
Stránky
sú optimalizované pre Microsoft Internet
Explorer 4.0 a viac pri rozlíšení 1024x768
pixelov.
2012

V
Prakovciach sochami proti odpadu, v lese vznikla
galéria
drevorezieb
Z mŕtvych stromov vyrezáva v lese sochy:
Video

Obec Prakovce
http://www.prakovce.sk
Prakovce vo Wikipédii:
TU!
ZŠ a MŠ
Prakovce
Prakovce
mapa
Deti z detského domova „NÁDEJ“, aby potešili
cébečkárov, prispievajú do časopisu JÚNOŠÍK
svojimi kresbičkami s témou CB technika a
cébečkári na portejbloch v horách, pri vode, na
cestách, v domoch, v záhradách a inde.

Kresba: Mladá Šťuka Jaklovce


Na foto: Jitka Prakovce, Dalibor Gáži a Stanko
Červeňák Prakovce. Nafotil: Ondrej Jaklovce

K takejto vzácnej spolupráci ma inšpiroval
cébečkár - člen CBRSK - Ondrej Jaklovce, ktorý
pracuje spolu s manželkou Martou Jaklovce v
uvedenom detskom domove. Kresbičky týchto „CB
anjelikov“ sú osviežením a ozajstná „NÁDEJ“, že
i v budúcnosti bude CB hobby žiť svojim aktívnym
životom. Kresby detí z detského domova budú
vystavené počas jesenného Medzinárodného
rádioamatérskeho stretnutia v Holiciach 2005 v
pavilóne (stánku) Mirky 42 Hradec Králové -
vydavateľky CB novín „Výzva na kanále.“
Do detského domova „NÁDEJ“ v Prakovciach
zaslali cébečkári, milovníci a fandovia CB
financie na pomôcky:
Bukovina 1 Myjava trvalým príkazom z účtu
mesačne po 100,-Sk
Rozálka Horné Chlebany (84 ročná)trvalým
príkazom z účtu mesačne po 100,-Sk
Salamander Horné Chlebany zaslal osobne
zloženkou 100,-Sk,
Na moju adresu zaslali financie v sume
100,-Sk:
Linda Nadlice
Matrix Žilina 100
Luna Bánovce 100,- Sk
Edison Hubina 100,-Sk
Ferdo Rožňava 100, Sk
Jozef Bratislava 100,- Sk
Andy 1 Bratislava 100,-Sk
Tatko Karlo Žilina 100,-Sk
Jozef Sever Martin 100,-Sk
nemenovaná darkyňa 100,-Sk
Marka Zlaté Moravce 100,- Sk
Delta Nové Mesto n./V. 100,-Sk
Mary Horné Chlebany 200,-Sk
Imro Šípok Partizánske 100,- Sk
Imrich Vražba H. Chlebany 100,-Sk
pani Anežka Somorovká Budmerice 100,-Sk
z Českej republiky prispeli:
Jarka Nová Včelnice 100 Čk
Pepa N. Včelnice 100 Čk
Tibor Liberec 100 Čk,
Heňo Přerov 100 Čk
Jan Dobrouč 100
Srdečná vďaka!
KOSAČKA HORNÉ CHLEBANY


Obec Prakovce sa nachádza v juhovýchodnej časti
Spiša v nadmorskej výške 390 m, v strednej časti
Hnileckej doliny pomenovanej po rieke Hnilec,
ktorá preteká celou dolinou. Hnilecká dolina je
súčasťou Slovenského Rudohoria a je aj vstupnou
bránou do Slovenského raja.
Hnilecká dolina bola známa bohatými ložiskami
železnej a medenej rudy. Zo všetkých
železiarskych podnikov sa najviac rozvinula
železiareň v Prakovciach. Železné hámre sa v
obci Prakovce datujú od roku 1586. V roku 1810
bola v Prakovciach postavená vysoká pec.
Prakovské železo bolo v tomto období považované
za najkvalitnejšie a predávalo sa nielen na
Slovensku ale i mimo územia.
V povojnových rokoch boli postavené dve
sídliská: Breziny a sídlisko SNP. Kultúra
dostala dôstojný stánok v podobe Klubu kultúry.
V jeho priestoroch nachádzajú občania obce a
mládež miesto na oddych, rozptýlenie a
možnosťrealizovaťsvoje záujmy.
Priamo z obce je možné spojenie s vodnou nádržou
Ružín a priehradou Dedinky. Z obce vedie
značkovaná turistická cesta na Kojšovskú hoľu.
Podmienky sú pre využitie agroturistiky a
cykloturistiky. V zime pri dostatku snehu je
pri; v obci k dispozícii 200 metrový lyžiarsky
vlek. Pre turistov je možnosť ubytovania v
turistickej ubytovni pri SOU Prakovce. Cena na
osobu a ne Sk 100,-. Kontakt: 053/487 42 96.
Obecný úrad Prakovce: IČO: 329 517
Telefón: 0944/741 10 - Tel. & fax: 0944/742 01 -
starosta,
Poštové smerové číslo: 055 62 PRAKOVCE

Z histórie obce Prakovce
-v Prakovciach bolo v 30. rokoch asi 160 kráv,
ktoré denne produkovali asi 16001 mlieka, čo
bolo na jedného obyvateľa viac ako 2 litre
-v tom čase bolo v obci asi okolo 2000 sliepok,
800 husí, 500 kačíc a asi 200 ošípaných
-keď sa kupovalo niečo nové na oblečenie, či
obutie, tak to bolo vždy na Veľkú Noc alebo
"Oferu"
-do r. 1918 boli súčasťou závodu a to
samostatnou aj okolité bane v Helcmanovciach a v
ďalšom okolí
-v r. 1907 bolo týchto baníkov s uhliarmi asi
150 a že závod spolu s baníkmi a uhliarmi mal
asi 370 zamestnancov
-bol to na tú dobu jeden z najväčších
železiarskych závodov v Uhorsku
-Emil Pučko bol prvým profesionálnym šoférom v
Prakovciach
-jazdil s osobným autom asi od r. 1926 s
riaditeľom Schmidtom a v nedeľu vozil na omšu aj
pána farára Znaka z Gelnice
-dolný Hnilec bol osídlený už v 2. polovici 11.
storočia
-kráľovské mesto Smolník malo už v r. 1787 915
domov, 1350 rodín, a 6050 obyvateľov
-závod v r. 1920 ponúkal 6 typov sekier na drevo
a to pre bane od 1 kg do 2 kg a dĺžky od 170 do
270 mm, v cene od 10,50 Kčs do 15,70 Kčs za kus
-v 24. čísle časopisu "Strojnícky obzor z r.
1938 je veľká reklama závodných výrobkov,
zvlášťpílky na kov "Ajax"
-obchodné zastupiteľstvo závodu sídlilo v Prahe
H. Štěpánska ul. č. 28
-v roku 1868 bolo v obci vykonané prvé pôvodné
katastrálne meranie pozemkov
-v roku 1909 bola prevedená tzv. revízia
katastrov
-prvých 15 rádií v obci sa objavilo v roku 1935,
vlastnili ich iba majetnejší, lebo cena sa
pohybovala od 800-3.000 Kčs
-v roku 1935 sa ľudová škola rozšírila na
4-triednu s asi 90 žiakmi
-28. a 29. sept. v roku 1936 napadlo veľké
množstvo snehu
-12. a 13. nov. 1937 bola v obci veľká povodeň
ako na Hnilci, tak aj na Hrelikovskom a
Gelnickom potoku
-prvá veľká pohroma na prakovské včely prišla na
jar r. 1939 dôvod?: krompašská výroba medi
-našimi najstaršími kolegami v železiarskej
výrobe boli železiarne na Železníku a Hrádku v
gemerskej župe
-priemyselná škola strojnícka v Košiciach
vznikla r. 1872 ako súkromný ústav Jozefa
Szakkayho. Spomínam ju preto, že v 40. a 50.
rokoch študovalo na nej veľa Prakovčanov
-v dávnych časoch chodil do Prakoviec známy
pútnik - "holubek", ktorý nocoval obyčajne pri
kostolnej bráne
-takisto bol veľmi známy návštevník Prakoviec,
ktorého občania nazývali „cvanziheler“
Ali Andráško bol vynikajúcim letcom a neraz nad
Prakovcami predvádzal svoje akrobatické umenie.
Prakovčania hovorili: „Aha, Ali už zase robí
kopýtka!"
Presný dátum založenia obce nevieme, ale
predpokladáme, že to bolo v prvej polovici 14.
storočia. Hovorí o tom aj stará prakovská
povesťo ich založení talianskou princeznou
Praxídou, ktorá tu vtedy so svojim sprievodom
prechádzala.
I keďpovesťje len povesť, vždy má aj nejaké
racionálne jadro. Racionálne jadro má v tom, že
to bolo za vlády Taliana Karola Róberta, že to
bolo za čias, keďhlavným županom Spiša bol
Talian Filip Drugeth, že v roku 1341 komorskými
grófmi v Smolníku boli Taliani Galíciu Géri a
Marinius, že patrónkou kostola v Smolníku bola
sv. Katarína, ktorú uctievali florentskí
minciari, atď.,atď., teda, že talianska
princezná Praxída má účasťpodľa povesti na
založení Prakoviec nieje až také bájne. Teraz
trochu o povesti.
Pozrite sa vôkol seba. Aká krása vás obklopuje.
A aké krásne museli byť tie hory, lesy, háje,
potoky a údolie rieky Hnilca niekedy dávno,
pradávno a aké bohatstvo tie vrchy a doliny v
sebe skrývali. Vtedy, keď po toku Hnilca či už
od Gelnice alebo od Jasova cez Smolník a Mníšek,
prichádzali tu prví osadníci, naši predkovia. A
nadchýnala sa nimi ako stará povesťhovorí aj
talianska princezná Praxída, keď tade so svojim
dvorom prechádzala. Mala možnosť sa oboznámiť s
bohatstvom mesta Gelnice a Smolníka, s
bohatosťou tunajšej prírody a tak sa na kratšiu
dobu zastavila na území dnešných Prakoviec.
Našla tam už malú, ale bezmennú osadu, ktorej
dala meno. Osada sa nachádzala pri ústí potoka
Hrelikov do Hnilca. Vybudovala vraj zariadenia
pre svoj dvor v ústí Hrelikova a tiež na mieste
terajšej kaplnky malý drevený kostolík. Po
určitom čase časť svojho dvora tam nechala,
najmä kupcov, remeselníkov a pár drabantov a
odišla preč. Povesť nehovorí kde odišla a či sa
ešte niekedy vrátila.
Takže Prakovčania, prúdi v nás aj trochu
talianskej krvi, cítime to, či nie?! Ja som sa
po tých talianskych predkoch nikde nedopátral, i
keďniektoré mená na okolí, ako napr. Fabrici,
Fabíni, Fabišik, by tomu napovedali. Poviem však
niečo iné, z bližšej histórie. Starí Prakovčania
sa iste pamätajú na Zelmu Braxatorku. Pamätajú
si ju ako stále nóblestne starú dámu v čiernych
šatách s dáždnikom alebo s paličkou so
striebornou rukoväťou a klobúkom ako sa dôstojne
prechádza po starých Prakovciach. Pamätníci
tvrdili, že je to vraj posledný potomok
princezny Praxídy. Bolo by to krásne, keby to
bola pravda. Povesťhovorí, že meno Prakovciam
dala princezná Praxída. Historicky používané
mená Prakoviec boli za tú dlhú dobu tieto:
Prakenvilla, Prakenfalu, Prakfalva, Prakendorf.
Nech je to už ako chce, mne sa viac pozdáva
názov Prakoviec, odvodený od nášho prapredka -
Prakováča!
Ak už toľko hovoríme o Praxídach, Braxatorkách,
tak ešte jedna krásna báj. Praxithea, dcéra
athénskeho kráľa Erechtea, zachrankyňa Athén.
Pythia vyveštila, že Athény vyhrajú vojnu iba
tak, ak kráľ obetuje jedinú dcéru. Táto
vystúpila na oltár a dobrovoľne obetovala život.
Dosiahla tak víťazstvo athénskych zbraní a
žiarivý príklad vlasteneckej lásky i
nesmrteľnosti svojho mena. Však je to krásna
povesť, Prakovčania!
Roku 1805 bola v Prakovciach postavená vysoká
pec - Huta Ľudmila, pomenovaná podľa Ľudmily
Lazanskej, manželky grófa Štefana Csakyho.
Sídlila na mieste terajšej náraďovne a bola v
prevádzke až do roku 1918. Slovenské pece s
hámrami postupne v hrelikovskej a gelnickej
doline zanikali a závod sa začal budovaťa
rozširovaťv terajších priestoroch, tzv. horná
časť závodu a vo valcwerku, tzv. dolná časť
závodu. V hornej časti závodu bola sústredená
výroba železa, zlievanie a mechanická dielňa a v
dolnej časti závodu hámre a valcovňa.
Teda viac ako 450 rokov, najprv pohyblivé piecky
a ručné kladivá a potom slovenské pece s hámrami
na vodný pohon tvorili základ výroby a
spracovania železa v Prakovciach. 25 generácií
našich predkov žilo a pracovalo bez väčších
zmien a vplyvov v hrelikovskej a gelnickej
doline za Čurinkou. Baníci, kováči, povozníci,
uhliari a neskôr aj zlievačstvo. Tu prežívali
svoje všedné, ale aj radostné dni. Pomaly ale
iste aj s ťažkosťami sa lúčili so stáročnou
technológiou a zvyklosťami a museli sa začať
učiťa zvykať si na moderný spôsob továrenskej
výroby a aj na zmenený spôsob života.
Z dávnej i menej dávnej histórie obce nie sú nám
mená známe. Ale ani po r. 1900 nie sú záznamy
vždy úplné. Osoby, ktoré túto činnosť v obci
riadili, sú a aj boli doteraz viac menej
zabudnutí. Pokúsme sa aspoň takto si na nich
spomenúť.
Riaditelia školy
Hiszem 1890 -1918
Kovalčík 1919-1940
Ragan 1940 -1946
Loja 1946-1955
Uličný 1956 -1959
Matúš 1959-1991
Sovová 1991-
Učňovské školstvo
Viliam Vaľko 1893 - 1896 v Gelnici
Vojtech Sztankay 1896 - 1912 v Gelnici
Groža 1925 - 1948 v Gelnici
Huth Anton 1949 - 1952 v Prakovciach
Čollák Štefan 1952 - 1965 v Prakovciach
Grega Štefan 1965 v Prakovciach
Predstavitelia obce - richtári
Andráško Štefan1923-1932
Puškár Ján 1932-1938
Leško Jozef 1938-1941
Kohan Štefan 1941 -1944
EližerJán 1945-1946
Grega Gustáv 1947 -1951
Džudza Štefan 1951 -1956
Leško František 1956 -1963
Hiszem, Kovalčík, Pindroch Jakub, Žoldák Ján,
Filipko, MazúrJán, Andráško František, Andráško
AU, Daňko Emil, Dupľák Václav, Kmeť, Filipková
Oľga, Ňachaj, Kašický Š., Timkovič M.


K miléniu uhorského štátu bola postavená na tú
dobu moderná ľudová škola, ktorá stojí dodnes.
Žiaľbohu, že je v nej dnes už iba nevkusná
krčma. Boli v nej odchované celé generácie
Prakovčanov. Nezaslúži si to, ani odchovanci,
ani vy, milí rodáci!
Dovtedy sa Prakovčania učili v starej škole,
ktorá takisto dodnes stojí. Je to bývalý konzum
"Poliak", potom tam bol Kľuknavský a dnes sklad
minerálok. Škôlka v tej dobe bola v Hisemovom
dome, dnes Zelovoc. Hutňari zasa v tej dobe
chodili do školy a "ovody" na Hutnom, v dome
účtovníka - buchhaltera Albersa, kde ich učila
jeho dcéra Irma. Dom dodnes na Hutnom stojí.
Prvý za mostom smerom na Gelnicu.
Prvý známy učiteľ a aj správca školy v
Prakovciach bol Jozef HISZEM.
Starý Prakovčania sa na neho ešte pamätajú.
Odišiel do dôchodku roku 1918. Naši otcovia a
dedovia ho spomínali ako prísneho, ale dobrého a
spravodlivého človeka. Bol veľkým milovníkom
prírody, poľovník, ovocinár a prvý organizátor
kultúry v obci. Je pochovaný v hornej časti
miestneho cintorína. Zastavte sa niekedy pri
jeho hrobe a vzdajte mu úctu a spomienku.
Učiteľoval a správcoval na tunajšej škole skoro
40 rokov.
Vieme, že do r. 1918 školu ukončilo 1449
absolventov denného štúdia a 1004 ukončilo školu
vo forme večerných kurzov. V roku 1907 bola
napr. takáto skladba učňov v závode:
11 zlievačov, 3 modelári, a 10 zámočníkov,
celkom teda 24 učňov.
Cieľom spomínanej školy v Gelnici bolo pripraviť
popredných remeselníkov a technikov pre prácu v
železiarskom priemysle na Spiši a zvlášťpodporiť
priemysel a remeslá v údolí Hnilca. Škola bola
trojročná, neskoršie štvorročná s vyučovacím
jazykom maďarským. Bola na tu dobu veľmi dobre
vybavená, mala okrem troch učební aj ubytovaciu
a stravovaciu časťa dobre vybavené dielne:
zlieváreň, kováreň, zámočnícka a kovoobrábacia.
Prvým riaditeľom školy bol Viliam Valko, po ňom
Vojtech Szatankay a vedúcim dielní bol Alexander
Dirner. Učili na nej títo učitelia: Ambruz
Florián, Ján Nikl, Július Hanzely a Štefan
Longauer. Škoda ale, že táto škola v roku 1918
zanikla. Zlúčila sa so Štátnou vyššou
priemyselnou školou v Košiciach. Nezanikla však
natrvalo, pretože jej skúsenosti, poznatky boli
prevzaté po roku 1920 novou Učňovskou školou pri
ľudovej škole v Gelnici. Túto učňovskú školu,
ktorá viac-menej existovala skoro 30 rokov
navštevovala celá plejáda ešte teraz žijúcich
prakovských strojárov. 5 dní v týždni boli na
výrobnej praxi v závode a 6. deň na teóriu v
Gelnici.
Určite dobre známy je mnohým dlhoročný riaditeľ
tejto školy p. Grožo, takže aj jemu môžeme
poďakovať za výchovu celých generácií strojárov
v závode. Spomeňme si na neho niekedy. Koncom
40. rokov boli v Prakovciach položené základy
pre vybudovanie moderného učňovského školstva,
na ktorého budovaní mali veľký podiel Anton Huth,
Štefan Čollák, Štefan Grega a ďalší. Ale to je
už nová história, ktorú už všetci poznáte, takže
už ju netreba pripomínať.
V spojitosti s výchovou a starostlivosťou o
učňovskú mládež chcel by som pripomenúť, ako sa
vtedy starala spoločnosť o siroty. V 20.-tych
rokoch to bol pálčivý problém a určite odlišný
od výchovy učňov. Je to však problém vysoko
sociálny a morálny.
Mám pred sebou oficiálny zoznam prakovských
sirôt z roku 1919. Je na ňom 58 mien, čo je na
vtedajší počet obyvateľov veľmi vysoké číslo.
Podľa vtedy platných zákonov musela mať každá
sirota - poručenec svojho poručiteľa alebo
opatrovníka. Poručenec sa staval dospelým až v
21. roku svojho života a žena ak sa vydala.
Poručníkom musel byť v prvom rade manžel, potom
starí rodičia a príbuzenstvo. Keby z rodiny
nebolo nikoho, menuje poručníka Poručenský úrad.
Poručník mal stanovené práva a povinnosti voči
poručencovi, ktoré musel dodržiavať. Tieto práva
a povinnosti mali nahradzovaťsirote otca, aby
táto nebola ponižovaná, okrádaná alebo inak
zneužívaná.
Poručníctvo kontroloval obecný tútor, ako aj
Poručenský úrad. Obecným tútorom bol v tej dobe
Štefan Urban, ktorý bol súčasne aj kostolníkom.
V už spomínanom zozname bolo 58 mien vo veku od
1. roku do 21. rokov.
Z toho bolo 40 detí do veku 15 rokov. Z
celkového počtu bolo 22 dievčat a 36 chlapcov.
Nachádzali sa v 26 rodinách a 6 z nich bolo
nemanželských.
Vcelku išlo o zdravých ľudí, iba traja z nich sú
uvádzaní ako chorí.
39 z nich malo matku alebo príbuzných a len u
jedného hradila výdavky, spojené s výchovou,
obec - gmina.
U tých nad 15 rokov 18 ich pracovalo v závode
ako rôzni vyučení remeselníci a traja slúžili u
povozníkov.
Na pomerne veľký počet sirôt mala vplyv iste aj
prvá svetová vojna. Táto, okrem iných škôd,
napáchala aj škody sociálne a urobila ťažký
život mnohým rodinám a najmä deťom v
Prakovciach.
Poručníctvo bolo len slabou útechou v živote
týchto mladých ľudí. V ďalších rokoch počet
sirôt postupne klesal.
.
Bukovina 1 Myjava
O tom, ako cébečkári zachraňujú životy a zdravie
ľudí prostredníctvom CB rádiostaníc sme už v
časopise Júnošík viac krát písali. Mustafa Bytča
robí uvedenú záslužnú činnosť dlhé roky a po
autohaváriách zachránil množstvu ľudí život a
zdravie. O tom, že cébečkári majú možnosť
pomáhať ľuďom aj inak som sa dozvedela od
Bukoviny 1 Myjava.
„Čo ste jednému z mojich maličkých urobili,
mne ste urobili.“
Žijeme v spoločnosti, ktorej základným článkom
je rodina. I v spoločenstve užívateľov CB pásma
zvykneme hovoriť o veľkej CB rodine. Cébečkári
si vo svojej veľkej CB rodine navzájom vymieňajú
skúsenosti a poznatky, odovzdávajú si svoje
vedomosti, obohacujú sa prežívaním a hovorením i
písaním o tom, ako vnímajú, vidia, cítia a chápu
vzťahy k životu, vesmíru a človeka k človeku.
Takto si vzájomne rozširujú obzory ducha. Vo
veľkej CB rodine si cébečkári navzájom pomáhajú
psychicky napríklad: prejavmi spoluúčasti pri
rôznych príležitostiach i tragédiách,
povzbudzovaním, keď sa niekomu nedarí a má
ťažkosti s problémami, prejavmi tolerancie pri
inakosti názorov, pováh a charakterov,
zhovievavosti pri rôznych nedostatkoch,
láskavosti a trpezlivosti v čase núdze
niektorého z nás. Takisto si pomáhajú hmotne ako
napríklad: zapožičanie alebo darovanie CB
techniky núdznym, „potrebným“ - tým, ktorí
nemajú prostriedky na získanie CB techniky (ale
i iných vecí). A napokon si pomáhajú i finančne
v prípade nešťastia, kedy urobia zbierku peňazí
napríklad pri požiari, úmrtí cébečkára, aby
pomohli vdove so sirotami a podobne.
U väčšiny z nás je zakorenená nedôvera k
zasielaniu peňazí na účty organizácií, nadácií a
iných verejných inštitúcií. Niet sa čomu
čudovať, pretože sa dokázali mnohé podvody a
peniaze sa nedostali tomu, komu boli darcom
určené a neboli použité na to, na čo ich darca
určil. Na základe uvedenej nedôvery mnohí z nás
nepošlú peniaze trpiacim ľuďom, deťom - sirotám,
hoci by radi pomohli. Od viacerých som počula
názor: „Aj by som podporil a poslal peniaze
deťom do Domova, ale nemám istotu, že za tie
peniaze naozaj budú kúpené pastelky, pomôcky do
školy a knihy s hračkami.“
Bukovina 1 Myjava sa rozhodol rozmeniť veľké na
drobné v podobe „adoptovania dieťaťa na diaľku“
z detského domova Nádej v Prakovciach.
Nejedná sa o klasickú adopciu dieťaťa, ale ide o
ukladanie financií (sto korún mesačne do veku 18
rokov dieťaťa) na vkladnú knižku konkrétnemu
dieťaťu z uvedeného Detského domova. Nie je to
veľká suma peňazí, no dieťaťu pri odchode z
domova môže pomôcť prekonať začiatok pobytu mimo
domova, keď bude v núdzi.
Obrátila som sa na Bukovinu 1 Myjava, vl.m.
Július Kollár, s otázkou, čo ho viedlo a ako
postupoval pri vybavovaní „adopcie na diaľku.“
Čo Ťa viedlo k tomu, aby si sa rozhodol k
tomuto bohumilému skutku?
Prečítal som si v časopise Júnošík oznam o
deťoch z Detského domova Nádej v Prakovciach a
pomyslel som si, ako málo stačí k tomu, aby
človek urobil niečo dobré inému človeku a
nestojí to veľa, iba si každý mesiac odpustiť
jedny cigarety Mallborky a poldeci koňaku. Ako
sa ľudovo hovorí: „Babka k babce a budú kapce“,
každý mesiac sto korún a za 8 - 10 rokov je to 9
600 - 12 tisíc korún plus úroky. Mladému človeku
z Detského domova je to aspoň niečo pre
začiatok, čo mu môže pomôcť zaradiťsa do
spoločnosti a ja kvôli tomu v núdzi nebudem, keď
opustenému dieťaťu nezištne odložím na vkladnú
knižku sto korún. Takto mám istotu, že peniaze
dostane konkrétny človek a aj tomuto konkrétnemu
človeku poslúžia v čase núdze.
Ako iste vieš, v detskom domove v Prakovciach
sú detičky mentálne postihnuté a po odchode z
Domova budú buď naplno invalidné alebo poloviční
invalidi. To znamená, že i naďalej budú odkázané
na pomoc. U mnohých to môžu byť znovu ich
zákonní biologickí rodičia, čím sa dostanú späť
do prostredia z ktorého boli odobraté. Ako si
riešil tento fakt?
Jednoducho. Konkrétnemu dieťaťu budem ukladať na
vkladnú knižku peniaze a keď bude mať 18 rokov,
osobne mu ich odovzdám. Dá sa to aj právne
vyriešiť a to plnou mocou zákonným zástupcom
dieťaťa - sú a budú nimi konkrétne pán riaditeľ
Detského domova Nádej s ďalšou zamestnankyňou.
Pokiaľ dieťa po dosiahnutí plnoletosti, teda
veku 18 rokov, bude nutne potrebovať niečo
zakúpiť, oni musia dať k tomu súhlas a aj svoj
overený podpis. S peniazmi nemôžu disponovať
rodičia detí a ani nik iný, iba dieťa a jeho
poverený (i mnou) zákonný zástupca. Takže právne
sa to dá vybaviť tak a na financie na vkladnej
knižke - uložené na meno dieťaťa - nemá nárok v
prípadnej smrti darcu ani jeho rodina.
Ide však o to, že pri ukladaní finančnej čiastky
sto korún mesačne by pomerne veľkú časť pohltila
administratíva, preto som sa rozhodol šetriť mu
peniaze doma (ľudovo sa tomu hovorí „pchanie
peňazí do pančuchy!) a ako som už uviedol, vo
veku jeho 18 rokov mu peniaze dám na vkladnú
knižku a tú mu odovzdám s plnou mocou pre jeho
zákonných zástupcov, teda pána riaditeľa domova
a ďalšieho zákonného zástupcu.
Je tu však háčik v tom, že v prípade mojej
(nečakanej) smrti majú právo na tieto financie
moji potomkovia a bude záležať od nich, či takto
ušetrené peniaze odovzdajú tomu, komu som ich
odkladal. Preto je vhodné o tomto počine
informovať svoju rodinu a požiadať ich o to, aby
po mojej smrti odovzdali peniaze tomu, komu boli
určené. V tomto je nevýhoda šetrenia peňazí bez
oficiálnych právnych úkonov s právnymi
zástupcami dieťaťa. To však vyplýva z faktu, že
ukladám nízku sumu peňazí a z toho mála
sporiteľni nemienim mesačne platiť
administratívne úkony.
Indiskrétna otázka. Chceš dieťa, ktorému
budeš ukladať peniaze na vkladnú knižku, aj
osobne poznať a skontaktovať sa s ním?
Isteže chcem, pokiaľ mi to podmienky dovolia. Na
meniny či narodeniny, takisto na Vianoce mu
zakúpim i nejaké sladkosti a darčeky, aby sa mal
na čo a z čoho tešiť, aby mal pocit, že na neho
niekto myslí, aj keď ho zatiaľ osobne nepozná.
Myslíš si, že u nás je dosť takých ľudí,
ktorí by si „adoptoval dieťa na diaľku“ a
ukladali by mu financie na vkladnú knižku tak,
ako si sa ty rozhodol urobiť?
Myslím si že sú, len mnohí nemajú znalosť a
nevedia ako na to, aby mohli pomôcť opusteným a
inak postihnutým deťom. Bežné je v praxi
posielanie financií na účty nadácií a
organizácií tretieho sektora na pomoc deťom v
núdzi, v masovokomunikačných prostriedkoch často
propagovaných. Ale mnohí nemajú dôveru v tieto
inštitúcie a tak nepošlú.
Už si počul niečo o adopcii detí na diaľku,
teda zo zahraničia?
Vo svete i u nás sú známe „adopcie detí na
diaľku“ zo zahraničia napr. adopcia detí v
Afrike, Indii a inde, ktorým každý mesiac
posielajú financie v sume 800 Sk, ako určitú
formu rodinných prídavkov.
Forma akú som ja zvolil je skoro tá istá, len
cez bankové kontá neposielam žiadnou inštitúciou
určenú sumu peňazí, ale doma dobrovoľne ukladám
sumu peňazí podľa svojich možností. I tak sa
podieľam svojou trochou na určitej istote pre
možný núdzový stav v budúcnosti dieťaťa, ktorému
peniaze ukladám na vkladnú knižku. Bude to pre
dieťa niečo ako prvá pomoc, keď sa bude
začleňovať do spoločnosti, poprípade základ na
zdravotné pomôcky, lieky a podobne.
Všeobecne sa hovorí o krokoch na zrušenie
Detských domovov, aby boli deti dávané do rodín,
ktoré budú na ich prijatie a výchovu fundovane
pripravené. Čo si myslíš o tomto pláne do
budúcnosti?
Detské domovy plnili svoju funkciu dlhé roky a
nie je vonkoncom správne vyjadrovať sa o
Detských domovoch ako o niečom celkom zlom. V
Detských domovoch je prevažná väčšina detí zo
zlého sociálneho prostredia, rozvrátených rodín,
deti o ktoré sa rodičia nestarali alebo ich
týrali, siroty žijúcich nezodpovedných rodičov,
deti z rôznych dôvodov nechcené a opustené. Nie
zrušiť Detské domovy, ale upraviť legislatívu
tak, aby mohli byť po traume v krátkom čase
adoptované v rodinách alebo dané do pestúnskej
rodiny v ktorej už majú svoje deti. Nie do
pestúnskej rodiny, ktorá nemá svoje vlastné deti
a pestúnsku starostlivosť bude považovať za
robotu, teda prácu ako každú inú.
Nebuďme idealisti! V dnešnej dobe sa o biedneho
človeka bez práce málokto postará. Vidíme na
uliciach dosť žobrákov, tak azda nechceme
hľadieť ešte aj na potĺkajúce sa opustené deti.
Keď sa zrušia Detské domovy, čo bude s deťmi,
ktoré NIK nechce? Čo sa stane s bezvládnymi na
lôžko pripútanými deťmi? Pochybujem o tom, že by
sa na Slovensku našlo dosť rodín, ktoré by si
zobrali na svoje plecia starostlivosť o
bezvládne mentálne postihnuté deti, keď tisíce
rodín majú starosť o to, aby vôbec prežili.
Ako treba postupoval pri vybavovaní vkladnej
knižky pre dieťa, myslím tým právnu formu?
V prvom rade sa treba skontaktovať s pánom
riaditeľom Detského domova a dohodnúť s ním
právne náležitosti. Vkladnú knižku môže založiť
iba právny zástupca dieťaťa, subjekt - Domov
sociálnych služieb - Detský domov a konkrétna
osoba - riaditeľ a ešte jedna osoba z Domova
sociálnych služieb, teda oprávnené osoby, ktoré
budú, okrem iného, dohliadať i na to, aby boli
financie použité len na veci, ktoré dieťa
potrebuje. Je to aj určitá forma prevencie do
budúcnosti, aby s peniazmi nemanipuloval nik
iný.
Pokiaľ má niekto záujem „adoptovať si dieťa na
diaľku“ a pomôcť mu svojou trochou (sto či
dvesto korún nie je veľa ani na dnešnú dobu a
nebude chýbať v priemernej rodine) do veku
dospelosti, teda dovŕšenia 18 rokov veku
dieťaťa, môže sa obrátiť na Domov sociálnych
služieb telefónne číslo: 053/4874417, kde mu
budú poskytnuté fundované informácie. Žiadam
však, aby telefonovali iba tí, ktorí majú vážny
záujem pomôcť týmto mentálne postihnutým,
vozičkárom, bezvládnym a opusteným deťom o ktoré
spoločenstvo ľudí, bohužiaľ, nejaví taký záujem,
aby ich adoptovali a milovali ich ako svoje
vlastné deti.
Na Slovensku je zvykom raz do roka, teda
počas Vianoc - narodenia Ježiška - spomenúť si
na deti v Detských domovoch, zahrnúť ch darčekmi
a gala koncertmi. Prečo si sa rozhodol tak, ako
si sa rozhodol?
Forma akú som zvolil poskytuje možnosť(každému z
nás) urobiť skutok milosrdenstva tým, že si na
dieťa spomenieme každý mesiac, keď mu odkladáme
doma alebo pošleme z účtu na vkladnú knižku po
sto či dvesto korún. V čase jeho menín či
narodenín ho pozdravíme pohľadnicou s dobrými
slovami či nejakou maličkosťou alebo cukríkmi
tak, ako pozdravujeme svoje deti a vnúčence.
Nezabúdajme na to, že v Detskom domove v
Prakovciach je veľa detí ťažko zdravotne
postihnutých o ktoré nie je priveľký záujem,
myslím tým o ich adopciu! Adopciou na diaľku
máme možnosť otvoriť svoje srdce a jednému z
trpiacich detí vytvárať Vianoce počas celého
roka a dieťa má k tomu niekoho, kto ho má rád
také, aké je, hoci s ním nie je v každodennom
styku.
„Čo ste jednému z mojich maličkých urobili, mne
ste urobili.“
V tejto vete sa skrýva láska hodná nasledovania.
Bukovina 1 Myjava sa rozhodol konať podľa
svojich možností a dobrotou svojho srdca
obšťastniť jedného človiečika v detskom domove v
Prakovciach, chlapca menom Stanislav ČERVEŇÁK.
Július, ďakujem za rozhovor a prajem ti veľa
zdravia k tomu, aby si potešil a vylúdil šťastný
úsmev na tvári svojho „adoptívneho vnuka.“
(Kosačka)
Po rozhovoroch s rôznymi ľuďmi i s právničkou
som sa rozhodla v rovnakom čase ako pán Július
Kollár - BUKOVINA 1 Myjava - pre uvedenú formu
„adopcie dieťaťa na diaľku.“ Deti „k určitej
forme adopcie“ nám odporúčala pani Marta
Papcúnová, vrchná sestra oddelenia, ktorá
svojich zverencov veľmi dobre pozná. Takisto ako
Bukovina 1 Myjava môžem zo svojho dôchodku
poskytnúť adoptívnej „vnučke“ iba po sto korún
mesačne. Verím však tomu, že sa nájdu ľudia,
ktorí si môžu dovoliť adoptovať dieťa na diaľku
a poskytovať mu financie vo vyššej sume ako to
robím ja a Bukovina 1 Myjava.
Pokiaľ sa nájdu ľudia, ktorí by si adoptovali
dieťa z Domova sociálnych služieb v Prakovciach
s ukladaním vyššej sumy peňazí, odporúčam
vybavenie oficiálnej adopcie na diaľku so
všetkými právnymi úkonmi.
Priatelia cébečkári, mnohí z nás máme možnosť
vybrať si dieťa na adopciu na diaľku i s menšou
sumou peňazí a tak pomôcť konkrétnemu dieťaťu
svojou trochou. Tak málo stačí... poslať
pohľadnicu s darčekom k narodeninám, meninám, na
Vianoce či pri iných príležitostiach a dávať
dieťaťu pocit, že ho má niekto rád pre neho
samého a také, aké je.

Touto formou blahoželám svojej „adoptívnej
vnučke“ EMSE JÓNÁŠOVEJ k narodeninám a želám jej
veľa zdravia, dobrých kamarátov, pekných chvíľ v
škole pri vyučovaní a čo najviac veselých,
úsmevných situácií so spolubývajúcimi. (Babka
Kosačka)

Na foto Emse Prakovce

V živote obce Prakovce bolo už veľa medzníkov,
ktoré sa nezmazateľne zapísali do povedomia jej
občanov. Niektoré z nich znamenali obavy a
strach, iné zase radosť a nádej do budúcna. Deň
20.11.1993 nepatrí síce ani do jednej z týchto
kategórii, pravdou však zostane, že patrí medzi
jeden z najvýznamnejších. Práve v tento deň si
občania obce a spolu s nimi i hostia a rodáci,
ktorých život zavial do rôznych kútov našej
republiky, pripomenuli 625. výročie prvej
písomnej zmienky o obci Prakovce, v ktorej žili
a tvorili ich predkovia, žijú súčasníci, ktorí
urobia všetko preto, aby v nej našli svoj útulný
domov aj ich deti.
Napriek nepriaznivej hospodárskej situácii, v
ktorej sa obec v dôsledku nedoriešenia situácie
okolo podniku ZŤS a viac než 35 %
nezamestnanosťou nachádza, pripravilo Obecné
zastupiteľstvo oslavy jubilea obce čo
najdôstojnejšie. Prispeli k tomu aj podnikatelia
pôsobiaci na území obce, ktorí finančne pomohli
na pokrytie nákladov spojených s oslavami.
Program osláv sa začal o 13.00 hod. prijatím
pozvaných hostí starostom obce pánom Dušanom
Slovinským na pôde Obecného úradu. 0 15.00 hod.
sa v Klube kultúry začalo slávnostné
zhromaždenie občanov pri príležitosti 625.
výročia prvej písomnej zmienky o obci Prakovce.
So slávnostným prejavom sa k prítomným
prihovoril starosta obce. Poukázal na korene
obce, ktoré siahajú do polovice 14.storočia.
Prvá písomnú zmienka o nej pochádza z roku
1368.
Celá jej história je poznamenaná tvrdou prácou.
Spočiatku baníctvom a prácou v okolitých lesoch,
neskôr železiarstvom a hámorníctvom. Život v
obci a jej rozvoj bol vždy nerozlučne spätý s
rozvojom a výrobou v miestnom podniku. To čo
platilo v minulosti sa výrazne prejavilo aj v
súčasnosti. Pokles výroby v miestnom podniku a
následné prepúšťanie z práce výrazne poznačilo
život v jubilujúcej obci a zároveň i v celej
Hnileckej doline, pre ktorú bol podnik ZŤS
Prakovce najväčším, najdôležitejším zdrojom
pracovných príležitostí a zdrojom rozvoja celej
doliny .
Tvár obce i život v nej zaznamenal nebývalé
zmeny v jej prospech najmä od päťdesiatych rokov
tohto storočia. V tom čase šírili kvalitné
výrobky vyrobené v miestnom podniku dobré meno a
fortiel prakovských robotníkov a technikov po
celom svete. Vybudovali sa objekty občianskej
vybavenosti, rozvoj zaznamenali oblasť kultúry,
športu a školstva. Vo všetkých oblastiach
pracovalo množstvo ľudí, ktorí svojím podielom
prispeli k týmto výsledkom. Spomenúť len
niektorých z nich by nebolo správne. Všetkým im
patri za všetko čo pre obec urobili naša
najhlbšia úcta a obdiv.
V tejto súvislosti starosta obce zdôraznil, že
vzťah každého z nás k rodnej hrude, k odkazu
našich predkov, k všetkému a užitočnému čo pre
nás ich nasledovníkov urobili, je aj vzťahom k
našej budúcnosti, k budúcnosti našich detí a
ďalších generácií čo prídu po nás.
V ďalšej časti programu boli uvedené do života
obce je symboly erb, vlajka a pečať, ktoré ju
budú od 20.11.1993 reprezentovať aj navonok.
Svojim stvárnením symbolizujú hlavný druh
pracovných činností všetko čím obec žila, čo
formovalo život našich predkov, a tým i náš
život.
Symboly obce boli po schválené 19.7.1993 v
Heraldickej komisii MV SR a zaevidované v
Heraldickom registri Slovenskej republiky. Záver
oficiálnej časti programu tvoril Kultúrny
program, ktorý pripravili súbory záujmovej
umeleckej činnosti pôsobiace v miestnom Klube
kultúry pod režijným vedením pani Oľgy
Filipkovej. Celý program čerpal z miestnych
tradícií. Predstavili sa v ňom súbor MJF, súbor
Vánok, súbor Prakovčan, ľudová hudba, Dychová
hudba. Vystúpenia sa stretli s nesmiernym
ohlasom a stali sa dôstojným vyvrcholením osláv
625. výročia prvej písomnej zmienky o obci
Prakovce, za čo patrí poďakovanie všetkým, ktorí
program pripravili.
Oslavy v obci sa skončili ľudovou veselicou v
priestoroch Klubu kultúry.
K jubileu pripravilo Obecné zastupiteľstvo aj
vydanie publikácie „Putovanie po starých
Prakovciach“, ktorú napísal rodák z Prakoviec
pán Emil Andraško. V jeho vyznaní je obsiahnuté
to, čo cítili všetci počas osláv:
-„Tu v tomto kraji sa narodili naši predkovia
železiari a s nimi celé pokolenia Prakovčanov.
Tu je náš najkrajší kút na svete, tu je náš
domov. Zveľaďujte a skrášľujte Prakovce, žite
krásne a šťastne.“


Komentár k návrhu erbu, pečate a vlajkyy
Prakovce vznikli v prvej polovici 14. storočia v
rozsiahlom chotári Gelnice - pôvodne ako banícka
osada. V písomných prameňoch sa uvádzajú po
prvýkrát ako „villa Prakonis“ roku 1368. Okolo
roku 1465 sa spolu s Gelnicou a ďalšími
spišskými banskými mestečkami stali majetkom
majiteľov Spišského hradu - Zápoľských. V rokoch
1531-1636 patrili podnikateľskej rodine v
oblasti baníctva a hutníctva - Thurzovcom,
dedičným županom Spišského hradu.
V druhej polovici 16. storočia veľkú časť obce
odkúpil známy odborník v železiarstve Anton
Roll, ktorý tu postavil hámre na výrobu a
spracúvanie železa. Písomne sú hámre doložené v
roku 1586. Vyrábali šable a prilby, známe v
Uhorsku i v zahraničí.
V 17.-19. storočí boli Prakovce poddanskou obcou
Čákiovcov, ktorí nadviazali na tradície výroby
železa..
Od roku 1760 mali v prevádzke železiareň, ktorú
tvorili dve slovenské pece a hámre. Železiareň v
Prakovciach sa postupne stala najvýznamnejším
podnikom svojho druhu v Hnileckej doline.
Zameriavala sa hlavne na výrobu jemných
železných prútov a tyčí, z ktorých sa vyrábal
drôt, ale produkovala aj ďalšie druhy železa.
Najstaršími časťami Prakoviec sú ústie potokov
Hrelikov a Gelnický potok, teda hrelikovská a
gelnická dolina, známa aj teraz pod názvom
Dolina, Hutno a ďalej Curinka. Stopy po
ťažobných jamách železnej rudy a miliarských
štít pre pálenie dreveného uhlia sú ešte aj dnes
pre zasvätených zreteľné. Nachádzajú sa v
prevažnej miere v dolných častiach Hutná a
Doliny. Na Hutne na ľavej a pravej strane
Gelnického potoka a v Doline na oboch častiach
hrelikovského potoka. Vyskytujú sa aj za
Čurinkou, na Barbore a na Vindoch. Zvlášť tento
posledný názov hovorí o slovenskom osídlení
Prakoviec, pretože Windisch je staronemecké
pomenovanie Slovákov. Teda majiteľom tohto
zariadenia musel byť Slovák.
Roku 1810 Štefan Čáki zmodernizoval železiareň
tým, že miesto slovenských pecí postavil vysokú
pec - Hutu Ľudmila. Vyrábala surové železo, pre
hámre, ale odlievali sa pri nej tiež hotové
železiarske výrobky. V roku 1843 k železiarní
pribudla valcovňa, ktorá potom vyrábala kvalitný
železný plech.
V priebehu 19.-20. storočia sa železiareň
viackrát zmodernizovala, zmenila majiteľov, ale
železiarsky podnik funguje v obci ešte aj v
súčasnosti. Obyvatelia obce sa zaoberali v
prevažnej miere hutníctvom železa - baníctvom a
drevorubačstvom v okolitých lesoch.
Poľnohospodárska pôda sa v chotári obce
prakticky nenachádzala.
V 18. storočí tu neexistovala žiadna sedliacka
usadlosť. Hoci obec nebola veľká /v r. 1787 tu
žilo iba 282 obyvateľov v 47 domoch/ mala svojho
richtára a dvoch prísažných. Úradné písomnosti
obce jej predstavitelia do začiatku 19. storočia
overovali iba vlastnými podpismi, nie obecnou
pečaťou. Tá sa vyskytla prvýkrát na písomnosti z
roku 1832 a bola veľmi jednoduchá: jej stred
vypĺňali litery "PD", ktoré možno interpretovať
ako Prakendorf; okolo písmen sa nachádzalo ešte
11 bodiek. Pečať mala priemer 18 mm.
Ďalšiu, už obrazovú pečaťsi dali Prakovce
vyhotoviť roku 1840. V jej poli sa nachádzali
dve skrížené banícke kladivká sprevádzané hore
otvorenou korunou, dole literami "DP" /Dorf
Prakendorf/ a po stranách rozdeleným letopočtom
1840. Tento obsah ešte dopĺňali dve zviazané
ratolesti obklopujúce do kruhu kladivká,
letopočet a písmená. Pečať o priemere 29 mmf sa
používala ešte v 60. rokoch 19. storočia. V 70.
rokoch 19. storočia Prakovce overovali svoje
dokumenty negatívnou pečiatkou s rovnakým
obsahom, aký mala pečať z roku 1840.
Maďarizácia v 80. rokoch 19. storočia priniesla
zmenu aj pri obecnej pečiatke, v ktorej sa
objavil maďarský text: „SZEPES MEGYE BÁNYAI
JÁRÁS PRAKFALU KOZSÉGE“, ktorá sa používala do
začiatku 20. storočia, keď ju vystriedala
pečiatka zhotovená budapeštianskym rytcom I.
Felsenfeldom s textom: „SZEPES VÁRMEGYE
PRAKFALVA KOZSÉG 1906“.
Za základ pre obecný erb je potrebné vziať do
úvahy pečať z roku 1840, ktorá upozorňuje na
jedno zo zamestnaní obyvateľov Prakoviec -
baníctvo. Vzhľadom k tomu, že baníctvo v tejto
obci od 16. storočia iba dopĺňalo hlavné
zamestnanie Prakovčanov - železiarstvo, resp.
hámorníctvo, i na základe požiadaviek súčasných
predstaviteľov Prakoviec, navrhujeme, aby jedno
kladivko v erbe bolo nahradené kliešťami, ktoré
by takto vernejšie symbolizovali hlavný druh
pracovnej činnosti obyvateľov Prakoviec.
Patrocínium miestneho chrámu sa nedá pri tvorbe
obecného erbu využiť, pretože kostol tu bol
postavený iba r. 1900 /patrónom je sv. ľudmila/.
Dovtedy stála v obci iba kaplnka postavená okolo
polovice 19. storočia.
Na zelenom neskorogotickom štíte skrížené
strieborné kladivko a kliešte, hore sprevádzané
zlatou otvorenou korunou a dole dvomi zviazanými
zlatými ratolesťami obklopujúcimi hlavné figúry.
Interpretácia erbu
Skrížené kladivo a kliešte upozorňuje na hlavné
zamestnanie obyvateľov obce od 16. storočia do
súčasnosti /námorníctvo, resp. železiarstvo/.
Otvorená koruna a ratolesti ako sprievodné
figúry plnia odlišovaciu funkciu. Koruna zároveň
naznačuje spojenie osudov grófskej rodiny
Čákiovcov s Prakovcami a miestnou železiarňou v
istom historickom časovom úseku. Zelený štít
symbolizuje bohaté lesy v okolí Prakoviec, ktoré
boli v minulosti jednou z dôležitých podmienok
výroby a spracovania železa. Jeho gotická forma
upozorňuje na existenciu obce už v 14. stor.
Je kruhová.
Stred pečate vypĺňa erb obce bez heraldického
šrafovania. V kruhopise je majuskulný nápis:
"OBEC PRAKOVCE". Alternatívou riešenia pečate
môže byť taktiež iba voľné umiestnenie erbových
figúr do stredu pečate t.j. bez štítu.
Rešpektuje zásady slovenskej vlajkovej tvorby.
Vychádza zo sfarbenia erbu. Skladá sa zo žltého
a zeleného pásu, cez ktoré prechádza biely kríž.
Vlajka je v pomere 2:3, pričom má dva zástrihy
siahajúce do 1/3 jej dĺžky.

Zoznam
Foto č.1 - Pečať Prakoviec na písomnosti z r.
1832; č.2 - pečať Prakoviec z r. 1840
č.3 - pečiatka Prakoviec z r. 1906; č.4 -
pečiatka Prakoviec na písomnosti z r.1892.
Levoča 1.6. 1993

V minulosti veľa prakovčanov odchádzalo za
prácou a skúsenosťami za more a hodne / do
Budapešti, Miškolca, Aradu a i. Ale aj svoje
múdrosti a skúsenosti odovzdávali.
Nebolo ich málo. Niektorí sa vrátili naspäť, ale
väčšina ich ostala natrvalo mimo Prakoviec.
Veľmi veľa ich odchádzalo po r. 1945
pomáhaťbudovať rozvíjajúci sa strojársky
priemysel na Slovensku. Odchádzali ako do
hospodárskych, tak aj do politických funkcií.
Z významnejších rodákov spomeniem aspoň
niektorých:
Witkovský Jozef - riaditeľ Frankovky, Košice
Reppel Albert - predseda ONV, Gelnica
Gutan Emil - podpredseda ONV, Gelnica
Grega Ján - ministerstvo priemyslu, Blava
Klekner Vojtech - predseda ONV, Snina a riaditeľ
Vihorlatu, Snina
Liba Šimon - riaditeľ učilišťa, Medzev
Andráško Emil - riaditeľ Vihorlat, Medzilaborce
Bučko Rudolf - riaditeľ Strojárne, Piesok
Tomľan Ján - riaditeľ Št-banky, Košice
Gutan Štefan - minist. ZO, Praha
Vdovjak Štefan - poslanec NZ, Praha
Frekvencia priezvísk Južného Spiša - okolie
Gelnice z r. 1920
Grega, Streck, Fritz, Wolf, Patz, Hennel,
Vaškovič, Mauritz, Dirner, Magda, Jacobs, Fuchs,
Nemczik, Onofrey, Rusznak, Salzer, Schickerle,
Toffler, Fabriczy, Kirschner, Kinszky, Becher,
Alcnauer, Stark, Dolinszky, Szlatkovszky, Eližer,
Friedmann, Schesinger, Breuer, Nižnik, Engel,
Draxler, Mlinarczik, Mingyar, Zwiebel,
Morgenstein, Haim, Valko, Szentivanyi, Hadbavny,
Nemes, Nagy, Kandra, Kunc, Kozsir, Blazsovszky,
Groh, Dolinszky, Ulreich, Tochol, Benô, Karnacz,
Ecker, Matz, Mészarosz, Irgang, Gotsch, Kavulič,
Szobissek, Antonyi, Gaschko, Lorman, Czehlar,
Demko, Saxa, Klein, Stromp, Flachbart, Ambrozy,
Zwiebel, Oelschläger, Salczer, Lányi, Kolarčik,
Czebrik, Dady, Panulin, Klucsiarovsky, Komora,
Jenigar, Schwarz, Piszko, Žalutko, Vozár,
Ilkovitz, Juhász, Maczkovjak, Hojstrič, Wurfel,
Hiszem, Gizsiczky, Lósch, Vietorisz, Blayer,
Schutz, Vagacz, Faubl, Liba, Ploransky, Olexak,
Trógler, Partosz.
Mníšek:
Grósz, Witchen, Znack, Steiner, Muller, Wagner,
Theisz, Zawaczky, Vietorisz, Búchala, Kronner,
Alcznauer, Pretory, Stromp, Peczovits, Schutz,
Sandt, Zsiga, Walentin, Weizhap, Wenzel,
Kroszner, Kluknavszky, Kreichel, Lerch, Gilden,
Schneider, Tilľisch, Stark, Murczko, Pavlanszky,
Kuinisch.
Veľký Folkmár:
Klein, Warga, Pinczak, Maczejko, Ledvak,
Schedlak, Petrik, Mraz, Fabriczy, Grega,
Roskovenszky, Petrov, Kosztka, Adamiszin, Hudak,
Petkáč, Bodnár, Rendoš.
Helcmanovce:
Dolinský, Burčik, Špic, Ondik, Mudrak, Kuchta,
Drajna, Pisko, Muzelák, Maliňák, Kuruc,
Pachoľsky, Iľkovič, Lelak, Gbúr, Sakač, Kazar,
Ganz, Lenďak, Čollák, Sirovjak, Hudak,
Slovinský, Mudrik, Plachetka, Trojan, Dorčák,
Gyôrgy, Brodák, Ferenc, Skupek, Dunaj, Mamrak,
Haus.
Jaklovce:
Nalevanko, Guspan, Cehlar, Rendoš, Papcun, Jusko,
Butoreš, Uličný, Žiličný, Barborič, Družbacký,
Piler, Šima, Žitkovský, Mačkoš, Dorko, Jurtinus,
Vozár, Králik, Humeňanský, Krupár, Nalevanko,
Macko, Sosák, Šoltéz, Kočik, Keruľ, Donč,
Pribičko, Janoško, Hricko, Jakubišin.
Kojšov:
Merva, Verba, Pinčak, Tancar, Kijovský,
Mackoviak, Janikov, Leško, Varga, Thúr, Hadbavny,
Kundrát, Šenkovič, Fabišik, Zákutný, Jenčuš,
Zahornacký, Zimovjan, Mačinský, Varecha, Lazár,
Galer, Kačmarik, Malihák, Daniel, Gajdoš, Slota,
Macejko.
Margecany:
Nalevanko, Varga, Tremko, Kďavský, Zahornacký,
Novotný, Bočko, Fotta, Papcun, Klein, Šima,
Trattner, Lukovnik, Bartoš, Kolinovský, Sedlák,
Hricko, Lachweider, Freimann, Vaško, Kalinač.
Roľová Huta:
Lukač, Sakač, Ujházy, Varga.
Smolnícka Huta:
Scholtz, Fila, Krompašský, Engläder, Pauczer.
Smolník:
Láger, Finger, Fleischer, Faix, Ritter, Jurdik,
Krompašský, Labdavský, Weagh
Švedlár:
Schemnitzer, Fischer, Konrad, Krause, Patz,
Fritsch, Liptay, Lendl, Scholc, Theiz, Grog,
Timko, Seyfried, Schmidt, Klein, Nikelsky.
Žakarovce:
Dzurenda, Varga, Miženko, Beluško, Kontroš,
Rusnak, Lôrinc, Nemčik, Majlath, Mihalik,
Brutovsky, Beluško, Marcišovský, Guza, Diro,
Pajtáš, Jenčik, Gondira, Jankel, Varga,
Krivjansky, Hrabovsky, Poliak, Luščák,
Zahornacký, Šrenkel, Pavlik, Medvedz, Kakalej,
Čerha, Stupak, Eržin, Vdčko, Gross, Hojstrič.
Už aj názvy mien svedčia o konglomeráte národov
a národností, ktoré Južný Spiš, resp. gelnický
okres, obývali. Po dlhé stáročia tu vedľa seba
žili Slováci, Nemci, Maďari, Rusíni, Židia a
Poliaci a treba povedať, že aj dobre, až na malé
výnimky spolunažívali. Bolo normálnou
záležitosťou, že naši dedovia a pradedovia bežne
ovládali 2 až 3 jazyky. ľudia sa navzájom
nedelili podľa národností, ale len podľa morálky
a vzťahu k práci. Kto vedel, a chcel poctivo
robiť, mal sa vždy lepšie, ako lajdák a flákač.
Bolo tu hodne mien, ktoré sa prelínali vo
všetkých obciach, ako napr. Grega, Poliak, Varga
a i., ale je zase veľa mien, ktoré sú vlastné
len pre jednotlivé obce a mestá. Samozrejme, že
ide o mená spred cca 70 rokov, z ktorých
niektoré dnes sa už nevyskytujú, ale zasa
pribudli migráciou nové.

Opravený kaštieľ v Prakovciach bude slúžiť
postihnutým
deťom
Zrekonštruovaný kaštieľ:
Nové hydroterapeutické a rehabilitačné
centrum majú od dnešného dňa k dispozícii
klienti Domova sociálnych služieb (DSS) IDEA v
Prakovciach v okrese Gelnica.

Tu opíšem udalosti v časovom postupe tak, ako sa
v starých Prakovciach oddávna opakovali a časť z
nich, možno v pozmenenej podobe, pretrváva
dodnes. Úvodom chcem uviesť cirkevné sviatky,
počas ktorých sa v závode nepracovalo: Nový rok,
Tri krále, Hromnice, Veľká Noc, Svätodušné
sviatky, Cyril a Metod, Ofera, Všechsvätých a
Vianoce.
Január
Nový rok. Boli to pravidelné vinšovačky v každom
dome. Vinšovalo sa ráno pred omšou, vinšovali
starí aj mladí. Po vinšovaní chodili aj
helcmanovskí Cigáni, čo sa považovalo za
šťastie.
Tri krále
Tie boli známe tým, že sa začínala koleda. To
dobrý farár pán Znak s kostolníkom a 4
miništrantmi chodili z dom do domu. Priali
všetko dobré do Nového roku, posväcovali
príbytky a písali na vchodové dvere znamenia
Troch kráľov a rok koledy. Nebolo snáď domu, kde
by koledu nevpustili. S prosbou o návštevu
chodil vždy dopredu najmladší miništrant so
zvončekom a ohlasoval príchod koledy. Občania
grécko-katolíckeho vyznania v tento deň slávili
Štedrý večer. S koledou chodil 20. januára aj
grécko-katolícky pán farár z Helcmanoviec so
svojim kostolníkom, ale s prakovskými
miništrantmi. Tam sa už chodilo väčšinou len do
grécko-katolíckych.
Okrem koledníkov chodievali po dedine aj
jasličkári. Boli to vždy 2-3 partie mladých,
12-14 ročných chlapcov, ktoré nacvičili
príslušné koledy a potom s nimi chodili po
domoch. Vždy v nich bol anjel s jasličkami,
Kubo, Starý a Fedor s Janom. Zvlášť pre deti to
bola udalosť na ktorú dlho spomínali.
Ináč bol január mesiacom poľnohospodárskeho
kľudu a bolo v ňom najviac tanečných zábav,
ktoré končili pôstom..
Február
Ten bol vždy v znamení fašiangov, Hromníc a
pôstu. Na Hromnice obyvatelia obce išli do
kostola na vysviacku hromničných sviečok, ktoré
potom v čase letných búrok mali chrániť ich
príbytky pred hromami a bleskami. Na koniec
fašiangov, pred popolečnou stredou, bola vždy
zábava. Mnohokrát aj bál s maskami. V rodinách
sa napiekli tradičné kreple a hozuplozn, to sa
donieslo na zábavu, ktorá zvlášť na koniec
fašiangov bola dosť neviazaná. Robili sa rôzne
žarty a recesie, ktoré na inej zábave by
neprešli. ľudia akoby vedeli, že ich čaká dlhý
pôst, tak sa chceli vyblázniť. Známe sú aj tzv.
šibrinkové zábavy. Fašiangové baly boli doménou
hasičov, ktorí na nich vždy niečo podvodného
vymysleli.
Marec
V tomto mesiaci sa začalo s prípravou a
opravou poľnohospodárskeho náradia. Opravovali
sa hrable, robili poriská do grac, rohačiek a
motýk, opravovali sa kosy, aby bolo všetko,
keďnadíde čas, pripravené. Zábavy už išli
stranou. Pravidelne bol 12. marca v Jasove
jarmok na prasatá. Bol známy široko-ďaleko,
pretože sa na ňom predávalo výborné maďarské
plemeno, ktoré mali Prakovčania veľmi v obľube.
Bolo dobre jak na masť, tak aj na mäso. Už
zavčas rána partie prakovských chlapcov aj
chlapcov išli peši do Jasova a neskoro večer sa
vracali naspäť už aj s kvičiacimi prasiatkami.
Šlo sa okolo Zimnej vody, cez Vrch na Lucia baňu
a potom bučinou a lúkami ponad Poproč do Jasova.
Cesta tam trvala 4-5 hodín. Po krátkom 2-3
hodinovom pobyte na trhovisku v Jasove, znova na
cestu domov. Prasiatko vo vreci a vrece na pleci
a šlo sa. V niektorých rokoch sa prekonával ešte
od Zimnej vody na Vrch aj sneh. Prasiatko však
muselo byť, tak sa poňho šlo!
V utorok po Smrtnej nedeli sa zase navštevoval
jarmok v Gelnici, ktorý bol výkladný a aj ľahšie
dostupný. Tu si obyvatelia nakúpili niektoré
veci, potrebné najmä na Veľkú Noc. Dalo sa tam
ozaj kúpiťvšetko, pričom nechýbali rôzne
atrakcie.
Veľká Noc sa začínala už na Zelený štvrtok,
ktorý bol hlavne venovaný pečeniu rôznych
koláčov - kuchov, rožkov a pásky. Bolo ďalej
zvykom, že na Zelený štvrtok sa prvý raz umývali
najmä chlapci a dievčatá a to v studenej vode
potoka. Verilo sa, že čistá voda prináša
šťastie, zbavuje ľudí chorôb a očisťuje ich.
Veľmi krásnou povinnosťou bolo to, že pred
Veľkou Nocou sa chodili čistiť lesné a poľné
studničky.
Na Veľký piatok sa zachovával prísny pôst a v
sobotu sa išlo do kostola na Vzkriesenie. Na
Veľkonočnú nedeľu ráno sa celá dedina zišla pri
kostole, kde sa svätila páska. Po jej posvätení
nastal cval cez ploty a záhrady domov, pretože
každý chcel byťprvý s páskou doma, aby mal
šťastie. Na Veľkú Noc sa vždy varila šunka -
šoldra. Bola z vlastnej zabíjačky, ponechaná na
túto príležitosť. No a Veľkonočný pondelok to
boli polievačky. Polievali mladí a ešte mladší
chlapci. Aj starí páni mali však vybraté svoje
dámy. Kúpačka sa musela skončiť doobeda, poobede
už kúpačov nikde nepustili.
Medzi prvé výlety do prírody patrilo aj chytanie
žiab. Na toto boli niektorí chlapci úplní
machri. Hlavný revír boli veľké mláky pri veľkej
stanici, Tertuv brih, ale aj potoky. Žabie
stehienka s vajíčkami bola božská lahôdka.
V marci sa už aj v Prakovciach pomaly hlásila
jar, ale obyčajne až koncom mesiaca. Ako prvé
kvietky boli virčoličky a snežienky. A to boli
aj prvé pravidelné výlety do prírody.
Samozrejme, že išli obyčajne len chlapi a
chlapci, a že sa to nezaobišlo bez pečenia
slaniny a nejakej tej čistej a žeruchy. Na
virčoličky sa chodilo ku Rozsypanej skalke a pod
Lenďakovu. Na snežienky zase na Mníšansku
kloptáň a až na Rabastein. Na tieto jarné výlety
sa vždy niekam po niečo šlo - aspoň takto muži
ženám zdôvodňovali. Keď domov prišli bez
kvietkov a samozrejme aj bez pálenky, tak
povedali, že ešte nerastú, ale že na budúcu
nedeľu už iste rásť budú.
Apríl
Toto bol už prvý jarný mesiac a ten určoval čo
všetko sa má doma a na poli urobiť. Začalo sa
opravami plotov v záhradkách a záhradách. Potom
sa začal vývoz hnoja na role a lúky. Po tomto
nasledovalo čistenie lúk, spojené s vynášaním
popola a hnojením. Nasledovalo siatie žita alebo
ovsa a ošetrenie ovocných stromov a kríkov
ríbezlí, či egreša. Čiže aprílom začína kolotoč
poľnohospodárskych prác, ktorý končil až v
októbri. Koncom mesiaca sa už začínali objavovať
aj smrže, na ktoré sa chodilo na Štefanových, do
jarčeka za Sillom. Neboli to huby zvlášť
obľúbené a zbierali ich len niektorí hubári. V
apríli sa tiež pravidelne robili a opravovali
ploty, najmä na lesných pastviskách, aby kravy
neničili lesný porast a najmä mladinu.
Máj
Začínal sa slávnostným výhonom kráv a jalovíc na
pastvu, čo bolo udalosťou pre celú obec. Výhon
bol v Doline na mieste aj zvanom Výhon. Bol vždy
v prvú májovú nedeľu a začínal tým, že pastieri
zakopali na začiatku Výhona dlhú reťaz cez celú
cestu, cez ktorú pre šťastie musela prejsť každá
krava, či jalovica. Bol to rituál, ktorý musel
byť dôsledne prevedený. Kravy sa vyháňali tesne
poobede, čo bola robota chlapov, ktorí si kravy
na výhon dopravili. Boli s tým aj veľké
trápenia, pretože dobytok, ktorý bol celú zimu
ustajnený a dobre kŕmený, prí vypustení z
maštale išiel všade inde, len nie tam, kde ho
chcel majiteľ mať- teda na Výhone. Poobede
prišli na výhon už celé rodiny, ženy s
napečenými brzndyovníkmi, či škvarkovníkmi,
nakladali sa ohne, piekla sa slanina, popíjala
čistá a čapované pivo, ktoré spolu s párkami tam
servíroval Ďuri Fodor. V prekrásnej prírode
krásny zvyk, na ktorý sa každý tešil. Ešte niečo
k tomu paseniu kráv. Tie, ktoré sa nedojili a
jalovice, chodili na celý deň až Za skalu alebo
Palkovej doliny. Tie, ktoré sa dojili, volali
ich poludňarky, tie sa pásli len po Čapkovi
alebo pod Tertovým bríhom, pretože sa na obed
vracali na dojenie. Poobede znova na tie isté
miesta odchádzali. Po zbere otavy a zemiakov sa
dobytok pásol už na poliach v blízkosti obce. Aj
tu vidieťten dobrý gazdovský rozum.
V obci sa zemiaky sadili zásadne vždy až po 1.
máji, aby išli aspoň do trochu teplej zeme.
Sadenie nebolo nejak časovo náročné, pretože za
pluhom sa to pomerne rýchlo zvládlo. Po zasadení
zemiakov sa začalo s hotovením dreva, aby do
zimy vyschlo. Druhá časť dreva sa potom chystala
v septembri. Drevo sa pripravovalo všade v
blízkom okolí. Spôsob som už v predchádzajúcej
časti popísal.
Okrem toho samotný mesiac bol aj mesiacom
častých výletov do prírody, už nie po niečo, ale
len tak celé rodiny v nedeľné odpoludnia. Piekla
sa slanina, či varil guláš alebo piekla
živánska. Deti si varili cukor - karamel,
zbierali kvety, či nejak inak sa hrali. Každá
gazdiná si dala ešte do poriadku celú zeleninu a
kvetinovú záhradku, pretože si už bola istá, že
ju jej ľadoví chlopi nespália.
Veľkým cirkevným sviatkom boli v obci Svätodušné
sviatky - rusaďa. Rodiny si svoje domy a dvory v
tieto dni zvlášťdobre vyčistili a dvere či
dvierka ozdobili lipovými alebo brezovými
vetvičkami. Mimoriadne pekné boli v ten deň
cirkevné slávnosti v kostole a jeho okolí.
Jún
Do polovice júna sa museli dať do poriadku
zemiaky. Najprv sa kopali a potom ohrabali.
Práce si vyžiadali dosť námahy, ale robila ich
celá rodina, tak sa zvládli pomerne rýchle. Po
nich už nasledovali sená. Na tieto sa
nastupovalo obyčajne okolo Jána a pri dobrom
počasí trvali práce okolo sena asi 10 dní.
Všetky sená boli kvalitne vysušené, na tom
zvlášť záležala ich kvalita a od toho zasa
kvalitné krmivo pre dobytok. Po zobratí sena
ostáva asi 6-7 týždňová prestávka v
poľnohospodárskych prácach a dedina sa venuje
veľmi častým a užitočným výletom do prírody.
Okolie Prakoviec bolo odpradávna bohaté na úrodu
borovníc, malín, černíc, brusníc a húb.


Júl
Ako prvé sa začali zbierať borovnice. Tieto
rástli v blízkom i vzdialenejšom okolí obce. V
blízkosti to bola Ondrova, Pri krížu, Nad Hutným
a ďalej zasa na Komorovej, Hrícových a Matzových
lúkách. Borovnice sa v zásade spotrebovali doma
- sušili sa, robili sa na šťavu alebo ináč
zatvárali. Vo veľmi malej miere sa predávali. Po
borovniciach prišli maliny a to už boli
prakticky celodenné výlety. V 30. rokoch sa
najviac malín vyskytovalo na dosťvzdialených
uhliskách a to najmä na Čapkových, za Skalu, Pod
Mosciskami a na Rozsypanej skalke. Keďže sa
jednalo o celodenné výlety do vzdialenejších
miest, rodičia deti zverovali do opatery staršej
osobe. V Doline boli známe a obľúbené vodkyne
zberačov malí Nina Gregová - Juhaska, Nina
Pavlína Andrášková a Nina Jevka Simková. V čase
sezóny, ktorá trvala asi 15-20 dní sa každý deň
okrem nedele ponáhľali deti so svojou vodkyňou
do uhlísk. Tam každý dostal pridelený svoj
rajón, určený čas na svačinu a odpočinok, ako aj
pravidelné ozývanie sa, aby sa niekto nestratil.
Deti svoju vodkyňu na slovo počúvali. Časť malín
sa spotrebovala doma, väčšinou na šťavu a
lekvár. Hodne sa predávalo a to do zberne, ktorá
bola vo dvore u Puškárových. Takto si deti, ako
aj rodiny prilepšovali do rodinného rozpočtu.
Dobrý zberač si mohol za deň zarobiťaj 30,- Kčs,
čo bolo na túto dobu dosť. Topánky od Baťu vtedy
stáli 29,-Kčs.
Súčasne sa zbierali aj černice, ale tých až tak
veľa nebolo a ani u Prakovčanov neboli vtedy nej
ak zvlášť obľúbené. Otcovia so synmi, zvlášť v
nedeľu zavčas rána, chodievali na huby. Obyčajne
na dubáky, kozáre, holubnice a kuriatka. Huby v
tej dobe rástli všade v celom blízkom i ďalšom
okolí obce. Najznámejšie však boli hubárske
terény Za Poľanu, na Bočnej ceste, na Dzurovej
mláke, na Štefankových, na Stadloch, v Konechore,
na Seľanským a inde. Huby obohatili jedálny
lístok o dobrú praženicu s údenou slaninou, či
dobrou hubovou polievkou. Zbytok sa usušil a
spotrebovával sa celú zimu.
Zvláštnou udalosťou koncom júla bola slávnosť
sv. Anny, ktorá sa slávila tak, že sa chodilo na
odpust ku Rudnému. To bol zase prakticky 2-dňový
výlet, prežitý v lone krásnej, letnej prírody.
Cesta tam merala asi 20 km a šlo sa neustále
lesom. Zúčastňovalo sa jej od 80-100 obyvateľov
Prakoviec. Začala sa od Kríža, cez Rovinku,
Zimnú vodu na Trohanky a odtiaľ hrebeňom ponad
Zlatú Idku, Lucia baňu a Poproč do Rudného. Pri
Krížu bola veľká rozlúčka a pri Zimnej vode malá
rozlúčka. Ďalej pokračovali už len pútnici.
Cesta trvala asi 6 hodín. Pútnici spali vonku v
prírode, pod pútnickým kostolom pri ohňoch. Vždy
tam bolo veľa ľudí z celého okolia od Štósu,
Medzeva a Jasova až po Košice. Po bohoslužbách
sa šlo domov. Každý už mal nakúpené rôzne púťové
darčeky pre najbližších. Boli to obyčajne sväté
obrázky, turecký med, medovníkové ružence a
srdcia. Na ceste naspäť bolo malé uvítanie pri
Zimnej vode a pred večerom už pri Kríži mnoho
občanov vítali pútnikov. Títo im rozdávali
darčeky, rozprávali príhody a unavení z 2-dňovej
cesty si povedali, že na rok pôjdu znovu. Zvlášť
príťažlivé to bolo pre 15-18-ročnú mládež, ktorá
na púti videla všetko možné i nemožné. Od
medveďov, opíc, papagájov a rôznych maškŕt, až
po ženu rybu, muža gorilu, atď.
August
Tento mesiac sa niesol v znamení dvoch hlavných
prác. Bol to druhý zber z lúk - otavy a zber
žita, či ovsa. Zber otavy už prebiehal
kľudnejšie ako sena a žita zase nebolo toľko,
žeby znamenalo veľkú robotu. Ak čas prial, tak
sa všetko pekne pozbieralo a aj vymlátilo. Ak
ostal čas tak sa porobili ešte nejaké práce
okolo dreva. Tento mesiac bol dosť častým
termínom pre svadby.
Veľmi pekné nedeľné podvečery, keď už otavy a
žita skončili, vedeli vytvoriť harmonikári v
Doline. Predstavte si, krásny letný nedeľný
podvečer, ľudia sedia v pokoji na lavičkách na
priedomí. Akoby mier zasadol nad Prakovce. A do
toho sa ozve harmonika heligonka a hrá na nej p.
Gusti Klekner. No a na druhom brehu Doliny sa mu
ozve p Grega Juraj. A tak raz jeden, raz druhý a
zase spolu hrajú a celá Dolina ich v tichosti a
pokore počúva. A počúvala by ich snáď stále.
Pamätáte sa, ešte nato, starí doliňáre? Je to
nezabudnuteľné! Aj tak si vedeli skromní a
pracovití Prakovčania krášliť svoj život.
September
Bol významným mesiacom, pretože sa dňa 8.
septembra vždy slávil odpus - hofera, deň
vysviacky kostola v obci. Ešte pred tým v prvý
septembrový pondelok sa išlo na trh do Gelnice.
Tam sa zaobstarajú nejaké potrebné veci na oferu
a pre deti do školy.
Na tento sviatok sa celá obec už dlhšiu dobu
pripravovala. Tá spočívala jednak v urobení
bezvadného poriadku v obci - napr. jesenné
čistenie potokov bolo vždy pred oferou. Ďalej sa
pripravili rôzne jedlá a zákusky na pohostenie
hostí. Hostia vždy prichádzali z Gelnice,
Helcmanoviec, Medzeva, Luciabane a i. Gelničania
prichádzali s procesiou a ostatní len tak do
rodín a po známych. Príprava pokrmov bola preto
vždy väčšia, ako iba pre vlastnú rodinu. Už od
včasného rána boli v centre pred Poliakom,
krčmou a poštou rozmiestnené šiatre s rôznym
drobným tovarom, zo dvaja lacní Jožkovia s
krosnami a voz, na ktorom sa predávali melóny a
dyne. Nechýbali ani zmrzlinári a medovnikári z
Gelnice. Po veľkej omši sa občania zišli v
centre obce, zvítali sa so známymi, rodinou,
poprezerali šiatre, zašli na pivo a potom sa s
hosťami rozišli do svojich domovov na hostinu.
Táto trvala do neskorého popoludnia a na mnohých
dvoroch a záhradách vyhrávala harmonika, ale aj
cigánski huslisti z Helcmanoviec. Na oferu sa už
zarezávali aj prvé kurčatá a tak tieto tiež
spestrovali jedálny lístok.
Hneď po ofere prišla jedna z veľkých robot a to
zber zemiakov. Rodiny a známi si navzájom
vypomáhali, aby zber prebiehal čo najrýchlejšie.
Kopalo 8-10 žien, deti zbierali a muži narábali
s vrecami. Bola to jedna z najťažších prác. Ak
bolo počasie, kopalo sa od rána do večera.
Neskoro večer, ba i v noci, sa zemiaky zvážali
do pivníc. Po uplynutí pár dní sa išlo
zemiačnisko upratať a tak po celom chotári sa
rozhoreli a rozdymili ohne, na ktorých horela
suchá vňať, ale aj iné nečistoty. Súčasťou toho
bolo aj pečenie zemiakov a zapíjal sa oldomáš po
ťažkej práci. Do konca mesiaca však ešte
ostávalo hodne práce s rezaním, štiepaním a
ukladaním dreva. Septembrom končili
poľnohospodárske práce v obci a nastal polročný
poľnohospodársky kľud, obec prešla na iný
rytmus.
Október
Mesiac charakterizovaný zberom ovocia a
zeleniny a októbrovými pobožnosťami. Gazdiné
zobrali úrodu zeleniny zo záhradiek a uložili ju
do pivníc. Gazdovia zase úrodu jabĺk a hrušiek a
uskladnili ich do sena na pôjdoch. Zbierali sa
aj väčšie plánky, ktoré sa dávali do sudov s
kyslou kapustou. Bola to zvlášť dobrá pochúťka.
V každej rodine naložili veľký sud kapusty,
ktorá bola cez zimu výdatným zdrojom vitamínov.
Jesenné vychádzky do prírody boli spojené so
zberom brusníc, orechov a rýdzikov. Na brusnice
sa chodilo na Kloptáň, Mníšansku Kloptáň a
Matzove lúky. V menšom množstve sa nachádzali aj
na Mlynárke. Na rýdziky sa chodilo Pod mosciska,
do Ceplej dolky, a ku Ňochovej. Rástli však aj
za Poľanu a i. Na orechy sa chodilo na kraj
lesov a hodne ich bolo aj na Dolinke a na Pukľu.
Zozbieralo sa vždy všetko čo sa dalo, čo
prinášala v hojnosti príroda a vždy to bolo
spojované s príjemnými výletmi do prírody. Po
celý mesiac časť obyvateľov chodila na októbrové
pobožnosti. Večer už za tmy svetlo lampášov
vytváralo idylické prostredie. S pomerne veľkou
slávou sa oslavoval Deň slobody - 28. október.
Oslavy boli pri starej kapličke, ktorá na takéto
účely veľmi vyhovovala. V pekných októbrových
dňoch ženy aj s deťmi chodili na zber suchého
lístia, najmä do Konechory. Toto potom slúžilo
ako podstiďka pod kravy.
November
Začínal sa sviatkom zosnulých - Dušičkami.
Už viacej dní predtým sa upravovali hroby a vždy
pravidelne aj celý cintorín. Sviečky sa zásadne
začali páliť až po súmraku. Celé rodiny dosť
dlho do noci stáli v piete a pohnutí pri hroboch
svojich najbližších. Tento mesiac môžeme
hodnotiť ako taký voľnejší a okolo domu sa
robili už len také menšie práce. Pripravovala sa
napr. na dlhšie obdobie sečka, zazimovali sa
včely, štopkali sa husi a pod. Koncom mesiaca
však už začali veľké prípravy na zabíjačku.
Začalo to prípravou špajlí, rôznych prísad a
pod. Ale ešte medzitým sa muselo na Ondreja liať
v každej dedine olovo. Ondreju, Ondreju, na tebe
olovo lejú.
December
V období od 25. novembra do 15. decembra sa
až na malé výnimky, musela uskutočniť v každej
rodine zabíjačka. Bolo snáďiba pár rodín, ktoré
brava nechovali. Zabíjačka bola vždy veľkou
udalosťou v rodine. Tešili sa na ňu starí, aj
mládež. Začínala sa už zavčas ráno, ešte za tmy,
rozložením ohňa pod veľkým kotlom, v ktorom sa v
prvom rade pripravovala vriaca voda. Nechcem tu
popisovaťcelú technológiu zabíjačky, ale len
veci, ktoré boli pre ňu charakteristické. Z
každej zabíjačky susedom, známym a rodine, deti
roznášali kotlovú polievku a v nej hurku. Zvlášť
určeným ešte ku tomu klobásu a kus mäsa. Títo to
zase opakovali takže v priebehu 2-4 týždňov sa
Prakovčania týchto dobrôt až prejedli. Všetko sa
muselo spracovať ešte v ten deň, len údenie a
vyprážanie šmaľcu, sa odložilo na ďalšie dni.
Všetko však tak, aby už na Vianoce bolo údené
mäso, rebrá a klobásy k dispozícii. Zabíjačkový
večer končil parádnou hostinou, na ktorej pivo,
čistá a zabíjačkové dobroty lámali stôl a celá
spoločnosť sa mnohokrát rozchádzala až po
polnoci.
Významným sviatkom bol aj Mikuláš.
Zvlášť sa naň tešili deti a rodičia sa im
rôznymi, i keď skromnými, darčekmi snažili
urobiťradosť. Po dedine pravidelne každý rok
chodil Mikuláš s čertom, ktorý zle-nedobre
vyčíňal v rodinách, kde deti údajne nepočúvali.
Ako sa to dozvedel, to nikto dodnes nevie.
Predvianočný čas začínal 12. decembra výkladným
jarmokom v Gelnici, kde si mohli rodiny
jednotlivé potrebné veci na Vianoce zadovážiť.
Oslava vianočných sviatkov bola v celej obci i v
každej rodine vždy slávnostná a veľmi dôstojná.
V týchto dňoch zmizli všetky zvady a neprávosti
a každý sa snažil rozsievať okolo seba dobrotu.
To snáď bolo to najkrajšie. Prípravy na Vianoce
boli dôkladné a všetky veci, záležitosti,
strava, boli akési obradné a zákonité. Možnože v
niektorých rodinách rozdielne, ale v prevažnej
miere platili tieto zásady: na vianočnom stole
boli tieto jedlá - kapustnica, lokša, pražené
údené rebrá s gruľovníkami, beľuše a kuchy s
makovými rožkami. Ryba v tej dobe ešte v
Prakovciach nebola, prišla až po 2. svetovej
vojne. Na Štedrý večer bola celá rodina pokope.
Po večeri išli deti spievaťkoledy ku starým
rodičom a iným blízkym príbuzným. Chodili
samozrejme aj tzv. profesionálni spievači. Na
polnočnej omši sa zúčastňovala veľká časť
občanov. Na Božie narodenie sa chodilo od rána
vinšovaťa potom po omši, poobede, sa rodiny
navzájom navštevovali. Na Štefana bola vždy v
krčme a kasinove štefánska zábava. Tieto zásady
sa pravidelne celé roky dodržiavali. Samotná
štedrá večera bol slávnostný obrad. Od
nezapáleného svetla cez vyháňanie škriatkov,
ktorým hovorili škvirky, slávnostná večera až po
rozdávanie darčekov, vinšov a spev kolied.
Posledný deň v roku Silvester nebol až tak veľmi
v obci oslavovaný. Bola síce silvestrovská
zábava, ale v popredí boli tzv. čakania Nového
roku. Spojila sa parta mládeže, ktorá sa už
dávno predtým rozhodla, že tento rok čakáme Nový
rok napr. u Margitky, Liny, či Belu a podľa toho
sa už všetko zariaďovalo. Každý doniesol pitia a
jediva a Nový rok sa mohol čakať.
Tak toto je krátke kalendárium Prakoviec, ktoré
sa dlhé roky pravidelne opakovalo. Až ho nové
časy niekde viac, niekde menej, poznamenali.
Chcel by som ku ním dodať ešte jednu poznámku a
jednu spomienku. Poznamenávam, že oslavovali sa
iba meniny, nikdy nie narodeniny a u žien už
vôbec nie. Prvé narodeniny u mužov sa slávili až
pri dožitých 60. rokov. Dnes je to už úplne
ináč.

Tieto moderné priestory získali kompletnou
rekonštrukciou kaštieľa, ktorý sa nachádza v
areáli DSS.

Na záver
Kalendária Prakoviec
Chcel by som na záver kalendária povedať pár
slov o mojom starom otcovi, po maminej strane a
to Jakubovi Pindrochovi. Myslím si, že do
kalendária zapadne. Píšem to aj preto, že rod
Pindrochových je určite jeden z najstarších a
najrozšírenejších rodov v Prakovciach. Meno
Pindroch je úzko spojené s výrobou železa už od
pradávna.
Na môjho starého otca, zomrel v r. 1948, mám tie
najkrajšie spomienky najmä z detstva. Bol veľkým
milovníkom prírody a organizátorom veselých a
nezabudnuteľných zážitkov a výletov do prírody.
Vychádzky do prírody, pravidelne v určitý deň v
roku, organizovaný za účasti rodinných
príslušníkov, mi nikdy nevymiznú z pamäti a
ostanú trvalým zážitkom. Boli to výlety na prvé
jarné kvietky, na prvú kukučku, na žeruchu, na
Jakuba, na Zuzanu, na hríby, na orechy, na
rýdziky, po vianočný stromček, slovom po celý
rok. A pritom každý výlet mal svoju zvláštnosť,
pravidlo, zvláštny obrad, zviazaný s prírodou.
Na každý tento výlet som s ním ako chlapec
chodieval a obdivoval jeho pohyb, spôsoby, vzťah
a úctu k prírode. Všetko malo svoje pravidlá a
všetko sa muselo robiť tak, ako on robil. Oheň
sa musel klásť tak, a nie inak, podobne sa
musela piecť slanina, huby, piť voda,
pripravovať a či piť čistú. Chráň Boh zanechať v
prírode neporiadok.
Požíval v rodine značnú autoritu a jeho slovo
platilo ako zákon. Svojho času bol náruživým
poľovníkom. Potom však poľovačku zanechal,
nechcel zabíjať zver, ale prírodu nikdy
nenechal. Od neho som sa naučil dívať sa
správnymi očami na prírodu, mať ju rád a hľadať
v nej útechu i pobavenie. On ma naučil poznávať
po mene všetky
cesty, lúky, doliny, chodníčky a vŕšky po celom
šírom okolí Prakoviec a dodnes som ich
nezabudol. Vedel organizovať nezabudnuteľné
zabíjačky, oslavy menín, majálesy, ktoré po jeho
smrti nevedel z rodiny už nik obnoviť. Okrem
lásky k prírode veľmi rád spieval.
Mal dobrý hlas a vedel veľmi mnoho starých
prakovských aj slovenských pesničiek. Bol dobrým
vlastencom Slovákom, čo dával aj zjavne najavo a
preto mal časté spory vo fabrike s inonárodným
vedením. V priebehu 10. rokov bol pred prvou
svetovou vojnou 2x v Amerike. Zarobil na dom apo
roku 1912 ostal v Prakovciach natrvalo. Ako
zlievač bol dobrým odborníkom a až do odchodu na
dôchodok v r. 1936 dlhoročným zlievačským
majstrom. Veľa prakovských zlievačov sa u neho
vyučilo. Okrem toho bol činný aj verejne. 20
rokov vykonával funkciu obecného pokladníka,
jeden čas podrichtára a dlhé roky predsedu
Slovenskej ligy. Vychoval početnú rodinu - 8
detí. Medzi prvými posielal svojich synov do
škôl a vychovával celú svoju rozvetvenú rodinu v
láske k vlasti, pracovitosti a k úcte k ľuďom.
Stará matka, ktorá sa dožila vysokého veku 84.
rokov vždy strážila starého otca, bála sa o
obecnú pokladňu a vravela, že nebyť jej tak
starý otec celú obecnú pokladňu s jeho kompániou
prepijú. To ovšem nebola tak celkom pravda. Ale
to nič.
Touto spomienkou na starého otca prakovské
kalendárium môžem ukončiť. Uvádzam ho tu aj
preto, aby som v ňom zosobnil jedného z mnohých
našich dedov a pradedov, ktorí utvárali osudy
Prakoviec. Patrí im naša úcta a vďaka. Pre mňa
je vzorom môj starý otec dodnes. (


Staré prakovské piesne
Od Kloptani
Od Kloptani šnih leci, nelapaj me za pleci,
ulap tu mne zabočky, poboškaj mi gambočky.
Ked som išol
Ked som išol z Ameriky do domu,
postretol som kamaráta na koňu,
servus bratú kamaratu čo nove,
či nechodza k mojej žene pánove.
Ej, nechodza, sama chôdzi za nima,
len se za ňu širopoľo rozvíja,
šak ona tam i preš tebe vyžije,
čo jej pošleš ta s panami prepije.
Ej mladý pan naj pijú z teho vínka,
bo mi prišla včera večar novinka,
bo mi prišol z Ameriky taký list,
že muj muž ma dneška večar domu prisc.
Ej, bože muj, čo som to urobila,
sebe muža, dzecom otca stracila,
sebe muža, dzecom oca takého,
čo nenajdzeš v Prafendorku lepšeho.
Ked vyjdzeme
Ked vyjdzeme Za poľanu,
postavjame rovno na ňu,
ej valašky do rúčky,
každý svoju stranu.
Ked som išol
Ked som išol cez tu hurku neveľkú,
stracil som tam butelečku buteľku,
a ja z mojej butelečky buľ, buľ, buľ,
zahojil se v mojim brušku šicek buľ, buľ, buľ,
buľ.
Čarna hora -
Ej ty čarna hora, čo tak smutne stojíš povec,
že mi povec, povec že mi povec,
dzeje Kovačevič, ej dzeje Kovačevič.
Jak ja ci povjesc mám, ked ja sama neznám
chodzil un do školy,
do tej čarnej hory, chodzil un do školy,
chodzil tam každý dzeň,
eši un nevedzel, eši un nevedzel,
kedy noc, kedy dzeň.
Až vtedy un vedzel, ket ho ulapili,
a na jeho rúčky, a na jeho rúčky,
železa zložili, ej železa zložili.
Vitaj Kovačevič, už sme tu obidva,
dze se podzela, dze se nam podzela,
naša slobodienka, ej, naša slobodienka.
Čo by slobodienka, to by nebolo nič,
ale naše hlávky, ale naše hlávky,
ale naše hlavky, ej, stínané musia byť.
Toto bola naj milšia pieseň starého otca,
vyjadrujúca boj za slobodu Čiernej hory spod
tureckej nadvlády.
A teraz ešte jednu prakovskú vinčovačku na
Štedrý deň - VILIJU,
Božie narodenie, Štefana, Nový rok a Tri krále:
A ja vam vinčujem na totu svatu viliju,
hojnejší, spokojnejší, zdravší, veselší,
roky dožič, jak sme jich žili a prežili,
ot pána boha čokoľvek zadali,
pochválený pan Ježiš Kristu.


Rôzne slová po prakovsky - prakovská spiština
abfal - nepodarok
aiste - akiste
akord - úkol
amrela - slnečník
ancug - oblek
arabaty - jarabatý
ardža - hrdza
auslak - výklad
balamucic - miasť
baľogar - ľavák
baľvir - holič
bambuch - brucho
banovac - divieť
basamuna - otlačok
batria - pozorovateľná
beamter - úradník
bekeraj - cukrovinka
bigľajs - žehlička
bina - javisko
binda - opasok
bjiľko - bielok
blajbas - ceruzka
blajbas - ceruzka
blindovac - zaslepiť
bogar - komár
bormašina - vŕtačka
božikac - horekovať
bravdijan - ženích
braveňak - mravec
brazuleta - náramok
brendzuj - hamuj
brenzuj - zabrzď
bridoš - had
brinek - cengáč
budar- zod
buchhalter - účtovník
buketa - kytica
buksa - pokladnica
bundža - hruda
burane - burina
cahy - prestieradlo
cajger - ukazovateľ
cajgnis - vysvedčenie
ciment - škorica
cimerman - tesár
cmise - šero
cylinder - valec
čerčec - rachotiť
čerkutka - hrkalka
čisarka - hradská
čulic se - chúliť sa
darunek - dar
dašek - strieška
dekeľ - veko
dekung - zákop
diftiritus - záškrt
dili - dlážka
dišeľ - oje
dlubac - ďobať
drišľavky - bystričky
drocerban - lanovka
dudla - buďavina
dufart - chodba
durchšlak - cedidlo
dzeka - nálada
dzmul - bahno
džad - mrzák
džubnuc - bodnúť
eingus - náliatok
ek - hrana
elefant - slon
ére - protekcia
eši - ešte
facan - bažant
fajerman - hasič
fajgľivý - Istivý
fedrovanie - pérovanie
ferlobunk - zásnuby
feršľus - uzáver
fichta - smrek
firhang - záclona
flek - škvrna
frajla - slečna
frišno - chytro
frišny - čerstvý
gači - spodky
gelendri - zábradlie
gengľavý - cintľavý
gengľavý - malátny
gerok - kabát
gevicht - závažie
gimpeľ - hýľ
giser - zlievač
giseraj - zlieváreň
glejda - smalt
glupi - hlupák
granik - žeriav
graty - nábytok
grincajk - zelenina
hajduk - hájnik
harčec - chrápať
halteštele - zástavka
hamka - brzda
hamrik - kladivo
harnaďa - vlasnička
heler - halier
helfer - výpomocný
hombačka - hojdačka
hordo - obedár
horebirdi - doluznačky
hozuntrageľ - traky
hraky - chrchle
hruška - žiarovka
huňa - halena
hupcuk - kladka
hurka - jaternica
hvarec - hovoriť
inaš - sluha
jáger - poľovník
jasno - ďasno
javitov - polepšovňa
kadica - káďa
kandraty - kučeravý
kapeľuch - klobúk
karia - kára
kark - hrdlo
kartka - pohľadnica
kasta - bielizník
kera - zákruta
kermeš - hody
kirbis - tekvica
kista - truhla
kľambra - skoba
klapačka - čeľusť
klij - glej
knap - tesný
koľak - bodliak
komótny - pohodlný
konzumoš - obchodník
kop - dieza
kopercina - papraď
kovertka - obálka
kôstka - členok
kracherľik - sódovka
krasta - chrasta
krastka - sedmokráska
kreheľha - kolkáreň
krehľa - kryha
kryjenka - schovávačka
kudly - neupr. vlasy
kukac - civieť
kukac - dívať sa
kukučka - šiška
kuľaga - krivica
kurbľa - kľuka
kutli - držky
kvartiľovac - ubytovať
ladička - bedna
lajblik - živôtik
lajter - vedúci
lamanina - lámka
lancuch - reťaz
lauf - hlaveň
lecec - cválať
ľenča - šošovica
luft - vzduch
ľun - výplata
majzlik - dláto
mandula - mandľa
marka - známka
mašingver - guľomet
mašinista - strojvodca
merkuj - zapamätaj
miškovanie - kastrácia
mitarbaiter - spolupracovník
molha - hmla
mudrovac - debatovať
muster - vzor
nabesperak - napriek
nabral se - infekcia
nakrochmaľic - naškorbiť
nalpa - opica
neška - dnes
oberva - mihalnica
okyc - námraz
oringľa - náušnica
ortovac - klčovať
pantofle - bačkora.
patróna - nábojnica
penzionar - dôchodca
perpendikel - kyvadlo
perša - hrudník
peršo - najprv
perun - hrom
pincir - čašník
pinga-jama
pľac - námestie
planoci - mdloba
pľantac - motať
pogret - pohovka
pokrutka - ľadvina
poky - kiahne
popka - bábika
porcia - daň
poutru - napozajtra
povaľina - povala
prajskurant - cenník
prešburšt - tlačenka
prikľet - predizba
próba - skúška
pudšpocic se - podtknúť sa
pugnuc - švihnúť
pukeľ - hrb
pukľaty - uhrbený
puľak - moriak
putarľina - podhrdlina
rachunky - počty
rajs - ryža
rakaha - ropucha
rechnung - účet
renda - handra
rička - nížinná lúka
rigeľ - závora
rihac - dáviť
riňavý - hnisavý
ríngelšpil - kolotoč
romoni - mrholí
rucac - hádzať
runda - zaokrúhlenie
runkľa - cvikla
segiň - chúďa
skocubeny - strapatý
skura - koža
skurčic - dokrkvať
sľupnuc - vkĺznuť
splanirovac - urovnať
spričny - neústupčivý
spričny - škriepny
strašek - mátoha
strof - trest
stružľak - matrac
stružľak - slamník
stukac - stenať
šajta - poleno
šalter - vypínač
šarpac - mykať
ščaba - šťavel
ščamba - íver
ščepic poky - očkovať
šenk - výčap
šerp - kosák
šichtar - nádenník
šina - koľajnica
širm - tienidlo
škiramyš - netopier
škrajbac - čmárať
šlajer - závoj
šlajfar - brusič
šľak - infarkt
šlauf - hadica
šlep - vlečka
šleper - podval
šličuha - korčuľa
šľosar - zámočník
šľubrik - bitúnok
šľus - ukončené
šmajchľoš - úlisný
šmajchľovac - líškať
šmak - chuť
šmalec - masť
šmeľcar - tavič
šmeľcovac - taviť
šmertnica - cintorín
šmirgeľ - brus
šnep - sluka
šnoptichľa - vreckovka
šoldra - šunka
šor - zástup
špájz - komora
šparga - motúz
špiglo - zrkadlo
špinďa - vreteno
špunt - zátka
šramciher - šrubovák
šraubštok - zverák
štacion - železničná stanica
štafirovac - cifrovať
štamproch-kameňolom
štanga - tyč
šteker - zástrčka
štift - tyčinka
štiglica - stehlik
štik - ohorok
štrajchac - trieť
štrajt - zvada
štrajtac - vadiť sa
štrajtac se - hádať sa
štrang - povraz
štreka - trať
štrikeraj - výšivka
štrimfľa - ponožka
štruďa - závin
šturma - víchrica
šuflada - zásuvka
šuc zástera
šus - výstrel
šuter - štrk
švablik - zápalka
švinina - bravčovina
švungrad - zotrvačník
tačina - čačina
tačina - ihličie
talpa - podošva
tej - čaj
terniga - trnka
tigeľ - ohňovzdorná nádoba
tirarct - veterinár
tlušňak - dubák
tolmačer - tlmočník
trimac - držať
trujka - ďatelina
truna - rakva
tuho - lacno,
turňa - veža
turnovac - cvičiť
uhľisko - rubaň
ulapic - chytiť
umšlag - obklad
vadzic se - hašteriť
vachtar - strážnik
vachtareň - vrátnica
vajlink - drez
vanta - kameň
varštak - dielňa
vartesal - čakáreň
vekseľ - výhybka
veksľovac - striedať
veper - brav
vercajg - nástroj
vinkeľ - uhol
vorichtung - zariadenie
vražic - čariť
vuľha - jelša
vyluftovac - vyvetrať
za sitka - posiedka
zac - usadenina
zaft - šťava
zahakovac se - koktať
zahartovany - zakalený
zajmuc - hájiť
zbuška - maselnica
zicung - schôdza
zicherhajstka - spinka
zrukovac - tlačiť
žmund - naplavenina
žochtar - hrotok
Z knihy autora Emila Andraška: „Putovanie po
starých Prakovciach“, prepísala
Anežka Vražbová Horné Chlebany


Vznik železiarskeho priemyslu na južnom Spiši
a s ním spojený vznik Prakoviec
Spiš je bohatý na veľké množstvo historických
pamiatok. Bohatá je však aj jeho história
baníctva, kováčstva a železiarstva. Je ním
spojený najmä južný Spiš a v ňom tiež Hnilecká
dolina. Už od pradávna sa v údolí Hnúca ozýva
búchanie hámrov. Hnilecká dolina bola dávno
známa bohatými ložiskami železnej a medenej
rudy, ale aj lesmi, bohatými na drevo, čo
umožňovalo rudu taviť a získavať z nej kujné
železo. Najmä do oblasti dolného toku Hnilca v
13. storočí po tatárskom vpáde povoláva kráľ
Bela IV. osadníkov z Nemecka. Títo tam kladú
základ železiarstva.
Už v roku 1276 dostáva Gelnica od Ladislava IV.
mestské výsady a stáva sa jedným z najstarších
banských miest na Slovensku.
Roku 1282 vznikajú Jaklovce a v roku 1280
Štilbach, Vondrišel a Švedlár.
Za vlády anjouovskej dynastie 1308-1382/, ktorá
prišla z ekonomicky a kultúrne vyspelejšieho
Talianska, došlo aj na Slovensku k prudkému
rozvoju remeselnej výroby. Na nej sa okrem
Nemcov začali zvýšenou mierou podieľať aj
slovenskí remeselníci. Zvlášť významné
postavenie malo baníctvo a spracovanie rúd na
Spiši. Dochádza tak k zakladaniu ďalších miest a
osád.
V roku 1327 vzniká kráľovské mesto Smolník, v
roku 1336 Rychnava a ďalšie. Takže, keď roku
1368 urobil Juraj Bobok na príkaz kráľa revíziu
mestského chotára Gelnice, už sa tam nachádzali
Krompachy, Slovinky, Zakarovce, Jaklovce,
Margecany, Folkmár, Kojšov, Prakovce,
Helcmanovce, Mníšek a Svedlár. Toto svedčí, že
už vtedy tu existoval reťazec osád a miest,
ležiacich v neveľkých odstupoch a do tejto
starej sídelnej sústavy zapadajú aj Prakovce
Do života a dejín Prakoviec hlboko zasiahla
grófska rodinu Csákyovcov, presne to bolo v roku
1648 až do roku 1905. Táto rodina nie vždy
prejavovala dostatočný záujem o rozvoj výroby
železa v Prakovciach, napriek tomu však trvalé
udržovala zariadenie pri prevádzke a nikdy ho
nedávala do prenájmu. V tejto dobe bolo v
údoliach Hnilca od Stratenej až po Jaklovce a v
jeho horských prítokoch veľké množstvo baní a
hámrov. Zo všetkých týchto však najväčší rozvoj
zaznamenali Prakovce. Dnes žiadny z týchto
závodov v údolí Hnilca, okrem Prakoviec, už
neexistuje. Teda aj z týchto skutočností treba
pôsobenie Csákyovcov v Prakovciach posudzovať.
Treba poznamenať, že táto rodina vždy viedla
závod vo vlastnej réžii. Vedela si vždy vybrať
schopných ľudí na vedenie a využívať v plnej
miere zručnosť prakovských remeselníkov. Bola
vlastníkom bohatých lesov, produkujúcich
kvalitné drevo na drevené uhlie, čo bolo
základným predpokladom výroby železa. Na
rozhraní storočí prebieha v Uhorsku
monopolizácia i v želez. priemysle a statkársky
spôsob hospodárenia ustupuje do pozadia. Rodina
Csakyovcov po štvrt'tisícročí predala svoje
panstvo v Prakovciach. Dcéra Irma, dedička
posledného majiteľa Ladislava Csakyho, predala
celý majetok akciovej spoločnosti Rudolf Schmidt
a spol. - Viedeň. Ku tejto grófke Irme sa viaže
jedna udalosť. Raz prišla na bohoslužby do
kostola a sedela v lavici medzi bežnými občanmi.
Predstavenstvu obce a cirkvi sa to nevidelo a
preto dali postaviť samostatnú, vznešenejšiu
lavicu, potiahnutú červeným súknom a umiestnili
ju na čestné miesto pod kazateľnicu. Pani grófka
však do kostola v Prakovciach už nikdy viac
neprišla a teda v tejto lavici ani nikdy
nesedela. Lavica dodnes stojí v kostole.
Tak ako dnes, tak aj v minulosti nie je možné
písať o Prakovciach bez výroby a spracovania
železa. Jedno ovplyvňuje druhé, preplieta sa,
železo ovplyvňuje život Prakovčanov odpradávna a
oni sú zasa jeho tvorcovia v rôznej dobe a
podobe. V tejto dobe sa železné rudy zhutňovali
vo veľmi jednoduchých pieckach buď v jamkách
alebo nadzemných, hlinou vymazaných pieckach. Do
vypálenej taviacej jamy ukladali vo vrstvách
drevené uhlie a drvenú železnú rudu. Oheň
rozdúchavali až vzniklo cestovité zvárkové
železo vo forme hrudy, valiacej. Z tejto sa
potom ručnými kladivami odstránila troska a
ďalším kovaním sa spracovávali úžitkové
predmety.
Tieto prvé taviace pece neboli viazané na určité
miesto. Vznikali tam, kde priamo na povrchu zeme
sa našli vhodné rudy a kde bolo dosť vhodného
dreva napálenie dreveného uhlia. Stavali sa
často v lesoch najmä na svahoch, kde vietor
zabezpečoval prirodzený ťah. Nazývali ich preto
aj pohyblivými pecami. S touto technológiou
spracovania železa je spojený aj život našich
prapredkov.
Už v 15. storočí sa na Spiši stretávame s
väčšími pecami, tzv. slovenskými. Získavala sa z
nich už väčšia hruda železa. Stavali sa na stálo
pri potokoch a poháňali ich už vodné kolesá.
Ručné kladivá boli nahradené hámornými
kladivami, ktoré tiež mali vodný pohon. Dochádza
postupne k určitej špecializácii v železiarskej
výrobe. Jedni vyrábajú železo, iní ho
spracovávajú na užitočné výrobky a iní ich
predávajú. Na tzv. oceliarskych hámroch sa
vyrába tyčové železo, klince, plechy, meče a iné
zbrane a výrobky. Išlo tu o samostatných
výrobcoch, ktorí sa zameriavali len na
spracovanie konečných výrobkov zo železa. Železo
dostávali ako surovinu z inej železiarne.
Rozvoj baníctva a hutníctva na Spiši je tiež
spojený s menami Jakuba Fuggera, obchodníka a
majiteľa baní, ktorý sa v 16. storočí spolčil s
technicky nadaným Jánom Thurzom, šľachtickým
majiteľom baní na Spiši. Vybudovali veľký
podnik. V službách Thurzovcov pôsobil aj známy
odborník v baníctve a hámornej technike Anton
Roll. Práve ten v roku 1586 založil v
Prakovciach železné hámre na vodný pohon a
pričinil sa tak o významný pokrok v železiarstve
Prakoviec a položil tak základy budúcemu
železiarskemu priemyslu v Prakovciach. Môžeme ho
teda označiť za prvého známeho majiteľa a
vedúceho závodu. Bol aj majiteľom celého
prakovského chotára. Neskôr sa venoval viac
výrobe medi v okolí Margecian, odtiaľ pochádza i
názov Rollova Huta.
Podstatná časť slovenských pecí s dúchadlami a
hámrami na vodný pohon sa nachádzala v údolí
hrelikovského potoka v Doline a v menšej miere v
údolí gelnického potoka. Ešte dnes sú v týchto
dolinách stopy po banskej hlušine a troske v
dĺžke 2-3 km.
Hneď na konci Doliny za domom M. Helcmanovského
je jedna baňa, pri Krížu druhá, na Haldze tretia
a Štvrtá, za Poľanu piata, na Výhone šiesta a
siedma. V okruhu ani nie 500 m je ešte aj teraz
viditeľných sedem baní. Predpokladáme, že u
každej bane bola slovenská pec s hámrom. Osádku
takéhoto pracoviska tvoril približne tento počet
pracovníkov: 3 baníci - kopáči, 2 pomocníci, 2
taviči s 2 pomocníkmi, 2 kováči s 2 pomocníkmi,
jeden povozník s pomocníkom, traja uhliari a
jeden predák - vofarbeher, teda celkom cca 20
pracovníkov. Môžeme preto predpokladať, že okolo
roku 1750 v Prakovciach takto a pri tejto
technológii pracovalo cca 120-130 pracovníkov.
Keďže tam spravidla pracovali celé časti rodín,
mohli mať vtedy celé Prakovce cca 30 usadlostí s
asi 200 obyvateľmi. Z toho v Doline asi 120, na
Hutnom asi 40 a za Čurinku asi 40 obyvateľov.
Postupným rozvojom výroby železa sa zvyšoval aj
počet obyvateľov, ktorí pre svoju obživu
potrebovali ďalšie polia. Predpokladáme, že v
tejto dobe zúrodnili pozemky pod starou školou,
za cintorínom, Ortvaň a Kačmarova. Podrobné
záznamy o živote v tejto úlohe nie sú nám známe,
iste to život nebol ľahký, pracovala skoro celá
rodina, ortovali lesy a pripravovali ich na
polia.
Myslíme si ale, že základnou príčinou prečo sa
práve v železiarni v Prakovciach zo všetkých
závodov v hnileckej doline podaril najväčší
rozvoj, bola tá skutočnosť, že vyrábali veľmi
kvalitné železo, ktoré na určité výrobky bolo
považované za najkvalitnejšie. Išlo najmä o
výrobu veľmi jemných železných prútov a tyčí na
výrobu drôtu, ktorá bola sústredená v Gelnici,
ako aj rôzne druhy špeciálneho tyčového železa.
Toto železo odoberali kováči v blízkom okolí a
cechoví majstri z Gelnice na výrobu klincov,
krúžkov, náradia a iných nástrojov. Teda pružná
reagencia na trh kvalitnými výrobkami
zabezpečovala stály odbyt a takto sa vytvárali
podmienky pre ďalší trvalý rozvoj závodu.
Myslíme si, že táto filozofia riadenia je viac
ako aktuálna najmä dnes. A vidíte, že bola známa
v Prakovciach už pred 250 rokmi.
Táto filozofia riadenia, ale aj vonkajšie
pomery, dlhé napoleonské vojny a ďalšie výboje
podnietili búrlivý rozvoj prakovských železiarní
koncom 18. a v prvej polovine 19. storočia. Do
tohoto obdobia treba aj datovať vznik závodu už
v terajších priestoroch. Produkcia železu zo
slovenských pecí už nestačila potrebám.
Slovenské pece, i keď tieto hneď nevymizli,
začali vytláčať vysoké pece.
Roku 1805 bola v Prakovciach postavená vysoká
pec - Huta Ľudmila, pomenovaná podľa Ľudmily
Lazanskej, manželky grófa Štefana Csakyho.
Sídlila na mieste terajšej náraďovne a bola v
prevádzke až do roku 1918. Slovenské pece s
hámrami postupne v hrelikovskej a gelnickej
doline zanikali a závod sa začal budovať a
rozširovať v terajších priestoroch, tzv. horná
časť závodu a vo valcwerku, tzv. dolná časť
závodu. V hornej časti závodu bola sústredená
výroba železa, zlievanie a mechanická dielňa a v
dolnej časti závodu hámre a valcovňa.
Teda viac ako 450 rokov, najprv pohyblivé piecky
a ručné kladivá a potom slovenské pece s hámrami
na vodný pohon tvorili základ výroby a
spracovania železa v Prakovciach. 25 generácií
našich predkov žilo a pracovalo bez väčších
zmien a vplyvov v hrelikovskej a gelnickej
doline za Čurinkou. Baníci, kováči, povozníci,
uhliari a neskôr aj zlievačstvo. Tu prežívali
svoje všedné, ale aj radostné dni. Pomaly ale
iste aj s ťažkosťami sa lúčili so stáročnou
technológiou a zvyklosťami a museli sa začať
učiť a zvykať si na moderný spôsob továrenskej
výroby a aj na zmenený spôsob života.
S postavením vysokej pece sa výrazne rozširuje
aj zlievárenská výroba. Táto vyrába surové
železo pre hámre, ale aj priamo z nej sa
odlieval rozsiahly sortiment odliatkov,
dokončovaný už v mechanickej dielni. Boli to
najmä šporákové platne, šporáky, dielce pre
hámre a mlyny, stĺpy, kríže, náhrobníky, rošty a
samozrejme surové železo, kované tyče a plechy.
V tom čase mal závod obchodné sklady v
Košiciach, Prešove, Medzeve a cez nich zásoboval
svojimi výrobami celé východné Uhorsko. O odbyt
svojich výrobkov závod nemal núdzu.
V roku 1843 došlo ku modernizácii vysokej pece a
k výstavbe prvej kupľovej pece. V dolnej časti
závodu, vo valcwerku, sa postavila aj prvá
válcovňa plechov, poháňaná vodnou turbínou typu
Yonwal. Značne vzrastá možnosť rozšírenia
výrobkov závodu. Začali sa valcovať veľké
plechy, tenké koľajnice, špeciálne železo na
výrobu obručí, motýk, cánové železo na výrobu
drôtov, klincov a ihiel.
Pri zhromažďovaní podkladov o histórii Prakoviec
sa mi dostal do rúk veľmi prekvapujúci materiál
o živote pražského rodáka Eduarda Preissa,
prvého. Čecha, ktorý preukázateľne precestoval
celý svet. V jeho bohatom životopise sa
vyskytuje i epizóda, ktorá sa vzťahuje k
Prakovciam. Po Preissovi sa zachovala stručná
autobiografia, v ktorej sa zmieňuje o tom, že v
lete v roku 1848 riadil v Prakovciach odlievanie
batérie 6-librových kanónov i s lafetami a
vozíkmi na strelivo. Preiss, ktorý sa zúčastnil
pražského povstania roku 1848, dostal sa v lete
cez Krakov/ do Levoče, kde sa už pred vypuknutím
kónvédskych bojov zaradil do kossuthovského
hnutia v Spišskej garde. Ako bývalý rakúsky
kadet-delostrelec, zbehlý vo výrobe kanónov a
munície, bol poverený úlohou doplniť slabý
delostrelecký park revolučných vojsk. Pretože
závod bol v tejto dobe známy ako mimoriadny
kvalitný výrobca železiarskych a hutníckych
výrobkov voľba padla jednoznačne na neho. Preiss
sa vo svojich pamätiach výslovne zmieňuje o tom,
že jeho batéria 6-libroviek, zhotovená v
Prakovciach, bola prvými mosadznými kanónami,
odliatymi na území celého Uhorska. Vyslovuje
obdiv a uznanie s akou rýchlosťou a akej vysokej
úrovni zvládli prakovskí remeselníci túto
náročnú výrobu. Táto batéria neskoršie pod
Preissovým velením výrazne zasiahla do bojov o
Košice 11.12.1848. Preiss píše, že v Prakovciach
úplne dohotovil 5 kusov a že šiesty ostal
nedokončený.
Odlievali sa tu delové hlavne, gule, lafety, pre
revolučnú armádu roku 1848-49.
I táto malá epizóda z dlhoročnej histórie závodu
svedčí o kvalite jeho výroby.
„ALAŠ“ - ZÁJAZDNÝ HOSTINEC V PRAKOVCIACH
Furmani zložili v závode rudu a drevené uhlie,
kone ustajnili, ošetrili nakŕmili v stajniach,
vozy im opravili kolári a kolesári a mohli sa
tam najesť a vyspať. Po naložení hotových
výrobkov odišli na ďalšiu cestu. Teda kvalitné
služby na počkanie a na mieste. Tento zájazdový
hostinec s celým areálom po prakovsky "alaš" sa
s rozvojom železnice postupne rušil a stáva sa z
neho už len hostinec. V jeho ubytovacej časti sa
zriadilo 7 bytov pre zamestnancov závodu. Bolo
to asi okolo roku 1890. Môžeme teda hovoriť o
vzniku prvej kolónie pre robotníkov. Potom
nasledovali ďalšie kolónie, ale o tých až
neskôr. V roku 1880 bol postavený aj poštový
úrad, dnes už neexistuje. Zrúcaný bol pri
výstavbe závodu v roku 1938.
V roku 1907 pozostával závod z týchto častí::
• vysoká pec na vodný pohon s pražiacimi pecami
na rudu
- zlieváreň s 3 kuplovňami
oceliareň s kelímkovými pecami
mechanická dielňa - vŕtačky, sústruhy a pílky na
transmisný pohon náraďovňa pre vlastnú potrebuu
6 modeláreň a stolárska dielňa
valcovňa s 5 valcovacími traťami na vodný pohon
vodné stavby a to 2 hate, jedna v hornej a jedna
v dolnej časti závodu o celkovom výkone asi 160
H P
-železničná vlečka a
10 - príslušné skladové hospodárstvo.
V tom istom roku pracovalo v závode 213
zamestnancov a na okolí 151 baníkov, uhliarov a
furmanov. Celkom teda 364 zamestnancov. Určite v
tomto období veľký a moderný železiarsky závod,
jeden z najväčších na Slovensku. V tomto období
závodu môžeme hovoriť ako o veľmi úspešnom.
Závod napriek zvyšujúcej sa konkurencii
prosperoval, pretože sa modernizoval, zavádzal
nové výrobky a technológie, finalizoval a
skvalitňoval výrobu.
Na rozhraní 19. a 20. storočia sa v obci
postavilo mnoho už murovaných domov. Dolina,
Čurinka a Hutno, vrátane centra nadobudlo už
dnešnú podobu, najmä čo sa týka počtu domov.
Málo vieme z tej doby o predstaviteľoch obce,
ako aj o kultúrnom a politickom živote vôbec.
Máme však podklady o práci, zamestnaní, bývaní a
mzdách konkrétnych Prakovčanov, žijúcich na
rozhraní 19. a 20. storočia. Vieme, že v tej
dobe žilo v obci 500 až 550 obyvateľov asi v 82
domoch. Najväčšia koncentrácia bola v Doline a
centre, kde žilo asi 350 obyvateľov asi v 50
domoch.
V závode pracovalo 226 zamestnancov a okrem nich
aj 150 baníkov a uhliarov. Je nám už známa aj
presná profesná skladba pracovníkov závodu. Bola
takáto:
111 zlievačov,
9 modelárov,
9 tesárov,
12 kováčov,
32 zámočníkov,
31 nádenníkov a murárov a
6 kočišov.
Z tejto čiastky bolo 6 žien nádenníčok a 23
učňov v profesiách zlievač a zámočník.


Závod riadilo 16 vedúcich pracovníkov, z toho
bolo 6 majstrov.
Podstatná časť zamestnancov bývala v
Prakovciach. Baníci však bývali v blízkom okolí
a to v Helcmanovciach, Gelnici a Žakarovciach.
Ak sa pozrieme do zoznamov obyvateľov obce z r.
1896 tak sa v ňom objaví celkom 46 mien rodín.
Je to podstatne menej ako v roku 1933. Svedčí to
o neustálom pohybe a príleve nových rodín do
Prakoviec. Niektoré dnes známe mená Prakovčanov
sa v ňom ešte nevyskytujú, ale takisto v zozname
z r. 1933 už mená z r. 1896 nie sú.
Začína sa tu v roku 1909 vyrábať kvalitná
nástrojová oceľ značky Revolver 5/0 Ajax, ktorá
obstála v konkurencii i s takými svetovými
značkami ocele ako Bôhler, Poldi a iné. Vyrábala
sa až do roku 1940.
V roku 1918, po vyše storočnej prevádzke
zastavuje výrobu vysoká pec.
V roku 1920 sa Schmidtova úč. spoločnosť
rozširuje o ďalšieho účastinára a to o Slovenskú
valnom zhromaždení v roku 1920 vedenie závodu a
účastinári v Prakovciach to dohodli, že sa zo
závodu vytvorí slovenská firma s názvom
„Účastinná spoločnosť železiarskych a
oceliarskych závodov v Prakovciach". Predsedom
správnej rady sa stal slovenský politik E.
Stodola. Toto trvalo až do roku 1936.
V roku 1921 sa začínajú vyrábať pérové buchary
Ajax v troch veľkostiach, ktoré preslávili závod
po celom svete svojou kvalitou, jednoduchosťou a
použiteľnosťou. Vyrábali sa viac ako 40 rokov a
mali stále veľký odbyt.
Roku 1925 sa začínajú vyrábať veľmi kvalitné a
vyhľadávané pílky na kov značky Ajax a v roku
1929 priemyselné ohrievače pecí na naftový
pohon. V roku 1925 bola postavená vodná
elektráreň na Hnilci.
Zveráky, buchary, pílky, priemyselné pece a
nástrojová oceľ preslávili Prakovce po celom
svete a to po dlhé roky. Škoda len, že sa dnes
už nič podobné z toho nevyrába.
S Rudolfom Schmidtom sú novodobé dejiny obce a
Prakoviec a závodu spojené celých 30 rokov, teda
až do roku 1936. Modernizoval závod, rozširoval
ďalšie výroby, rozvíjal obchodnú činnosť cez 3
obchodné zastupiteľstvá a to v Prahe, Viedni a
neskoršie aj v Bratislave.
V súvislosti s medzinárodnou situáciou sa začalo
so zbrojením aj v našej republike. Začínajú sa
budovať nové kapacity na Slovensku, ktoré sa
zdali byť z hľadiska vtedajších predstáv o
vojne, najmenej zraniteľné. Poldina Huť Kladno,
sa už vtedy vo veľkej miery podieľala na
dodávkach pre čsl. armádu. Výroba Prakoviec bola
vtedy veľmi známa, najmä schopné ruky
prakovských železiarov.
To rozhodlo, že Poldina huť KLADNO sa stáva od
roku 1936 majiteľom závodu v Prakovciach a
začína veľkú investičnú akciu, ktorá na dlhé
roky poznamená život závodu a obce. Živnostenská
banka a Česká eskontná banka kupuje od
Schidtovcov účastiny Prakoviec a na čelo
spoločnosti postaví slovenského podnikateľa
Milana Ivanku. Presný názov závodu bol: Akciová
spoločnosť železiarskych a oceliarskych závodov,
Prakovce. Dochádza aj ku zmene riaditeľa závodu,
ktorým sa stáva nemecký odborník Ing. V. Rödler.
Voľba na Prakovce padala aj preto, že boli
prakticky Poldina huť v malom. Stavba veľmi
rýchlo pokračovala a v priebehu rokov 1937-39
bola ukončená.
Podstatné rozšírenie závodu sa v stiesnených
priestoroch vyriešilo tak brilantne, že ostali
stáť skoro všetky objekty starého závodu, čím sa
kapacity závodu značne rozšírili. Novopostavené
plochy predstavovali 17 280 m2 výrobnej plochy.
Zo starého závodu boli zbúrané iba tieto stavby:
píla na drevo so skladom modelov, sklady dreva a
ocele, sklad hasičskej výzbroje, hospodársky
dvor - Gbur a robotnícky dom so starou poštou.
Tu treba dodať, že už v r. 1937 sa začína výroba
ocele v modernej elektrickej oblúkovej peci..
Starí Prakovčania iste vedia, kde tieto stavby v
závode pôvodne stáli. Závod v tejto podobe trval
skoro 30 rokov. Okrem výrobných stavieb sa v tej
dobe postavili 2 činžové domy nad starou
stanicou, vila pre riaditeľa a generálnou
opravou prešli všetky 3 robotnícke kolónie.
Zaznamenávame v tej dobe aj zvýšenú výstavbu
rodinných domov v obci.
Dostavba závodu v r. 1939 je však aj rokom
rozbitia ČSR a začiatkom 2. svetovej vojny. Toto
všetko silne poznamenáva aj prácu v závode.
Závod je prakticky vyňatý z právomoci
slovenskej vlády a prechádza k dispozícii
nemeckým podnikateľským kruhom. O jeho výrobe
rozhoduje Nemecká priemyselná komora a nemecký
vojenský pridelenec. Bez jeho povolenia nebolo
možné robiť žiadne investície, meniť výrobný
program a predávať výrobky inde, než ako
určovali nemecké zbrojné plány. Závod bol plne
zapojený do vojnovej zbrojnej výroby.
Vzhľadom na vyššiu potrebu pracovných síl
začínajú robiť vo väčšom meradle aj ženy. Počet
zamestnancov kulminuje v r. 1943, keď v závode
pracuje 613 pracovníkov.
Hlavnou výrobou bolo spracovanie pancierových
plechov pre kompletné bojové vozidlo. Takisto v
kovanú sa v prevažnej miere vyrábali zápustkové
a voľne kované výkovky pre pušky a guľomety.
Celá táto vojenská výroba trvala až skoro do
konca r. 1944. Nemecké vojenské velenie vydalo v
decembri 1944 príkaz na prvú evakuáciu, v ktorej
sa zo závodu odviezli legury, kvalitný materiál,
hotové výrobky a niektoré funkčné časti ťažších
strojov.
Začiatkom januára 1945 nasledovala druhá
evakuácia, najmä strojov a zariadení, ako aj
príslušníkov nemeckého vedenia. Z Prakovčanov
nikto s Nemcami neevaukoval! Snažili sa rôznymi
spôsobmi zachraňoval čo sa dalo pred odvlečením.
Rýchly postup sovietskej armády zabránil Nemcom
podmínovať a zničiť objekty závodu. Dňa 21. jan.
1945'v ranných hodinách obyvateľov Prakoviec s
radosťou privítali prvú vojenskú hliadku, vedenú
seržantom Ivanom Babjakovom. Vedenie závodu
prevzal do svojich rúk Miestny národný výbor a v
závode sa začína nová etapa. Ttreba povedať, že
významná.
V závode došlo ku veľkému rozšíreniu najmä
strojárskeho výrobného programu, jeho ďalšej
fínalizácie. Výroba bola čiastočne ochromená pár
týždňov po skončení vojny. Postupne sa
obnovovala a bola obnovená po dovezení
odvlečených strojov a zariadení z Kladna a
Chomutova v nov. r. 1945.
V r. 1946 sa zavádza výroba pilníkov, armatúr a
ventilov.
V r. 1947 sa zriaďuje v závode veľká ozubáreň a
výrobňa gallových, transmisných a valečkovýcn
reťazí.
V r. 1946-1948 boli ku závodu pridelené tieto
organizácie: Zlieváreň Boden losz v Medzeve,
Kováreň Miklossy v Plešivci, Zlievareň Jacobs v
Košických Hámroch, Kováreň Böhm v Medzeve a
reťazáreň Katena v Sobědruhoch.
V r. 1949 sa zavádza výroba huntových súkolí a
v r. 1950 výroba mangánovej ocele, ktorá sa
stane v budúcich rokoch profilujúcim výrobkom
závodu. Teda prudké tempo nových výrob, ktorých
zvládnutie veľa hovorí o vysokých kvalitách
kolektívu. Bola predĺžená vlečka. Nové výrobky
pokračujú ďalej.
V roku 1951 sú postavené učňovské dielne a
kotolňa.
V r. 1957 sa zavádza náročná výroba otočných
stolov k frézam,
v r. 1958 plechoobrábacie stroje a dvojkotúčové
brúsky a leštičky.
V r. 1959 strojné obrubovučky a
v r. 1960 prevodové skrine. Na všetky tieto
výrobky bolo potrebné výrobu v krátkej dobe veľa
prípravkov, náradia, modelov a zápustiek
Nakresliť a vyrobiť mnoho jednoúčelových
zariadení, zaučiť množstvo ľudí a veľa ďalších
vecí. Bolo nasadené veľmi prudké tempo.
Po roku 1960 začala výstavba prírubárne, výroba
začala v roku 1971. Vzhľadom na zmenu výrobného
programu ako aj z iných dôvodov, sú už tieto
finálne výrobky v závode nevyrábajú. Je to iste
veľká škoda. No toto však už nie je história,
toto je už súčasnosť každému dobre známa a
viditeľná Terajšia generácia prakovských
strojárov má bohatú a slávnu tradíciu a
)':tóriu, na ktorú môže byť pyšná. Mala by ju
využívať dnes na ďalší rozvoj závodu. Najmä
mladí strojári by mali hrdo, ale aj s pokorou
pokračovať v tradícii svojich predkov.
V roku 1975 bol položený základný kameň novej
oceliarne, najväčšia investičná akcia v histórii
podniku.
Od tejto investície sa v podniku konajú už len
rekonštrukcie a modernizovanie výroby.
Prepísala a spracovala Vražbová Anežka


Le Parkour -
video
Prakovce:
Železnica
Moje
webové stránky
Cezmín:
http://cezmin.wz.cz
Cezmín:
http://cezmin.wz.sk
Vianoce:
http://vianocesk.wz.cz
Viktorian
http://viktorian.wz.sk
Svadba: http://svadbask.unas.cz Bylinky:
http://bylinky.czweb.org
Seniorka:
http://seniorka.szm.com
Cintorín:
http://cemetery.zaridi.to Bábiky:
http://svetbabik.czweb.org Slovania: http://slovania.czweb.org
Pani Príroda: http://agika.szm.com
Veľká noc:
http://eufrosyne.szm.com
Veľká noc:
http://velkanoc.czweb.org
Jánska noc:
http://cbjanskanoc.wz.cz
Gloria
Polo:
http://gloriapolo.czweb.org
Moji psíkovia:
http://mikinka.czweb.org
Milujem pani P... :
http://eufrosyne.wz.cz
Cezmín ker a alias:
http://cezmin.czweb.org Michal Krpelan:
http://michalkrpelan.wz.cz
Vianoce:
http://vianocechristmas.czweb.org
Aishwarya Ray z Indie:
http://aishwarya.wz.cz Horná Chlebany :
http://hornechlebany.unas.cz
Rádioamatéstvo :
http://cbrsk-chlebany.euweb.cz
Múdra ako rádio:
http://www.mudraakoradio.euweb.cz CB Fan rádioklub Slovakia-CBRSK:
http://cbrsk.euweb.cz
Webové stránky, ktoré som urobila iným
zdarma
Pes Buldog english:
http://ruda-etuda.czweb.org
Seniorka a deti:
http://seniorka-deti.wz.cz
Olympionik:
http://olympionikholub.wz.sk
Sedmičkari:
http://rannisedmicka.wz.cz
Práva dieťaťa:
http://dieta.czweb.org
Senior Baťo:
http://dano17.wz.sk
Späť|
Obnoviť |
Dopredu
by Cezmín Slovakia2006 cezmin.wz.sk/
| | | | |