[ Späť | Obnoviť | Dopredu ]
Táto stránka sa správne zobrazuje
kódovaním Windows 1250. Stránky sú
optimalizované pre Microsoft Internet Explorer
4.0 a viac pri rozlíšení 1024x768
pixelov.

DENNÍK písaný
v noci
Dostala som e-mailom
(7.12.2012)
Vrátil som sa zo 6-dňovej študijnej cesty vo Švajčiarsku.
Je tam tiež veľa Rómov, ale ako vidíte, u nás tvrdo pracujú, vysvetlila mi
Renáta, majiteľka 2 hotelov, členka mestskej rady, u ktorej som bol.
Majú túto motiváciu:
Podporu v nezamestnanosti len po odpracovaní 5 rokov súvisle bez dlhšieho prerušenia.
Odmietnutie práce - žiadna podpora.
Strata zamestnania vlastnou vinou - absencia, požitie alkoholu na pracovisku - žiadna podpora.
Zničenie mestského bytu a štátneho majetku musí zaplatiť alebo ísť do väzenia a tam tvrdo pracovať na zaplatenie škody.
Je celkom nevysvetliteľné, že pseudohumanisti nekričia a verejne nekritizujú Švajčiarsku konfederáciu, že nechce zadarmo bez odovzdanej práce živiť parazitov.
A nikto v rámci Európy nehovorí o rasizme vo Švajčiarsku.
Preto chcem, aby tie rôzne neoprávnené podpory a sociálne dávky platili parlamentné strany, keď dopustili takýto stav rasizmu naruby!
Kto súhlasí, nech pošle ďalej ....
Dostala som e-mailom
Ako som niekoľko "spoluobčanov"
odnaučil kradnúť elektrinu.
(alebo praktické využitie poznatkov učiva ZŠ v oblasti elektrotechniky :
Pozn. Autor tohto článku nepoužil slovko Rómovia alebo Cigáni, ale
"neprispôsobiví spoluobčania", aby nebol považovaný pseudohumanistami a
inými milovníkmi bordelu a magormi za rasistu. Aj tak nepochodil ...
Po babičke sme so sestrou zdedili rodinný dom v jednej hladovej doline
niekde na juhu stredného Slovenska. Chodievali sme tam zriedka - len dva
razy ročne, na jar a na jeseň. Ako to už v takých hladových dolinách
býva, z dôvodu nízkych cien nehnuteľností sa tam často sťahujú niektorí
neprispôsobiví spoluobčania z väčších miest, ktorí za odstupné predali
svoje už "vybývané" byty, čo dostali od štátu zadarmo a kúpili si za ne
na vidieku lacné bývanie. A so sebou si prinášajú i svoj obľúbený spôsob
života, spojený s hlukom a špinou, pre ktorý však väčšinová časť
spoločnosti nemá pochopenie a v dôsledku ktorého v blízkosti ich bydlísk
prudko klesá cena priľahlých nehnuteľností.
Aj v babičkinej rodnej dedinke došlo k takémuto sťahovaciemu procesu z "vybývaného"
bytu vo väčšom meste, a niekoľko desiatok metrov od nášho domu sa v
jednej lacnej chalúpke na spadnutie, bez vody a elektriny, zabývalo
niekoľko neprispôsobivých spoluobčanov a začalo si jej okolie okrášľovať
narastajúcimi hromadami odpadkov. V dovtedy tichej, pokojnej, ospalej a
kľudnej dedinke sa odrazu objavili bitky, výtržnosti, konflikty, nočný
hluk a drobné krádeže, vidiecka idyla zrazu skončila.
Zanedlho nato na jeseň na Pamiatku zosnulých sme opäť šli na hroby do
otcovej rodnej dediny. Chcel som aj skontrolovať elektromer, pretože
rozvodné závody mi poslali neuveriteľne vysokú faktúru a bol som si
istý, že spravili chybu pri odpočte. Po príchode do domu neskoro večer
sme si všimli, že susedia spoluobčania už majú zavedenú elektrinu. Vo
všetkých miestnostiach domčeku i na dvore sa svietilo, televízor bežal,
rádio vyhrávalo, reproduktory duneli na celú ulicu ... – všetky
elektrospotrebiče naplno pracovali, ako keby spoluobčania elektrinu mali
zadarmo.
Na svojom dvore som sa o niečo potkol. Posvietil som si baterkou - a
našiel som kábel "dvojlinku", ktorý sa tiahol z mojej vonkajšej zásuvky
230V na dvore, kde bol len tak odizolovanými koncami vodičov zastrčený,
cez burinu a žihľavu, za plotom niekam smerom ku chalúpke spoluobčanov
... Rozzúrený som vytrhol kábel zo zásuvky a mojou prvou myšlienkou bolo
rozbehnúť sa, spraviť s celou tou rozvetvenou rodinou spoluobčanov
poriadok. Ale aj keby som bol špecialistom v ázijských bojových umeniach
a bol schopný si poradiť holými rukami s početnou prevahou odborníkov na
boj zblízka s roztočenou britvou na gumičke, myšlienka na to, že
vyšetrujúcimi orgánmi i médiami by som bol okamžite vyhlásený za
zarytého odporného rasistu napadajúceho dobráckych nevinných
spoluobčanov, ma od toho zámeru okamžite odradila. Hlásenie krádeže
elektriny policajtom by bol holý nezmysel. Škoda nepresiahla limit, nad
ktorý by šlo o trestný čin, mohlo by ísť len o priestupok a prípadnú
pokutu by aj tak páchatelia (nikdy nezamestnaní profesionálni poberači
sociálnych dávok) nemali z čoho zaplatiť. Spôsobenú škodu by mi tiež
nikdy neuhradili, po mojom odchode by bol kábel samozrejme znovu
okamžite zapojený na svoje pôvodné miesto a musel by som preto
automaticky účty za elektrinu za nich platiť i ďalej. Ak by vonkajšia
zásuvka nebola pod napätím, pripojili by sa priamo za elektromerom. No a
dať si elektromer demontovať a nechávať tak dom bez elektriny a
zapnutého alarmu sa mi pri takomto susedstve naozaj nechcelo.
Plný beznádeje a zúfalstva som sa preto rýchlo upokojil a namiesto
unáhlenej neprimeranej reakcie som radšej úporne premýšľal, čo ďalej. A
už po krátkej chvíli ma osvietila prekrásna spásonosná elegantná
myšlienka, ako definitívne odnaučiť susedov spoluobčanov mi tú elektrinu
kradnúť a nestať sa pri tom rasistom.
Tým, ktorí si už nepamätajú z posledného ročníka základnej školy rozdiel
medzi striedavým obyčajným ("svetelným") a trojfázovým ("motorovým")
prúdom, to na jednoduchom príklade pripomeniem.
Predstavte si tri body umiestnené vo vrcholoch rovnostranného
trojuholníka, v strede ktorého je štvrtý bod. Medzi každým vrcholom
trojuholníka a jeho stredom je cievka generátora, vyrábajúca striedavý
prúd. A napätie medzi ktorýmikoľvek dvomi bodmi sa rovná ich
vzdialenosti. Medzi vrcholom trojuholníka (fázou) a jeho stredom (nulákom)
je to 230V (obyčajné napätie - "svetelný prúd"), medzi dvomi vrcholmi
(dvomi
fázami) je 1.73 krát viac - 400 V (združené napätie - "motorový prúd").
Vlastním malú zváračku na jednu alebo 2 fázy a podľa potreby (ak nie je
k dispozícii zásuvka na trojfázový prúd) si do zásuvky na "svetelný"
prúd pridám druhú fázu (na 2 fázy a 1 nulák stačí obyčajná trojkolíková
zásuvka), aj keď to odporuje príslušným elektrotechnickým normám. A tak
teda ako oprávnená osoba s elektrotechnickým vzdelaním podľa Vyhlášky
74, § 22, som vo svojom vlastnom dome, vo svojej vlastnej rozvodnej
skrinke vzájomne prehodil 2 drôty (nulák a jednu fázu) a do svojej
vlastnej zásuvky na svojom vlastnom dvore som tým pustil združené
napätie 400V, ako keby som sa práve chystal zvárať ...
Na druhý deň už za tmy som odišiel z domu. Za križovatkou som zastavil,
vystúpil z auta, nenápadne som sa pešo vrátil do domu a spoza okna som
pozoroval, čo sa bude diať ďalej.
Zanedlho z chalúpky vykĺzla tmavá postava, s dvojlinkou v ruke
preskočila plot a vliezla mi do dvora, kde opäť zapojila kábel do
zásuvky ...
Svetlá v chalúpke jasne zažiarili ako výbuch supernovy v neďalekej
galaxii, televízor blikol intenzívnym modrastým svetlom ako zváračka na
stavbe a zhasol, rádio i reproduktory začali zrazu revať ako na
diskotéke, aby už o niekoľko sekúnd definitívne stíchli, ... A po
mnohých dňoch nikdy nekončiaceho sa hluku sa v dedine konečne rozhostilo
hlboké hrobové večerné ospalé ticho, úplne rovnaké, aké tam
bývalo pred prisťahovaním sa neprispôsobivých spoluobčanov ...
Združené napätie som v zásuvke na dvore ponechal trvale zapnuté, akoby
som chcel na dvore zvárať trvale. Po čase, keď som otcovu rodnú dedinku
opäť navštívil, mi hromada spálených rádií, televízorov, satelitných
prijímačov a magnetofónov na neodmysliteľnom neustále sa rozrastajúcom
smetisku pred chalúpkou prezradila, že spoluobčania to ešte veľmi dlho
nevzdali a elektrinu sa mi neochvejne pokúšali kradnúť znovu a znovu.
Posledný ročník základnej školy s výučbou základov elektrotechniky na
hodinách fyziky očividne buď vôbec neabsolvovali alebo na nich minimálne
nedávali dostatočne pozor.
Až po dlhom čase som si uvedomil, aké som vtedy mal vlastne obrovské
šťastie. Nevedel som predsa, ako majú vyriešené uzemnenie alebo či majú
dostatočnú izoláciu a v tom bezmocnom hneve ma vôbec nenapadlo, že by to
združené napätie mohlo aj niekomu vážne ublížiť, resp. ho i zabiť.
Zabudol som na použitie izolačného transformátora (zariadenie na ochranu
pred úrazom elektrickým prúdom pri dotyku fázy), aby sa nikomu zo
zlodejov naozaj nič nestalo. Ale principiálne z morálneho hľadiska to
bolo absolútne objektívne, správne a korektné riešenie – vyhoreli im
totiž výhradne iba tie elektrozariadenia, ktorými sa mi tú elektrinu
opakovane pokúšali kradnúť. V podstate som vlastne prejavil sociálne
cítenie - namiesto očakávaných ukradnutých 230V som ich sponzoroval
dokonca 400V.
Len som tam nedal reklamný leták "Akciová BOMBA! 73% zdarma naviac!"
Naozaj ľutujem, že som nemohol vidieť tie prekvapené tváre s
vytreštenými očami v oslepujúcich zábleskoch ohňostroja vybuchujúcich
žiaroviek ...
Odvtedy mi už nikdy viac elektrinu nekradli. Nie že by už nechceli. Ale
nezostal im už ani jeden funkčný elektrospotrebič.
A tak som teda niekoľko našich neprispôsobivých spoluobčanov úspešne
odnaučil kradnúť mi elektrinu a napriek tomu som sa nestal rasistom.
P.S. Trvalo mi viac než rok, kým sa mi ten krásny murovaný trojizbový
rodinný dom po babičke, v strede dediny, s veľkým dvorom a prekrásnou
záhradou, konečne podarilo predať.
Hlboko pod úradný odhad. Za 180 tis Sk.
Dodatok: Necelé štyri hodiny po zverejnení tohto článku som bol vyradený
z Titulky SME.
Ostávam s pozdravom
Ing. Miroslav Holek - technológ
8.11.2007
Na
pôžičku?
Sú chvíle, keď je človek v koncoch, myslím finančne a nevie ako ďalej zvládne, kým príde nový prísun financií. Sú i
také situácie, keď potrebuje nejakú vec, aby si zlepšil podmienky... Počula som jeden z názorov na takú situáciu: "Veď si zober pôžičku a máš pokoj." Nuž, lákavé, ale... najľahšie a potom splácanie s nekresťanskými úrokmi... to teda nie. A bolo rozhodnuté.
Odpustím si "vec" a budem žiť bez nej tak, ako doposiaľ a pokiaľ bude časom možnosť,
našetrím si na ňu a zaplatím v hotovosti. Keď počujem, ako ľudia nie dobre dopadajú s pôžičkami a hypotékami, odchádza mi akákoľvek chuť vlastniť čokoľvek, na čo nemám peniaze v hotovosti.
Veci majú slúžiť a nie aby som ja slúžila veciam a platila vysoké úroky za požičané peniaze len preto, že tú vec budem mať hneď, teraz. Drahá daň za to hneď teraz a za to nemienim NIKOMU platiť, to je proti zdravému rozumu. Bodka.
(18. 10. 2007)
Proč muži lžou?
Dřevorubec kácel stromy u řeky. Najednou mu sekera spadla do řeky. Začal naříkat a v tom se zjevil Bůh:
"Proč tak naříkáš?" ptal se ho.
„Ach, Pane, spadla mi do řeky sekera. Bez ni se nemohu živit.“
Bůh sáhl do vody a vytáhl zlatou sekeru.
"Je to tvá sekera?" zeptal se.
"Ne, není," odpověděl muž.
Bůh z řeky vytáhl stříbrnou sekeru:
"Je to ona?"
"Ne," zněla dřevorubcova odpověď.
Potřetí sáhl Bůh do vody a tentokrát muži
nabídnul železnou.sekeru.
"Ano, to je má
sekera," zaradoval se dřevorubec.
Boha potěšilo, že je tak čestný a poctivý, proto mu daroval všechny tři sekery. Po čase se muž procházel se svou ženou na stejném místě. Náhoda tomu chtěla, že jeho žena uklouzla, spadla do vody a utopila se. Dřevorubec začal plakat.
Proč pláčeš?" zjevil se před nim Bůh.
"O Pane, má žena spadla do řeky a utopila se."
Bůh vešel do vody a když se vrátil, vedle něj stála Jennifer Lopez.
"Je to tvá žena?" zeptal se Bůh.
"Ano, to je ona," odpověděl muž.
"Lžeš" rozhněval se Bůh, "to není ona!"
Dřevorubec padl na kolena a řekl:
"Odpusť, Pane, ale musel jsem. Kdybych ti řekl NE, nabídl bys mi Catherine Zeta-Jones. Kdybych odmítl i tu, vrátil by ses s mojí ženou. Já bych pak řekl ANO a ty bys mi dal všechny tři. Jsem chudý muž. Nedokázal bych se postarat o tři ženy najednou."
Z toho plyne ponaučení:
Pokud muž lže, má pro to dobrý a čestný důvod a dělá to pro blaho druhých.
Zaslal Vašek Místek
(12.10.2007)
Drobné chvíle radosti a
šťastia
Neviem ako Vy, ale ja
sa dokážem tešiť už len z toho, že vôbec žijem a
o to viac ma poteší, keď za mnou príde aspoň na
chvíľu niekto, kto si na mňa spomenie idúc
cestou okolo môjho domu.
Zakaždým mi vo forme "pocitu"
zostane v srdci kúsok z ľudí, ktorí ma
navštívia. Priznávam dobrovoľne, tento
pocit sa stáva pre mňa živnou pôdou pre zmnoženú
radosť zo života (okrem základného pocitu
radosti už z toho, že vôbec žijem).
Moc Vám ďakujem zato, že v čase
nie priveľmi prajnom ste si na mňa spomenuli a
navštívili ste ma Matrix Žilina, Pavúk a Vladko
Vrbové, a dnes Lúč Lúčnica s Dodkom Levice.
Vzácne chvíľky, keď po dlhom čase môžem uvidieť
milé tváre a vnímať pozitívnu energiu prúdiacu
od srdca k srdcu.
Prajem Vám veľa šťastných dní v
živote a prepáčte mi, že som

vás tak slabo pohostila
vzhľadom k tomu, že je u mňa momentálne naozaj
nie prajné obdobie.
73 a 88! A dovidenia za
svetlejších a lepších podmienok.
Lúč Lúčnica -
pozdravenie...

Dodo Levice so mnou...

Vľavo prvý je Ondrejko - Pavúk po
promóciách...

V mojej trucovni dvaja: "Promovaní
inženýři..." ako sa spieva v jednej českej
piesni...

Ondrej, Vladimír a ja s "najdúchom"
Mikinou...
Príjemné chvíle s dobrými ľuďmi nenahradí
nič na svete...

ĎAKUJEM VÁM!
(15.9.2007)


-Druhohory (mezozokum) sa
začali pred 225 miliónmi rokov?
-TRIAS sa začal pred 225 mil.rokov a
trval 38 mil.rokov? (Z tohto obdobia sú
známe prvé dinosaury a
cicavce.) -Najstaršie stopy dinosaura sa
nachádzajú v Slovenskom národnom múzeu v
Bratislave?
Sú to tri výliatky odtlačkov
trojprstých nôh nájdené v pieskovcovej lavici v
lokalite Červený úplaz v Tichej doline v
Západných Tatrách. Výliatky sú z obdobia
vrchného triasu pred 215 mil.rokov. Tieto
najstaršie a zatiaľ jediné stopy dinosaura
patrili dinosaurovi Coelurosaurichnus tatricus.
Je predpoklad, že bol vysoký približne 2 m a
dlhý asi 4 m.
Najstaršie nálezy
pozostatkov fosílnych stavovcov pochádzajúcich z
druhohôr asi 210-215 mil.rokov sa našli pri
Liptovskom Hrádku? Našli sa tam fragmenty
kostí, zuby, šupiny a kožné zúbky žralokov
(Hybodus cf.cloacinus) a rýb (Birgeria acuminata
a Saurichtys longidens). Žraločie zuby
druhohorného veku patrili rodom Notidanus,
Scyliorhinus a Squatina. Tie sa našli v Sedle
pod Osnicou v Malej Fatre.
Nádherný obraz spisovateľky
Boženy Nemcovej - autorky známej knihy Babička -
namaľoval Slovák Jozef Božetech Klemens nar. v
Lipt. Mikuláši 8. 3. 1817 - †17.1. 1883 vo
Viedni? Zachoval nám podobu Ľ. Štúra, M.
M. Hodžu, A. Sládkoviča, prírodopisca A.
Zipsera, a iných. V rokoch 1837-18443 študoval v
Prahe. V rokoch 1843-1846 pôsobil ako maliar na
Orave a v Šariši. Od roku 1849 žil v L.
Mikuláši, neskôr v Bobrovci. V rokoch 1855-1856
učil na lýceu v Belehrade, 1856-1863 bol
profesorom na reálke v Žiline, 1863-1879 na
katolíckom gymnáziu v B. Bystrici.. Od r.1858
bol členom Ríšskeho geologického ústavu vo
Viedni, od r. 1862 člen Uhorskej prírodoved.
spoloč. v Pešti.
(14.9.2007)
◊ Život je len otvorenie a zavretie očí.
A záleží len na tom, čo počas tejto krátkej
pauzy uvidíme. ◊ Nezáviď nikomu, lebo nevieš,
či neskrýva niečo, čo by si s ním za žiadnu cenu
nemenil. ◊ Ten, kto nevidí východisko
z ťažkej situácie, urobí najlepšie, ak všetko
zverí nekonečnej múdrosti podvedomia. ◊
Lepšie je zapáliť čo len malú sviečku, ako
preklínať tmu. ◊ Myslite na obrovskú
moc, driemajúcu vo vašom podvedomí, ktorú môžete
prebudiť svojimi myšlienkami a predstavami - to
vám dodá silu, odvahu a sebadôveru. Nevzdávajte
sa, bojujte ďalej, kým nie ste v cieli. ◊
Musíme mať dosť odvahy na to, aby sme jeden
druhému povedali o svojej zraniteľnosti. ◊
V duchu si predstavte, že ste už v
cieli a s pevnou vierou sa držte tohto
obrazu. ◊ Vydajte svojmu podvedomiu
tesne pred spaním určitý príkaz môžete sa
presvedčiť o jeho zázračnej sile. ◊
Podvedomie je prameňom všetkých vašich
ideálov, úsilia a nezištných cieľov. ◊
Zmeň svoje myslenie, začni žiť svoj život s
nadšením – a bude ti dobre. ◊ Zvyknite
myslieť na veľké a šľachetné veci a vaše
myšlienky sa premenia na veľké a šľachetné
činy. Ste tým, aká je vaša hlboká žiadosť,
ktorá vás poháňa. Aká je vaša žiadosť, taká je
aj vaša vôľa. Aká je vaša vôľa, také ◊ sú
aj vaše skutky. Aké sú vaše skutky, taký je váš
osud. ◊ Vkladajte pozitívne myšlienky
ako semená do úrodnej pôdy svojho ducha a
dočkáte sa veľkolepej úrody. ◊ Lepšie
je učiť ľudí, ako majú myslieť, a nie čo majú
myslieť. Tým sa vyhneme mnohým
nedorozumeniam. ◊ Život bude vždy
zázrakom. mení sa však pomer medzi pocitom
zázraku a odvahou ku snahe o
porozumenie. ◊ Komukoľvek prospieť
môžeš, prospievaj rád, ak sa dá i celému svetu.
Slúžiť a prospievať je vlastnosťou pováh
vznešených. ◊ Odkladanie robí ľahkú
vec ťažkou a ťažkú vec nemožnou. ◊ Čas
sú peniaze a odklad zlodej času. ◊
Nemôžeš stratiť to, čo si nikdy
nevlastnil. ◊ Bez snov a ideálov
nemôže byť človek človekom. ◊
Budúcnosť patrí tým, ktorí veria kráse
svojich snov. ◊ Omyl je pravdivým
zdrojom poznania. ◊ Počuť znamená
zabudnúť, vidieť znamená zapamätať si, robiť
znamená naučiť sa. ◊ Jeden obraz povie
viac ako tisíc slov. ◊ Východiskom pre
dosiahnutie úspechu i šťastia je zdravé
sebahodnotenie. ◊ Život vždy je, bol a
bude, ako si ho zariadite. ◊ Podstatou
srdca je nežnosť. Pre nežnosť je príznačné, že
dokáže vytušiť, domyslieť si. ◊ Kto
chce hýbať svetom, musí pohnúť najprv sám
sebou. ◊ Prísť vhod a odísť včas patrí
k umeniu života. ◊ Človek nemusí nikdy
meniť druhých, iba seba. ◊ Všetko, čo
chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy
im. ◊ Každý si myslí, že pozná pravdu,
ale každý len svoju. ◊ Vaše pocity
zodpovedajú vašim myšlienkam. ◊
Myšlienky majú váhu. ◊ Úspech
dosiahne ten, kto v úspech verí. ◊ Za
človeka hovoria skutky, nie slová. ◊
Šiesty zmysel je tvorivá imaginácia. ◊
Chudoba i bohatstvo pochádzajú z
myslenia. ◊
Láska,
sex a romantika sú stranami večného
trojuholníka geniality, z ktorého sa rodí
úspech.
(6.7.2007)

Okrem toho, že
zostáva človek zodpovedný už iba za seba,
prináša nie príjemné chvíle s chorobami,
ktoré neboli doliečované počas produktívneho
pracovného veku, lebo bolo treba robiť, aby
rodina vyžila a neskapínala hladom, aby
mali deti všetko čo potrebujú a pokiaľ
možno viac ako sme mali my v detstve atď.
Tak sa to časom naukladalo v organizme a v
starobe to ide na povrch, keďže je už organizmus
opotrebovaný a zraniteľný s oslabeným
imunitným systémom.
Nuž, neobchádza to ani
mňa, nie som výnimkou. Prajem všetkým len
zdravie a zdravie a ešte raz zdravie,
no nielen zdravie tela, ale hlavne ducha, veď
staroba so sebou prináša aj senilitu
a „strácanie rozumu“, tak sa treba starať
o duchovný život v starobe, preto aj
veľa zdravia ducha Vám všetkým z duše
prajem! Kosačka
NEPREHLIADNITE
a pozrite, prečítajte si www stránku:
http://www.impulzrevue.sk/
WAR IN HEAVEN....
Reality show
Pavol Smolík
Neodmysliteľnou súčasťou predovšetkým americkej, ale i európskej kultúry, sa v posledných rokoch stala reality show. Je úkazom natoľko všadeprítomným, že sa iste oddá o ňom pouvažovať. Okrem iného i preto, lebo v sebe skrýva nezanedbateľné kultúrne a morálne riziká. Cenným východiskom tejto našej úvahy bude zjavná etymologická súvislosť medzi slovami kultúra a kult.
Kult predstavuje postoj (a od neho odvodené prejavy) človeka, či skupiny ľudí, voči čomusi, čo je nad nami, čo prerastá dimenzie nášho bežného chápania. Kult má neraz – a z historického hľadiska hlavne spočiatku – nepresne definovaný intuitívny ráz: Je tu čosi, z čoho povstal tento svet, čosi, čo mi dalo život, čosi, čo odo mňa vyžaduje vzťah. Klaniam sa teda a prinášam obety z úcty i strachu pred mocou onej neznámej sily.
Dejiny judaizmu a
kresťanstva (hovorme len o nich, keďže ich poznáme najdôvernejšie a rozsahu tohto textu širší záber neprislúcha) dospeli silou Božieho milosrdenstva k novému chápaniu vzťahu medzi človekom a božstvom. Novosť je v zodpovednosti. Človek sa zodpovedá Bohu, pretože Boh ho miluje. Kult sa teda stáva novým vzťahom, postaveným na láske a zodpovednosti.
Kultúra je dieťaťom kultu.
Historicky predstavovala spočiatku predovšetkým formálne prejavy, ktoré sa ku kultu viazali. A tak, ako to definujú dejiny divadla, prvým predstavením bol kultový obrad a prvým hercom šaman. Táto väzba sa časom prirodzene uvoľnila a vznikli divadelné útvary, ktoré súviseli s kultom toho-ktorého etnika či spoločenstva len sprostredkovane. Zväzok tu však ostal, a to zväzok dominantný, neprehliadnuteľný. Divadlo, hudba, výtvarné prejavy sa tematicky viazali na vzťah človek-božstvo; Popri ľudskom páde (ktorý je silným inšpiračným zdrojom umelcov všetkých čias) ponúkali i katarziu – odpustenie, rozhrešenie, oslobodenie. A tento morálny rámec zároveň vyznačil kontúry kultúrnosti.
Ak v diele chýbal vertikálny vzťah k transcendentnému (či k Transcendentnému) a ak sa horizontálne medziľudské vzťahy silou umeleckej výpovede k tejto vertikále nedvíhali, kultúrnosť sa strácala. A strata kultúrnosti automaticky znamená absenciu mravnosti. Týmito riadkami sme sa, bez toho, že by sme to vyslovili, zákonite priblížili i k pojmu umenie.
Vzťah k umeleckému dielu a k umelcovi sa historicky menil podľa spoločenských okolností a kultúrnej klímy doby. No bez ohľadu na to, či doba umelca vnímala len ako sluhu či otroka, alebo či ho – naopak – a priori stavala na piedestál „hovorcu ľudstva“, najväčšie diela ľudí odjakživa fascinovali. Na naše veľké prekvapenie sa však pocit fascinácie spojený so silným umeleckým zážitkom neraz spája i s umeleckými dielami, ktorých posolstvo je nemorálne! A tu sme, domnievam sa, dospeli k bodu, ktorý si žiada vysvetlenie. Nie je teda umenie priamou cestou k transcendentnému? Ba dokonca – nie je už ono samé transcendentnom? ... Umelca možno azda definovať ako „človeka, ktorý vidí ostrejšie, a teda hlbšie i ďalej než ostatní“.
Je táto schopnosť sama osebe morálnou kategóriou? Samozrejme, že nie. Potom by morálnou kategóriou musela byť napríklad i skutočnosť, že niekto vie od prírody vyskočiť vyššie než väčšina iných ľudí. Je viac než zjavné, že schopnosť umeleckej výpovede sama osebe nevykazuje žiadne stopy morálnych kategórií. Tie nastupujú až vo chvíli, keď umelecké dielo preukazuje (alebo nepreukazuje) znaky kultúrnosti, no najmä vtedy, keď je (alebo nie je) kultúrnosť v samotnom stredobode jeho pozornosti.
My a naši súčasníci žijeme v prostredí, ktoré je zahltené umením. Dennodenne sú k dispozícii programy divadiel, koncertných sál, galérií, kín, umelecké diela „visia“ na internete, umelecké produkcie ponúka nespočetné množstvo televíznych kanálov. A to nehovorím o našom neustálom kontakte s produktmi takzvaného „užitého umenia“. Každý kus kuchynského náčinia, oblečenie, každý nástroj či prístroj, každý automobil prechádza rukami umeleckých dizajnérov. Absencia pozornosti voči Bohu v takomto svete je praktickým dôkazom premisy, ktorú som sa snažil formulovať v predchádzajúcom odstavci: Umenie samo osebe je len druhom schopnosti, nie je prejavom cnosti či hriešnosti, a teda nevedie automaticky k Bohu.
Jednou z mnohých podôb umeleckých produkcií, ktoré sa nám deň čo deň núkajú, je reality show.
O čo vlastne ide?
Prečo a na akých základoch reality show vznikla?
Dôvod je zrejmý:
Výrazové
prostriedky „hraných“ filmov, inscenácií,
zábavných a iných programov sa pri súčasnej
nadprodukcii rôznych televíznych „story“ stali
opakujúcou sa schémou. Stali sa však schémou
nielen preto, že ich je veľa. Dnešná spoločnosť
žiada niečo nové, niečo iné, niečo, čo je väčšmi
„in“. Dramaturgické a dramatické princípy, na
ktorých je založený príbeh (a z príbehu predsa
každý „hraný“ projekt žije), totiž spravidla
stoja na istých morálnych východiskách. No voči
tým je dnešná spoločnosť rezistentná.
Nezaujímajú ju. Už sa nedá hrať ani o nevere,
ani o nenávisti, ani o ignoranststve, ani o
nehanebnosti. Nevera je dnes totiž „nájdením
samého seba“, nenávisť je „vyhraneným
stanoviskom“, ignorantstvo znamená „ži a nechaj
žiť“ a nehanebnosť je iba kokteilom stupídnej
zábavy a príjemného vzrušenia.
O čom teda hrať!?
Nuž a tu je poruke práve reality show. Ukázať
život taký, aký je. Neštylizovať sa, nehrať, len
šikovne nastaviť kameru a mikrofón.
Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že je to senzačné
východisko z krízy. Veď „ukazovať život taký,
aký je“, to znamená slúžiť pravde. A o čo
zmysluplnejšie by sa mal umelec pokúsiť?
Problémom je však opäť otázka, s akou
kultúrnosťou či nekultúrnosťou sa s touto výzvou
naloží. Pod pojem „reality show“ možno zaradiť
široké spektrum projektov.
Pokúsme sa ich pomenovať:
A) Produkcie s pozitívnym posolstvom
Reality show o osudoch ľudí,
pohľad do ich súkromia ako inšpirácia pre
druhých, prípadne ako nástroj na hľadanie
východiska z osobných problémov. K takýmto
patria napríklad televízne programy V tieni a
Pošta pre teba. V prvom prípade ide o
spoznávanie ľudí, ktorých život zaťažuje nejaký
hendikep. Program stopuje spôsob, ako sa možno s
rôznymi závažnými problémami vyrovnať a napriek
nim žiť plnohodnotný život. Zámer i
dramaturgicko-režijné uchopenie relácie
považujem za veľmi šťastné. Zaujímavo je
koncipovaný i program Pošta pre teba. Televízny
štáb v ňom sprostredkúva stretnutia ľudí, ktorí
si niečo potrebujú povedať, či vyjasniť. Divák
vidí oboch protagonistov na javisku, oni
navzájom sa však môžu sledovať len cez projekčnú
plochu, ktorá stojí medzi nimi, a
prostredníctvom nej i komunikovať. Ak stretnutie
vyvrcholí vysvetlením, odpustením,
znovunadviazaním vzťahu, projekčná plocha ustúpi
a obaja respondenti sa k sebe môžu priblížiť i
fyzicky. Slabšou stránkou relácie je spôsob,
akým do veci vstupuje moderátorka: Tá je síce
veľmi pozorná, empatická, ale na môj vkus trochu
sentimentálna. Reláciu však hodnotím ako prejav
pozitívnej snahy ukázať vzory správania v citovo
hraničných situáciách. Mimoriadne pozitívnou
reality show sú pre mňa televízne poradne
doktora Phila. Tento americký psychológ rieši
pred auditóriom niekoľkých stoviek ľudí
najrozmanitejšie osobné i vzťahové problémy
ľudí. Hovorí konštruktívne, k veci, je pozorný,
má porozumenie, vie však byť aj vhodne vtipný. Z
neraz efemérnych výpovedí zúčastnených napokon
„destiluje“ a formuluje pragmatické východisko,
stojace spravidla na prirodzenom zákone
vzájomnej (a skutočnej) lásky. Keby o pánovi
Philovi nebolo známe, že o osudy respondentov
svojej relácie sa stará aj po jej ukončení,
podozrieval by som ho z typicky amerického
„rýchlokvasného“ napĺňania snov. Keďže však svoj
záväzok poradcu a liečiteľa voči hosťom svojej
relácie plní aj potom, ako odídu televízne
kamery, ťažko by som našiel niečo, čo by som mu
mohol vytknúť. B) Produkcie s cieľom
zvíťaziť Do tejto sféry patria predovšetkým
súťaže. Pokiaľ ide o súťaže vedomostné či
súťaže, v ktorých treba prejaviť odvahu alebo
zručnosť, nemožno mať námietky. Čoraz viac je
však zápolení, v ktorých sa nezápolí. Čaká sa na
osud. Kto sa dočká, má zlaté vajce alebo
štyridsať tisíc alebo džekpot, kto sa nedočká,
nedočkal sa – teda princíp fenomenálne
jednoduchý. Pozitívne na ňom je, že možno
vyhrať, ale najmä to, že normálni ľudia pri
televízoroch súťažiacim zúčastnene „drukujú“.
Negatívom je tu rozvíjanie spoločenského ideálu
rýchlej, ničím nezaslúženej výhry. Ide o akýsi
celonárodný brain washing, v rámci ktorého sa
cieľ definitívneho šťastia transplantuje z tej
časti mozgu, ktorá má na starosť najvyššie
transcendentné ambície jednotlivca, do laloku s
menovkou „Shoppingpark“. Mediálna príprava
týchto súťaží smeruje k ilúzii „džekpot =
dokonalé šťastie“. Vec je teda podstatne
nebezpečnejšia, než by sa mohlo naoko zdať. O
tom však o niečo neskôr.
C)
Generovanie nadľudí
Nechystám sa citovať Nietzscheho.
Podobnosť v termínoch je (alebo nie je?) čisto
náhodná. Pokiaľ hovorím o „nadľuďoch“, mám na
mysli skupinu ľudí, ktorí sa prezentujú v
médiách a ktorých si tímy pracujúce v marketingu
vytipovali ako „úspešných“. Netvrdím, že mnohí
(alebo aspoň niektorí) z nich úspešní nie sú.
Iste majú za sebou činy a skutky, ktoré viedli k
vytváraniu skutočných hodnôt – teda hodnôt
osobného rastu a vzťahov s inými ľuďmi, tak ako
nám ich definuje kresťanská kultúra. Byť
úspešným v mediálnom zmysle však znamená čosi
celkom iné. Znamená to „stať sa celebritou“.
Celebrita vie, čo chce, celebrita verí sama
sebe, celebrita verí azda i v Boha, ale bez
akýchkoľvek záväzkov, celebrita má aféry,
celebrita je impozantná, celebrite sa závidí
odvaha zbaviť sa akýchkoľvek predsudkov,
celebrita (údajne) aj naozaj existuje.
Prečítajme si tieto charakteristiky ešte raz a
zistíme, že vlastnosti ideálnej celebrity, tohto
majstrovského produktu liberálnych médií, vo
zvláštnej zhode kopírujú definíciu bezbožnosti,
ako ju poznáme z biblie a z cirkevnej tradície.
Konečne: Vytváranie celebrít je de facto
pohanskou kultúrou božstiev. Tá prítomnosť
jediného Boha vylučuje. Náhodou?
D)
Produkcie ťažiace z utrpenia
Práve tieto
produkcie predstavujú reality show, ktoré sú
najsledovanejšie a tešia sa záujmu najširších
vrstiev publika. Akcent sa prenáša na slovo
„show“ v zmysle „nielen ukázať“, ale „najmä
zabaviť“. Stále tu však ostáva prívlastok
„reality“. Pôjde teda podľa všetkého o zábavu,
aktérmi ktorej budú bežní ľudia v bežných
situáciách: Pretože tí sú platformou,
zodpovedajúcou realite. Príkladom je Skrytá
kamera. Divák sleduje, ako ľudia reagujú na
zvláštneho človeka, nevšednú situáciu,
neobyčajný predmet, neočakávanú udalosť. Témy
pre skrytú kameru sa však rýchlo minú: Veď
„reálnych“ situácií, na ktoré by ľudia reagovali
prekvapujúco, smiešne, zarážajúco, je napodiv
málo. A tu sa dostávame k paradoxu, ktorý sa v
súčasných dynamicky ladených reality show
zábavného typu, stáva pravidlom: Reality show
potrebuje akúsi „tematickú rozbušku“, ktorá je
spravidla nereálna (alebo tak málo
pravdepodobná, že sa k nereálnosti blíži). A tak
tvorcovia reality show aranžujú svoje „nereálne“
predpoklady, aby vznikli komické situácie.
Nedajú si tú prácu a nehľadajú prirodzené
motivácie pre vznik reality show. Nechávajú po
uliciach pobehovať mutantov, oslovujú
okoloidúcich s nezmyselnými otázkami, hrajú sa
na nekompetentných ba priam dementných úradníkov
a rehocú sa nad tým, že človek pri okienku
reaguje reálne – teda zmätene.
To však nie
je všetko. Bežnou a všeobecne akceptovanou
súčasťou „smiešnych“ situácií bývajú tvrdé útoky
na psychiku a morálku vytipovaných, nič
netušiacich obetí reality show. Tým napríklad
pri prehliadke u lekára podvrhnú röntgenový
snímok hrude, na ktorú pred RTG projekciou
položili nožnice: Potom sa vydeseného pacienta
pýtajú, kedy nožnice zhltol, a vysvetľujú mu, že
dať vec do poriadku nebude jednoduché. Skutočný
lekár danej ambulancie pritom toto natáčanie
umožní a nechá sa, napriek svojej lekárskej
prísahe, zastúpiť štatistom (stalo sa v
slovenskej reality show). Alebo: Štáb
navedie nič netušiace dievča (po dohode s jej
bratom, ktorý spolupracuje) do električky, ktorá
ide do tunela. Tam vodič utečie a po dievča si v
oslňujúcej žiare kozmického svetla prichádzajú
marťania (stalo sa v slovenskej reality show).
Alebo: Človek, ktorý naliehavo potrebuje
pomoc pri riešení svojich zdravotných problémov,
navštívi odborníka, no ten sa ukáže byť totálnym
bláznom. Diváci tohto podvrhu (pretože všetky
tieto a im podobné situácie sledujú skryté
kamery) sa potom pri balíku čipsov rehocú nad
tým, ako sa dielo skazy na pacientovi završuje
(tiež sa stalo v slovenskej reality show).
Tvorcovia týchto programov pritom opomínajú
neraz i trvalé zdravotné, psychické, ale i
morálne škody, ktoré na svojich obetiach
napáchajú. Dostávajú ľudí do absolútneho stresu,
v ktorom títo konajú skratovo a často i proti
svojmu svedomiu (nechajú druhého „v tom“, znížia
sa k agresivite, prepadnú zúfalstvu a pod.).
Pritom disponuje reality show ohromným
autoobranným mechanizmom, ktorý spôsobuje, že
všetky tieto barbarské činy ostanú nepomenované
a nepotrestané: Človek, ktorý je krajne
vystresovaný a v istom okamihu zistí, že vec
bola „iba hrou“, zažíva odrazu okamih
precitnutia z paralýzy. Ovládne ho azda zlosť
voči štábu. No tú zlosť nemôže prejaviť. Je tam
stále kamera. Obeť sa reflexne začne štylizovať
do pozície, ktorú v takomto prípade väčšina
spoločnosti akceptuje ako jedinú možnú:
Adrenalín. Zábava.
A tu nastupuje druhé kolo
reality show: Ukazuje, ako sa obeť pretvaruje.
Pozitívny zážitok, podobajúci sa precitnutiu z
nočnej mory, no najmä spoločenská konvencia
spôsobí, že nedobrovoľný účastník reality show
napokon „odloží svoj hnev ad acta“. Že sa dejú
protizákonné, nemorálne veci priečiace sa
zdravému rozumu a obyčajnej slušnosti, ostáva
naďalej najverejnejším tajomstvom.
E)
Mentálna dizentéria
Zámerne som si zmienku o tomto
druhu „show“ nechal nakoniec. Po prvé preto,
lebo je horší, než ten zmienený v predošlom
bode, a po druhé preto, že už nie som schopný
vnímať, o čo vlastne ide. Obávam sa teda, že vec
dokážem opísať len hmlisto. Projekt (deje sa
práve teraz v slovenskej reality show) spočíva
na týchto východiskách: Dve predtým takmer
neznáme osoby, správajúce sa hlúpo, vulgárne a
povýšenecky (Mojsej a Mojsejová, ďalej M a
Mová), ponúknu do hry balík peňazí. Vyhrá ho
ten, kto urobí (alebo bude robiť) presne to, čo
si tieto dve osoby zmyslia. Pravidlá hry pritom
neexistujú, všetko je vecou rozhodnutia M a
Movej. Na kastingoch tí, čo by sa chceli do
„hry“ dostať, stvárajú absurdnosti, hlúposti a
nemorálnosti, podľa toho, ako si ten- ktorý
adept predstavuje ideálnu scénku podľa
predpokladaného vkusu M a Movej. Národ pri
televíznych prijímačoch sa na to celé pozerá s
dávkou závisti (pre opulentne prezentované,
nevedno odkiaľ nadobudnuté bohatstvo M a Movej),
opovrhnutia (pre opulentne prezentované, nevedno
odkiaľ nadobudnuté bohatstvo M a Movej), a
škodoradosti (čo tí hlupáci – myslí sa tým M,
Mová i „súťažiaci“ – zo seba robia) a nadovšetko
s pocitom dráždivého deviantného hnusu. Tu už
nejde ani o súťaženie, ani o nemorálne
súťaženie. Toto totiž nie je súťaž. Je to
mentálna dizentéria, eutanázia mravnosti,
sebaúcty, normality. Vrhnutie vlastnej identity
do stoky. M a Mová pritom vyhlasujú, že chcú
národu ukázať, aký je. Ide teda o jednoduchý
mechanizmus: Vytvoriť pokušenie, vtiahnuť doň čo
najviac respondentov, mediálnym tlakom spôsobiť,
aby sa pokušenie premenilo na skutok a potom
respondentov verejne obviniť z hlúposti a
nemorálnosti. Plán hodný najhlbšieho
opovrhnutia.
F) Smelá vízia s jasnými znakmi
kongeniality Takéto široké spektrum z radu
reality show evokuje smelé predstavy o tom, ako
by sa dal tento druh zábavy priviesť takpovediac
k dokonalosti. Predložím tu preto vizionársku
koncepciu nového programu, ktorý by azda mohol
dostať i prívlastok „absolútna reality show“. Ak
by bol záujem, môžem tento námet predať
napríklad za dva milióny napríklad televíznej
spoločnosti nazývanej napríklad Televízia M.
Myslím si, že mnou vytypovanú Televíziu M (ako
ju poznám) by mohol zaujať. Prednosťou projektu
totiž nie je len jeho príťažlivosť z hľadiska
tvorby samotnej, ale najmä to, že v absolútnej
miere realizuje ideály liberálnej demokracie,
ako ju prezentujú niektorí politici. Teda k
veci: Štáb Televízie M sa skoro ráno vyberie do
niektorého zo zariadení, kde sa liečia psychicky
chorí pacienti. Návštevu produkčný dohodne
samozrejme vopred s niektorým z nezaťažených
liberálne orientovaných ošetrujúcich lekárov –
demokratov. Navrhujem oddelenie s najťažšími
prípadmi psychických deformácií. Televízia M,
potom, ako sa v zariadení rozloží, nafilmuje
výborné zábery pacientov, ktorí sa pohybujú po
chodbách a po izbách. Materiál bude veľmi cenný,
pretože skutočnosť, že takíto nepravdepodobne
vyzerajúci ľudia naozaj existujú, napĺňa pojem
„reality“ a to, že sú zároveň nevýslovne komickí
(lebo si myslia, že sú Napoleon, alebo prežívajú
natoľko hlboké zúfalstvo, že ich konanie
vyvoláva dojem akéhosi veľmi smiešneho bizarného
divadielka), je dokonalou náplňou slovka „show“.
To však nie je všetko, čo chcem televízii,
ktorú nazývame napríklad M, navrhnúť: Vrcholom
programu by boli rozhovory s pacientmi.
Samozrejme – nie s tými, ktorí sú zbavení
svojprávnosti. To by bolo nehumánne. Iba s tými,
ktorí ešte svojprávni sú. Zato však spomedzi
nich navrhujem vybrať tých najstrelenejších.
Vhodne cielenými otázkami aj im redaktor umožní
vyjadriť sa k zásadným spoločenským otázkam.
Tento krok sleduje hneď dve pozitívne línie:
Naplnenie ideálu skutočne demokratickej,
modernej liberálnej spoločnosti, ktorá dovoľuje
užívať výdobytky masmédií naozaj každému
občanovi. Som presvedčený, že napríklad takí
pacienti trpiacimi potrebou riešiť tému, ktorá
je jadrom ich obsedantnej poruchy, budú za
možnosť rozobrať ju pred mikrofónom, veľmi
vďační. Nemenej dôležitá je však i druhá
línia: Pri sledovaní programu sa budú paneláky
na celom Slovensku triasť od rehotu spokojných
divákov, píplmetre sa budú prehrievať a
televízia s názvom napríklad M zinkasuje viac
než slušnú sumu. Čo ešte si možno priať?
Spokojnosť na všetkých stranách! – vízia
ideálnej spoločnosti, ktorá sa naplnením
všestranne pozitívnej televíznej koncepcie
veľkolepým spôsobom priblížila k ideálom totálne
liberálnej totálnej demokracie! Nech mi čitateľ
odpustí príkry cynizmus predchádzajúceho
odstavca. Chcem len zdôrazniť to, že mnohé
reality show skutočne ťažia z nenormálnosti,
nevzdelanosti alebo jednoducho iba zo
zaskočenosti, rozpakov, či nesmelosti svojich
respondentov, ktorí pod tlakom umelo vyvolaných
situácií na chvíľu strácajú orientáciu. A
chcem sa teda opýtať, aká je to spoločnosť,
ktorá takúto „zábavu“ umožňuje?
Pred očami
celého národa sa odohrávajú reálne udalosti, z
ktorých mnohé sú za hranicou etiky a niektoré i
za hranicou práva, a napriek tomu sú všeobecne
tolerované.
Ako je možné, že moderná
liberálna spoločnosť takto frapujúco zlyháva pri
ochrane svojich občanov?
Ako je možné, že
popri množstve rizík, ktoré nám život prináša
sám osebe, sme vystavení aj riziku barbarských
atakov konšpiratívnych skupín „humoristov“,
ktorí sú schopní nás za pár sekúnd dostať do
hlbokého stresu a vystaviť nás nezanedbateľným
psychofyzickým rizikám?
Ako je možné, že
médiá môžu ostentatívne kastovať spoločnosť na
umelo vyprodukované celebrity a na
„nezaujímavých“, opomínajúc etické kritériá, ale
aj nebezpečenstvá, o ktorých nás v podobných
prípadoch už neraz poučila
história?
Prečo ostávajú skutočné celebrity
(hrdinovia ľudských vzťahov, veľkí umelci,
vedci, vynálezcovia, lekári) takmer bez
povšimnutia?
A naopak: Aká je to
spoločnosť, ktorá nechráni a nepozdvihuje
predovšetkým slabých a dôverčivých ľudí (ktorí
sa stávajú tými najvzácnejšími trofejami
poľovačiek ako vhodné „médiá“ reality show)?
Pýtam sa ešte raz:
Ako je možné, že takéto krajne nekultúrne
javy sú spoločnosťou prijímané ako samozrejmosť?
Ako je možné, že ešte ani v jednom prípade,
aké som opísal v bode D, nik nepodal podnet na
trestné stíhanie a že týmto problémom sa zjavne
nezaoberá nik z pracovníkov a pracovných tímov
zodpovedných za kultúru?
Alebo inak: Ak je
reality show, ako som ju opísal v bodoch C, D a
E, toto „dieťa“ západných liberálne
orientovaných demokracií, normálnou a správnou
vecou, pýtam sa: Sú normálnou a správnou vecou
západné liberálne demokracie?! ...
Žijeme v
dobe, ktorá potrebuje vzruchy. Tempo života, do
akého nás nútia v práci, aké nám navodili rôzne
pomôcky (napríklad mobilná či počítačová sieť)
spoločnosť rada prijíma. Chronický prísun
zážitkov a ich „tlakovanie“ do čo najkratších
časových súvislostí totiž sľubuje subjektívne
zdanie dlhšieho života. A to je pre ateizujúcu
sa spoločnosť veľmi dôležité. Medzi týmito
zážitkami však musia prichádzať i osobné
katarzie. Inak by sa ten nápor nedal vydržať.
Keďže katarzií z odpustenia, z uzmierenia je ako
šafránu, vyrábame si katarzie umelo.
Napríklad práve pri precitnutí zo zlého sna
reality show, akú som sa pokúsil opísať v bode
D. Myslím, že pre životnosť reality show je i
tento aspekt veľmi dôležitý. Už na začiatku
tohoto textu som predoslal, že reality show v
sebe nesú nesporné riziká. Myslel som
predovšetkým na tie z odstavcov C a D, o E ani
nehovoriac. Tieto riziká sú dané nielen povahou
samotných produkcií, ale aj ich bombastickou
medializáciou a frekvenciou, s akou sú uvádzané.
Takéto reality show sú arogantným a sústavným
popieraním kultúrnosti.
Niekdajší nástup
elektronických masmédií bol sám osebe pre
spoločnosť veľkou záťažou. Okrem reálneho sveta
„tu, okolo nás“, vznikol i reálny svet pred
kamerou. Svet správ, dokumentov. Ale i svet
hraných útvarov, filmov, inscenácií, teda svet
virtuálny. Tento rozpor dvoch svetov sa
vystupňoval virtuálnymi víziami počítačových
hier. Keď sa už zdalo, že možnosti sa celkom
vyčerpali, liberálne orientované médiá vykonali
neočakávanú rošádu: Deložovali realitu. Realita
už nie je „tu, okolo nás“. Realita sa presunula
do absurdných situácií „sur-reality show“ na
obrazovke. Realita je v džekpote. Realita je v
sur-realite dokonalých imidžov mediálnych
nadľudí. A pretože realita môže byť v konečnou
dôsledku len jedna, vytvára sa komplementárna
deformácia: Realitou už nie sú naše životy
„ľudkov“, realitou už nie sú naše problémy, naša
práca, naše vzťahy, naša zodpovednosť jedného
voči druhému, naše svedomie, naša zodpovednosť
voči Bohu. To sú už len a len zvyky. Hlúpe?
Múdre? Alebo len ich zdanie? ...
Prečítajte si
články na www stránke:
http://www.impulzrevue.sk/
IMPULZ Číslo 1 Pavol
Smolík Čítajte,
stojí to zato: časopis
IMPULZ
Boj o moc a tajná
služba
Kniha
Vladimíra Palka Boj o moc a tajná služba je
opisom štrnásťročného príbehu Slovenska. Je to
kniha o spoločnosti, ktorá si neváži svoju
slobodu, o politikoch, ktorí si nectia dohody, o
médiách, ktoré kašlú na pravdu, o elitách, ktoré
sa klaňajú moci. A je to kniha o Vladimírovi
Palkovi, o KDH a o ich vlastnej slabosti. Možno
z mnohých strán tejto knihy cítiť smútok. A
napriek tomu je to podľa mňa najmä kniha o
nádeji. Ak ešte vieme pomenovať vlastné
zlyhania, ak ešte cítime, že svet menšieho zla
nie je v poriadku, ak sme sa ešte neutopili v
strednom prúde, ktorý za plnosť považuje
prázdnotu, a ak sme to napriek slabosti ešte
úplne nevzdali, potom sme ešte nestratili dušu.
Vydáva Vydavateľstvo Michala Vaška* v
spolupráci s Občianskym združením Hlbiny
Redakčná rada: Vladimír Palko (predseda), Milan
Bubák, Jaroslav Daniška, Vladislav Gális, Jozef
Haľko, Róbert Letz Thomas, Piatak (USA), Peter
Smolík. * Vydavateľstvo Michala Vaška.
Štefan Hríb
Keby sa celá
populácia planéty Zem zmrštila na veľkosť jednej
dediny o sto obyvateľoch, kde by však zostal
zachovaný pomer všetkých ľudských odlišností,
ako by potom táto malinkatá dedinka vyzerala?
Toto sa stalo predmetom pátrania Philipa M.
Hartera, lekára z nemocnice pri Stanhofskej
Univerzite. Tu sú výsledky jeho výskumu: V
dedine by žilo: ◊ -55 Aziatov,
◊ -21 Európanov, ◊ -14
obyvateľov zo západnej pologule, ◊ -8
Afričanov ◊ -70 farebných a 30
belochov, ◊ -70 iného vyznania a 30
kresťanov, ◊ -89 heterosexuálov a 11
homosexuálov, 6 ľudí by vlastnilo všetok majetok
zemegule, ◊ -6 ľudí by bolo z
USA, ◊ -80 by žilo v dome, ktorý by
nezodpovedal štandardu, ◊ -70 by
nevedelo čítať, ◊ -50 by trpelo
podvýživou, ◊ -1 by bol na prahu
smrti, ◊ -1 by bola tehotná, 1 by mal
vysokoškolské vzdelanie, ◊ -1 by
vlastnil počítač. Nasledujúce je len
anonymnou interpretáciou hore uvedených
faktov: Premýšľajte o tom, prosím, týmto
spôsobom. Keď žijete v peknom byte, máte dosť
jedla a viete čítať, ste členom veľmi úzkej
skupiny. Keď máte pekný byt, jedlo, viete čítať
a vlastníte počítač, ste členom elity. Pokiaľ
sa zobudíte v toto ráno a budete viac zdraví ako
nemocní, ste šťastnejší než celý milión ľudí,
ktorý neprežije tento týždeň. Pokiaľ ste
nikdy neboli vo vojne a nezažili osamotenosť
uväznenia, utrpenie mučenia alebo zovretie
hladu... ste na tom lepšie ako 500 miliónov ľudí
tohto sveta. Pokiaľ môžete chodiť na omše do
kostola bez toho, aby ste sa museli obávať
poníženia, uväz-nenia, mučenia alebo smrti, ste
šťastnejší ako miliarda ľudí, ktorí nemajú to
šťastie ako vy. Pokiaľ máte jedlo v ľadničke,
oblečenie na sebe strechu nad hlavou a kde
spať...ste bohatší ako 75% ľudí na tejto
planéte. Keď máte peniaze v banke, vo svojej
peňaženke a šetríte si aj v pokladničke... ste
medzi 8% najbohatších ľudí sveta. Pokiaľ sú vaši
rodičia stále ešte živí a svoji ... ste veľmi
vzácny prípad. Keď držíte priamo hlavu, ste s
úsmevom na tvári a ste skutočne vďační ... ste
požehnaní, pretože väčšina ľudí má tu možnosť,
ale to nerobí. Keď držíte niečiu ruku a objímate
niekoho, lebo sa len dotýkate jeho ramena, ste
požehnaní, pretože viete ponúknuť liečivý
dotyk. Pokiaľ môžete čítať túto správu, ste
požehnaní dva krát, pretože na vás niekto
myslel, a čo viac, ste ešte požehnanejší než
viac ako dve miliardy ľudí, ktorí nedokážu vôbec
čítať. Majte pekný deň, spočítajte si svoje
požehnania a odovzdajte tento prieskum svojím
priateľom, aby ste im pripomenuli, že sa zas až
tak zle nemáme.
Väčšina
ľudí si dnes uvedomuje, že komunikácia je
dôležitá. Týka sa počúvania a vyjadrovania
pocitov vo vzťahoch. Vieme to aspoň teoreticky,
keď už nie vždy aj prakticky. Avšak keď príde k
tomu, aby sme vybrali presné slová a tón hlasu
na adekvátne vyjadrenie svojich pocitov, mnohí z
nás upadneme do starých
zvykov.
Naučili
sme sa mlátiť slamu, trúsiť poznámky, zahmlievať
to, čo v skutočnosti chceme povedať. Potom sme
zranení alebo urazení, keď si všimneme, že iní
nepochopili, čo sme im chceli povedať. Výskumy
ukazujú, že krok od uvedomovania si pocitov k
ich vhodnému slovnému vyjadreniu často krachuje
kvôli verbálnej jasnosti: Matka hovorí svojmu
ženatému synovi, že plánuje stráviť kľudný
víkend, a tajne dúfa, že on z týchto jej slov
kdesi medzi riadkami vyčíta, že sa bude cítiť
osamelá a že ju teda pozve k sebe na nedeľný
obed... Muž predpokladá, že jeho manželka vie,
ako veľmi ju miluje, aj keď jej to slovami nikdy
výslovne nepovedal... Cébečkár prejavuje nadudrané
mlčanie, ktoré pretrváva dni, a tak sa snaží dať
najavo iným, že je naštvaný... Dievčina sa
posťažuje svojej priateľke, aká deprimovaná sa
cíti, keď jej priateľka odchádza na
dovolenku...Cébečkár
hovorí o tom, koľko práce má s vybavovaním CB
agendy, s časopisom a čaká, že mu druhý cébečkár ponúkne svoju
pomoc.
Naše
slová sú často zásobárňami skrytých nádejí a
nejasných očakávaní. Sme presvedčení, že naše
mlčanie v sebe obsahuje silu komunikovať, silu,
ktorú však nemá. Naše účelovo načasované slová
unavujú a urážajú. Vždy, keď máme voči iným
očakávania, ktoré ale nevyjadríme priamo,
koledujeme si o sklamanie. Vždy, keď sa snažíme
použiť mlčanie alebo nejaké iné správanie bez
slov, aby sme tak cezeň čosi komunikovali,
postupne zistíme, že sa čím ďalej tým viac ľuďom
z nášho okolia odcudzujeme. Kedykoľvek si
myslíme, že ľudia okolo nás vedia, čo si myslíme
alebo cítime, bez toho, že by sme im to priamo
povedali, odstup medzi nami a nimi sa bude iba
zväčšovať a nedorozumenia budú vzrastať. Keď
vyslovíme slová bez toho, že by sme si
preverili, či ten druhý je pripravený ich počuť,
iní nás budú vnímať ako chladnokrvných a
bezcitných.
Vo
všetkých týchto príkladoch slová zlyhávajú vo
svojej úlohe komunikovať, pretože na človeka,
ktorému sa nimi snažíme čosi komunikovať,
kladieme príliš veľa zodpovednosti za to, aby
naše myšlienky, skryté za nimi, odkryl. Niekto
iný musí nájsť skrytú potrebu, ktorú sme my iba
naznačili. Niekto iný musí jasne pochopiť, čo
sme my nejasne vyjadrili. Niekto iný musí hľadať
posolstvo, ktoré sme my zahalili do vágnosti.
Niekto iný musí hádať a tušiť, aké sú naše
opravdivé pocity. Niekto iný musí kompenzovať
našu verbálnu necitlivosť. V takýchto prípadoch
komunikácia nie je vzájomná, a tak je jasné, že
nemôže viesť k vzájomnosti vo vzťahoch; nie je
čestná.
Za
jednu z najzákladnejších kvalít v snahe o
efektívnu komunikáciu
považujeme „verbálnu jasnosť“ . Verbálna
jasnosť, niekedy
nazývaná aj slovom „konkrétnosť“, obsahuje v
sebe schopnosť hovoriť spôsobom, ktorý je priamy
a nekomplikovaný. Zahrňuje štýl hovorenia, ktorý
je otvorený, čestný, napojený na vnútorné
presvedčenia a pocity. Verbálna jasnosť dáva
druhým možnosť pochopiť, čo hovoríme, a zachytiť
zmysel, samozrejme okrem prípadu, že by ich
vlastná schopnosť počúvať bola zatemnená
agendou, ktoré nemá nič spoločné s dobrým
počúvaním. Keď hovoríme s verbálnou jasnosťou,
iní od nás neodchádzajú so slovami: „Ktovie, čo
chcel povedať?“ alebo: „Ktovie, čo tým myslel?“
Schopnosť verbálnej jasnosti predpokladá dobré
sebapoznanie. Ak chceme byť voči iným jasní,
musíme byť jasní najprv sami pred sebou. Cez
proces reflexie musíme si sami sebe vyjasniť
svoje pocity, svoje čestné očakávania, svoje
vnútorné posolstvo. Až potom budeme schopní
povedať to, čo chceme, aby iní počuli, a nie to,
v čo budeme dúfať, že iní zachytia, ak vyslovíme
dostatočné množstvo narážok.
Jestvuje
mnoho problémových oblastí súvisiacich s
komunikáciou, ktoré často kazia verbálnu
jasnosť. Jednou z nich je tzv. vágna reč. Je to
nekonečné hovorenie bez toho, žeby sme sa čo len
priblížili k pointe svojho hovorenia. Je možné
hovoriť dokola, nesúvislé, opakovať sa,
preskakovať z jednej témy na druhú, a pritom
nikdy neprísť k tomu, čo vlastne chceme povedať.
Naše posolstvo bude zatemnené alebo rozstrapkané
a zanechá v mysliach tých, ktorí nás počúvajú,
zmätok. Toto sa obyčajne stáva preto, lebo sme
si sami dostatočne nevyjasnili, čo práve cítime,
myslíme alebo chceme komunikovať. Dôsledkom je,
že sa potkýname o vlastné slová a vytvárame tak
skutočné prekážky k pochopeniu, namiesto
vydláždenia cesty k nemu. Tento štýl používania
slov ľudí často otravuje a spôsobuje, že sa
rozhovoru s nami radšej vyhnú. Počúvať niekoho,
kto povie tú istú vec 15-krát, je to isté, ako
počúvať toho, kto nikdy nič
nepovie.
Niekedy
sme vágni preto, lebo sa veľmi uvážene a cielene
snažíme niekoho podviesť. Nechceme, aby poznal
celú pravdu. Snažíme sa manipulovať život,
používať druhých pre svoj vlastný prospech a
udržiavať svoje skutočné motívy a pocity v
tajnosti. Inokedy používame vágnosť preto, aby
sme si držali ľudí v odstupe, zvlášť vtedy, keď
sme si neistí a keď sa bojíme. Keď rozprávame v
kruhoch, môžeme si byť istí, že ľudia sa
nedostanú príliš do našej blízkosti. Naša
vágnosť je tak našou ochranou. Udržuje nás v
bezpečí nášho súkromného sveta, kde nemusíme na
seba prevziať žiadnu skutočnú zodpovednosť za
svoje myšlienky alebo pocity. Naučili sme sa
rozprávať bez toho, žeby sme komunikovali, a
takto sa cítime bezpečnejšie.
Občas
sú ľudia nejasní aj bez toho, žeby si to
uvedomovali. Mnohí ľudia sú extroverti.
Extroverti myslia nahlas. K tomu, aby
docestovali k svojmu presvedčeniu a aby si
vyjasnili svoje myšlienky a pocity, musia
hovoriť. Keď toto robia, dosť často iných mätú.
Ľudia sú automaticky presvedčení, že myslia to,
čo hovoria, a tak, ako to hovoria. Avšak po pár
vetách je nám jasné, že ich pointa sa zmenila.
Extroverti by mali v mene schopnosti byť
verbálne jasní jednoducho iným vysvetliť, čo
vlastne práve robia. Ak majú v úmysle rozmýšľať
nahlas bez toho, že by chceli prísť k nejakej
jasnej záverečnej vete, je dôležité, aby to
povedali. Ďalším spôsobom, ako by sa extroverti
mohli vyhnúť mäteniu iných, zvlášť v
normálnejších a verejných situáciách, by mohlo
byť to, aby sa donútili viac uvažovať nad tým,
čo idú povedať, predtým než
vystúpia.
Ďalším
problémom, ktorý prekáža verbálnej jasnosti, je
váhavá reč. Postihuje obyčajne tých, ktorí sú
hanbliví a neasertívni.
Ak
máme strach, že budeme odmietnutí, ak máme
ťažkosť vyjadriť sa alebo ak nevieme, čo
povedať, naša komunikácia bude pravdepodobne
postrádať dostatočnú jasnosť. Slová zrieďované,
pokusné, váhajúce, príliš pomalé alebo ťažko
počuteľné môžu spôsobiť, že druhí nás nebudú
brať vážne. Hoci môžeme mať silné pocity a mocné
myšlienky, iní nepostrehnú ich plnú silu.
Intenzívne pocity, ktoré sú vyjadrené slabo,
zanechajú druhých v pocite neistoty ohľadom
toho, nakoľko je toto všetko dôležité pre toho,
kto hovorí. Bez ohľadu na to, aká burcujúca je
myšlienka, alebo aký vyčerpávajúci je pocit, ak
je to vyjadrené monotónnym hlasom, nejako zvlášť
burcujúco alebo nadšene to znieť
nebude.
Tretím
problémom, ktorý zatemňuje verbálnu jasnosť, je
tzv. dvojitý zmysel (double message). Istý človek
rozprával, že sa zúčastnil na stretnutí, kde sa
malo diskutovať o tom, či pred časom utvorená
komisia pre spravodlivosť a pokoj má alebo nemá
pokračovať vo svojej činnosti. Každý účastník
stretnutia sa mal osobne vyjadriť, či je za
alebo proti existencii tejto komisie. Vyjadrenie
jedného z účastníkov bolo nasledovné: „Ja si
naozaj myslím, že komisia robí úžasnú prácu. Jej
členovia rozbehli nádherné aktivity na
propagáciu pokoja a porozumenia medzi ľuďmi,
ktoré by sotva kto iný začal. Neviem, čo by sme
si bez nich počali. Samozrejme, v našej krajine
jestvuje kopa iných podobných skupín, ktoré v
oblasti spravodlivosti a pokoja robia v podstate
to isté. Neviem, či my u nás potrebujeme mať na
tieto aktivity zvláštnu komisiu.“ Tieto slová
nepredniesol nejaký extrovert, ktorý by bol
nahlas rozmýšľal. Predniesol ho človek, ktorý
nechcel, aby komisia pokračovala vo svojej
činnosti, avšak svoj názor nechcel vysloviť
otvorene. Toto je príklad reči, ktorá má dvojitý
zmysel: My si neporadíme bez takejto komisie, no
v skutočnosti ju
nepotrebujeme.
Výroky
s dvojitým zmyslom sú veľmi bežné. Obyčajne ich
vyslovujeme vtedy, keď pociťujeme ohľadom
niečoho vnútorný konflikt, keď cítime niečo, či
si v skutočnosti odmietame pripustiť, zvlášť
pred inými. Jedna z viet, z ktorých sa takýto
výrok skladá, obyčajne vyjadruje to, čo si
naozaj myslíme alebo chceme, kým druhá je
prikrývkou, ktorú používame preto, aby sme
vyjadrili, čo si iní želajú počuť. Vo vyššie
spomenutej situácii chcel autor v skutočnosti
doporučiť, aby komisia bola zrušená. Avšak
povedať to jasne by bolo bývalo riskantné.
Vedel, že ostatní zúčastnení s jej pokračovaním
súhlasia, a tak sa nechcel s nimi dostať do
otvoreného nesúhlasu.
Jednou
z dobrých metód, ako rozlíšiť skutočné tvrdenie
od skrytého, je započúvať sa do toho, čo
hovoríme, keď sa rozprávame s ľuďmi, s ktorými
sa cítime dobre: čo povieme za dverami po
skončení stretnutia? Ak to bude niečo iné, než
čo sme povedali verejne počas stretnutia, potom
sa nepohybujeme vo svetle. Nie sme tí, ktorí sú
na správnej ceste. Dvojitý zmysel privádza ľudí
do situácie, v ktorej nie je možné žiadne
víťazstvo (či žiadne riešenie). Istý prezident
klubu povie členom prezídia, že budú fungovať
ako tzv. kolegiálny tím, t.j. tím, ktorého
rozhodnutia on bude rešpektovať, no hneď na to
začne kontrolovať a spochybňovať všetky ich
rozhodnutia. Cébečkárka povie svojim
priateľkám, že by si želala s nimi tráviť viacej
času, avšak nikdy, keď ju volajú medzi seba, nie
je k dispozícii.
Napríklad:
učiteľ povie svojim žiakom, že sa môžu jašiť v
snehu do sýtosti, no pokarhá ich za to, že sú
mokrí. Výrokom s dvojitým zmyslom sa môžeme
vyhnúť, ak budem úprimní a čestní ohľadom toho,
čo vlastne naozaj chceme, potrebujeme, myslíme
si a cítime. Takéto výroky takmer vždy ľudí
frustrujú a mätú a vyvolávajú medzi nimi mnoho
„zbytočných“ konfliktov.
Posledným
problémom na poli verbálnej jasnosti je
používanie symbolov bez slov.
Nakoľko
symboly nie sú bez slov schopné samy osobe
vyjadriť, čo znamenajú, slová sú vlastne v
službe symbolov.

Symboly
nie sú úbohou náhradou slov.
Symboly
skôr poukazujú na hlbšiu realitu vecí, ktorú
slová nie sú schopné naplno vyjadriť. Lenže
symboly potrebujú slová, aby sa medzi nimi a
tým, čo symbolizujú, vytvorilo napojenie.
Komunikačné symboly, ako napríklad dary, mimika
tváre, telesné pohyby alebo gestá potrebujú
slová, aby bol ich zmysel jasný.
Svojim
rodičom môžeme vyjadriť úctu tým, že im pošleme
kyticu kvetov.
Nášmu
kamarátovi môžeme dať najavo, že sme na neho
nahnevaní, tým, že ho budeme celé dni ignorovať.
Svojmu
dieťaťu môžeme vyjadriť svoju ľútosť nad tým, že
sme sa voči nemu nesprávne zachovali tým, že mu
kúpime zmrzlinu.
Vo
všetkých týchto a podobných situáciách používame
symboly: dary, prítomnosť, čas, telesné
vyjadrenie. Symboly ako tieto sú dobrou a
dôležitou podporou komunikácie. Avšak aj napriek
tomu ani medzi ľuďmi, ktorých vzájomné vzťahy sú
výborné, by nikdy nemali byť použité bez
vysvetľujúcich slov. Naši rodičia môžu mať
radosť a potešenie z našich kvetov a z toho, že
sme si na nich spomenuli. Je dosť možné, že náš
kamarát sa cíti trápne. Je možné, že naše dieťa
sa bude cítiť upokojené. Avšak žiaden z nich
nebude presne vedieť, čo sa nachádza v našom
srdci, ak im to slovne nepovieme. Dary bez
ohľadu na to, ako srdečne budú prijaté, nebudú
nikdy schopné niesť hĺbku vďačnosti, ktorú slová
môžu pomenovať. Ignorovanie niekoho, chodenie
okolo neho v nevraživom mlčaní málokedy vedie k
očakávanému účinku. Objatia a slzy či zmrzlina
nemôžu nikdy naplno uzdraviť rany alebo vyjasniť
bolesť. Potrebujeme slová, jasné, úprimné, dobre
načasované slová, aby dali zmysel dokonca aj
našim najdrahším symbolom:
„Mama
a otec, tieto kvety znamenajú, že vás milujem
omnoho viac, než som to schopný povedať čo aj
tými najkrajšími slovami...“
„Kamarát,
cítim sa nahnevaný a to až tak, že nie som
schopný sa s tebou ani rozprávať. No predsa...“
„Peťko,
je mi veľmi ľúto, že som na teba včera
vrieskala. Bola som nahnevaná, no mám ťa veľmi
rada a želám si, aby som ťa viacej už takto
nerazila...“
Takéto
slová sú zjavujúce slová. Vynášajú navonok
niečo, čo sa nachádza v hĺbke nášho vnútra –
naše slovo pravdy, ktoré bolo zasadené do našich
sŕdc ako kytica kvetov, a také všedné, ako
ospravedlnenie. Verbálna jasnosť je dôležitá pre
presnú a efektívnu komunikáciu. Umenie spočíva v
schopnosti mať cit a zmysel pre vnímanie hudby
slov idúcich k človeku cez srdce. Jasnosť
spočíva v čistote našich sŕdc. Vtip, humor a
veselosť spočíva v nadhľade nad všetkými vecami
tohto sveta! Z nášho posolstva slova, keď sa
snažíme urobiť ho jasným pre druhých, odníma
zahmlenosť a
neurčitosť. No zároveň je dôležité si uvedomiť,
že presnosť a efektivita v komunikácii nemôžu
byť konečným a najhlavnejším cieľom. Nukleárne
hlavice sú presné, no sú aj deštruktívne.
Počítače sú efektívne, avšak neosobné. Verbálna
jasnosť bez počúvania môže byť nevhodná. Môže
nás viesť k tomu, že povieme veci, ktoré budú
mimo, hoci budú jasné. Verbálna jasnosť bez
citov môže byť necitlivá. Verbálna jasnosť bez
starostlivosti môže byť hrubá a surová. Bez
napojenosti na všetky
ostatné vitálne schopnosti ľudskej komunikácie
môže verbálna jasnosť veľmi ľahko premeniť slová
na zbrane.
Aby
slová slúžili komunikácii, verbálna jasnosť musí
byť tak výsledkom reflexie, ako aj schopnosti
vyjadriť sa, musí byť tak láskavá, ako čestná, a
tak pozorná voči druhým, ako voči tomu, čo
chceme povedať. Iba vtedy, keď sa slová stanú
telom, skutočným a srdečným stelesnením nášho
vnútorného bytia, budú schopné čosi komunikovať.
Až vtedy, keď budú vyjadrovať pravdu,
nachádzajúcu sa v hlboko v nás, pravdu o tom,
kto sme, budú mať moc nastoliť dobro: moc
uzdraviť, moc poučiť, moc zmieriť, moc vyjadriť
lásku.
Cez
silu našich slov iní prídu k viere.
Cez
integritu našich slov iní prídu k dôvere.
Cez
súcit našich slov iní prídu k uzdraveniu.
Nakoľko
ľudia v staroveku pripisovali slovu takú
nesmiernu dôležitosť, slovu ľudskému i slovu
Božiemu, náš bližší pohľad na zmysel slova môže
prehĺbiť našu vedomosť ľudskej komunikácie. Než
sa slovo začalo ohlasovať, muselo sa žiť. Malo
sa stať telom. A je to pravda. Priťahuje
pozornosť. Rozžíha okná a kričí zo striech
domov. Ohlasuje. Vyslovuje slovo. Je domovom pre
ľudí otvorenej reči a priesvitných sŕdc: Veď nič
nie je skryté, čo by sa neodhalilo, a nič
utajené, čo by sa neprezvedelo. Lebo čo ste
povedali vo tme, bude počuť na svetle, a čo ste
pošepli v izbách do ucha, bude sa rozhlasovať zo
striech. Zamyslime sa ako narábame so slovami a
ako sa navzájom oslovujeme.
Jedna
moja známa sa ma opýtala:
-„Čo
z toho máš, keď robíš spojenia? Dáš niekomu
report, on Tebe a čo z toho
máš?“
Pokiaľ
si niekto kladie otázku: „Čo z toho mám“, nikdy
nepochopí a tadiaľ cesta k pochopenie ani
nevedie. Iná je otázka:
„Čo
Ti prinášajú a poskytujú spojenia s ľuďmi cez
vysielačku?“
Na to je možná odpoveď s predpokladom
pochopenia, pretože v samotnej otázke je záujem
o pochopenie činnosti s CB technikou s kúskom
zvedavosti.
Neviem
ako vy, ale ja mám rada hory a vysielanie na
kopcoch. Keď som nastúpila do „ničnerobenia,“
teda do dôchodku, túžila som po chodení do hory
počas víkendov a samozrejme testovaní antén a
robení spojení. Ono „ničnerobenie“ sa premenilo
na opateru bezvládnej matky a moja túžba zostala
druhoradou. Z ničnerobenia nastala doslova drina
bez oddychu a istým potešením sa mi stali
sporadické nočné spojenia s cébečkármi s
občasnými návštevami cébečkárov zavítajúcich na
krátku návštevu, keď mali cestu okolo môjho
domu.
Dnes
by som už mohla ísť do hory, matka je v
penzióne, no ako na potvoru, ochorela som z toho
dvojročného drenia a tak znovu zostáva v mojom
srdci iba skrytá túžba chodiť do hory a vysielať
z kopcov domoviny. Cébečkárenie je úzko spojené
s pohybom na čerstvom vzduchu v prírode, pretože
stačí dať do vrecka závesnú anténu, do druhého
vrecka ručnú rádiostanicu s batériami a poďho
von roztočiť kolesá bicykla po ceste do prírody,
kde človek môže byť fyzicky sám, no cez rádiové
vlny má možnosť komunikovať s ľuďmi v dolinách.
Takéto aktívne oddychovanie cez víkendy
vonkoncom nie je nuda, naopak, je prínosom,
pretože sa človek môže vizuálne pokochať krásou
s pestrými farbami (je zadarmo a dal nám
Pánbožko do vienka ako dar), môže sluchom
zachytiť spevy vtáctva i ticho, čo počas
pracovného vyťaženia v týždni dosť dobre nie je
možné, môže sa dotýkať nádherne jemného
machového koberca alebo vyváľať v omamne
voňajúcej tráve na lesnej lúke či energiou
nabitých majestátnych stromov... a ku tomu môže
voľnou a ničím nezaťaženou mysľou „nemyslieť“,
iba vychutnávať stav zžitia sa s okolím v ktorom
sa nachádza.
Takéto
DOBRÁ nám dáva príroda a CB technika nám ponúka
a aj poskytuje možnosť podeliť sa s poslucháčmi
pri vysielačkách o to čo vidíme, počujeme,
cítime a prežívame. Preto je veľmi dobré na
každý výlet do hory či pod horu vziať so sebou
rádiostanicu. CB technika ponúka
a poskytuje človeku možnosť podeliť sa
s inými ľuďmi o svoje prežívanie
a ku tomu viesť s nimi dialóg
o prežívaní života so všetkým čo prináša
a pritom sa dvaja ľudia vonkoncom nemusia
osobne poznať. Nie otázka čo mám
z toho, ale čo môžem ja darovať tým,
ktorí do hory nemôžu ísť alebo tým, ktorí nemôžu
vyjsť zo svojho bytu či domu z akýchkoľvek
dôvodov a nemajú možnosť byť v hore
ako ja. Človek nemusí mať z vysielania
z kopca a spojení úžitok, ide
o príjemne strávenú chvíľu a vieme, že
ich nemáme nazvyš v honbe za základnými
životnými potrebami dneška.
Klaďme
si otázky:
„Čo
môžem poskytnúť iným svojim vysielaním na CB
pásme?
Čím
môžem potešiť iných ľudí, keď s nimi
nadviažem spojenie?
Ako môžem obšťastniť iných ľudí pokojom, dobrou
vôľou a optimizmom?
(Optimizmus
človeka drží, keď je v lone prírody
s upokojujúcou zeleňou a pestrými
farbami.)
Byť
na CB nie je iba rozdávať reporty, ako to
vyjadrila moja známa, byť na CB pásme
a vysielať je forma komunikácie so svetom,
keď je človek fyzicky sám či už doma alebo i
v hore. Aj o tom je CB pásmo 27 MHz okrem
zábavného súťaženia, zabezpečovania rôznych
športových pretekov, kultúrnych a iných
akcií CB klubov, organizácií, obcí, miest
a podobne.
Prajem
vám čo najviac spojení od srdca k srdcu po
vlnách éteru CB pásma 27 MHz a čo najviac
tých, ktorí chcú pochopiť Vaše CB hobby
a nepýtajú sa: „Čo z toho
máš?“
KOSAČKA
(5. 8. 2004)
P.S.
CB ma obdarováva:
-dobrým
pocitom,
-príjemne
strávenými chvíľami s ľuďmi naladenými na
tej istej frekvencii srdca na ktorej som ja,
-potešením
zo života, žijeme ho predsa spolu v jednej
dobe, v jednom čase, v jednej chvíli a
v jednej sekunde
a nakoniec radosťou, že sa môžem tešiť zo
života s priateľmi CB pásma, vyznávačmi
rádiových vĺn putujúcich priamo od jedného srdca
človeka k druhému.
To
je bohatstvo, ktoré sa nedá kúpiť za žiadne
peniaze.

Keď
sa vydávala moja staršia kamarátka, česala som
jej vlasy pod svadobný závoj a popri nej
všetkým družičkám. Vtedy sa nosili natupírované
vlasy vyčesané dohora a poprekladané ako
pletenka, vo forme prstencov alebo drdol s
vlasmi vzadu voľne spustenými. Takže som
pracovala od skorého rána, aby boli všetky
dievčiny pekné podľa ich predstáv. Pri práci mi
hovorili, že som sa minula povolaním, lebo som
veľmi šikovná. Nakoniec som sa mala očesať ja.
Nevyšiel čas a tak mi zostali vlnité vlasy
na pleciach. Po svadbe sa rozprávalo, aká pekná
bola nevesta i družičky, len tá Anežka vyzerala
akoby spadla do vody. Počúvala som pozorne
a ich hana na moju osobu sa ma nedotkla,
lebo mne išlo o to, aby som zvládla to, čo
som nebola vyučená, ale čo som sa naučila sama
vlastnou usilovnosťou a fantáziou, aby bola
moja kamarátka najkrajšia z dievčat
a aby boli všetky spokojné so svojimi
účesmi. To sa aj stalo. Aby som nenarušila
celkový vzhľad - „dobovú“ fotku - svojim voľným
účesom, nešla som s nimi ani k fotografovi.
Došlo
mi, že ľudí chvála je poľná tráva, rýchlo zmizne
a moja šikovnosť bola „zahovorená“ tým, že
som celkom iná, ako ostatní .
V pubertálnom veku ma bavilo všetko
čo bolo pre mňa nové, preto som sa to učila čo
najusilovnejšie, aby som to zvládla na jednotku.
Nebolo cudzie pletenie svetrov, ponožiek, šálov
a rukavíc, háčkovanie dečiek a límcov na šaty, pletenie
ozdôb zo slamy, košíkov či metiel, tkanie
krosnami, spriadanie nite z ľanu, varenie,
pranie, robenie ozdôb z papiera, suchých kvetov,
vence na hroby z machu a kvetín
z krepového papiera atď.
Zdá
sa Vám, že toho vymenovávam veľa? Ale faktom je,
že toto všetko som sa naučila v detstve od
starých ľudí z dediny. Kde som prišla
a videla niečo robiť, poprosila som, aby ma
to naučili a tak som sa striedavo učila
všetky práce, až som ich ovládala. V tomto
čase som pochopila podstatnú vec, že môžem robiť
čokoľvek, všetko je len na mojej učenlivosti,
usilovnosti a tak dokážem urobiť a robiť
čokoľvek. Ľahšie sa mi učilo viac prác
v jednom čase. Poobede, keď som prišla
domov zo školy a postavila variť, učila som
sa so susedom - vojnovým invalidom, ktorý
bojoval v 1.svetovej vojne, pliesť košíky
a metly. Pri pasení kozy som plietla
ozdôbky z poľnej trávy či slamy alebo som
mala raz pletenie, raz vyšívanie, raz háčkovanie
a ku tomu kosák s plachtou, aby som večer
s napasenou kozou doniesla domov aj plný
batoh trávy, ktorú dostala ráno, keď som
odchádzala do školy. Večer v zimnom čase sa
chodilo driapať perie a vtedy som sa zase
učila robiť s krosnami, pliesť ozdôbky zo slamy,
točiť nite z ľanu či konopí. Spať som chodievala
po 22 h. a vstávala som ráno o
šiestej, aby som stihla podojiť kozu pred
odchodom do školy. X krát som to, čo som sa
učila, nezvládla a bola som z toho aj
znechutená a nešťastná, ale nedalo mi to pokoj
dovtedy, kým som sa to nenaučila. Keď som
niektorú prácu nevedela robiť a nezvládla
ju, začala som znova od začiatku. Neúspech sa
teda dlho nekonal, začínala som znova
a znova a to je práve umenie života.

Zakaždým,
keď niečo nezvládnete, teda padnete, postavte sa
a choďte ďalej, začnite
znova!
Ide o spôsob prístupu k sebe,
naplno využiť vlastné schopnosti v sebe
a hľadať ľudí, ktorí Vás v tom
podporia. Práve tí vás chcú niečo naučiť, lebo
máte záujem o všetko nové. Sú tými, ktorí
vám vo vašom úsilí pomáhajú. Toto je cennou
devízou každého človeka, každého z nás.
Keď
by človek počúval zlo, bol by lenivý, nič by sa
nové neučil a tak by znižoval vlastné
sebavedomie. Človek, ak teda dokážeš
ignorovať tieto mocnosti zla, ktoré ťa nabádajú
k lenivosti, je to výborné a ak sa
naučíš vlastnou usilovnosťou vyprodukovať zo
seba to najlepšie čo v tebe je, je to ešte
lepšie. Tak sa človek stáva zodpovedným za
seba a svoju budúcnosť, kedy zväčša
rozhoduje o tom, či budeme úspešní alebo
nie, náš postoj a spôsob akým pracujeme.
Nič, čo som sa prakticky chcela naučiť nezostalo
nenaučené.
Máte
možnosť viesť svoje deti a vnúčatá
k praktickým veciam života a povzbudzovať
ich v úsilí a vytrvalosti, akonáhle
zistíte, že majú o niečo záujem. Ide
o veci potrebné ku každodennému životu
a tými vecami sú: pracovitosť, šikovnosť,
vytrvalosť, zodpovednosť za seba a svoje úspechy
i neúspechy. Tak sa v budúcnosti, keď bude
na pleciach vašich detí a vnúčat plná
zodpovednosť za svoj život, nemôže stať, že budú
sedieť so založenými rukami naplnení
sebaľútosťou ako objekty vydané na milosť
a nemilosť zlým mocnostiam, zlým ľuďom.
Naučíte ich ako si majú samí pomáhať
a dvíhať vlastné sebavedomie.
Že
je toho priveľa na malé a nedospelé dieťa?
Môžem to zhrnúť do jednej múdrosti starých materí:
„Ohýbaj ma mamko, pokiaľ som ja Janko, keď ja budem Jano, neohneš ma mamo.“
Práve
že dieťa je veľké srdce v malej hrudi
otvorené na PRÍJEM a dokáže oveľa viac a
intenzívnejšie absorbovať do seba nové poznatky,
skúsenosti a všetko nové, ako starší
vyhranený človek. Dieťa je od malička
v prvom rade ČLOVEKOM a až potom
dieťaťom a keď vyrastie a naučí sa
v detstve byť človekom, nezabudne byť
v dospelosti dieťaťom. Na svete je iba
málo neúspechov a porážok, ktoré by nemohol
napraviť NOVÝ ZAČIATOK. Porozmýšľajte
o tom. Kosačka
Mnohí
mi opakovane kladú otázku, ako môžem
z 5 300 korún vyžiť a dovoliť si
chodiť na portejblovanie, stretnutia
cébečkárov, k tomu, keď treba, doplatiť na
časopis a kupovať ceny do súťaže. Na toto
má vplyv všetko v čom a ako žijem,
hlavne moje myslenie a následné konanie.
Vzhľadom k tomu, že chcem ušetriť čas a
energiu na osobitné objasňovanie volím túto
formu a verím, že tejto otázke sa už pri
našich osobných stretnutiach nebudeme venovať.
Tým, ktorých to nezaujíma, ďakujem za
zhovievavosť a trpezlivosť.
Myšlienka:
„Na
dosiahnutie maximálneho športového výkonu treba
silu. Dosiahnuť v živote z minima
maximum je umenie. “Kosačka
Odpoveď na otázky, ktoré mi mnohí
kladú.
Robila
som si sumár a vyhliadky do konca mesiaca
augusta - srpna.
Zaujímavé počty. Na komunikáciu cez mobilný
telefón a e-mail (i články zasielané na
www stránku) som počas
júna - aktivít Jánska noc a po - dala
1 500 korún. Júl bol trochu nižší,
1 200 Sk. Tým sa mi zúžili obzory na
obyčajné holé prežitie a tisícku, ktorú mi
naša mocná vláda SR pridala k dôchodku
(voľakedy po 1.svetovej vojne sa to nazývalo -
prídely - ako žobračenky, mastenky, tabačenky), tú som dala
na životnú poistku (doplatiac 300 Sk). Nemať
režijný preukaz, ľudovo „režinku“ na železnicu, do
Holíc veru nemôžem ísť ani omylom, lebo by som
bola takmer dva týždne bez prostriedkov.
Potrebovala by som „hladovku“, ale na strane
druhej som si vedomá, že mám cukrovku a to
by som mohla skolabovať a uškodiť si. Tá
hladovka by sa mi hodila i z finančných
dôvodov, otca jeho tam! Taký prepych si však
babka dôchodkyňa nemôže dovoliť! Diétna strava
je totiž drahá.
Stručne:
Na
ceny do súťaže odkladám z každého dôchodku
500 korún, na časopis doplatím každý mesiac
koľko je treba, pohybuje sa to okolo 400 - 500
korún mesačne, na mobilnú sieť dávam mesačne 420
- 470 korún a na komunikáciu cez Internet
200 - 250 korún, poplatok za elektriku do
počítača, scanovanie,
tlač a svietidlá v mojej „trucovni“ mesačne (podľa
výpočtov môjho manžela) 250-300 korún. Občas
prispejú cébečkári
hmotne i finančne na časopis i ceny
(keď zašlú či prinesú ku mne do Chlebian, vždy
to napíšem s poďakovaním do časopisu.). To
sú pevné veci a z ostatného žijem ako
babka dôchodkyňa. Takú podobu má môj život
s presvedčením: „vytvoriť z minima
maximum.“ Ďalej - keď idem vlakom, cestujem
zdarma (režijný preukaz), do hory chodím na
bicykli, takže využívam vlastný zdroj energie,
zjem všetko čo nezje mňa, pokiaľ môžem
a keď sa nedá, čierny chlieb s vodou
a mliekom postačí (aj na nadváhu akú mám!),
nechodím na všetky stretnutia cébečkárov, len 2
- 4 do roka a s maximálnou skromnosťou
(stačí mi chlieb, špekáčik a čaj, bezkofeinová káva, voda), na
noc cestujem domov alebo prespím v spacom
vaku pod bivakom - je to rôzne, variabilita
podľa danej situácie, situačné rozhodovanie.
Verím,
že „odhalenie“ umenia myšlienky: „Z minima
maximum“, ktorá je pre mňa osobne základným
krédom života, postačí nielen tým, ktorí mi
otázky kládli, ale aj tým, ktorí by mi také
otázky v budúcnosti chceli položiť. Verím
že už nebudem musieť opakovane odpovedať, preto
som zvolila túto formu.
Mám
za sebou kritické obdobie, ale trpezlivosť ruže
prináša. Rozhodla som sa ísť na kopec bez
techniky a vďaka Bohu, zvládla som 943 m/m.
(Počas viac ako 3 mesiacov som s ťažším nákladom
nemohla prekonať 700m/m.) Nemohli ste ma počuť,
pretože som nevzala žiadnu techniku, iba dobrú
vôľu s cieľom vyjsť na vrchol a tam
nazbierať bylinky. Nasleduje zvyšovanie záťaže,
začnem 5 kg. a postupne ju budem zvyšovať.
Všeobecne
sa hovorí: „Je dobré byť zdravý
a bohatý...“ sen mnohých, ale... keď to
tak človek vezme, je dobré keď môže ísť do
obchodu kedykoľvek to chce a potrebuje a
kúpiť čo potrebuje bez toho, aby obracal korunu
aj päť krát v dlani. Sú ľudia, ktorých
ťažkosti s peniazmi nezaťažujú, ale... majú iné.
Napr. jednej hmotne zabezpečenej rodine sa dcéra
spustila s chalanom „z ulice“
a majú starosti dostať ju z tohoto
závislého vzťahu, druhej rodine syn nechal
štúdium na vysokej škole a dal sa do
nevhodnej partie, začal chodiť s babou
„s pohnutou minulosťou“ a rodina má
takisto starosti dostať ho z toho von
a ukázať mu smer cesty dopredu, možnosti do
budúcnosti. Ďalšia rodina má starosti
s otcom po úraze - autohavária pod vplyvom
alkoholu, celá rodina je z toho nešťastná a
ďalší pomerne úspešný pár má dieťa, ktoré je
„neprispôsobivé“, chodia s ním k lekárom...
atď. Keď hovoria o svojich starostiach,
moje sú v porovnaní s nimi prosto
bežné a takmer ľahké.
Veta:
-„Kosačka, závidím Ti pokoj a kľud s
akým žiješ, nič Ti nechýba, dokonca máš aj
počítač čo bežní dôchodcovia nemajú a robíš
čo chceš robiť...“
Vidiac
ich tváre a smútok v očiach... Majú
výhodu, že nemusia obracať korunu v dlani,
no na strane druhej platia daň v podobe
duševných trápení a tak sa miska váh
vyvažuje, človek nemôže mať všetko čo potrebuje
hneď teraz a tu, naraz. Pekne po
kvapkách... a keď príde chvíľa, že má
všetko v jednom okamihu, je prchavá, treba
si ju užiť, riadne prežiť srdcom, aby zostala
ako svetielko nádeje, že také niečo na tomto
svete existuje a mať to je šťastím, ktoré
je prchavé a sadne na človeka raz začas,
ALE SADNE (aj na vola.) Takže môj stav vidím cez
prizmu tejto prchavej chvíle, ktorá ma navštívi,
tak sa nemusím znepokojovať. Na rozdiel od
mojich známych, nezávidím im, že nemusia korunku
obracať v dlani, naopak, prajem im uvedomujúc si
jeden z princípov života - vyvažovanie misiek
váh. Stačí si to uvedomovať a závisť nemá
šancu zabývať sa v mojej duši
a otravovať život mne a iným okolo
mňa. „Je dobré byť zdravý a bohatý...“
Brať
svoj život ako stálu prítomnosť, to ak by človek
dokázal, má vyhraté, pretože i to čo odžil
je JEHO prítomnosť medzi živými tohto sveta tak,
ako to, čo je pred ním a čo ešte len
odžije. Je naozaj na škodu človeka, keď sa
neustále hrabe v minulosti, robí si ilúzie
či katastrofické scenáre do budúcnosti
a zabúda naplno žiť a prežívať srdcom,
mysľou a duchom KAŽDÝ SVOJ DEŇ života tu
a teraz, v tejto chvíli, v tejto
hodine, minúte, sekunde. Brať svoj život ako
stálu prítomnosť je NADHĽAD a ODSTUP od
seba a všetkého v čom človek žije. Po takomto
konaní má väčšiu perspektívu do budúcnosti
s rešpektom a väčšou úctou
k minulosti SVOJHO ŽIVOTA a behu sveta
v ktorom žije. Je to celkom jednoduché, len
si to uvedomovať a nezabúdať na to
v plnom nasadení žitia - bytia.
O takýchto veciach behu sveta rozmýšľam
v samote na kopcoch. Moje sólo vysielanie
z kopcov má aj túto stránku a práve tá
je pre mňa pohon, preto rada chodím na kopce
sama, hoci idem aj s partiou ľudí, čím
myslím, že mi to nerobí ťažkosti a nie je
to na prekážku veci.
Záver:
„Človek, mysli na to čo bolo len vtedy, keď
potrebuješ objasniť to, čo sa deje teraz. Mysli
na budúcnosť len vtedy, keď potrebuješ vykročiť
dopredu s perspektívou tvorenia. Ži svoj
život prítomnosti (so svojou minulosťou a
budúcnosťou v sebe) NAPLNO, je to Tvoja
prítomnosť a je len raz na tomto svete.
Potom sa Ti nestane, že Ťa opantá zúfalstvo,
beznádej a pesimizmus. Pozri sa na vtákov,
lietajú vysoko nad našimi hlavami, lákajú nás
stúpať hore k nebesiam, aby sme pochopili
akým zrnkom prachu či piesku sme na tejto zemi.
Tak sa netrápme, lozme po kopcoch našej krásnej
domoviny, choďme vysielať z historických
zrúcanín hradov, rozhľadní, navštevujme kultúrne
pamiatky po našich predkoch a rozprávajme
priateľom CB, ktorí nemôžu ísť na miesta kde sa
nachádzame, o tom čo vidíme, cítime
a prežívame prostredníctvom vysielačiek.
Komunikujme, pristupujme k sebe s
myšlienkou: „SRDCE K SRDCU, ČLOVEK K
ČLOVEKU.“
Kosačka
agnesa.sweb.cz/ 21.8.2004
Jedna
žena s tromi deťmi mala pijúceho manžela,
ktorý dokázal byť vysoko (rásť) len keď
ponižoval iného človeka.
Museli
zbúrať starý dom, aby deti neprišli
k úrazu. Manžel sa týždeň chválil kamarátom
z mokrej štvrte tým, ako zdemoloval starú
chalupu a koľko s tým bolo roboty, no
zbúranisko bolo takisto nebezpečné pre deti, ako
starý chátrajúci dom. Pre neho bolo treba zbúrať
dom, aby nedošlo k úrazu a nie odpad z
búračky odviezť z pozemku na smetisko. Načo
by robil to, čo nemusí robiť?
Keďže
jeho žena nemala peniaze na odvoz zbúraniska,
rozhodla sa denne vyvážať na fúriku haldu
neporiadku. Manžel sa smial so slovami: „Len
sprostá žena môže také niečo robiť!“ - hoci
vedel, že na odvoz odpadu niet peňazí. Žena
prehltla slzy a pokračovala v začatej
práci.
Cez
víkend nakladala na troje fúriky toľko odpadu,
koľko jej deti vládali odviezť. Ona nakladala
a oni odvážali na dedinské smetisko. Keď
videla, že by už mohli byť unavení, dala im
napiť vodu zo studne, najesť a sadla si so
slovami, že už nevládze. Tešili sa, lebo odvozom
odpadu zo starého domu si pripravujú pozemok na
peknú záhradku, v ktorej budú mať svoj
kútik s hojdačkou, z brezy urobené
lavice na posedenie, ohnisko na opekanie
špekáčikov, stromy, kríky,
kvety...

Nastal
čas prázdnin.
Denne
počas každého dopoludnia odpratávali neporiadok
a popoludnie mali deti voľnosť na hranie.
Keď deti vo voľnom čase behali po poliach za
dedinou, žena ešte dve hodiny pokračovala
v odvážaní neporiadku a potom
pripravovala jedlo na olovrant a večeru.
To,
čo sa javilo hrozivo a čo by sama naozaj
dlho odpratávala, zdolala s troma deťmi za
prvých desať dní prázdnin!
Keď
hľadela na zbúranisko pred sebou, predstavila si
na tom mieste vysadené a kvitnúce višne,
ktoré mali deti veľmi radi, brezy
a borovicu s lerbanom, smutnú vŕbu
a kríky, voňavé ľalie s pivoňkami, ohnisko na
opekanie, mäkkú zelenú trávu a na nej synov
spokojných so svojim dielom, ktoré oni samí
vytvorili a dokázali urobiť. Po dokonaní
prácu a na ploche už nebol žiadny
neporiadok, uvarila slávnostný obed. Pri obede
spomínali ako už nevládali, ale nechceli to
povedať, lebo mamina stále robila a oni sú
predsa „chlapi“, tak ju nemohli nechať robiť
samú. Vyobjímali sa a plánovali, aké stromy
zasadia, ktorý strom bude kto polievať každý
deň, aby nevyhynul
a rástol.

Existujú
dva typy ľudí, ktorí nikdy veľa nedosiahnu.
Prvou
sú tí, ktorí nerobia to, čo sa od nich očakáva
a druhá skupina tí, ktorí robia iba to, čo
sa od nich žiada.
Iniciatívnemu
človeku sa niečo také nestane, pretože robí to,
čo sa od neho očakáva a potom ešte aj niečo
naviac, hľadí na veci, ktoré treba urobiť
a rozmýšľa o nich nie ako
o povinnostiach, ale ako
o možnostiach, ako sa niečo nové naučiť,
ako niečo nové vytvoriť, ako obohatiť seba, svoj
život a aj životy tých, ktorí s ním
spolupracujú. V uvedenom prípade jej
„spolupracovníkmi a tvorcami“ boli jej
synovia a oni zase obohacovali ju, keď
rozprávali svoje predstavy o budúcnosti a
ich záhradke.
Dosiahla
to, čo mala vo svojej predstave, odpratala so
synmi neporiadok zbúraného domu a porýľovala
s nimi zem. Po skončení prác išla so
synmi pešo do hory, kde v jarku
v hustom poraste popri ceste rástli brezy,
borovice a lerban. Spolu zasadili
stromy a každý mal ten svoj o ktorý sa
staral. Ani jeden z nich nezabudol ísť
k tomu svojmu stromu, naťahať zo studne za
vedro vody, poliať ho a až potom ísť von do
prírody počas prázdnin a neskôr do školy.
(Neosvedčilo sa všeobecne hovorené, že strom sa
musí presádzať iba na jar a na jeseň. Tieto
stromky boli sadené
cez prázdniny a dodnes žijú, ujali sa vďaka
starostlivosti a rovnomernej stálej
vlhkosti, o ktorú sa starali deti s matkou.)
Dokončiť
prácu, ktorá je veľmi ťažká a namáhavá,
môže byť naozaj ťažké, ale začať takúto prácu je
oveľa ťažšie a keď ešte k tomu človeku
niekto nadáva, ponižuje ho, odmieta pomôcť
a spolupracovať, tak táto práca sa javí
veľmi ťažká a bolestivá, ale nie pre
človeka, ktorý má pred sebou cieľ, vie čo chce,
robí a vie čo sa od neho očakáva. Navyše robí aj
s dobrým pocitom. Dokáže robiť to, kde sa
iní vzdávajú a ani nezačnú. Nebrala na
vedomie to, čo hovoril „pripitý“ manžel, konala
- naplnila svoju predstavu a predstavu
svojich synov.
Z praxe je jasné, že začať je najťažšie, ale aj
najlepšie čo človek môže urobiť, aj keď nevie
aký to bude mať koniec. Ale aspoň sa pokúsi
preto niečo urobiť a nechrápať ako „hnilá“
(lenivá) lasica! Kosačka

Raz
som čítala v nejakej knihe istým spôsobom
žartovnú pohotovú odpoveď nevychovanému človeku,
ktorý sa pýtal na ubytovanie v istom
penzióne. Ten človek jednoducho ranil vedúcu
toho penziónu tým, že sa opýtal:
--„Koľko
stojí jedna noc v tom vašom
chlieviku?“
Jej rýchla reakcia a odpoveď znela:
--„Vážený
pane, pre prvé prasa 600 korún a pre každé
ďalšie prasiatko v tej istej izbe
a môžu byť ešte tri, 400 korún. Koľko sa
tých prasiatok nachádza vo vašej
partii?“
Vôbec
nemala strach o to, že stratí zákazníka,
povedala si, mať takéhoto hosťa a jemu
podobných nie je stratou pre môj penzión.
Obdobne
sa tak stalo mojej známej, ktorá pracovala na
recepcii hotela (pracovala na strednom
Slovensku) a jeden nevychovaný človek chcel
byť vtipný a pýtal sa, koľko stojí jedna
noc v ich „bordeli“ a ona mu vtedy
povedala, že pre jednu pobehlicu tisíc korún
a pre jej pasákov raz toľko.
Tento
pán sa na ňu sťažoval a riaditeľ si ju
pozval „na koberec“, ona sa obhájila a aj
svoj hotel, nedovolila mu tak znevažujúco sa
vyjadrovať o ich podniku
a zamestnancoch. Po rozhovore riaditeľ
hotela tomu pánovi oznámil, že už majú všetky
izby obsadené a vzápätí na to volali
účastníci zájazdu a hotel mali plný, boli
to pútnici, ktorí išli na púť k Panne
Márii. Hovorila mi to a vyjadrila
rozhorčenie nad nevhodným a nevkusným
správaním niektorých ľudí a že mu musela
dať „na frak“, „za vyučenou“, aby svoje slová
druhý krát vážil a nedovoľoval si, lebo ju
ranil a hoci potreboval nocľah, znevažoval
ich dobré služby, ktoré poskytujú unaveným ľuďom
na cestách.
Vľúdna
otázka a vľúdna odpoveď, to je správne.
No
i na nevľúdnu otázku je možno odpovedať
vľúdne, odvracia totiž prchkosť iného, no
urážlivé slovo vzbudzuje hnev!
Je
nadčasová myšlienka: „Jemné slová privádzajú
človeka do úžasu, zatiaľ čo slová, ktoré rania,
volajú po odplate, ktorá „uštipne“
nevychovanca.“
Mnohí
ľudia dokážu takto raniť a ešte si aj
namýšľajú, akí sú vtipní! Nie je správne
prehliadať takéto rany a človek si nemá dať
dovoliť, aby sa stal rohožkou – aby si každý do
neho utieral nohy, keď prechádza okolo. Takéto
slová necitlivých ľudí vedia raniť a rania,
volajú po spravodlivej odplate, keď nepoznajú
mieru a slušnosť.
Nie
každý je pohotový a schopný dať okamžitú
odpoveď, ako som uviedla a akú dala moja
známa a obvykle mu v takýchto
prípadoch odpoveď príde na rozum až vtedy, keď
už je neskoro. Nuž ale, nie sme všetci dokonalí
a obvykle i v takýchto prípadoch
musíme pamätať, že každý z nás má nejaké
neukojené túžby, slabosti a samozrejme má
i prednosti.
Ale...
nemali by sme zájsť až tak ďaleko, aby sme sa
stali rohožkou, do ktorej si každý okoloidúci
utrie svoje špinavé nohy -
topánky!
Napísané
29.2.2004 (Máme prestupný rok)
Kosačka

Počujem názory veriacich na Jehovistov,
ako treba pred nimi zatvárať dvere
a vyháňať ich z domu, lebo sa ich
potom nezbavíme a budú dotieravo chodiť na
návštevy každú chvíľu, len aby presvedčili
o pravosti svojej viery. Prišiel ku nám
jeden nemenovaný cébečkár, dobrý človek,
veľmi šikovný, rozhľadený, sčítaný
a inteligentný, ktorý je Jehovista
a rozprával nám o Bohu, Božom
kráľovstve a večnosti. So záujmom som si ho
vypočula počas takmer hodiny a nastal
dialóg. Všimla som si, že rozpráva o tom,
čo nás spája a nie o tom, čo je
rozdielne na takú mieru, že je pre katolíka
neprijateľné. Odchádzal usmiaty a my tiež,
pretože sme hovorili na duchovnú tému
o viere a neviere, Božích zákonoch,
večnom živote a nie živote pred životom,
v živote a po živote, o Láske
a jej posolstve pre všetky generácie
ľudstva atď. Došlo i k tomu,
s čím som nesúhlasila a ani nesúhlasím
a čo je základným kameňom rozdielnosti,
ktorá nie že mi nevyhovuje, ale ktorá je
neprijateľná pre hlboko veriaceho katolíka.
Neoponoval a dodal, citujem:
„Mojim poslaním je šíriť slovo
Božie a nie robiť „nábor“, aby sa ľudia
stali Jehovistami.“
Prišiel ešte zopár krát a keď
zistil, že duchovná sféra nám nie je vzdialená
a sme pevne veriaci katolíci, rozlúčil sa,
poprial nám veľa zdravia a hojnosť Božích
milostí a šiel ďalej. Presvedčila som sa
o tom, že sa kresťania katolíci majú čo
učiť od Jehovistov a nie ich odsudzovať,
zatvárať pred nimi dvere a vyháňať ich od
domu alebo z domu. Sme priveľmi pohodlní na
to, aby sme aj slovami prejavovali svoju pevnú
a hlbokú vieru tak, ako to robia Jehovisti,
aby sme išli do domu nešťastných
a osamelých ľudí, vypočuli si ich trápenia
a pomohli im dobrým slovom, lebo veľa krát
stačí pozorné ucho a dobré slovo, aby sme
človeku pomohli.
Spoznala som cébečkárku, ktorá katolíckej viery prestúpila medzi Jehovistov práve z tohto dôvodu. Bola
nešťastná, mala rakovinu a Jehovisti
k nej chodili, povzbudzovali ju, pomáhali
jej aj v domácnosti s drobnými
nákupmi, ženy aj oprali a ožehlili šaty,
povysávali a pritom hovorili o Bohu
a večnosti. Katolíci sa len spoza plota
prizerali, ani sa len neopýtali, či niečo
nepotrebuje, či jej niečo nechýba, či ju niečo
bolí len preto, aby náhodou neboli odmietnutí...
chodila do nemocnice, kde jej zmierňovali síce
bolesti tela, ale jej duša trpela prázdnom,
ľahostajnosťou, ničotou a bola na pochybách
v ťažkom utrpení a bolesti. Tak sa
stalo, že vystúpila zo spoločenstva málo
všímavých a ľahostajných katolíkov
a vstúpila medzi Jehovistov, ktorí stáli
pri nej aj v poslednej chvíli jej života,
kedy odmietla, aby jej dali krv v nemocnici
a chcela zomrieť prirodzenou smrťou, aj keď
v bolestiach. Celoživotná katolíčka dva
roky pred smrťou zomrela ako
jehovistka.
Zamyslela som sa nad týmto prípadom
a dospela k záveru, že sa máme čo učiť
od Jehovistov, ktorí stáli pri sestre
a neprizerali sa so založenými rukami.
Vieme koľko takto biednych trpiacich ľudí
máme v našej blízkosti?
Opýtali sme sa susedov, letmo známych,
ktorých pravidelne stretávame a ani nevieme
ich meno, ako sa cítia, či im niečo chýba, či
niečo potrebujú, o čom rozmýšľajú a čo
ich bolí alebo trápi?
Ideme k ľuďom hovoriť o Slove
Božom s dôverou v Božiu pomoc
a prijmeme aj ono „vyhadzovanie“, vyháňanie
spred dverí suseda, známeho?
Sme schopní a ochotní obetovať svoj
čas tomu, aby sme si vypočuli trpiacich,
povedali im o dobrom Pánu Bohu, povzbudili
ich a poprípade im poradili v ich
ťažkostiach a keď my nemôžeme, dali im
radu, na koho sa môžu obrátiť o pomoc
v ich ťažkom položení?
Ako som mnoho krát počula (pre mňa
povrchných) kresťanov katolíkov, majú tendencie
súdiť a odsudzovať namiesto podať pomocnú
ruku a povzbudzovať trpiacich bez toho, aby
vynaložili úsilie a čas k pomoci.
A keď už nevedia pomôcť, je vhodné
a správne nechať toho človeka ísť svojou
cestou s pomocou Božou a nesúdiť,
neodsudzovať, pretože všetci sme Božími deťmi
a každý má predurčenú svoju cestu
k Bohu. To napríklad jehovisti nerobia,
nesúdia, neodsudzujú, pozorne počúvajú
a hovoria o dobre Pána Boha, nie
o nedostatkoch človeka, pretože nie sme
dokonalí. Navrhujú veriť, že sa všetko
v dobré obráti a ponúkajú
aj svoju pomoc v podobe drobných
prác, keď je človek osamelý a opustený.
Zaiste, nie všetci jehovisti sú takí
a takisto nie všetci kresťania katolíci,
ale stretla som sa s takýmito javmi
a nemožno to obísť bez povšimnutia, je
treba sa nad tým zamyslieť.
Jedna ovečka sa stratila zo stáda
katolíkov a prestúpila k jehovistom
i vďaka ľahostajnosti nás, katolíkov.
Spomenula som si na túto ženu znovu, na
jej bolesť v duši, keď mi rozprávala
o ľahostajnosti a zlobe katolíkov
medzi ktorými žila. Hoci mi povedala, že medzi
tých ľahostajných katolíkov nepatrím, zabolelo
ma srdce. Pomodlila som sa za spásu jej ubolenej
duše i dnes. Zaiste, je smutné, keď človek na
základe fyzických služieb a pozorností od
iných ľudí meria vieru v Boha, pretože
Kristus, Syn Boží bol vo svojej smrti sám
a stal sa nám živým príkladom Lásky, ktorá
nemeria Lásku k Bohu Otcu skutkami
nehodných ľudí, ale Ho miluje pre neho samého.
Takú vieru nezlomí nič a nikto na tomto svete
a človek vie a uvedomuje si aj
v hodine smrti, že nie je sám, ale so
svojím Bohom, aj keď ho všetci ľudia opustili,
odvrátili sa od neho, trápili a ničili ho
alebo boli ľahostajní k jeho utrpeniu.
Ako je to s nami? Vieme dostatočne
jasne čeliť náporu jehovistov znalosťou Biblie?
Máme
obsah Biblie v srdciach tak, aby sme pred
smrťou mohli povedať:
- „Pane, Ježišu Kriste, som Tvoj syn,
idem k Tebe s Tvojim menom na
perách?“
Veríme v Boha Otca takou láskou,
akou v Neho veril Ježiš Kristus?
Slúžime svojím bratom tak, ako slúžil
Kristus a Jeho proroci?
Zamyslime sa nad sebou a svojím
konaním a učme sa aj od Jehovistov
vytrvalosti, hlásaniu Slova Božieho, iďme medzi
slabých a pochybovačov, upevňujme
v nich vieru v Boha vlastnými skutkami
a životmi s láskou k Bohu
a životu večnému. Kosačka
(5.1.2004)

Hovorí sa, že na to, aby sa človek usmial
stačí 14 svalov na tvári a na to, aby sa
človek mračil, treba v tvári napnúť až 72
svalov.
Takže existuje na svete jedna naozaj
užitočná vec a nazýva sa úsmev (14 svalov
na tvári). Úsmev však nikomu neprospeje, keď nie
je darovaný, nie je zadarmo. Keď napneš 14
svalov, prežiariš svet okolo, nič ti neuberie
a veľa dáva svetu, pretože úsmev trvá iba
chvíľku, ale spomienka na úsmev trvá veľmi dlho.
Poznáme škodoradostné úžgrny, zlomyseľné úškľabky,
pomstychtivé úsmevy, silené rehoty na ulici
medzi zranenými dušičkami detí a výrastkov,
posmešné smiechy tzv. „nadradených vodcov
v rodinách, partiách, zamestnaniach“
a pod. To sú zväčša úsmevy ranenej pýchy
zapredanej diablovi.
Poznáme však úsmevy úprimné, láskavé,
povzbudivé, mierumilovné, súcitné, šťastné,
radostné, odovzdané a láskou prežiarené
úsmevy na život a pre život (pozrite
sa na rehoľné sestry či postihnuté deti, aké
majú radostné úsmevy na život a pre život).
Úsmev si nemôžeme kúpiť, nemôžeme ho
ukradnúť, ani si ho od nikoho vyžobrať či
požičať. Úsmev získava priateľov, upevňuje
v človeku dobrú vôľu, stáva sa šťastím pre
rodinu, bohatstvom pre kolegov
a nadriadených v práci, krásnym
prírodným liekom proti trápeniu pre nešťastných
a mrzutých ľudí, jasným slnečným svitom
pre z ľudí a života znechutených
ľudí... úsmev je zázračným darom Boha
v človeku.
Nikto nepotrebuje úsmev viac ako človek,
ktorý nemá úsmev na rozdávanie, človek unavený,
otrávený, zronený, vyčerpaný prácou
a starosťami, tak mu ho daruj, keď on
nevládze.
Ustarostená, nahnevaná, nešťastná
priateľka mi povedala: „Je mi na skapanie,
manžel sa opil, deti v škole dostali
poznámky za vyrušovanie, matka ma komandovala
ako malé decko, brat mi prišiel vynadať zato, že
som si od neho pýtala svoju miešačku na betón,
nevedel mi ju vrátiť za pol roka... mala
napnutých 72 svalov. Usmiala som sa na ňu,
ukázala na slnko a povedala: Počúvaj,
spieva to stehlík alebo čvrlikoce žltochvost?
Chtiac – nechtiac zostala ticho a počúvala, dívala
sa smerom, kde som jej ukázala a naozaj tam
spieval malý pestrofarebný stehlík, čo je
vzácnosťou, pretože ich je u nás čím ďalej
tým menej. Po chvíli ticha som ju s úsmevom
pozvala ďalej do domu, uvarila kávu a keď
sa uvoľnila, hnev bol preč, už kľudne hovorila
o svojich ťažkostiach a odchádzala
odomňa s úsmevom
na tvári. Určite poznáte takéto a podobné
situácie.
Úsmev je možné darovať komukoľvek na
zastávke autobusu, v obchode,
u lekára, v kancelárii či na stavbe,
na ulici, všade kde sa hýbu ľudia
s namosúrenými a vážnymi tvárami. Nič
nestojí a veľa dáva každému, na koho sa
s láskou k životu usmejete.
Keď
máte ťažké situácie a je vám na nič, skúste
si dať pred seba zrkadlo, zahľadieť sa na svoj
obraz v ňom a usmejte sa. Uvidíte ten
zázrak, ktorý sa stane, keď sa usmejete, aká
bude vaša tvár prežiarená, ako sa vám vyhladia
vrásky, aký pokoj sa vám na tvári rozhostí
v tej malej prchavej chvíľke a stále
to budete vy, stále to bude vaša tvár, ibaže
s darom Boha v nej. Myslite na to, že
je oveľa lepšie namáhať 14 svalov v tvári
ako tých 72 a v tých 14 svaloch je
ukryté tajomstvo vašej dobej vôle z vôle
Božej rozdávať úsmev okolitému svetu.
Kosačka


Moja
stará matka Anna (na foto) mala vo zvyku hovoriť
jednu vetu, keď nastali ťažkosti v rodine
a v dedine, reagovala tak
v každej, i tej najobyčajnejšej
a azda najnemožnejšej situácii:
-„Teraz
som zvedavá, ako to náš dobrý Pán Boh vyrieši.“
Stará
mama nenadávala, nepreklínala, nenapomínala,
konala.
Pochopila
som, že moja stará matka dôverovala Bohu, bola
veriaci človek, pretože Boh nikdy a nikoho
nenechá, aby zápasil sám s ťažkosťami,
problémami a zlom. On nás pozoruje, sleduje
svojím pozorným okom a dobre vie, kde sa
práve nachádzame, v akom stave tela
a ducha sme, aká je naša ubolená duša. On
nás vedie za ruku, povzbudzuje nás
v utrpeniach, keď mu prejavujeme svoju
oddanú dôveru a veríme v silu Jeho
Lásky tak, ako vždy dôverovala a verila
moja jednoduchá dedinská ženička (vždy oblečená
v ľudovom kroji), stará matka Aninka (tak som ju v duchu
volala).
Nemôžeme
zo všetkého čo sa nám stane obviňovať Pána Boha.
Boh dá dobrý pozor na to, aby zo všetkého čo
robí na tejto zemi, mali najväčší úžitok Jeho
ovečky, teda Jeho veriace deti. Niekedy náš Pán
Boh odpovedá na osobné modlitby úplne opačne,
iným spôsobom, ako by sme chceli. Ťažko sa tomu
verí, ale je to tak. Hovorí o tom i osobná
modlitba:

Pane,
nedosiahla som to, čo som chcela, štúdium
filozofie a následnú prácu v tomto
smere, ale Ty si splnil túžbu môjho srdca,
požehnal si ma manželstvom.
Pane,
nestalo sa to, čo som chcela, uplatniť sa
v spoločnosti ľudí a byť najlepšou
v profesii, ktorá bola najbližšia mojej
povahe – učiť filozofiu, ale Ty si splnil moju
skrytú túžbu, požehnal si ma tromi synmi
o ktorých som Ťa veľmi prosila
v najhlbšom vnútri svojej
duše.
Pane,
nemám tituly pred menom a za menom, ako som
chcela, ale Ty si ma požehnal darom slova, aby
som mohla vyjadriť čo vnímam, cítim, prežívam
a nad čím rozmýšľam.
Pane,
nedostala som to, čo som chcela, uznanie
v spoločenstve ľudí a rešpekt, ale Ty
si splnil najsilnejšiu túžbu môjho srdca,
požehnal si ma úplnou rodinou, v ktorej som
mohla vychovať z našich synov schopných,
dobrých a láskavých ľudí.
Pane,
nezískala som majetok, aby som nemusela žiť
v biede, ale Ty si splnil moju
najskrytejšiu túžbu, požehnal si ma domovom,
ktorý som vytvorila našim synom v novom
dome so záhradkou.
Pane,
nesplnilo sa to, čo som chcela, cestovanie
a spoznávanie iných kultúr, ale Ty, Pane,
si mi dal spoznať pravé hodnoty bytia na
zemi.
Pane,
neurobila som to, čo som chcela, pomstiť sa za
krivdy, ktoré boli na mne a mojich rodičoch
páchané, ale Ty, Pane, si ma požehnal svojou
milosťou a dal si mi dar darov, schopnosť
milovať Ťa a cez Teba všetkých blížnych bez
rozdielu.
Pane,
prosím Ťa, pomáhaj mi, aby som uniesla svoj
vlastný život a zodpovednosť, ktorá leží na
mojich pleciach.
Pane,
dopusť, aby som prijala všetko čo mi
každodennosť prináša a aby som každé ráno
mohla povedať: -„Pane môj, som Tvoja nehodná
dcéra túžiaca spočinúť pri Tvojich nohách
s Tvojim menom na perách.“ Pane, Ty si
povedal: „... a viera ťa uzdravila.“ Pane,
nech sa stane vôľa Tvoja.
Amen.
(Kiežby
každý človek na tejto zemi prekonal sám seba
a dokázal mať svoju osobnú intímnu modlitbu
k nášmu dobrému Pánu Bohu, ktorá sa stáva
vzpruhou ducha.). Kosačka

„Ľudia žijú láskou: láska k sebe je
počiatkom smrti, láska k Bohu a k ľuďom je
počiatkom života." (L. N.Tolstoj)

UVOD:
Ľudia
prichádzajú do našich životov pre nejaký dôvod,
na určitý čas alebo na celý život. Keď ich
budeme vedieť rozlišovať, tak budeme vedieť, čo
treba pre nich urobiť.
DÔVOD
Keď
je niekto v našom živote pre nejaký dôvod, tak
je to vlastne vyjadrenie našej potreby. Prišli,
aby nám pomohli vyriešiť nejaký problém, prišli
nám poradiť a podporiť nás po fyzickej, emočnej
alebo duševnej stránke. Môže sa nám zdať, ako
keby nám ich poslalo samo nebo a ono to fakt
urobilo.
Sú
tu preto, že my potrebujeme, aby tu boli. No
neskôr, keď už sa náš problém vyriešil alebo
prišiel ten čas nechať zvyšok problému na nás
samých, tak táto osoba spraví alebo povie niečo,
čo ukončí náš vzájomný vzťah. Niekedy tieto
osoby zomrú. Niekedy proste odídu. Čo si musíme
uvedomiť je, že náš problém bol vyriešený, naša
potreba uspokojená, a teda ich práca v našom
živote je ukončená. Naša modlitba bola
vyslyšaná, no teraz už musíme vstať a ísť sami
bez ich pomoci.
OBDOBIE
Niektorí
ľudia sú v našich životoch na určité obdobie.
Naša cesta životom nám ich poslala na určíte
obdobie. Väčšinou sa navzájom od seba niečo
naučíme, zažijeme niečo super, dobre sa
zasmejeme, naučíme sa pomáhať si... Väčšinou nás
títo ľudia naučia niečo, čo sme nevedeli alebo
nás primäju vyskúšať
niečo, čo sme ešte v živote nerobili. Zvyčajne s
nimi zažijeme veľa zábavy, no je to len na
určité obdobie.
CELÝ ŽIVOT
Celoživotné
vzťahy nám dávajú celoživotné lekcie. Musíme
týmito lekciami postupne prechádzať a budovať
nimi tento vzťah, aby mal dobre
základy.
Dôležité
je učiť sa z týchto lekcii, milovať túto osobu a
uvádzať do praxe to, čo sme sa naučili vo
všetkých ostatných našich vzťahoch, vo všetkých
oblastiach nášho života. Je smutné, že láska je
slepá, ale priateľstvo nie je. Priateľstvo
je jasnovidec.
Ďakujem
Ti za to, že si súčasťou môjho života bez ohľadu
na to, či si dôvod, obdobie alebo celý
život.
Uctievame
Ťa, Otče. Prichádzame, pretože poznáme svoju
núdzu.
Prosíme
Ťa o prítomnosť a pomoc Ducha Svätého. Zvolili
sme si milosrdenstvo namiesto
odsúdenia.
Chceme
obdarovať odpustením tých, ktorí nás zranili a
ktorí si to nezaslúžia.
Chceme
poraziť diabla a odoprieť mu legálne právo
zraniť nás.
Otče,
chcem odpustiť tým, ktorí ma hlboko zranili a
zhrešili proti mne.
Odpúšťam
svojej matke. Odpúšťam svojmu otcovi.
Odpúšťam... a každému, kto proti mne zhrešil.
Dávam im dar bezvýhradného odpustenia, bez
akýchkoľvek podmienok. Nič mi
nedlhujú.
Pane
odpúšťam aj sebe, svoje zlyhania a chyby,
uvoľňujem to všetko.
Pane,
teraz Ti chcem vyznať svoje
hriechy.
< V
horkosti a hneve som súdil/a tých, ktorých som
menoval/a.
Chcem
byť slobodný/á. Odpusť mi Otče, že som si
nectil/a svojich rodičov,
priateľov.
Odpusť
mi, že som sa stal/a súčasťou problému namiesto
jeho riešenia. Bola to moja pýcha, ktorá si
žiadala spravodlivosť.
Pane,
chcem byť slobodný/á. Chcem zlomiť nepriateľovo
právo na môj život. Ježišov kríž, kladiem medzi
svoje srdce a všetko, čo som musel/a žať kvôli
zákonu sejby a žatvy. Dovoľujem Ti Duchu Svätý
pripomínať mi konkrétne veci, aby som ich
mohol/a odpustiť a urobiť s nich pokánie,
pretože som uprednostnil/a milosrdenstvo pred
odsúdením.
Vytrhávam
zo srdca všetky tie dlžoby a kladiem ich pod
kríž.
Vyznávam,
že Tvoja milosť je pre mňa
dosť.
Čokoľvek
rozväzujem na zemi je rozviazané aj na nebi a
všetko kladiem do Tvojich rúk.
Dovoľujem Ti Duchu Svätý, aby si
mocne pôsobil v mojom živote v mene Ježišovom.


Otče
náš...
Umělec používá pouze barvy,
které má na
své paletě.
Básník
slova, která nasbíral
na toulkách životem,
hrnčíř hlínu, kterou pečlivě připravil
vlastníma rukama.
Já vám
mohu dát pouze to,
co jsem získala sledováním
TV seriálů.
( http://www.dobrejitro.cz/ )
Pozrite si informácie
na: http://www.dusevnezdravie.sk
Keď
chceš žiť naplnený pokojný
život...:
 http://horni-krupa.evangnet.cz/
http://borova.evangnet.cz/
http://javornik-nad-velickou.evangnet.cz/kazatel.htm
Biblia On-line:
http://www.biblenet.cz/
Nová Bible králická:
http://www.nbk.cz/
Bible
http://bible.mujweb.cz/
http://www.ujd.gov.sk/AMIS/www/ujd.nsf Moje
webové
stránky
Cezmín: http://cezmin.wz.cz
Cezmín : http://cezmin.wz.sk
Vianoce: http://vianocesk.ic.cz Svadba: http://svadbask.unas.cz Bylinky: http://bylinky.czweb.org Čas Vianoc:
http://vianocesk.wz.cz Cintorín:
http://cemetery.zaridi.to
Bábiky: http://svetbabik.czweb.org Jánska noc: http://cbjanskanoc.ic.cz Pani Príroda: http://eufrosyne.wz.cz Veľká noc: http://velkanoc.czweb.org
Slovania: http://slovania.czweb.org/
Gloria
Polo: http://gloriapolo.czweb.org Moji
psíkovia: http://mikinka.czweb.org
Milujem pani P... : http://eufrosyne.wz.cz Veľkonočné sviatky: http://velkanoc.ic.cz Michal Krpelan: http://michalkrpelan.wz.cz
Cezmín ker a alias: http://cezmin.czweb.org Aishwarya Ray z Indie: http://aishwarya.wz.cz Horné Chlebany : http://hornechlebany.unas.cz Rádioamatérstvo :
http://cbrsk-chlebany.euweb.cz/ Múdra ako rádio: http://www.mudraakoradio.euweb.cz CB Fan rádioklub Slovakia-CBRSK Chlebany:
http://cbrsk.euweb.cz
Blog Jánska noc a iné:http://www.cbjanskanoc.webovastranka.sk Webové stránky, ktoré som urobila iným
zdarma Pes Buldog english: http://ruda-etuda.czweb.org Olympionik: http://olympionikholub.ic.cz Sedmičkári: http://rannisedmicka.ic.cz Práva dieťaťa: http://dieta.czweb.org
Späť |
Obnoviť |
Dopredu
by Cezmín Slovakia 2006
http://cezmin.wz.cz
FaxCOPY a.s.
Domkárska 15 Krušovská 40 95501 Topoľčany
Tel./fax.: 038/ 532525 E-mail:
canon_to@faxcopy.sk
Mobil:0903/870170
"Kto
chce, ten aj môže"
http://www.uvtip.sk/slovak/resers.php?start
by Cezmín Slovakia
2006cezmin.wz.sk
|