, 6 ľudí by vlastnilo všetok majetok zemegule,
◊ -6 ľudí by bolo z USA,
◊ -80 by žilo v dome, ktorý by nezodpovedal štandardu,
◊ -70 by nevedelo čítať,
◊ -50 by trpelo podvýživou,
◊ -1 by bol na prahu smrti,
◊ -1 by bola tehotná, 1 by mal vysokoškolské vzdelanie,
◊ -1 by vlastnil počítač.
Nasledujúce je len anonymnou interpretáciou hore uvedených faktov:
Premýšľajte o tom, prosím, týmto spôsobom. Keď žijete v peknom byte, máte dosť jedla a viete čítať, ste členom veľmi úzkej skupiny. Keď máte pekný byt, jedlo, viete čítať a vlastníte počítač, ste členom elity.
Pokiaľ sa zobudíte v toto ráno a budete viac zdraví ako nemocní, ste šťastnejší než celý milión ľudí, ktorý neprežije tento týždeň.
Pokiaľ ste nikdy neboli vo vojne a nezažili osamotenosť uväznenia, utrpenie mučenia alebo zovretie hladu... ste na tom lepšie ako 500 miliónov ľudí tohto sveta.
Pokiaľ môžete chodiť na omše do kostola bez toho, aby ste sa museli obávať poníženia, uväz-nenia, mučenia alebo smrti, ste šťastnejší ako miliarda ľudí, ktorí nemajú to šťastie ako vy. Pokiaľ máte jedlo v ľadničke, oblečenie na sebe strechu nad hlavou a kde spať...ste bohatší ako 75% ľudí na tejto planéte.
Keď máte peniaze v banke, vo svojej peňaženke a šetríte si aj v pokladničke... ste medzi 8% najbohatších ľudí sveta. Pokiaľ sú vaši rodičia stále ešte živí a svoji ... ste veľmi vzácny prípad. Keď držíte priamo hlavu, ste s úsmevom na tvári a ste skutočne vďační ... ste požehnaní, pretože väčšina ľudí má tu možnosť, ale to nerobí. Keď držíte niečiu ruku a objímate niekoho, lebo sa len dotýkate jeho ramena, ste požehnaní, pretože viete ponúknuť liečivý dotyk.
Pokiaľ môžete čítať túto správu, ste požehnaní dva krát, pretože na vás niekto myslel, a čo viac, ste ešte požehnanejší než viac ako dve miliardy ľudí, ktorí nedokážu vôbec čítať.
Majte pekný deň, spočítajte si svoje požehnania a odovzdajte tento prieskum svojím priateľom, aby ste im pripomenuli, že sa zas až tak zle nemáme. 

 

Väčšina ľudí si dnes uvedomuje, že komunikácia je dôležitá. Týka sa počúvania a vyjadrovania pocitov vo vzťahoch. Vieme to aspoň teoreticky, keď už nie vždy aj prakticky. Avšak keď príde k tomu, aby sme vybrali presné slová a tón hlasu na adekvátne vyjadrenie svojich pocitov, mnohí z nás upadneme do starých zvykov.

Naučili sme sa mlátiť slamu, trúsiť poznámky, zahmlievať to, čo v skutočnosti chceme povedať. Potom sme zranení alebo urazení, keď si všimneme, že iní nepochopili, čo sme im chceli povedať. Výskumy ukazujú, že krok od uvedomovania si pocitov k ich vhodnému slovnému vyjadreniu často krachuje kvôli verbálnej jasnosti: Matka hovorí svojmu ženatému synovi, že plánuje stráviť kľudný víkend, a tajne dúfa, že on z týchto jej slov kdesi medzi riadkami vyčíta, že sa bude cítiť osamelá a že ju teda pozve k sebe na nedeľný obed... Muž predpokladá, že jeho manželka vie, ako veľmi ju miluje, aj keď jej to slovami nikdy výslovne nepovedal... Cébečkár prejavuje nadudrané mlčanie, ktoré pretrváva dni, a tak sa snaží dať najavo iným, že je naštvaný... Dievčina sa posťažuje svojej priateľke, aká deprimovaná sa cíti, keď jej priateľka odchádza na dovolenku...Cébečkár hovorí o tom, koľko práce má s vybavovaním CB agendy, s časopisom a čaká, že mu druhý cébečkár ponúkne svoju pomoc.

Naše slová sú často zásobárňami skrytých nádejí a nejasných očakávaní. Sme presvedčení, že naše mlčanie v sebe obsahuje silu komunikovať, silu, ktorú však nemá. Naše účelovo načasované slová unavujú a urážajú. Vždy, keď máme voči iným očakávania, ktoré ale nevyjadríme priamo, koledujeme si o sklamanie. Vždy, keď sa snažíme použiť mlčanie alebo nejaké iné správanie bez slov, aby sme tak cezeň čosi komunikovali, postupne zistíme, že sa čím ďalej tým viac ľuďom z nášho okolia odcudzujeme. Kedykoľvek si myslíme, že ľudia okolo nás vedia, čo si myslíme alebo cítime, bez toho, že by sme im to priamo povedali, odstup medzi nami a nimi sa bude iba zväčšovať a nedorozumenia budú vzrastať. Keď vyslovíme slová bez toho, že by sme si preverili, či ten druhý je pripravený ich počuť, iní nás budú vnímať ako chladnokrvných a bezcitných.

Vo všetkých týchto príkladoch slová zlyhávajú vo svojej úlohe komunikovať, pretože na človeka, ktorému sa nimi snažíme čosi komunikovať, kladieme príliš veľa zodpovednosti za to, aby naše myšlienky, skryté za nimi, odkryl. Niekto iný musí nájsť skrytú potrebu, ktorú sme my iba naznačili. Niekto iný musí jasne pochopiť, čo sme my nejasne vyjadrili. Niekto iný musí hľadať posolstvo, ktoré sme my zahalili do vágnosti. Niekto iný musí hádať a tušiť, aké sú naše opravdivé pocity. Niekto iný musí kompenzovať našu verbálnu necitlivosť. V takýchto prípadoch komunikácia nie je vzájomná, a tak je jasné, že nemôže viesť k vzájomnosti vo vzťahoch; nie je čestná.

Za jednu z najzákladnejších kvalít v snahe o efektívnu komunikáciu považujeme „verbálnu jasnosť“ . Verbálna jasnosť, niekedy nazývaná aj slovom „konkrétnosť“, obsahuje v sebe schopnosť hovoriť spôsobom, ktorý je priamy a nekomplikovaný. Zahrňuje štýl hovorenia, ktorý je otvorený, čestný, napojený na vnútorné presvedčenia a pocity. Verbálna jasnosť dáva druhým možnosť pochopiť, čo hovoríme, a zachytiť zmysel, samozrejme okrem prípadu, že by ich vlastná schopnosť počúvať bola zatemnená agendou, ktoré nemá nič spoločné s dobrým počúvaním. Keď hovoríme s verbálnou jasnosťou, iní od nás neodchádzajú so slovami: „Ktovie, čo chcel povedať?“ alebo: „Ktovie, čo tým myslel?“ Schopnosť verbálnej jasnosti predpokladá dobré sebapoznanie. Ak chceme byť voči iným jasní, musíme byť jasní najprv sami pred sebou. Cez proces reflexie musíme si sami sebe vyjasniť svoje pocity, svoje čestné očakávania, svoje vnútorné posolstvo. Až potom budeme schopní povedať to, čo chceme, aby iní počuli, a nie to, v čo budeme dúfať, že iní zachytia, ak vyslovíme dostatočné množstvo narážok.

Jestvuje mnoho problémových oblastí súvisiacich s komunikáciou, ktoré často kazia verbálnu jasnosť. Jednou z nich je tzv. vágna reč. Je to nekonečné hovorenie bez toho, žeby sme sa čo len priblížili k pointe svojho hovorenia. Je možné hovoriť dokola, nesúvislé, opakovať sa, preskakovať z jednej témy na druhú, a pritom nikdy neprísť k tomu, čo vlastne chceme povedať. Naše posolstvo bude zatemnené alebo rozstrapkané a zanechá v mysliach tých, ktorí nás počúvajú, zmätok. Toto sa obyčajne stáva preto, lebo sme si sami dostatočne nevyjasnili, čo práve cítime, myslíme alebo chceme komunikovať. Dôsledkom je, že sa potkýname o vlastné slová a vytvárame tak skutočné prekážky k pochopeniu, namiesto vydláždenia cesty k nemu. Tento štýl používania slov ľudí často otravuje a spôsobuje, že sa rozhovoru s nami radšej vyhnú. Počúvať niekoho, kto povie tú istú vec 15-krát, je to isté, ako počúvať toho, kto nikdy nič nepovie.

Niekedy sme vágni preto, lebo sa veľmi uvážene a cielene snažíme niekoho podviesť. Nechceme, aby poznal celú pravdu. Snažíme sa manipulovať život, používať druhých pre svoj vlastný prospech a udržiavať svoje skutočné motívy a pocity v tajnosti. Inokedy používame vágnosť preto, aby sme si držali ľudí v odstupe, zvlášť vtedy, keď sme si neistí a keď sa bojíme. Keď rozprávame v kruhoch, môžeme si byť istí, že ľudia sa nedostanú príliš do našej blízkosti. Naša vágnosť je tak našou ochranou. Udržuje nás v bezpečí nášho súkromného sveta, kde nemusíme na seba prevziať žiadnu skutočnú zodpovednosť za svoje myšlienky alebo pocity. Naučili sme sa rozprávať bez toho, žeby sme komunikovali, a takto sa cítime bezpečnejšie.

Občas sú ľudia nejasní aj bez toho, žeby si to uvedomovali. Mnohí ľudia sú extroverti. Extroverti myslia nahlas. K tomu, aby docestovali k svojmu presvedčeniu a aby si vyjasnili svoje myšlienky a pocity, musia hovoriť. Keď toto robia, dosť často iných mätú. Ľudia sú automaticky presvedčení, že myslia to, čo hovoria, a tak, ako to hovoria. Avšak po pár vetách je nám jasné, že ich pointa sa zmenila. Extroverti by mali v mene schopnosti byť verbálne jasní jednoducho iným vysvetliť, čo vlastne práve robia. Ak majú v úmysle rozmýšľať nahlas bez toho, že by chceli prísť k nejakej jasnej záverečnej vete, je dôležité, aby to povedali. Ďalším spôsobom, ako by sa extroverti mohli vyhnúť mäteniu iných, zvlášť v normálnejších a verejných situáciách, by mohlo byť to, aby sa donútili viac uvažovať nad tým, čo idú povedať, predtým než vystúpia.

Ďalším problémom, ktorý prekáža verbálnej jasnosti, je váhavá reč. Postihuje obyčajne tých, ktorí sú hanbliví a neasertívni.

Ak máme strach, že budeme odmietnutí, ak máme ťažkosť vyjadriť sa alebo ak nevieme, čo povedať, naša komunikácia bude pravdepodobne postrádať dostatočnú jasnosť. Slová zrieďované, pokusné, váhajúce, príliš pomalé alebo ťažko počuteľné môžu spôsobiť, že druhí nás nebudú brať vážne. Hoci môžeme mať silné pocity a mocné myšlienky, iní nepostrehnú ich plnú silu. Intenzívne pocity, ktoré sú vyjadrené slabo, zanechajú druhých v pocite neistoty ohľadom toho, nakoľko je toto všetko dôležité pre toho, kto hovorí. Bez ohľadu na to, aká burcujúca je myšlienka, alebo aký vyčerpávajúci je pocit, ak je to vyjadrené monotónnym hlasom, nejako zvlášť burcujúco alebo nadšene to znieť nebude.

Tretím problémom, ktorý zatemňuje verbálnu jasnosť, je tzv. dvojitý zmysel (double message). Istý človek rozprával, že sa zúčastnil na stretnutí, kde sa malo diskutovať o tom, či pred časom utvorená komisia pre spravodlivosť a pokoj má alebo nemá pokračovať vo svojej činnosti. Každý účastník stretnutia sa mal osobne vyjadriť, či je za alebo proti existencii tejto komisie. Vyjadrenie jedného z účastníkov bolo nasledovné: „Ja si naozaj myslím, že komisia robí úžasnú prácu. Jej členovia rozbehli nádherné aktivity na propagáciu pokoja a porozumenia medzi ľuďmi, ktoré by sotva kto iný začal. Neviem, čo by sme si bez nich počali. Samozrejme, v našej krajine jestvuje kopa iných podobných skupín, ktoré v oblasti spravodlivosti a pokoja robia v podstate to isté. Neviem, či my u nás potrebujeme mať na tieto aktivity zvláštnu komisiu.“ Tieto slová nepredniesol nejaký extrovert, ktorý by bol nahlas rozmýšľal. Predniesol ho človek, ktorý nechcel, aby komisia pokračovala vo svojej činnosti, avšak svoj názor nechcel vysloviť otvorene. Toto je príklad reči, ktorá má dvojitý zmysel: My si neporadíme bez takejto komisie, no v skutočnosti ju nepotrebujeme.

Výroky s dvojitým zmyslom sú veľmi bežné. Obyčajne ich vyslovujeme vtedy, keď pociťujeme ohľadom niečoho vnútorný konflikt, keď cítime niečo, či si v skutočnosti odmietame pripustiť, zvlášť pred inými. Jedna z viet, z ktorých sa takýto výrok skladá, obyčajne vyjadruje to, čo si naozaj myslíme alebo chceme, kým druhá je prikrývkou, ktorú používame preto, aby sme vyjadrili, čo si iní želajú počuť. Vo vyššie spomenutej situácii chcel autor v skutočnosti doporučiť, aby komisia bola zrušená. Avšak povedať to jasne by bolo bývalo riskantné. Vedel, že ostatní zúčastnení s jej pokračovaním súhlasia, a tak sa nechcel s nimi dostať do otvoreného nesúhlasu.

Jednou z dobrých metód, ako rozlíšiť skutočné tvrdenie od skrytého, je započúvať sa do toho, čo hovoríme, keď sa rozprávame s ľuďmi, s ktorými sa cítime dobre: čo povieme za dverami po skončení stretnutia? Ak to bude niečo iné, než čo sme povedali verejne počas stretnutia, potom sa nepohybujeme vo svetle. Nie sme tí, ktorí sú na správnej ceste. Dvojitý zmysel privádza ľudí do situácie, v ktorej nie je možné žiadne víťazstvo (či žiadne riešenie). Istý prezident klubu povie členom prezídia, že budú fungovať ako tzv. kolegiálny tím, t.j. tím, ktorého rozhodnutia on bude rešpektovať, no hneď na to začne kontrolovať a spochybňovať všetky ich rozhodnutia. Cébečkárka povie svojim priateľkám, že by si želala s nimi tráviť viacej času, avšak nikdy, keď ju volajú medzi seba, nie je k dispozícii. 

Napríklad: učiteľ povie svojim žiakom, že sa môžu jašiť v snehu do sýtosti, no pokarhá ich za to, že sú mokrí. Výrokom s dvojitým zmyslom sa môžeme vyhnúť, ak budem úprimní a čestní ohľadom toho, čo vlastne naozaj chceme, potrebujeme, myslíme si a cítime. Takéto výroky takmer vždy ľudí frustrujú a mätú a vyvolávajú medzi nimi mnoho „zbytočných“ konfliktov.

Posledným problémom na poli verbálnej jasnosti je používanie symbolov bez slov.

Nakoľko symboly nie sú bez slov schopné samy osobe vyjadriť, čo znamenajú, slová sú vlastne v službe symbolov.

Symboly nie sú úbohou náhradou slov.

Symboly skôr poukazujú na hlbšiu realitu vecí, ktorú slová nie sú schopné naplno vyjadriť. Lenže symboly potrebujú slová, aby sa medzi nimi a tým, čo symbolizujú, vytvorilo napojenie. Komunikačné symboly, ako napríklad dary, mimika tváre, telesné pohyby alebo gestá potrebujú slová, aby bol ich zmysel jasný.

Svojim rodičom môžeme vyjadriť úctu tým, že im pošleme kyticu kvetov.

Nášmu kamarátovi môžeme dať najavo, že sme na neho nahnevaní, tým, že ho budeme celé dni ignorovať.

Svojmu dieťaťu môžeme vyjadriť svoju ľútosť nad tým, že sme sa voči nemu nesprávne zachovali tým, že mu kúpime zmrzlinu.

Vo všetkých týchto a podobných situáciách používame symboly: dary, prítomnosť, čas, telesné vyjadrenie. Symboly ako tieto sú dobrou a dôležitou podporou komunikácie. Avšak aj napriek tomu ani medzi ľuďmi, ktorých vzájomné vzťahy sú výborné, by nikdy nemali byť použité bez vysvetľujúcich slov. Naši rodičia môžu mať radosť a potešenie z našich kvetov a z toho, že sme si na nich spomenuli. Je dosť možné, že náš kamarát sa cíti trápne. Je možné, že naše dieťa sa bude cítiť upokojené. Avšak žiaden z nich nebude presne vedieť, čo sa nachádza v našom srdci, ak im to slovne nepovieme. Dary bez ohľadu na to, ako srdečne budú prijaté, nebudú nikdy schopné niesť hĺbku vďačnosti, ktorú slová môžu pomenovať. Ignorovanie niekoho, chodenie okolo neho v nevraživom mlčaní málokedy vedie k očakávanému účinku. Objatia a slzy či zmrzlina nemôžu nikdy naplno uzdraviť rany alebo vyjasniť bolesť. Potrebujeme slová, jasné, úprimné, dobre načasované slová, aby dali zmysel dokonca aj našim najdrahším symbolom:

„Mama a otec, tieto kvety znamenajú, že vás milujem omnoho viac, než som to schopný povedať čo aj tými najkrajšími slovami...“

„Kamarát, cítim sa nahnevaný a to až tak, že nie som schopný sa s tebou ani rozprávať. No predsa...“

„Peťko, je mi veľmi ľúto, že som na teba včera vrieskala. Bola som nahnevaná, no mám ťa veľmi rada a želám si, aby som ťa viacej už takto nerazila...“

Takéto slová sú zjavujúce slová. Vynášajú navonok niečo, čo sa nachádza v hĺbke nášho vnútra – naše slovo pravdy, ktoré bolo zasadené do našich sŕdc ako kytica kvetov, a také všedné, ako ospravedlnenie. Verbálna jasnosť je dôležitá pre presnú a efektívnu komunikáciu. Umenie spočíva v schopnosti mať cit a zmysel pre vnímanie hudby slov idúcich k človeku cez srdce. Jasnosť spočíva v čistote našich sŕdc. Vtip, humor a veselosť spočíva v nadhľade nad všetkými vecami tohto sveta! Z nášho posolstva slova, keď sa snažíme urobiť ho jasným pre druhých, odníma zahmlenosť a neurčitosť. No zároveň je dôležité si uvedomiť, že presnosť a efektivita v komunikácii nemôžu byť konečným a najhlavnejším cieľom. Nukleárne hlavice sú presné, no sú aj deštruktívne. Počítače sú efektívne, avšak neosobné. Verbálna jasnosť bez počúvania môže byť nevhodná. Môže nás viesť k tomu, že povieme veci, ktoré budú mimo, hoci budú jasné. Verbálna jasnosť bez citov môže byť necitlivá. Verbálna jasnosť bez starostlivosti môže byť hrubá a surová. Bez napojenosti na všetky ostatné vitálne schopnosti ľudskej komunikácie môže verbálna jasnosť veľmi ľahko premeniť slová na zbrane.

Aby slová slúžili komunikácii, verbálna jasnosť musí byť tak výsledkom reflexie, ako aj schopnosti vyjadriť sa, musí byť tak láskavá, ako čestná, a tak pozorná voči druhým, ako voči tomu, čo chceme povedať. Iba vtedy, keď sa slová stanú telom, skutočným a srdečným stelesnením nášho vnútorného bytia, budú schopné čosi komunikovať. Až vtedy, keď budú vyjadrovať pravdu, nachádzajúcu sa v hlboko v nás, pravdu o tom, kto sme, budú mať moc nastoliť dobro: moc uzdraviť, moc poučiť, moc zmieriť, moc vyjadriť lásku.

Cez silu našich slov iní prídu k viere.

Cez integritu našich slov iní prídu k dôvere.

Cez súcit našich slov iní prídu k uzdraveniu.

Nakoľko ľudia v staroveku pripisovali slovu takú nesmiernu dôležitosť, slovu ľudskému i slovu Božiemu, náš bližší pohľad na zmysel slova môže prehĺbiť našu vedomosť ľudskej komunikácie. Než sa slovo začalo ohlasovať, muselo sa žiť. Malo sa stať telom. A je to pravda. Priťahuje pozornosť. Rozžíha okná a kričí zo striech domov. Ohlasuje. Vyslovuje slovo. Je domovom pre ľudí otvorenej reči a priesvitných sŕdc: Veď nič nie je skryté, čo by sa neodhalilo, a nič utajené, čo by sa neprezvedelo. Lebo čo ste povedali vo tme, bude počuť na svetle, a čo ste pošepli v izbách do ucha, bude sa rozhlasovať zo striech. Zamyslime sa ako narábame so slovami a ako sa navzájom oslovujeme.

  

Jedna moja známa sa ma opýtala:

-„Čo z toho máš, keď robíš spojenia? Dáš niekomu report, on Tebe a čo z toho máš?“

 Pokiaľ si niekto kladie otázku: „Čo z toho mám“, nikdy nepochopí a tadiaľ cesta k pochopenie ani nevedie. Iná je otázka:

„Čo Ti prinášajú a poskytujú spojenia s ľuďmi cez vysielačku?“ Na to je možná odpoveď s predpokladom pochopenia, pretože v samotnej otázke je záujem o pochopenie činnosti s CB technikou s kúskom zvedavosti.

Neviem ako vy, ale ja mám rada hory a vysielanie na kopcoch. Keď som nastúpila do „ničnerobenia,“ teda do dôchodku, túžila som po chodení do hory počas víkendov a samozrejme testovaní antén a robení spojení. Ono „ničnerobenie“ sa premenilo na opateru bezvládnej matky a moja túžba zostala druhoradou. Z ničnerobenia nastala doslova drina bez oddychu a istým potešením sa mi stali sporadické nočné spojenia s cébečkármi s občasnými návštevami cébečkárov zavítajúcich na krátku návštevu, keď mali cestu okolo môjho domu.

Dnes by som už mohla ísť do hory, matka je v penzióne, no ako na potvoru, ochorela som z toho dvojročného drenia a tak znovu zostáva v mojom srdci iba skrytá túžba chodiť do hory a vysielať z kopcov domoviny. Cébečkárenie je úzko spojené s pohybom na čerstvom vzduchu v prírode, pretože stačí dať do vrecka závesnú anténu, do druhého vrecka ručnú rádiostanicu s batériami a poďho von roztočiť kolesá bicykla po ceste do prírody, kde človek môže byť fyzicky sám, no cez rádiové vlny má možnosť komunikovať s ľuďmi v dolinách. Takéto aktívne oddychovanie cez víkendy vonkoncom nie je nuda, naopak, je prínosom, pretože sa človek môže vizuálne pokochať krásou s pestrými farbami (je zadarmo a dal nám Pánbožko do vienka ako dar), môže sluchom zachytiť spevy vtáctva i ticho, čo počas pracovného vyťaženia v týždni dosť dobre nie je možné, môže sa dotýkať nádherne jemného machového koberca alebo vyváľať v omamne voňajúcej tráve na lesnej lúke či energiou nabitých majestátnych stromov... a ku tomu môže voľnou a ničím nezaťaženou mysľou „nemyslieť“, iba vychutnávať stav zžitia sa s okolím v ktorom sa nachádza.

Takéto DOBRÁ nám dáva príroda a CB technika nám ponúka a aj poskytuje možnosť podeliť sa s poslucháčmi pri vysielačkách o to čo vidíme, počujeme, cítime a prežívame. Preto je veľmi dobré na každý výlet do hory či pod horu vziať so sebou rádiostanicu. CB technika ponúka a poskytuje človeku možnosť podeliť sa s inými ľuďmi o svoje prežívanie a ku tomu viesť s nimi dialóg o prežívaní života so všetkým čo prináša a pritom sa dvaja ľudia vonkoncom nemusia osobne poznať. Nie otázka čo mám z toho, ale čo môžem ja darovať tým, ktorí do hory nemôžu ísť alebo tým, ktorí nemôžu vyjsť zo svojho bytu či domu z akýchkoľvek dôvodov a nemajú možnosť byť v hore ako ja. Človek nemusí mať z vysielania z kopca a spojení úžitok, ide o príjemne strávenú chvíľu a vieme, že ich nemáme nazvyš v honbe za základnými životnými potrebami dneška.

Klaďme si otázky:

„Čo môžem poskytnúť iným svojim vysielaním na CB pásme?

Čím môžem potešiť iných ľudí, keď s nimi nadviažem spojenie?

   Ako môžem obšťastniť iných ľudí pokojom, dobrou vôľou a optimizmom?

(Optimizmus človeka drží, keď je v lone prírody s upokojujúcou zeleňou a pestrými farbami.)

Byť na CB nie je iba rozdávať reporty, ako to vyjadrila moja známa, byť na CB pásme a vysielať je forma komunikácie so svetom, keď je človek fyzicky sám či už doma alebo i v hore. Aj o tom je CB pásmo 27 MHz okrem zábavného súťaženia, zabezpečovania rôznych športových pretekov, kultúrnych a iných akcií CB klubov, organizácií, obcí, miest a podobne.

Prajem vám čo najviac spojení od srdca k srdcu po vlnách éteru CB pásma 27 MHz a čo najviac tých, ktorí chcú pochopiť Vaše CB hobby a nepýtajú sa: „Čo z toho máš?“

KOSAČKA (5. 8. 2004)

P.S. CB ma obdarováva:

-dobrým pocitom,

-príjemne strávenými chvíľami s ľuďmi naladenými na tej istej frekvencii srdca na ktorej som ja,

-potešením zo života, žijeme ho predsa spolu v jednej dobe, v jednom čase, v jednej chvíli a v jednej sekunde

    a nakoniec radosťou, že sa môžem tešiť zo života s priateľmi CB pásma, vyznávačmi rádiových vĺn putujúcich priamo od jedného srdca človeka k druhému.

To je bohatstvo, ktoré sa nedá kúpiť za žiadne peniaze. 

Keď sa vydávala moja staršia kamarátka, česala som jej vlasy pod svadobný závoj a popri nej všetkým družičkám. Vtedy sa nosili natupírované vlasy vyčesané dohora a poprekladané ako pletenka, vo forme prstencov alebo drdol s vlasmi vzadu voľne spustenými. Takže som pracovala od skorého rána, aby boli všetky dievčiny pekné podľa ich predstáv. Pri práci mi hovorili, že som sa minula povolaním, lebo som veľmi šikovná. Nakoniec som sa mala očesať ja. Nevyšiel čas a tak mi zostali vlnité vlasy na pleciach. Po svadbe sa rozprávalo, aká pekná bola nevesta i družičky, len tá Anežka vyzerala akoby spadla do vody. Počúvala som pozorne a ich hana na moju osobu sa ma nedotkla, lebo mne išlo o to, aby som zvládla to, čo som nebola vyučená, ale čo som sa naučila sama vlastnou usilovnosťou a fantáziou, aby bola moja kamarátka najkrajšia z dievčat a aby boli všetky spokojné so svojimi účesmi. To sa aj stalo. Aby som nenarušila celkový vzhľad - „dobovú“ fotku - svojim voľným účesom, nešla som s nimi ani k fotografovi.

Došlo mi, že ľudí chvála je poľná tráva, rýchlo zmizne a moja šikovnosť bola „zahovorená“ tým, že som celkom iná, ako ostatní. V pubertálnom veku ma bavilo  všetko čo bolo pre mňa nové, preto som sa to učila čo najusilovnejšie, aby som to zvládla na jednotku. Nebolo cudzie pletenie svetrov, ponožiek, šálov a rukavíc, háčkovanie dečiek a límcov na šaty, pletenie ozdôb zo slamy, košíkov či metiel, tkanie krosnami, spriadanie nite z ľanu, varenie, pranie, robenie ozdôb z papiera, suchých kvetov, vence na hroby z machu a kvetín z krepového papiera atď.

Zdá sa Vám, že toho vymenovávam veľa? Ale faktom je, že toto všetko som sa naučila v detstve od starých ľudí z dediny. Kde som prišla a videla niečo robiť, poprosila som, aby ma to naučili a tak som sa striedavo učila všetky práce, až som ich ovládala. V tomto čase som pochopila podstatnú vec, že môžem robiť čokoľvek, všetko je len na mojej učenlivosti, usilovnosti a tak dokážem urobiť a robiť čokoľvek. Ľahšie sa mi učilo viac prác v jednom čase. Poobede, keď som prišla domov zo školy a postavila variť, učila som sa so susedom - vojnovým invalidom, ktorý bojoval v 1.svetovej vojne, pliesť košíky a metly. Pri pasení kozy som plietla ozdôbky z poľnej trávy či slamy alebo som mala raz pletenie, raz vyšívanie, raz háčkovanie a ku tomu kosák s plachtou, aby som večer s napasenou kozou doniesla domov aj plný batoh trávy, ktorú dostala ráno, keď som odchádzala do školy. Večer v zimnom čase sa chodilo driapať perie a vtedy som sa zase učila robiť s krosnami, pliesť ozdôbky zo slamy, točiť nite z ľanu či konopí. Spať som chodievala po 22 h. a vstávala som ráno o šiestej, aby som stihla podojiť kozu pred odchodom do školy. X krát som to, čo som sa učila, nezvládla a bola som z toho aj znechutená a nešťastná, ale nedalo mi to pokoj dovtedy, kým som sa to nenaučila. Keď som niektorú prácu nevedela robiť a nezvládla ju, začala som znova od začiatku. Neúspech sa teda dlho nekonal, začínala som znova a znova a to je práve umenie života.

Zakaždým, keď niečo nezvládnete, teda padnete, postavte sa a choďte ďalej, začnite znova! Ide o spôsob prístupu k sebe,  naplno využiť vlastné schopnosti v sebe a hľadať ľudí, ktorí Vás v tom podporia. Práve tí vás chcú niečo naučiť, lebo máte záujem o všetko nové. Sú tými, ktorí vám vo vašom úsilí pomáhajú. Toto je cennou devízou každého človeka, každého z nás.

Keď by človek počúval zlo, bol by lenivý, nič by sa nové neučil a tak by znižoval vlastné sebavedomie. Človek, ak teda dokážeš ignorovať tieto mocnosti zla, ktoré ťa nabádajú k lenivosti, je to výborné a ak sa naučíš vlastnou usilovnosťou vyprodukovať zo seba to najlepšie čo v tebe je, je to ešte lepšie. Tak sa človek stáva zodpovedným za seba a svoju budúcnosť, kedy zväčša rozhoduje o tom, či budeme úspešní alebo nie, náš postoj a spôsob akým pracujeme. Nič, čo som sa prakticky chcela naučiť nezostalo nenaučené.

Máte možnosť viesť svoje deti a vnúčatá k praktickým veciam života a povzbudzovať ich v úsilí a vytrvalosti, akonáhle zistíte, že majú o niečo záujem. Ide o veci potrebné ku každodennému životu a tými vecami sú: pracovitosť, šikovnosť, vytrvalosť, zodpovednosť za seba a svoje úspechy i neúspechy. Tak sa v budúcnosti, keď bude na pleciach vašich detí a vnúčat plná zodpovednosť za svoj život, nemôže stať, že budú sedieť so založenými rukami naplnení sebaľútosťou ako objekty vydané na milosť a nemilosť zlým mocnostiam, zlým ľuďom. Naučíte ich ako si majú samí pomáhať a dvíhať vlastné sebavedomie.

Že je toho priveľa na malé a nedospelé dieťa? Môžem to zhrnúť do jednej múdrosti starých materí:
„Ohýbaj ma mamko, pokiaľ som ja Janko, keď ja budem Jano, neohneš ma mamo.“

Práve že dieťa je veľké srdce v malej hrudi otvorené na PRÍJEM a dokáže oveľa viac a intenzívnejšie absorbovať do seba nové poznatky, skúsenosti a všetko nové, ako starší vyhranený človek. Dieťa je od malička v prvom rade ČLOVEKOM a až potom dieťaťom a keď vyrastie a naučí sa v detstve byť človekom, nezabudne byť v dospelosti dieťaťom. Na svete je iba málo neúspechov a porážok, ktoré by nemohol napraviť NOVÝ ZAČIATOK.  Porozmýšľajte o tom.   Kosačka 

   

Mnohí mi opakovane kladú otázku, ako môžem z 5 300 korún vyžiť a dovoliť si chodiť na portejblovanie, stretnutia cébečkárov, k tomu, keď treba, doplatiť na časopis a kupovať ceny do súťaže. Na toto má vplyv všetko v čom a ako žijem, hlavne moje myslenie a následné konanie. Vzhľadom k tomu, že chcem ušetriť čas a energiu na osobitné objasňovanie volím túto formu a verím, že tejto otázke sa už pri našich osobných stretnutiach nebudeme venovať. Tým, ktorých to nezaujíma, ďakujem za zhovievavosť a trpezlivosť.

Myšlienka:

„Na dosiahnutie maximálneho športového výkonu treba silu. Dosiahnuť v živote z minima maximum je umenie. “Kosačka

Odpoveď na otázky, ktoré mi mnohí kladú.

Robila som si sumár a vyhliadky do konca mesiaca augusta - srpna. Zaujímavé počty. Na komunikáciu cez mobilný telefón a e-mail (i články zasielané na www stránku) som počas júna - aktivít Jánska noc a po - dala 1 500 korún. Júl bol trochu nižší, 1 200 Sk. Tým sa mi zúžili obzory na obyčajné holé prežitie a tisícku, ktorú mi naša mocná vláda SR pridala k dôchodku (voľakedy po 1.svetovej vojne sa to nazývalo - prídely - ako žobračenky, mastenky, tabačenky), tú som dala na životnú poistku (doplatiac 300 Sk). Nemať režijný preukaz, ľudovo „režinku“ na železnicu, do Holíc veru nemôžem ísť ani omylom, lebo by som bola takmer dva týždne bez prostriedkov. Potrebovala by som „hladovku“, ale na strane druhej som si vedomá, že mám cukrovku a to by som mohla skolabovať a uškodiť si. Tá hladovka by sa mi hodila i z finančných dôvodov, otca jeho tam! Taký prepych si však babka dôchodkyňa nemôže dovoliť! Diétna strava je totiž drahá.

Stručne:

Na ceny do súťaže odkladám z každého dôchodku 500 korún, na časopis doplatím každý mesiac koľko je treba, pohybuje sa to okolo 400 - 500 korún mesačne, na mobilnú sieť dávam mesačne 420 - 470 korún a na komunikáciu cez Internet 200 - 250 korún, poplatok za elektriku do počítača, scanovanie, tlač a svietidlá v mojej „trucovni“ mesačne (podľa výpočtov môjho manžela) 250-300 korún. Občas prispejú cébečkári hmotne i finančne na časopis i ceny (keď zašlú či prinesú ku mne do Chlebian, vždy to napíšem s poďakovaním do časopisu.). To sú pevné veci a z ostatného žijem ako babka dôchodkyňa. Takú podobu má môj život s presvedčením: „vytvoriť z minima maximum.“ Ďalej - keď idem vlakom, cestujem zdarma (režijný preukaz), do hory chodím na bicykli, takže využívam vlastný zdroj energie, zjem všetko čo nezje mňa, pokiaľ môžem a keď sa nedá, čierny chlieb s vodou a mliekom postačí (aj na nadváhu akú mám!), nechodím na všetky stretnutia cébečkárov, len 2 - 4 do roka a s maximálnou skromnosťou (stačí mi chlieb, špekáčik a čaj, bezkofeinová káva, voda), na noc cestujem domov alebo prespím v spacom vaku pod bivakom - je to rôzne, variabilita podľa danej situácie, situačné rozhodovanie.

Verím, že „odhalenie“ umenia myšlienky: „Z minima maximum“, ktorá je pre mňa osobne základným krédom života, postačí nielen tým, ktorí mi otázky kládli, ale aj tým, ktorí by mi také otázky v budúcnosti chceli položiť. Verím že už nebudem musieť opakovane odpovedať, preto som zvolila túto formu.

Mám za sebou kritické obdobie, ale trpezlivosť ruže prináša. Rozhodla som sa ísť na kopec bez techniky a vďaka Bohu, zvládla som 943 m/m. (Počas viac ako 3 mesiacov som s ťažším nákladom nemohla prekonať 700m/m.) Nemohli ste ma počuť, pretože som nevzala žiadnu techniku, iba dobrú vôľu s cieľom vyjsť na vrchol a tam nazbierať bylinky. Nasleduje zvyšovanie záťaže, začnem 5 kg. a postupne ju budem zvyšovať.

Všeobecne sa hovorí: „Je dobré byť zdravý a bohatý...“ sen mnohých, ale... keď to tak človek vezme, je dobré keď môže ísť do obchodu kedykoľvek to chce a potrebuje a kúpiť čo potrebuje bez toho, aby obracal korunu aj päť krát v dlani. Sú ľudia, ktorých ťažkosti s peniazmi nezaťažujú, ale... majú iné. Napr. jednej hmotne zabezpečenej rodine sa dcéra spustila s chalanom „z ulice“ a majú starosti dostať ju z tohoto závislého vzťahu, druhej rodine syn nechal štúdium na vysokej škole a dal sa do nevhodnej partie, začal chodiť s babou „s pohnutou minulosťou“ a rodina má takisto starosti dostať ho z toho von a ukázať mu smer cesty dopredu, možnosti do budúcnosti. Ďalšia rodina má starosti s otcom po úraze - autohavária pod vplyvom alkoholu, celá rodina je z toho nešťastná a ďalší pomerne úspešný pár má dieťa, ktoré je „neprispôsobivé“, chodia s ním k lekárom... atď. Keď hovoria o svojich starostiach, moje sú v porovnaní s nimi prosto bežné a takmer ľahké.

Veta: -„Kosačka, závidím Ti pokoj a kľud s akým žiješ, nič Ti nechýba, dokonca máš aj počítač čo bežní dôchodcovia nemajú a robíš čo chceš robiť...“

Vidiac ich tváre a smútok v očiach... Majú výhodu, že nemusia obracať korunu v dlani, no na strane druhej platia daň v podobe duševných trápení a tak sa miska váh vyvažuje, človek nemôže mať všetko čo potrebuje hneď teraz a tu, naraz. Pekne po kvapkách... a keď príde chvíľa, že má všetko v jednom okamihu, je prchavá, treba si ju užiť, riadne prežiť srdcom, aby zostala ako svetielko nádeje, že také niečo na tomto svete existuje a mať to je šťastím, ktoré je prchavé a sadne na človeka raz začas, ALE SADNE (aj na vola.) Takže môj stav vidím cez prizmu tejto prchavej chvíle, ktorá ma navštívi, tak sa nemusím znepokojovať. Na rozdiel od mojich známych, nezávidím im, že nemusia korunku obracať v dlani, naopak, prajem im uvedomujúc si jeden z princípov života - vyvažovanie misiek váh. Stačí si to uvedomovať a závisť nemá šancu zabývať sa v mojej duši a otravovať život mne a iným okolo mňa. „Je dobré byť zdravý a bohatý...“

Brať svoj život ako stálu prítomnosť, to ak by človek dokázal, má vyhraté, pretože i to čo odžil je JEHO prítomnosť medzi živými tohto sveta tak, ako to, čo je pred ním a čo ešte len odžije. Je naozaj na škodu človeka, keď sa neustále hrabe v minulosti, robí si ilúzie či katastrofické scenáre do budúcnosti a zabúda naplno žiť a prežívať srdcom, mysľou a duchom KAŽDÝ SVOJ DEŇ života tu a teraz, v tejto chvíli, v tejto hodine, minúte, sekunde. Brať svoj život ako stálu prítomnosť je NADHĽAD a ODSTUP od seba a všetkého v čom človek žije. Po takomto konaní má väčšiu perspektívu do budúcnosti s rešpektom a väčšou úctou k minulosti SVOJHO ŽIVOTA a behu sveta v ktorom žije. Je to celkom jednoduché, len si to uvedomovať a nezabúdať na to v plnom nasadení žitia - bytia. O takýchto veciach behu sveta rozmýšľam v samote na kopcoch. Moje sólo vysielanie z kopcov má aj túto stránku a práve tá je pre mňa pohon, preto rada chodím na kopce sama, hoci idem aj s partiou ľudí, čím myslím, že mi to nerobí ťažkosti a nie je to na prekážku veci.

Záver: „Človek, mysli na to čo bolo len vtedy, keď potrebuješ objasniť to, čo sa deje teraz. Mysli na budúcnosť len vtedy, keď potrebuješ vykročiť dopredu s perspektívou tvorenia. Ži svoj život prítomnosti (so svojou minulosťou a budúcnosťou v sebe) NAPLNO, je to Tvoja prítomnosť a je len raz na tomto svete. Potom sa Ti nestane, že Ťa opantá zúfalstvo, beznádej a pesimizmus. Pozri sa na vtákov, lietajú vysoko nad našimi hlavami, lákajú nás stúpať hore k nebesiam, aby sme pochopili akým zrnkom prachu či piesku sme na tejto zemi. Tak sa netrápme, lozme po kopcoch našej krásnej domoviny, choďme vysielať z historických zrúcanín hradov, rozhľadní, navštevujme kultúrne pamiatky po našich predkoch a rozprávajme priateľom CB, ktorí nemôžu ísť na miesta kde sa nachádzame, o tom čo vidíme, cítime a prežívame prostredníctvom vysielačiek. Komunikujme, pristupujme k sebe s myšlienkou: „SRDCE K SRDCU, ČLOVEK K ČLOVEKU.“

Kosačka agnesa.sweb.cz/  21.8.2004

  

Jedna žena s tromi deťmi mala pijúceho manžela, ktorý dokázal byť vysoko (rásť) len keď ponižoval iného človeka.

Museli zbúrať starý dom, aby deti neprišli k úrazu. Manžel sa týždeň chválil kamarátom z mokrej štvrte tým, ako zdemoloval starú chalupu a koľko s tým bolo roboty, no zbúranisko bolo takisto nebezpečné pre deti, ako starý chátrajúci dom. Pre neho bolo treba zbúrať dom, aby nedošlo k úrazu a nie odpad z búračky odviezť z pozemku na smetisko. Načo by robil to, čo nemusí robiť?

Keďže jeho žena nemala peniaze na odvoz zbúraniska, rozhodla sa denne vyvážať na fúriku haldu neporiadku. Manžel sa smial so slovami: „Len sprostá žena môže také niečo robiť!“ - hoci vedel, že na odvoz odpadu niet peňazí. Žena prehltla slzy a pokračovala v začatej práci.

Cez víkend nakladala na troje fúriky toľko odpadu, koľko jej deti vládali odviezť. Ona nakladala a oni odvážali na dedinské smetisko. Keď videla, že by už mohli byť unavení, dala im napiť vodu zo studne, najesť a sadla si so slovami, že už nevládze. Tešili sa, lebo odvozom odpadu zo starého domu si pripravujú pozemok na peknú záhradku, v ktorej budú mať svoj kútik s hojdačkou, z brezy urobené lavice na posedenie, ohnisko na opekanie špekáčikov, stromy, kríky, kvety...

Nastal čas prázdnin.

Denne počas každého dopoludnia odpratávali neporiadok a popoludnie mali deti voľnosť na hranie. Keď deti vo voľnom čase behali po poliach za dedinou, žena ešte dve hodiny pokračovala v odvážaní neporiadku a potom pripravovala jedlo na olovrant a večeru.

To, čo sa javilo hrozivo a čo by sama naozaj dlho odpratávala, zdolala s troma deťmi za prvých desať dní prázdnin!

Keď hľadela na zbúranisko pred sebou, predstavila si na tom mieste vysadené a kvitnúce višne, ktoré mali deti veľmi radi, brezy a borovicu s lerbanom, smutnú vŕbu a kríky, voňavé ľalie s pivoňkami, ohnisko na opekanie, mäkkú zelenú trávu a na nej synov spokojných so svojim dielom, ktoré oni samí vytvorili a dokázali urobiť. Po dokonaní prácu a na ploche už nebol žiadny neporiadok, uvarila slávnostný obed. Pri obede spomínali ako už nevládali, ale nechceli to povedať, lebo mamina stále robila a oni sú predsa „chlapi“, tak ju nemohli nechať robiť samú. Vyobjímali sa a plánovali, aké stromy zasadia, ktorý strom bude kto polievať každý deň, aby nevyhynul a rástol.

Existujú dva typy ľudí, ktorí nikdy veľa nedosiahnu.

Prvou sú tí, ktorí nerobia to, čo sa od nich očakáva a druhá skupina tí, ktorí robia iba to, čo sa od nich žiada.

Iniciatívnemu človeku sa niečo také nestane, pretože robí to, čo sa od neho očakáva a potom ešte aj niečo naviac, hľadí na veci, ktoré treba urobiť a rozmýšľa o nich nie ako o povinnostiach, ale ako o možnostiach, ako sa niečo nové naučiť, ako niečo nové vytvoriť, ako obohatiť seba, svoj život a aj životy tých, ktorí s ním spolupracujú. V uvedenom prípade jej „spolupracovníkmi a tvorcami“ boli jej synovia a oni zase obohacovali ju, keď rozprávali svoje predstavy o budúcnosti a ich záhradke.

Dosiahla to, čo mala vo svojej predstave, odpratala so synmi neporiadok zbúraného domu a porýľovala s nimi zem. Po skončení prác išla so synmi pešo do hory, kde v jarku v hustom poraste popri ceste rástli brezy, borovice a lerban. Spolu zasadili stromy a každý mal ten svoj o ktorý sa staral. Ani jeden z nich nezabudol ísť k tomu svojmu stromu, naťahať zo studne za vedro vody, poliať ho a až potom ísť von do prírody počas prázdnin a neskôr do školy. (Neosvedčilo sa všeobecne hovorené, že strom sa musí presádzať iba na jar a na jeseň. Tieto stromky boli sadené cez prázdniny a dodnes žijú, ujali sa vďaka starostlivosti a rovnomernej stálej vlhkosti, o ktorú sa starali deti s matkou.)

Dokončiť prácu, ktorá je veľmi ťažká a namáhavá, môže byť naozaj ťažké, ale začať takúto prácu je oveľa ťažšie a keď ešte k tomu človeku niekto nadáva, ponižuje ho, odmieta pomôcť a spolupracovať, tak táto práca sa javí veľmi ťažká a bolestivá, ale nie pre človeka, ktorý má pred sebou cieľ, vie čo chce, robí a vie čo sa od neho očakáva. Navyše robí aj s dobrým pocitom. Dokáže robiť to, kde sa iní vzdávajú a ani nezačnú. Nebrala na vedomie to, čo hovoril „pripitý“ manžel, konala - naplnila svoju predstavu a predstavu svojich synov.

Z praxe je jasné, že začať je najťažšie, ale aj najlepšie čo človek môže urobiť, aj keď nevie aký to bude mať koniec. Ale aspoň sa pokúsi preto niečo urobiť a nechrápať ako „hnilá“ (lenivá) lasica! Kosačka  

Raz som čítala v nejakej knihe istým spôsobom žartovnú pohotovú odpoveď nevychovanému človeku, ktorý sa pýtal na ubytovanie v istom penzióne. Ten človek jednoducho ranil vedúcu toho penziónu tým, že sa opýtal:

--„Koľko stojí jedna noc v tom vašom chlieviku?“ Jej rýchla reakcia a odpoveď znela:

--„Vážený pane, pre prvé prasa 600 korún a pre každé ďalšie prasiatko v tej istej izbe a môžu byť ešte tri, 400 korún. Koľko sa tých prasiatok nachádza vo vašej partii?“

Vôbec nemala strach o to, že stratí zákazníka, povedala si, mať takéhoto hosťa a jemu podobných nie je stratou pre môj penzión.

Obdobne sa tak stalo mojej známej, ktorá pracovala na recepcii hotela (pracovala na strednom Slovensku) a jeden nevychovaný človek chcel byť vtipný a pýtal sa, koľko stojí jedna noc v ich „bordeli“ a ona mu vtedy povedala, že pre jednu pobehlicu tisíc korún a pre jej pasákov raz toľko.

Tento pán sa na ňu sťažoval a riaditeľ si ju pozval „na koberec“, ona sa obhájila a aj svoj hotel, nedovolila mu tak znevažujúco sa vyjadrovať o ich podniku a zamestnancoch. Po rozhovore riaditeľ hotela tomu pánovi oznámil, že už majú všetky izby obsadené a vzápätí na to volali účastníci zájazdu a hotel mali plný, boli to pútnici, ktorí išli na púť k Panne Márii. Hovorila mi to a vyjadrila rozhorčenie nad nevhodným a nevkusným správaním niektorých ľudí a že mu musela dať „na frak“, „za vyučenou“, aby svoje slová druhý krát vážil a nedovoľoval si, lebo ju ranil a hoci potreboval nocľah, znevažoval ich dobré služby, ktoré poskytujú unaveným ľuďom na cestách.

Vľúdna otázka a vľúdna odpoveď, to je správne.

No i na nevľúdnu otázku je možno odpovedať vľúdne, odvracia totiž prchkosť iného, no urážlivé slovo vzbudzuje hnev!

Je nadčasová myšlienka: „Jemné slová privádzajú človeka do úžasu, zatiaľ čo slová, ktoré rania, volajú po odplate, ktorá „uštipne“ nevychovanca.“

Mnohí ľudia dokážu takto raniť a ešte si aj namýšľajú, akí sú vtipní! Nie je správne prehliadať takéto rany a človek si nemá dať dovoliť, aby sa stal rohožkou – aby si každý do neho utieral nohy, keď prechádza okolo. Takéto slová necitlivých ľudí vedia raniť a rania, volajú po spravodlivej odplate, keď nepoznajú mieru a slušnosť.

Nie každý je pohotový a schopný dať okamžitú odpoveď, ako som uviedla a akú dala moja známa a obvykle mu v takýchto prípadoch odpoveď príde na rozum až vtedy, keď už je neskoro. Nuž ale, nie sme všetci dokonalí a obvykle i v takýchto prípadoch musíme pamätať, že každý z nás má nejaké neukojené túžby, slabosti a samozrejme má i prednosti.

Ale... nemali by sme zájsť až tak ďaleko, aby sme sa stali rohožkou, do ktorej si každý okoloidúci utrie svoje špinavé nohy - topánky!

Napísané 29.2.2004 (Máme prestupný rok) Kosačka

Počujem názory veriacich na Jehovistov, ako treba pred nimi zatvárať dvere a vyháňať ich z domu, lebo sa ich potom nezbavíme a budú dotieravo chodiť na návštevy každú chvíľu, len aby presvedčili o pravosti svojej viery. Prišiel ku nám jeden nemenovaný cébečkár, dobrý človek, veľmi šikovný, rozhľadený, sčítaný a inteligentný, ktorý je Jehovista a rozprával nám o Bohu, Božom kráľovstve a večnosti. So záujmom som si ho vypočula počas takmer hodiny a nastal dialóg. Všimla som si, že rozpráva o tom, čo nás spája a nie o tom, čo je rozdielne na takú mieru, že je pre katolíka neprijateľné. Odchádzal usmiaty a my tiež, pretože sme hovorili na duchovnú tému o viere a neviere, Božích zákonoch, večnom živote a nie živote pred životom, v živote a po živote, o Láske a jej posolstve pre všetky generácie ľudstva atď. Došlo i k tomu, s čím som nesúhlasila a ani nesúhlasím a čo je základným kameňom rozdielnosti, ktorá nie že mi nevyhovuje, ale ktorá je neprijateľná pre hlboko veriaceho katolíka.

Neoponoval a dodal, citujem:  „Mojim poslaním je šíriť slovo Božie a nie robiť „nábor“, aby sa ľudia stali Jehovistami.“

Prišiel ešte zopár krát a keď zistil, že duchovná sféra nám nie je vzdialená a sme pevne veriaci katolíci, rozlúčil sa, poprial nám veľa zdravia a hojnosť Božích milostí a šiel ďalej. Presvedčila som sa o tom, že sa kresťania katolíci majú čo učiť od Jehovistov a nie ich odsudzovať, zatvárať pred nimi dvere a vyháňať ich od domu alebo z domu. Sme priveľmi pohodlní na to, aby sme aj slovami prejavovali svoju pevnú a hlbokú vieru tak, ako to robia Jehovisti, aby sme išli do domu nešťastných a osamelých ľudí, vypočuli si ich trápenia a pomohli im dobrým slovom, lebo veľa krát stačí pozorné ucho a dobré slovo, aby sme človeku pomohli.

Spoznala som cébečkárku, ktorá katolíckej viery prestúpila medzi Jehovistov práve z tohto dôvodu. Bola nešťastná, mala rakovinu a Jehovisti k nej chodili, povzbudzovali ju, pomáhali jej aj v domácnosti s drobnými nákupmi, ženy aj oprali a ožehlili šaty, povysávali a pritom hovorili o Bohu a večnosti. Katolíci sa len spoza plota prizerali, ani sa len neopýtali, či niečo nepotrebuje, či jej niečo nechýba, či ju niečo bolí len preto, aby náhodou neboli odmietnutí... chodila do nemocnice, kde jej zmierňovali síce bolesti tela, ale jej duša trpela prázdnom, ľahostajnosťou, ničotou a bola na pochybách v ťažkom utrpení a bolesti. Tak sa stalo, že vystúpila zo spoločenstva málo všímavých a ľahostajných katolíkov a vstúpila medzi Jehovistov, ktorí stáli pri nej aj v poslednej chvíli jej života, kedy odmietla, aby jej dali krv v nemocnici a chcela zomrieť prirodzenou smrťou, aj keď v bolestiach. Celoživotná katolíčka dva roky pred smrťou zomrela ako jehovistka.

Zamyslela som sa nad týmto prípadom a dospela k záveru, že sa máme čo učiť od Jehovistov, ktorí stáli pri sestre a neprizerali sa so založenými rukami.

Vieme koľko takto biednych trpiacich ľudí máme v našej blízkosti?

Opýtali sme sa susedov, letmo známych, ktorých pravidelne stretávame a ani nevieme ich meno, ako sa cítia, či im niečo chýba, či niečo potrebujú, o čom rozmýšľajú a čo ich bolí alebo trápi?

Ideme k ľuďom hovoriť o Slove Božom s dôverou v Božiu pomoc a prijmeme aj ono „vyhadzovanie“, vyháňanie spred dverí suseda, známeho?

Sme schopní a ochotní obetovať svoj čas tomu, aby sme si vypočuli trpiacich, povedali im o dobrom Pánu Bohu, povzbudili ich a poprípade im poradili v ich ťažkostiach a keď my nemôžeme, dali im radu, na koho sa môžu obrátiť o pomoc v ich ťažkom položení?

Ako som mnoho krát počula (pre mňa povrchných) kresťanov katolíkov, majú tendencie súdiť a odsudzovať namiesto podať pomocnú ruku a povzbudzovať trpiacich bez toho, aby vynaložili úsilie a čas k pomoci. A keď už nevedia pomôcť, je vhodné a správne nechať toho človeka ísť svojou cestou s pomocou Božou a nesúdiť, neodsudzovať, pretože všetci sme Božími deťmi a každý má predurčenú svoju cestu k Bohu. To napríklad jehovisti nerobia, nesúdia, neodsudzujú, pozorne počúvajú a hovoria o dobre Pána Boha, nie o nedostatkoch človeka, pretože nie sme dokonalí. Navrhujú veriť, že sa všetko v dobré obráti a ponúkajú

aj svoju pomoc v podobe drobných prác, keď je človek osamelý a opustený. Zaiste, nie všetci jehovisti sú takí a takisto nie všetci kresťania katolíci, ale stretla som sa s takýmito javmi a nemožno to obísť bez povšimnutia, je treba sa nad tým zamyslieť.

Jedna ovečka sa stratila zo stáda katolíkov a prestúpila k jehovistom i vďaka ľahostajnosti nás, katolíkov.

Spomenula som si na túto ženu znovu, na jej bolesť v duši, keď mi rozprávala o ľahostajnosti a zlobe katolíkov medzi ktorými žila. Hoci mi povedala, že medzi tých ľahostajných katolíkov nepatrím, zabolelo ma srdce. Pomodlila som sa za spásu jej ubolenej duše i dnes. Zaiste, je smutné, keď človek na základe fyzických služieb a pozorností od iných ľudí meria vieru v Boha, pretože Kristus, Syn Boží bol vo svojej smrti sám a stal sa nám živým príkladom Lásky, ktorá nemeria Lásku k Bohu Otcu skutkami nehodných ľudí, ale Ho miluje pre neho samého. Takú vieru nezlomí nič a nikto na tomto svete a človek vie a uvedomuje si aj v hodine smrti, že nie je sám, ale so svojím Bohom, aj keď ho všetci ľudia opustili, odvrátili sa od neho, trápili a ničili ho alebo boli ľahostajní k jeho utrpeniu.

Ako je to s nami? Vieme dostatočne jasne čeliť náporu jehovistov znalosťou Biblie?

Máme obsah Biblie v srdciach tak, aby sme pred smrťou mohli povedať:

- „Pane, Ježišu Kriste, som Tvoj syn, idem k Tebe s Tvojim menom na perách?“

Veríme v Boha Otca takou láskou, akou v Neho veril Ježiš Kristus?

Slúžime svojím bratom tak, ako slúžil Kristus a Jeho proroci?

Zamyslime sa nad sebou a svojím konaním a učme sa aj od Jehovistov vytrvalosti, hlásaniu Slova Božieho, iďme medzi slabých a pochybovačov, upevňujme v nich vieru v Boha vlastnými skutkami a životmi s láskou k Bohu a životu večnému. Kosačka (5.1.2004)

Hovorí sa, že na to, aby sa človek usmial stačí 14 svalov na tvári a na to, aby sa človek mračil, treba v tvári napnúť až 72 svalov.

Takže existuje na svete jedna naozaj užitočná vec a nazýva sa úsmev (14 svalov na tvári). Úsmev však nikomu neprospeje, keď nie je darovaný, nie je zadarmo. Keď napneš 14 svalov, prežiariš svet okolo, nič ti neuberie a veľa dáva svetu, pretože úsmev trvá iba chvíľku, ale spomienka na úsmev trvá veľmi dlho.

Poznáme škodoradostné úžgrny, zlomyseľné úškľabky, pomstychtivé úsmevy, silené rehoty na ulici medzi zranenými dušičkami detí a výrastkov, posmešné smiechy tzv. „nadradených vodcov v rodinách, partiách, zamestnaniach“ a pod. To sú zväčša úsmevy ranenej pýchy zapredanej diablovi.

Poznáme však úsmevy úprimné, láskavé, povzbudivé, mierumilovné, súcitné, šťastné, radostné, odovzdané a láskou prežiarené úsmevy  na život a pre život (pozrite sa na rehoľné sestry či postihnuté deti, aké majú radostné úsmevy na život a pre život).

Úsmev si nemôžeme kúpiť, nemôžeme ho ukradnúť, ani si ho od nikoho vyžobrať či požičať. Úsmev získava priateľov, upevňuje v človeku dobrú vôľu, stáva sa šťastím pre rodinu, bohatstvom pre kolegov a nadriadených v práci, krásnym prírodným liekom proti trápeniu pre nešťastných a  mrzutých ľudí, jasným slnečným svitom pre z ľudí a života znechutených ľudí... úsmev je zázračným darom Boha v človeku.

Nikto nepotrebuje úsmev viac ako človek, ktorý nemá úsmev na rozdávanie, človek unavený, otrávený, zronený, vyčerpaný prácou a starosťami, tak mu ho daruj, keď on nevládze.

Ustarostená, nahnevaná, nešťastná priateľka mi povedala: „Je mi na skapanie, manžel sa opil, deti v škole dostali poznámky za vyrušovanie, matka ma komandovala ako malé decko, brat mi prišiel vynadať zato, že som si od neho pýtala svoju miešačku na betón, nevedel mi ju vrátiť za pol roka... mala napnutých 72 svalov. Usmiala som sa na ňu, ukázala na slnko a povedala: Počúvaj, spieva to stehlík alebo čvrlikoce žltochvost?

Chtiac – nechtiac zostala ticho a počúvala, dívala sa smerom, kde som jej ukázala a naozaj tam spieval malý pestrofarebný stehlík, čo je vzácnosťou, pretože ich je u nás čím ďalej tým menej. Po chvíli ticha som ju s úsmevom pozvala ďalej do domu, uvarila kávu a keď sa uvoľnila, hnev bol preč, už kľudne hovorila o svojich ťažkostiach a odchádzala odomňa s úsmevom na tvári. Určite poznáte takéto a podobné situácie.

Úsmev je možné darovať komukoľvek na zastávke autobusu, v obchode, u lekára, v kancelárii či na stavbe, na ulici, všade kde sa hýbu ľudia s namosúrenými a vážnymi tvárami. Nič nestojí a veľa dáva každému, na koho sa s láskou k životu usmejete.

Keď máte ťažké situácie a je vám na nič, skúste si dať pred seba zrkadlo, zahľadieť sa na svoj obraz v ňom a usmejte sa. Uvidíte ten zázrak, ktorý sa stane, keď sa usmejete, aká bude vaša tvár prežiarená, ako sa vám vyhladia vrásky, aký pokoj sa vám na tvári rozhostí v tej malej prchavej chvíľke a stále to budete vy, stále to bude vaša tvár, ibaže s darom Boha v nej. Myslite na to, že je oveľa lepšie namáhať 14 svalov v tvári ako tých 72 a v tých 14 svaloch je ukryté tajomstvo vašej dobej vôle z vôle Božej rozdávať úsmev okolitému svetu.

Kosačka

 

Moja stará matka Anna (na foto) mala vo zvyku hovoriť jednu vetu, keď nastali ťažkosti v rodine a v dedine, reagovala tak v každej, i tej najobyčajnejšej a azda najnemožnejšej situácii:

 

-„Teraz som zvedavá, ako to náš dobrý Pán Boh vyrieši.“

 

 Stará mama nenadávala, nepreklínala, nenapomínala, konala.

Pochopila som, že moja stará matka dôverovala Bohu, bola veriaci človek, pretože Boh nikdy a nikoho nenechá, aby zápasil sám s ťažkosťami, problémami a zlom. On nás pozoruje, sleduje svojím pozorným okom a dobre vie, kde sa práve nachádzame, v akom stave tela a ducha sme, aká je naša ubolená duša. On nás vedie za ruku, povzbudzuje nás v utrpeniach, keď mu prejavujeme svoju oddanú dôveru a veríme v silu Jeho Lásky tak, ako vždy dôverovala a verila moja jednoduchá dedinská ženička (vždy oblečená v ľudovom kroji), stará matka Aninka (tak som ju v duchu volala).

 Nemôžeme zo všetkého čo sa nám stane obviňovať Pána Boha. Boh dá dobrý pozor na to, aby zo všetkého čo robí na tejto zemi, mali najväčší úžitok Jeho ovečky, teda Jeho veriace deti. Niekedy náš Pán Boh odpovedá na osobné modlitby úplne opačne, iným spôsobom, ako by sme chceli. Ťažko sa tomu verí, ale je to tak. Hovorí o tom i osobná modlitba:

Pane, nedosiahla som to, čo som chcela, štúdium filozofie a následnú prácu v tomto smere, ale Ty si splnil túžbu môjho srdca, požehnal si ma manželstvom.

Pane, nestalo sa to, čo som chcela, uplatniť sa v spoločnosti ľudí a byť najlepšou v profesii, ktorá bola najbližšia mojej povahe – učiť filozofiu, ale Ty si splnil moju skrytú túžbu, požehnal si ma tromi synmi o ktorých som Ťa veľmi prosila v najhlbšom vnútri svojej duše.

Pane, nemám tituly pred menom a za menom, ako som chcela, ale Ty si ma požehnal darom slova, aby som mohla vyjadriť čo vnímam, cítim, prežívam a nad čím rozmýšľam.

Pane, nedostala som to, čo som chcela, uznanie v spoločenstve ľudí a rešpekt, ale Ty si splnil najsilnejšiu túžbu môjho srdca, požehnal si ma úplnou rodinou, v ktorej som mohla vychovať z našich synov schopných, dobrých a láskavých ľudí.

Pane, nezískala som majetok, aby som nemusela žiť v biede, ale Ty si splnil moju najskrytejšiu túžbu, požehnal si ma domovom, ktorý som vytvorila našim synom v novom dome so záhradkou.

Pane, nesplnilo sa to, čo som chcela, cestovanie a spoznávanie iných kultúr, ale Ty, Pane, si mi dal spoznať pravé hodnoty bytia na zemi.

Pane, neurobila som to, čo som chcela, pomstiť sa za krivdy, ktoré boli na mne a mojich rodičoch páchané, ale Ty, Pane, si ma požehnal svojou milosťou a dal si mi dar darov, schopnosť milovať Ťa a cez Teba všetkých blížnych bez rozdielu.

Pane, prosím Ťa, pomáhaj mi, aby som uniesla svoj vlastný život a zodpovednosť, ktorá leží na mojich pleciach.

Pane, dopusť, aby som prijala všetko čo mi každodennosť prináša a aby som každé ráno mohla povedať: -„Pane môj, som Tvoja nehodná dcéra túžiaca spočinúť pri Tvojich nohách s Tvojim menom na perách.“ Pane, Ty si povedal: „... a viera ťa uzdravila.“ Pane, nech sa stane vôľa Tvoja. Amen.

(Kiežby každý človek na tejto zemi prekonal sám seba a dokázal mať svoju osobnú intímnu modlitbu k nášmu dobrému Pánu Bohu, ktorá sa stáva vzpruhou ducha.). Kosačka

„Ľudia žijú láskou: láska k sebe je počiatkom smrti, láska k Bohu a k ľuďom je počiatkom života." (L. N.Tolstoj)

UVOD:

 Ľudia prichádzajú do našich životov pre nejaký dôvod, na určitý čas alebo na celý život. Keď ich budeme vedieť rozlišovať, tak budeme vedieť, čo treba pre nich urobiť.

DÔVOD

Keď je niekto v našom živote pre nejaký dôvod, tak je to vlastne vyjadrenie našej potreby. Prišli, aby nám pomohli vyriešiť nejaký problém, prišli nám poradiť a podporiť nás po fyzickej, emočnej alebo duševnej stránke. Môže sa nám zdať, ako keby nám ich poslalo samo nebo a ono to fakt urobilo.

Sú tu preto, že my potrebujeme, aby tu boli. No neskôr, keď už sa náš problém vyriešil alebo prišiel ten čas nechať zvyšok problému na nás samých, tak táto osoba spraví alebo povie niečo, čo ukončí náš vzájomný vzťah. Niekedy tieto osoby zomrú. Niekedy proste odídu. Čo si musíme uvedomiť je, že náš problém bol vyriešený, naša potreba uspokojená, a teda ich práca v našom živote je ukončená. Naša modlitba bola vyslyšaná, no teraz už musíme vstať a ísť sami bez ich pomoci.

 OBDOBIE

Niektorí ľudia sú v našich životoch na určité obdobie. Naša cesta životom nám ich poslala na určíte obdobie. Väčšinou sa navzájom od seba niečo naučíme, zažijeme niečo super, dobre sa zasmejeme, naučíme sa pomáhať si... Väčšinou nás títo ľudia naučia niečo, čo sme nevedeli alebo nás primäju vyskúšať niečo, čo sme ešte v živote nerobili. Zvyčajne s nimi zažijeme veľa zábavy, no je to len na určité obdobie.

 CELÝ ŽIVOT

Celoživotné vzťahy nám dávajú celoživotné lekcie. Musíme týmito lekciami postupne prechádzať a budovať nimi tento vzťah, aby mal dobre základy.

Dôležité je učiť sa z týchto lekcii, milovať túto osobu a uvádzať do praxe to, čo sme sa naučili vo všetkých ostatných našich vzťahoch, vo všetkých oblastiach nášho života. Je smutné, že láska je slepá, ale  priateľstvo nie je. Priateľstvo je jasnovidec.

Ďakujem Ti za to, že si súčasťou môjho života bez ohľadu na to, či si dôvod, obdobie alebo celý život.

  

Uctievame Ťa, Otče. Prichádzame, pretože poznáme svoju núdzu.

Prosíme Ťa o prítomnosť a pomoc Ducha Svätého. Zvolili sme si milosrdenstvo namiesto odsúdenia.

Chceme obdarovať odpustením tých, ktorí nás zranili a ktorí si to nezaslúžia.

Chceme poraziť diabla a odoprieť mu legálne právo zraniť nás.

Otče, chcem odpustiť tým, ktorí ma hlboko zranili a zhrešili proti mne.

Odpúšťam svojej matke. Odpúšťam svojmu otcovi. Odpúšťam... a každému, kto proti mne zhrešil. Dávam im dar bezvýhradného odpustenia, bez akýchkoľvek podmienok. Nič mi nedlhujú.

Pane odpúšťam aj sebe, svoje zlyhania a chyby, uvoľňujem to všetko.

Pane, teraz Ti chcem vyznať svoje hriechy.

<V horkosti a hneve som súdil/a tých, ktorých som menoval/a.

Chcem byť slobodný/á. Odpusť mi Otče, že som si nectil/a svojich rodičov, priateľov.

Odpusť mi, že som sa stal/a súčasťou problému namiesto jeho riešenia. Bola to moja pýcha, ktorá si žiadala spravodlivosť.

Pane, chcem byť slobodný/á. Chcem zlomiť nepriateľovo právo na môj život. Ježišov kríž, kladiem medzi svoje srdce a všetko, čo som musel/a žať kvôli zákonu sejby a žatvy. Dovoľujem Ti Duchu Svätý pripomínať mi konkrétne veci, aby som ich mohol/a odpustiť a urobiť s nich pokánie, pretože som uprednostnil/a milosrdenstvo pred odsúdením.

Vytrhávam zo srdca všetky tie dlžoby a kladiem ich pod kríž.

Vyznávam, že Tvoja milosť je pre mňa dosť.

Čokoľvek rozväzujem na zemi je rozviazané aj na nebi a všetko kladiem do Tvojich rúk.

Dovoľujem Ti Duchu Svätý, aby si mocne pôsobil v mojom živote v mene Ježišovom.

Otče náš...

Umělec používá pouze barvy,

které má na své paletě.

Básník slova, která nasbíral

na toulkách životem,

hrnčíř hlínu, kterou pečlivě připravil

vlastníma rukama.

Já vám mohu dát pouze to,

co jsem získala sledováním

TV seriálů.  (http://www.dobrejitro.cz/ )

 

Pozrite si informácie na:http://www.dusevnezdravie.sk

 Keď chceš žiť naplnený pokojný život...:

http://horni-krupa.evangnet.cz/

http://borova.evangnet.cz/

http://javornik-nad-velickou.evangnet.cz/kazatel.htm

 Biblia On-line: http://www.biblenet.cz/

Nová Bible králická: http://www.nbk.cz/

Bible http://bible.mujweb.cz/

http://www.ujd.gov.sk/AMIS/www/ujd.nsf
Moje
webové stránky 
 Cezmín: http://cezmin.wz.cz 
Cezmín : http://cezmin.wz.sk
 Vianoce: http://vianocesk.ic.cz
 Svadba:
http://svadbask.unas.cz  
 Bylinky:
http://bylinky.czweb.org  
 Čas Vianoc:
http://vianocesk.wz.cz  
 Cintorín:
http://cemetery.zaridi.to  
 Bábiky:
http://svetbabik.czweb.org 
 
 Jánska noc: http://cbjanskanoc.ic.cz 
 Pani Príroda:
http://eufrosyne.wz.cz 
 Veľká noc:
http://velkanoc.czweb.org 
Slovania: http://slovania.czweb.org/ 
 Gloria Polo: http://gloriapolo.czweb.org  
 Moji psíkovia:
http://mikinka.czweb.org   
  Milujem pani P... :
http://eufrosyne.wz.cz 
Veľkonočné sviatky: http://velkanoc.ic.cz 
 Michal Krpelan:
http://michalkrpelan.wz.cz 
 Cezmín ker  a alias:
http://cezmin.czweb.org  
 Aishwarya Ray z Indie:
http://aishwarya.wz.cz  
 Horné Chlebany :
http://hornechlebany.unas.cz 
 Rádioamatérstvo  : http://cbrsk-chlebany.euweb.cz/
 
 Múdra ako rádio:
http://www.mudraakoradio.euweb.cz 
 CB Fan rádioklub Slovakia-CBRSK Chlebany:
http://cbrsk.euweb.cz
Blog Jánska noc a iné:
http://www.cbjanskanoc.webovastranka.sk

Webové stránky, ktoré som urobila iným zdarma
Pes Buldog english: http://ruda-etuda.czweb.org
 Olympionik:
http://olympionikholub.ic.cz
 Sedmičkári:
http://rannisedmicka.ic.cz
 Práva dieťaťa:
http://dieta.czweb.org  
 Späť | Obnoviť | Dopredu
by Cezmín Slovakia 2006 http://cezmin.wz.cz 

FaxCOPY a.s.
Domkárska 15
Krušovská 40
95501 Topoľčany
Tel./fax.: 038/ 532525
E-mail:
canon_to@faxcopy.sk
     Mobil:0903/870170


  "Kto chce, ten aj môže"
http://www.uvtip.sk/slovak/resers.php?start by Cezmín Slovakia 2006cezmin.wz.sk