Tu opíšem udalosti v časovom postupe tak, ako sa v starých Prakovciach oddávna opakovali a časť z nich, možno v pozmenenej podobe, pretrváva dodnes. Úvodom chcem uviesť cirkevné sviatky, počas ktorých sa v závode nepracovalo: Nový rok, Tri krále, Hromnice, Veľká Noc, Svätodušné sviatky, Cyril a Metod, Ofera, Všechsvätých a Vianoce.
Január
Nový rok. Boli to pravidelné vinšovačky v každom dome. Vinšovalo sa ráno pred omšou, vinšovali starí aj mladí. Po vinšovaní chodili aj helcmanovskí Cigáni, čo sa považovalo za šťastie.

Tri krále
Tie boli známe tým, že sa začínala koleda. To dobrý farár pán Znak s kostolníkom a 4 miništrantmi chodili z dom do domu. Priali všetko dobré do Nového roku, posväcovali príbytky a písali na vchodové dvere znamenia Troch kráľov a rok koledy. Nebolo snáď domu, kde by koledu nevpustili. S prosbou o návštevu chodil vždy dopredu najmladší miništrant so zvončekom a ohlasoval príchod koledy. Občania grécko-katolíckeho vyznania v tento deň slávili Štedrý večer. S koledou chodil 20. januára aj grécko-katolícky pán farár z Helcmanoviec so svojim kostolníkom, ale s prakovskými miništrantmi. Tam sa už chodilo väčšinou len do grécko-katolíckych.
Okrem koledníkov chodievali po dedine aj jasličkári. Boli to vždy 2-3 partie mladých, 12-14 ročných chlapcov, ktoré nacvičili príslušné koledy a potom s nimi chodili po domoch. Vždy v nich bol anjel s jasličkami, Kubo, Starý a Fedor s Janom. Zvlášť pre deti to bola udalosť na ktorú dlho spomínali.
Ináč bol január mesiacom poľnohospodárskeho kľudu a bolo v ňom najviac tanečných zábav, ktoré končili pôstom..

Február
Ten bol vždy v znamení fašiangov, Hromníc a pôstu. Na Hromnice obyvatelia obce išli do kostola na vysviacku hromničných sviečok, ktoré potom v čase letných búrok mali chrániť ich príbytky pred hromami a bleskami. Na koniec fašiangov, pred popolečnou stredou, bola vždy zábava. Mnohokrát aj bál s maskami. V rodinách sa napiekli tradičné kreple a hozuplozn, to sa donieslo na zábavu, ktorá zvlášť na koniec fašiangov bola dosť neviazaná. Robili sa rôzne žarty a recesie, ktoré na inej zábave by neprešli. ľudia akoby vedeli, že ich čaká dlhý pôst, tak sa chceli vyblázniť. Známe sú aj tzv. šibrinkové zábavy. Fašiangové baly boli doménou hasičov, ktorí na nich vždy niečo podvodného vymysleli.

Marec
V tomto mesiaci sa začalo s prípravou a opravou poľnohospodárskeho náradia. Opravovali sa hrable, robili poriská do grac, rohačiek a motýk, opravovali sa kosy, aby bolo všetko, keďnadíde čas, pripravené. Zábavy už išli stranou. Pravidelne bol 12. marca v Jasove jarmok na prasatá. Bol známy široko-ďaleko, pretože sa na ňom predávalo výborné maďarské plemeno, ktoré mali Prakovčania veľmi v obľube. Bolo dobre jak na masť, tak aj na mäso. Už zavčas rána partie prakovských chlapcov aj chlapcov išli peši do Jasova a neskoro večer sa vracali naspäť už aj s kvičiacimi prasiatkami. Šlo sa okolo Zimnej vody, cez Vrch na Lucia baňu a potom bučinou a lúkami ponad Poproč do Jasova. Cesta tam trvala 4-5 hodín. Po krátkom 2-3 hodinovom pobyte na trhovisku v Jasove, znova na cestu domov. Prasiatko vo vreci a vrece na pleci a šlo sa. V niektorých rokoch sa prekonával ešte od Zimnej vody na Vrch aj sneh. Prasiatko však muselo byť, tak sa poňho šlo!
V utorok po Smrtnej nedeli sa zase navštevoval jarmok v Gelnici, ktorý bol výkladný a aj ľahšie dostupný. Tu si obyvatelia nakúpili niektoré veci, potrebné najmä na Veľkú Noc. Dalo sa tam ozaj kúpiťvšetko, pričom nechýbali rôzne atrakcie.
Veľká Noc sa začínala už na Zelený štvrtok, ktorý bol hlavne venovaný pečeniu rôznych koláčov - kuchov, rožkov a pásky. Bolo ďalej zvykom, že na Zelený štvrtok sa prvý raz umývali najmä chlapci a dievčatá a to v studenej vode potoka. Verilo sa, že čistá voda prináša šťastie, zbavuje ľudí chorôb a očisťuje ich. Veľmi krásnou povinnosťou bolo to, že pred Veľkou Nocou sa chodili čistiť lesné a poľné studničky.
Na Veľký piatok sa zachovával prísny pôst a v sobotu sa išlo do kostola na Vzkriesenie. Na Veľkonočnú nedeľu ráno sa celá dedina zišla pri kostole, kde sa svätila páska. Po jej posvätení nastal cval cez ploty a záhrady domov, pretože každý chcel byťprvý s páskou doma, aby mal šťastie. Na Veľkú Noc sa vždy varila šunka - šoldra. Bola z vlastnej zabíjačky, ponechaná na túto príležitosť. No a Veľkonočný pondelok to boli polievačky. Polievali mladí a ešte mladší chlapci. Aj starí páni mali však vybraté svoje dámy. Kúpačka sa musela skončiť doobeda, poobede už kúpačov nikde nepustili.
Medzi prvé výlety do prírody patrilo aj chytanie žiab. Na toto boli niektorí chlapci úplní machri. Hlavný revír boli veľké mláky pri veľkej stanici, Tertuv brih, ale aj potoky. Žabie stehienka s vajíčkami bola božská lahôdka.
V marci sa už aj v Prakovciach pomaly hlásila jar, ale obyčajne až koncom mesiaca. Ako prvé kvietky boli virčoličky a snežienky. A to boli aj prvé pravidelné výlety do prírody. Samozrejme, že išli obyčajne len chlapi a chlapci, a že sa to nezaobišlo bez pečenia slaniny a nejakej tej čistej a žeruchy. Na virčoličky sa chodilo ku Rozsypanej skalke a pod Lenďakovu. Na snežienky zase na Mníšansku kloptáň a až na Rabastein. Na tieto jarné výlety sa vždy niekam po niečo šlo - aspoň takto muži ženám zdôvodňovali. Keď domov prišli bez kvietkov a samozrejme aj bez pálenky, tak povedali, že ešte nerastú, ale že na budúcu nedeľu už iste rásť budú.

Apríl
Toto bol už prvý jarný mesiac a ten určoval čo všetko sa má doma a na poli urobiť. Začalo sa opravami plotov v záhradkách a záhradách. Potom sa začal vývoz hnoja na role a lúky. Po tomto nasledovalo čistenie lúk, spojené s vynášaním popola a hnojením. Nasledovalo siatie žita alebo ovsa a ošetrenie ovocných stromov a kríkov ríbezlí, či egreša. Čiže aprílom začína kolotoč poľnohospodárskych prác, ktorý končil až v októbri. Koncom mesiaca sa už začínali objavovať aj smrže, na ktoré sa chodilo na Štefanových, do jarčeka za Sillom. Neboli to huby zvlášť obľúbené a zbierali ich len niektorí hubári. V apríli sa tiež pravidelne robili a opravovali ploty, najmä na lesných pastviskách, aby kravy neničili lesný porast a najmä mladinu.

Máj
Začínal sa slávnostným výhonom kráv a jalovíc na pastvu, čo bolo udalosťou pre celú obec. Výhon bol v Doline na mieste aj zvanom Výhon. Bol vždy v prvú májovú nedeľu a začínal tým, že pastieri zakopali na začiatku Výhona dlhú reťaz cez celú cestu, cez ktorú pre šťastie musela prejsť každá krava, či jalovica. Bol to rituál, ktorý musel byť dôsledne prevedený. Kravy sa vyháňali tesne poobede, čo bola robota chlapov, ktorí si kravy na výhon dopravili. Boli s tým aj veľké trápenia, pretože dobytok, ktorý bol celú zimu ustajnený a dobre kŕmený, prí vypustení z maštale išiel všade inde, len nie tam, kde ho chcel majiteľ mať- teda na Výhone. Poobede prišli na výhon už celé rodiny, ženy s napečenými brzndyovníkmi, či škvarkovníkmi, nakladali sa ohne, piekla sa slanina, popíjala čistá a čapované pivo, ktoré spolu s párkami tam servíroval Ďuri Fodor. V prekrásnej prírode krásny zvyk, na ktorý sa každý tešil. Ešte niečo k tomu paseniu kráv. Tie, ktoré sa nedojili a jalovice, chodili na celý deň až Za skalu alebo Palkovej doliny. Tie, ktoré sa dojili, volali ich poludňarky, tie sa pásli len po Čapkovi alebo pod Tertovým bríhom, pretože sa na obed vracali na dojenie. Poobede znova na tie isté miesta odchádzali. Po zbere otavy a zemiakov sa dobytok pásol už na poliach v blízkosti obce. Aj tu vidieťten dobrý gazdovský rozum.
V obci sa zemiaky sadili zásadne vždy až po 1. máji, aby išli aspoň do trochu teplej zeme. Sadenie nebolo nejak časovo náročné, pretože za pluhom sa to pomerne rýchlo zvládlo. Po zasadení zemiakov sa začalo s hotovením dreva, aby do zimy vyschlo. Druhá časť dreva sa potom chystala v septembri. Drevo sa pripravovalo všade v blízkom okolí. Spôsob som už v predchádzajúcej časti popísal.
Okrem toho samotný mesiac bol aj mesiacom častých výletov do prírody, už nie po niečo, ale len tak celé rodiny v nedeľné odpoludnia. Piekla sa slanina, či varil guláš alebo piekla živánska. Deti si varili cukor - karamel, zbierali kvety, či nejak inak sa hrali. Každá gazdiná si dala ešte do poriadku celú zeleninu a kvetinovú záhradku, pretože si už bola istá, že ju jej ľadoví chlopi nespália.
Veľkým cirkevným sviatkom boli v obci Svätodušné sviatky - rusaďa. Rodiny si svoje domy a dvory v tieto dni zvlášťdobre vyčistili a dvere či dvierka ozdobili lipovými alebo brezovými vetvičkami. Mimoriadne pekné boli v ten deň cirkevné slávnosti v kostole a jeho okolí.

Jún
Do polovice júna sa museli dať do poriadku zemiaky. Najprv sa kopali a potom ohrabali. Práce si vyžiadali dosť námahy, ale robila ich celá rodina, tak sa zvládli pomerne rýchle. Po nich už nasledovali sená. Na tieto sa nastupovalo obyčajne okolo Jána a pri dobrom počasí trvali práce okolo sena asi 10 dní. Všetky sená boli kvalitne vysušené, na tom zvlášť záležala ich kvalita a od toho zasa kvalitné krmivo pre dobytok. Po zobratí sena ostáva asi 6-7 týždňová prestávka v poľnohospodárskych prácach a dedina sa venuje veľmi častým a užitočným výletom do prírody. Okolie Prakoviec bolo odpradávna bohaté na úrodu borovníc, malín, černíc, brusníc a húb.

Júl
Ako prvé sa začali zbierať borovnice. Tieto rástli v blízkom i vzdialenejšom okolí obce. V blízkosti to bola Ondrova, Pri krížu, Nad Hutným a ďalej zasa na Komorovej, Hrícových a Matzových lúkách. Borovnice sa v zásade spotrebovali doma - sušili sa, robili sa na šťavu alebo ináč zatvárali. Vo veľmi malej miere sa predávali. Po borovniciach prišli maliny a to už boli prakticky celodenné výlety. V 30. rokoch sa najviac malín vyskytovalo na dosťvzdialených uhliskách a to najmä na Čapkových, za Skalu, Pod Mosciskami a na Rozsypanej skalke. Keďže sa jednalo o celodenné výlety do vzdialenejších miest, rodičia deti zverovali do opatery staršej osobe. V Doline boli známe a obľúbené vodkyne zberačov malí Nina Gregová - Juhaska, Nina Pavlína Andrášková a Nina Jevka Simková. V čase sezóny, ktorá trvala asi 15-20 dní sa každý deň okrem nedele ponáhľali deti so svojou vodkyňou do uhlísk. Tam každý dostal pridelený svoj rajón, určený čas na svačinu a odpočinok, ako aj pravidelné ozývanie sa, aby sa niekto nestratil. Deti svoju vodkyňu na slovo počúvali. Časť malín sa spotrebovala doma, väčšinou na šťavu a lekvár. Hodne sa predávalo a to do zberne, ktorá bola vo dvore u Puškárových. Takto si deti, ako aj rodiny prilepšovali do rodinného rozpočtu. Dobrý zberač si mohol za deň zarobiťaj 30,- Kčs, čo bolo na túto dobu dosť. Topánky od Baťu vtedy stáli 29,-Kčs.
Súčasne sa zbierali aj černice, ale tých až tak veľa nebolo a ani u Prakovčanov neboli vtedy nej ak zvlášť obľúbené. Otcovia so synmi, zvlášť v nedeľu zavčas rána, chodievali na huby. Obyčajne na dubáky, kozáre, holubnice a kuriatka. Huby v tej dobe rástli všade v celom blízkom i ďalšom okolí obce. Najznámejšie však boli hubárske terény Za Poľanu, na Bočnej ceste, na Dzurovej mláke, na Štefankových, na Stadloch, v Konechore, na Seľanským a inde. Huby obohatili jedálny lístok o dobrú praženicu s údenou slaninou, či dobrou hubovou polievkou. Zbytok sa usušil a spotrebovával sa celú zimu.
Zvláštnou udalosťou koncom júla bola slávnosť sv. Anny, ktorá sa slávila tak, že sa chodilo na odpust ku Rudnému. To bol zase prakticky 2-dňový výlet, prežitý v lone krásnej, letnej prírody. Cesta tam merala asi 20 km a šlo sa neustále lesom. Zúčastňo­valo sa jej od 80-100 obyvateľov Prakoviec. Začala sa od Kríža, cez Rovinku, Zimnú vodu na Trohanky a odtiaľ hrebeňom ponad Zlatú Idku, Lucia baňu a Poproč do Rudného. Pri Krížu bola veľká rozlúčka a pri Zimnej vode malá rozlúčka. Ďalej pokračovali už len pútnici. Cesta trvala asi 6 hodín. Pútnici spali vonku v prírode, pod pútnickým kostolom pri ohňoch. Vždy tam bolo veľa ľudí z celého okolia od Štósu, Medzeva a Jasova až po Košice. Po bohoslužbách sa šlo domov. Každý už mal nakúpené rôzne púťové darčeky pre najbližších. Boli to obyčajne sväté obrázky, turecký med, medovníkové ružence a srdcia. Na ceste naspäť bolo malé uvítanie pri Zimnej vode a pred večerom už pri Kríži mnoho občanov vítali pútnikov. Títo im rozdávali darčeky, rozprávali príhody a unavení z 2-dňovej cesty si povedali, že na rok pôjdu znovu. Zvlášť príťažlivé to bolo pre 15-18-ročnú mládež, ktorá na púti videla všetko možné i nemožné. Od medveďov, opíc, papagájov a rôznych maškŕt, až po ženu rybu, muža gorilu, atď.

August
Tento mesiac sa niesol v znamení dvoch hlavných prác. Bol to druhý zber z lúk - otavy a zber žita, či ovsa. Zber otavy už prebiehal kľudnejšie ako sena a žita zase nebolo toľko, žeby znamenalo veľkú robotu. Ak čas prial, tak sa všetko pekne pozbieralo a aj vymlátilo. Ak ostal čas tak sa porobili ešte nejaké práce okolo dreva. Tento mesiac bol dosť častým termínom pre svadby.
Veľmi pekné nedeľné podvečery, keď už otavy a žita skončili, vedeli vytvoriť harmonikári v Doline. Predstavte si, krásny letný nedeľný podvečer, ľudia sedia v pokoji na lavičkách na priedomí. Akoby mier zasadol nad Prakovce. A do toho sa ozve harmonika heligonka a hrá na nej p. Gusti Klekner. No a na druhom brehu Doliny sa mu ozve p Grega Juraj. A tak raz jeden, raz druhý a zase spolu hrajú a celá Dolina ich v tichosti a pokore počúva. A počúvala by ich snáď stále. Pamätáte sa, ešte nato, starí doliňáre? Je to nezabudnuteľné! Aj tak si vedeli skromní a pracovití Prakovčania krášliť svoj život.

September
Bol významným mesiacom, pretože sa dňa 8. septembra vždy slávil odpus - hofera, deň vysviacky kostola v obci. Ešte pred tým v prvý septembrový pondelok sa išlo na trh do Gelnice. Tam sa zaobstarajú nejaké potrebné veci na oferu a pre deti do školy.
Na tento sviatok sa celá obec už dlhšiu dobu pripravovala. Tá spočívala jednak v urobení bezvadného poriadku v obci - napr. jesenné čistenie potokov bolo vždy pred oferou. Ďalej sa pripravili rôzne jedlá a zákusky na pohostenie hostí. Hostia vždy prichádzali z Gelnice, Helcmanoviec, Medzeva, Luciabane a i. Gelničania prichádzali s procesiou a ostatní len tak do rodín a po známych. Príprava pokrmov bola preto vždy väčšia, ako iba pre vlastnú rodinu. Už od včasného rána boli v centre pred Poliakom, krčmou a poštou rozmiestnené šiatre s rôznym drobným tovarom, zo dvaja lacní Jožkovia s krosnami a voz, na ktorom sa predávali melóny a dyne. Nechýbali ani zmrzlinári a medovnikári z Gelnice. Po veľkej omši sa občania zišli v centre obce, zvítali sa so známymi, rodinou, poprezerali šiatre, zašli na pivo a potom sa s hosťami rozišli do svojich domovov na hostinu. Táto trvala do neskorého popoludnia a na mnohých dvoroch a záhradách vyhrávala harmonika, ale aj cigánski huslisti z Helcmanoviec. Na oferu sa už zarezávali aj prvé kurčatá a tak tieto tiež spestrovali jedálny lístok.
Hneď po ofere prišla jedna z veľkých robot a to zber zemiakov. Rodiny a známi si navzájom vypomáhali, aby zber prebiehal čo najrýchlejšie. Kopalo 8-10 žien, deti zbierali a muži narábali s vrecami. Bola to jedna z najťažších prác. Ak bolo počasie, kopalo sa od rána do večera. Neskoro večer, ba i v noci, sa zemiaky zvážali do pivníc. Po uplynutí pár dní sa išlo zemiačnisko upratať a tak po celom chotári sa rozhoreli a rozdymili ohne, na ktorých horela suchá vňať, ale aj iné nečistoty. Súčasťou toho bolo aj pečenie zemiakov a zapíjal sa oldomáš po ťažkej práci. Do konca mesiaca však ešte ostávalo hodne práce s rezaním, štiepaním a ukladaním dreva. Septembrom končili poľnohospodárske práce v obci a nastal polročný poľnohospodársky kľud, obec prešla na iný rytmus.

Október
Mesiac charakterizovaný zberom ovocia a zeleniny a októbrovými pobožnosťami. Gazdiné zobrali úrodu zeleniny zo záhradiek a uložili ju do pivníc. Gazdovia zase úrodu jabĺk a hrušiek a uskladnili ich do sena na pôjdoch. Zbierali sa aj väčšie plánky, ktoré sa dávali do sudov s kyslou kapustou. Bola to zvlášť dobrá pochúťka. V každej rodine naložili veľký sud kapusty, ktorá bola cez zimu výdatným zdrojom vitamínov. Jesenné vychádzky do prírody boli spojené so zberom brusníc, orechov a rýdzikov. Na brusnice sa chodilo na Kloptáň, Mníšansku Kloptáň a Matzove lúky. V menšom množstve sa nachádzali aj na Mlynárke. Na rýdziky sa chodilo Pod mosciska, do Ceplej dolky, a ku Ňochovej. Rástli však aj za Poľanu a i. Na orechy sa chodilo na kraj lesov a hodne ich bolo aj na Dolinke a na Pukľu. Zozbieralo sa vždy všetko čo sa dalo, čo prinášala v hojnosti príroda a vždy to bolo spojované s príjemnými výletmi do prírody. Po celý mesiac časť obyvateľov chodila na októbrové pobožnosti. Večer už za tmy svetlo lampášov vytváralo idylické prostredie. S pomerne veľkou slávou sa oslavoval Deň slobody - 28. október. Oslavy boli pri starej kapličke, ktorá na takéto účely veľmi vyhovovala. V pekných októbrových dňoch ženy aj s deťmi chodili na zber suchého lístia, najmä do Konechory. Toto potom slúžilo ako podstiďka pod kravy.

November
Začínal sa sviatkom zosnulých - Dušičkami. Už viacej dní predtým sa upravovali hroby a vždy pravidelne aj celý cintorín. Sviečky sa zásadne začali páliť až po súmraku. Celé rodiny dosť dlho do noci stáli v piete a pohnutí pri hroboch svojich najbližších. Tento mesiac môžeme hodnotiť ako taký voľnejší a okolo domu sa robili už len také menšie práce. Pripravovala sa napr. na dlhšie obdobie sečka, zazimovali sa včely, štopkali sa husi a pod. Koncom mesiaca však už začali veľké prípravy na zabíjačku. Začalo to prípravou špajlí, rôznych prísad a pod. Ale ešte medzitým sa muselo na Ondreja liať v každej dedine olovo. Ondreju, Ondreju, na tebe olovo lejú.

December
V období od 25. novembra do 15. decembra sa až na malé výnimky, musela uskutočniť v každej rodine zabíjačka. Bolo snáďiba pár rodín, ktoré brava nechovali. Zabíjačka bola vždy veľkou udalosťou v rodine. Tešili sa na ňu starí, aj mládež. Začínala sa už zavčas ráno, ešte za tmy, rozložením ohňa pod veľkým kotlom, v ktorom sa v prvom rade pripravovala vriaca voda. Nechcem tu popisovaťcelú technológiu zabíjačky, ale len veci, ktoré boli pre ňu charakteristické. Z každej zabíjačky susedom, známym a rodine, deti roznášali kotlovú polievku a v nej hurku. Zvlášť určeným ešte ku tomu klobásu a kus mäsa. Títo to zase opakovali takže v priebehu 2-4 týždňov sa Prakovčania týchto dobrôt až prejedli. Všetko sa muselo spracovať ešte v ten deň, len údenie a vyprážanie šmaľcu, sa odložilo na ďalšie dni. Všetko však tak, aby už na Vianoce bolo údené mäso, rebrá a klobásy k dispozícii. Zabíjačkový večer končil parádnou hostinou, na ktorej pivo, čistá a zabíjačkové dobroty lámali stôl a celá spoločnosť sa mnohokrát rozchádzala až po polnoci.
Významným sviatkom bol aj Mikuláš.
Zvlášť sa naň tešili deti a rodičia sa im rôznymi, i keď skromnými, darčekmi snažili urobiťradosť. Po dedine pravidelne každý rok chodil Mikuláš s čertom, ktorý zle-nedobre vyčíňal v rodinách, kde deti údajne nepočúvali. Ako sa to dozvedel, to nikto dodnes nevie.
Predvianočný čas začínal 12. decembra výkladným jarmokom v Gelnici, kde si mohli rodiny jednotlivé potrebné veci na Vianoce zadovážiť. Oslava vianočných sviatkov bola v celej obci i v každej rodine vždy slávnostná a veľmi dôstojná. V týchto dňoch zmizli všetky zvady a neprávosti a každý sa snažil rozsievať okolo seba dobrotu. To snáď bolo to najkrajšie. Prípravy na Vianoce boli dôkladné a všetky veci, záležitosti, strava, boli akési obradné a zákonité. Možnože v niektorých rodinách rozdielne, ale v prevažnej miere platili tieto zásady: na vianočnom stole boli tieto jedlá - kapustnica, lokša, pražené údené rebrá s gruľovníkami, beľuše a kuchy s makovými rožkami. Ryba v tej dobe ešte v Prakovciach nebola, prišla až po 2. svetovej vojne. Na Štedrý večer bola celá rodina pokope. Po večeri išli deti spievaťkoledy ku starým rodičom a iným blízkym príbuzným. Chodili samozrejme aj tzv. profesionálni spievači. Na polnočnej omši sa zúčastňovala veľká časť občanov. Na Božie narodenie sa chodilo od rána vinšovaťa potom po omši, poobede, sa rodiny navzájom navštevovali. Na Štefana bola vždy v krčme a kasinove štefánska zábava. Tieto zásady sa pravidelne celé roky dodržiavali. Samotná štedrá večera bol slávnostný obrad. Od nezapáleného svetla cez vyháňanie škriatkov, ktorým hovorili škvirky, slávnostná večera až po rozdávanie darčekov, vinšov a spev kolied.
Posledný deň v roku Silvester nebol až tak veľmi v obci oslavovaný. Bola síce silvestrovská zábava, ale v popredí boli tzv. čakania Nového roku. Spojila sa parta mládeže, ktorá sa už dávno predtým rozhodla, že tento rok čakáme Nový rok napr. u Margitky, Liny, či Belu a podľa toho sa už všetko zariaďovalo. Každý doniesol pitia a jediva a Nový rok sa mohol čakať.
Tak toto je krátke kalendárium Prakoviec, ktoré sa dlhé roky pravidelne opakovalo. Až ho nové časy niekde viac, niekde menej, poznamenali. Chcel by som ku ním dodať ešte jednu poznámku a jednu spomienku. Poznamenávam, že oslavovali sa iba meniny, nikdy nie narodeniny a u žien už vôbec nie. Prvé narodeniny u mužov sa slávili až pri dožitých 60. rokov. Dnes je to už úplne ináč.

Tieto moderné priestory získali kompletnou rekonštrukciou kaštieľa, ktorý sa nachádza v areáli DSS.

Staré prakovské piesne
Od Kloptani
Od Kloptani šnih leci, nelapaj me za pleci,
ulap tu mne zabočky, poboškaj mi gambočky.


Ked som išol
Ked som išol z Ameriky do domu,
postretol som kamaráta na koňu,
servus bratú kamaratu čo nove,
či nechodza k mojej žene pánove.


Ej, nechodza, sama chôdzi za nima,
len se za ňu širopoľo rozvíja,
šak ona tam i preš tebe vyžije,
čo jej pošleš ta s panami prepije.


Ej mladý pan naj pijú z teho vínka,
bo mi prišla včera večar novinka,
bo mi prišol z Ameriky taký list,
že muj muž ma dneška večar domu prisc.


Ej, bože muj, čo som to urobila,
sebe muža, dzecom otca stracila,
sebe muža, dzecom oca takého,
čo nenajdzeš v Prafendorku lepšeho.


Ked vyjdzeme
Ked vyjdzeme Za poľanu,
postavjame rovno na ňu,
ej valašky do rúčky,
každý svoju stranu.


Ked som išol
Ked som išol cez tu hurku neveľkú,
stracil som tam butelečku buteľku,
a ja z mojej butelečky buľ, buľ, buľ,
zahojil se v mojim brušku šicek buľ, buľ, buľ, buľ.


Čarna hora -
Ej ty čarna hora, čo tak smutne stojíš povec,
že mi povec, povec že mi povec,
dzeje Kovačevič, ej dzeje Kovačevič.

Jak ja ci povjesc mám, ked ja sama neznám
chodzil un do školy,
do tej čarnej hory, chodzil un do školy,
chodzil tam každý dzeň,
eši un nevedzel, eši un nevedzel,
kedy noc, kedy dzeň.

Až vtedy un vedzel, ket ho ulapili,
a na jeho rúčky, a na jeho rúčky,
železa zložili, ej železa zložili.

Vitaj Kovačevič, už sme tu obidva,
dze se podzela, dze se nam podzela,
naša slobodienka, ej, naša slobodienka.

Čo by slobodienka, to by nebolo nič,
ale naše hlávky, ale naše hlávky,
ale naše hlavky, ej, stínané musia byť.
Toto bola naj milšia pieseň starého otca, vyjadrujúca boj za slobodu Čiernej hory spod tureckej nadvlády.

A teraz ešte jednu prakovskú vinčovačku na Štedrý deň - VILIJU,

Božie narodenie, Štefana, Nový rok a Tri krále:
A ja vam vinčujem na totu svatu viliju,
hojnejší, spokojnejší, zdravší, veselší,
roky dožič, jak sme jich žili a prežili,
ot pána boha čokoľvek zadali,
pochválený pan Ježiš Kristu.

Rôzne slová po prakovsky - prakovská spiština
abfal - nepodarok
aiste - akiste
akord - úkol
amrela - slnečník
ancug - oblek
arabaty - jarabatý
ardža - hrdza
auslak - výklad

balamucic - miasť
baľogar - ľavák
baľvir - holič
bambuch - brucho
banovac - divieť
basamuna - otlačok
batria - pozorovateľná
beamter - úradník
bekeraj - cukrovinka
bigľajs - žehlička
bina - javisko
binda - opasok
bjiľko - bielok
blajbas - ceruzka
blajbas - ceruzka
blindovac - zaslepiť
bogar - komár
bormašina - vŕtačka
božikac - horekovať
bravdijan - ženích
braveňak - mravec
brazuleta - náramok
brendzuj - hamuj
brenzuj - zabrzď
bridoš - had
brinek - cengáč
budar- zod
buchhalter - účtovník
buketa - kytica
buksa - pokladnica
bundža - hruda
burane - burina

cahy - prestieradlo
cajger - ukazovateľ
cajgnis - vysvedčenie
ciment - škorica
cimerman - tesár
cmise - šero
cylinder - valec

čerčec - rachotiť
čerkutka - hrkalka
čisarka - hradská
čulic se - chúliť sa

darunek - dar
dašek - strieška
dekeľ - veko
dekung - zákop
diftiritus - záškrt
dili - dlážka
dišeľ - oje
dlubac - ďobať
drišľavky - bystričky
drocerban - lanovka
dudla - buďavina
dufart - chodba
durchšlak - cedidlo
dzeka - nálada
dzmul - bahno
džad - mrzák
džubnuc - bodnúť


eingus - náliatok
ek - hrana
elefant - slon
ére - protekcia
eši - ešte

facan - bažant
fajerman - hasič
fajgľivý - Istivý
fedrovanie - pérovanie
ferlobunk - zásnuby
feršľus - uzáver
fichta - smrek
firhang - záclona
flek - škvrna
frajla - slečna
frišno - chytro
frišny - čerstvý

gači - spodky
gelendri - zábradlie
gengľavý - cintľavý
gengľavý - malátny
gerok - kabát
gevicht - závažie
gimpeľ - hýľ
giser - zlievač
giseraj - zlieváreň
glejda - smalt
glupi - hlupák
granik - žeriav
graty - nábytok
grincajk - zelenina

hajduk - hájnik
harčec - chrápať
halteštele - zástavka
hamka - brzda
hamrik - kladivo
harnaďa - vlasnička
heler - halier
helfer - výpomocný
hombačka - hojdačka
hordo - obedár
horebirdi - doluznačky
hozuntrageľ - traky
hraky - chrchle
hruška - žiarovka
huňa - halena
hupcuk - kladka
hurka - jaternica
hvarec - hovoriť

inaš - sluha

jáger - poľovník
jasno - ďasno
javitov - polepšovňa

kadica - káďa
kandraty - kučeravý
kapeľuch - klobúk
karia - kára
kark - hrdlo
kartka - pohľadnica
kasta - bielizník
kera - zákruta
kermeš - hody
kirbis - tekvica
kista - truhla
kľambra - skoba
klapačka - čeľusť
klij - glej
knap - tesný
koľak - bodliak
komótny - pohodlný
konzumoš - obchodník
kop - dieza
kopercina - papraď
kovertka - obálka
kôstka - členok
kracherľik - sódovka
krasta - chrasta
krastka - sedmokráska
kreheľha - kolkáreň
krehľa - kryha
kryjenka - schovávačka
kudly - neupr. vlasy
kukac - civieť
kukac - dívať sa
kukučka - šiška
kuľaga - krivica
kurbľa - kľuka
kutli - držky
kvartiľovac - ubytovať

ladička - bedna
lajblik - živôtik
lajter - vedúci
lamanina - lámka
lancuch - reťaz
lauf - hlaveň
lecec - cválať
ľenča - šošovica
luft - vzduch
ľun - výplata

majzlik - dláto
mandula - mandľa
marka - známka
mašingver - guľomet
mašinista - strojvodca
merkuj - zapamätaj
miškovanie - kastrácia
mitarbaiter - spolupracovník
molha - hmla
mudrovac - debatovať
muster - vzor

nabesperak - napriek
nabral se - infekcia
nakrochmaľic - naškorbiť
nalpa - opica
neška - dnes

oberva - mihalnica
okyc - námraz
oringľa - náušnica
ortovac - klčovať

pantofle - bačkora.
patróna - nábojnica
penzionar - dôchodca
perpendikel - kyvadlo
perša - hrudník
peršo - najprv
perun - hrom
pincir - čašník
pinga-jama
pľac - námestie
planoci - mdloba
pľantac - motať
pogret - pohovka
pokrutka - ľadvina

poky - kiahne
popka - bábika
porcia - daň
poutru - napozajtra
povaľina - povala
prajskurant - cenník
prešburšt - tlačenka
prikľet - predizba
próba - skúška
pudšpocic se - podtknúť sa
pugnuc - švihnúť
pukeľ - hrb
pukľaty - uhrbený
puľak - moriak
putarľina - podhrdlina

rachunky - počty
rajs - ryža
rakaha - ropucha
rechnung - účet
renda - handra
rička - nížinná lúka
rigeľ - závora
rihac - dáviť
riňavý - hnisavý
ríngelšpil - kolotoč
romoni - mrholí
rucac - hádzať
runda - zaokrúhlenie
runkľa - cvikla

segiň - chúďa
skocubeny - strapatý
skura - koža
skurčic - dokrkvať
sľupnuc - vkĺznuť
splanirovac - urovnať
spričny - neústupčivý
spričny - škriepny
strašek - mátoha
strof - trest
stružľak - matrac
stružľak - slamník
stukac - stenať

šajta - poleno
šalter - vypínač
šarpac - mykať
ščaba - šťavel
ščamba - íver
ščepic poky - očkovať
šenk - výčap
šerp - kosák
šichtar - nádenník
šina - koľajnica
širm - tienidlo
škiramyš - netopier
škrajbac - čmárať
šlajer - závoj
šlajfar - brusič
šľak - infarkt
šlauf - hadica
šlep - vlečka
šleper - podval
šličuha - korčuľa
šľosar - zámočník
šľubrik - bitúnok
šľus - ukončené
šmajchľoš - úlisný
šmajchľovac - líškať
šmak - chuť
šmalec - masť
šmeľcar - tavič
šmeľcovac - taviť
šmertnica - cintorín
šmirgeľ - brus
šnep - sluka
šnoptichľa - vreckovka
šoldra - šunka
šor - zástup
špájz - komora
šparga - motúz
špiglo - zrkadlo
špinďa - vreteno
špunt - zátka
šramciher - šrubovák
šraubštok - zverák
štacion - železničná stanica
štafirovac - cifrovať
štamproch-kameňolom
štanga - tyč
šteker - zástrčka
štift - tyčinka
štiglica - stehlik
štik - ohorok
štrajchac - trieť
štrajt - zvada
štrajtac - vadiť sa
štrajtac se - hádať sa
štrang - povraz
štreka - trať
štrikeraj - výšivka
štrimfľa - ponožka
štruďa - závin
šturma - víchrica
šuflada - zásuvka
šuc zástera
šus - výstrel
šuter - štrk
švablik - zápalka
švinina - bravčovina
švungrad - zotrvačník

tačina - čačina
tačina - ihličie
talpa - podošva
tej - čaj
terniga - trnka
tigeľ - ohňovzdorná nádoba
tirarct - veterinár
tlušňak - dubák
tolmačer - tlmočník
trimac - držať
trujka - ďatelina
truna - rakva
tuho - lacno,
turňa - veža
turnovac - cvičiť

uhľisko - rubaň
ulapic - chytiť
umšlag - obklad

vadzic se - hašteriť
vachtar - strážnik
vachtareň - vrátnica
vajlink - drez
vanta - kameň
varštak - dielňa
vartesal - čakáreň
vekseľ - výhybka
veksľovac - striedať
veper - brav
vercajg - nástroj
vinkeľ - uhol
vorichtung - zariadenie
vražic - čariť
vuľha - jelša
vyluftovac - vyvetrať

za sitka - posiedka
zac - usadenina
zaft - šťava
zahakovac se - koktať
zahartovany - zakalený
zajmuc - hájiť
zbuška - maselnica
zicung - schôdza
zicherhajstka - spinka
zrukovac - tlačiť

žmund - naplavenina
žochtar - hrotok

Z knihy autora Emila Andraška: „Putovanie po starých Prakovciach“,  prepísala
Anežka Vražbová Horné Chlebany

Vznik železiarskeho priemyslu na južnom Spiši a s ním spojený vznik Prakoviec
Spiš je bohatý na veľké množstvo historických pamiatok. Bohatá je však aj jeho história baníctva, kováčstva a železiarstva. Je ním spojený najmä južný Spiš a v ňom tiež Hnilecká dolina. Už od pradávna sa v údolí Hnúca ozýva búchanie hámrov. Hnilecká dolina bola dávno známa bohatými ložiskami železnej a medenej rudy, ale aj lesmi, bohatými na drevo, čo umožňovalo rudu taviť a získavať z nej kujné železo. Najmä do oblasti dolného toku Hnilca v 13. storočí po tatárskom vpáde povoláva kráľ Bela IV. osadníkov z Nemecka. Títo tam kladú základ železiarstva.
Už v roku 1276 dostáva Gelnica od Ladislava IV. mestské výsady a stáva sa jedným z najstarších banských miest na Slovensku.
Roku 1282 vznikajú Jaklovce a v roku 1280 Štilbach, Vondrišel a Švedlár.
Za vlády anjouovskej dynastie 1308-1382/, ktorá prišla z ekonomicky a kultúrne vyspelejšieho Talianska, došlo aj na Slovensku k prudkému rozvoju remeselnej výroby. Na nej sa okrem Nemcov začali zvýšenou mierou podieľať aj slovenskí remeselníci. Zvlášť významné postavenie malo baníctvo a spracovanie rúd na Spiši. Dochádza tak k zakladaniu ďalších miest a osád.
V roku 1327 vzniká kráľovské mesto Smolník, v roku 1336 Rychnava a ďalšie. Takže, keď roku 1368 urobil Juraj Bobok na príkaz kráľa revíziu mestského chotára Gelnice, už sa tam nachádzali Krompachy, Slovinky, Zakarovce, Jaklovce, Margecany, Folkmár, Kojšov, Prakovce, Helcmanovce, Mníšek a Svedlár. Toto svedčí, že už vtedy tu existoval reťazec osád a miest, ležiacich v neveľkých odstupoch a do tejto starej sídelnej sústavy zapadajú aj Prakovce
Do života a dejín Prakoviec hlboko zasiahla grófska rodinu Csákyovcov, presne to bolo v roku 1648 až do roku 1905. Táto rodina nie vždy prejavovala dostatočný záujem o rozvoj výroby železa v Prakovciach, napriek tomu však trvalé udržovala zariadenie pri prevádzke a nikdy ho nedávala do prenájmu. V tejto dobe bolo v údoliach Hnilca od Stratenej až po Jaklovce a v jeho horských prítokoch veľké množstvo baní a hámrov. Zo všetkých týchto však najväčší rozvoj zaznamenali Prakovce. Dnes žiadny z týchto závodov v údolí Hnilca, okrem Prakoviec, už neexistuje. Teda aj z týchto skutočností treba pôsobenie Csákyovcov v Prakovciach posudzovať.
Treba poznamenať, že táto rodina vždy viedla závod vo vlastnej réžii. Vedela si vždy vybrať schopných ľudí na vedenie a využívať v plnej miere zručnosť prakovských remeselníkov. Bola vlastníkom bohatých lesov, produkujúcich kvalitné drevo na drevené uhlie, čo bolo základným predpokladom výroby železa. Na rozhraní storočí prebieha v Uhorsku monopolizácia i v želez. priemysle a statkársky spôsob hospodárenia ustupuje do pozadia. Rodina Csakyovcov po štvrt'tisícročí predala svoje panstvo v Prakovciach. Dcéra Irma, dedička posledného majiteľa Ladislava Csakyho, predala celý majetok akciovej spoločnosti Rudolf Schmidt a spol. - Viedeň. Ku tejto grófke Irme sa viaže jedna udalosť. Raz prišla na bohoslužby do kostola a sedela v lavici medzi bežnými občanmi. Predstavenstvu obce a cirkvi sa to nevidelo a preto dali postaviť samostatnú, vznešenejšiu lavicu, potiahnutú červeným súknom a umiestnili ju na čestné miesto pod kazateľnicu. Pani grófka však do kostola v Prakovciach už nikdy viac neprišla a teda v tejto lavici ani nikdy nesedela. Lavica dodnes stojí v kostole.
Tak ako dnes, tak aj v minulosti nie je možné písať o Prakovciach bez výroby a spracovania železa. Jedno ovplyvňuje druhé, preplieta sa, železo ovplyvňuje život Prakovčanov odpradávna a oni sú zasa jeho tvorcovia v rôznej dobe a podobe. V tejto dobe sa železné rudy zhutňovali vo veľmi jednoduchých pieckach buď v jamkách alebo nadzemných, hlinou vymazaných pieckach. Do vypálenej taviacej jamy ukladali vo vrstvách drevené uhlie a drvenú železnú rudu. Oheň rozdúchavali až vzniklo cestovité zvárkové železo vo forme hrudy, valiacej. Z tejto sa potom ručnými kladivami odstránila troska a ďalším kovaním sa spracovávali úžitkové predmety.
Tieto prvé taviace pece neboli viazané na určité miesto. Vznikali tam, kde priamo na povrchu zeme sa našli vhodné rudy a kde bolo dosť vhodného dreva napálenie dreveného uhlia. Stavali sa často v lesoch najmä na svahoch, kde vietor zabezpečoval prirodzený ťah. Nazývali ich preto aj pohyblivými pecami. S touto technológiou spracovania železa je spojený aj život našich prapredkov.
Už v 15. storočí sa na Spiši stretávame s väčšími pecami, tzv. slovenskými. Získavala sa z nich už väčšia hruda železa. Stavali sa na stálo pri potokoch a poháňali ich už vodné kolesá. Ručné kladivá boli nahradené hámornými kladivami, ktoré tiež mali vodný pohon. Dochádza postupne k určitej špecializácii v železiarskej výrobe. Jedni vyrábajú železo, iní ho spracovávajú na užitočné výrobky a iní ich predávajú. Na tzv. oceliarskych hámroch sa vyrába tyčové železo, klince, plechy, meče a iné zbrane a výrobky. Išlo tu o samostatných výrobcoch, ktorí sa zameriavali len na spracovanie konečných výrobkov zo železa. Železo dostávali ako surovinu z inej železiarne.
Rozvoj baníctva a hutníctva na Spiši je tiež spojený s menami Jakuba Fuggera, obchodníka a majiteľa baní, ktorý sa v 16. storočí spolčil s technicky nadaným Jánom Thurzom, šľachtickým majiteľom baní na Spiši. Vybudovali veľký podnik. V službách Thurzovcov pôsobil aj známy odborník v baníctve a hámornej technike Anton Roll. Práve ten v roku 1586 založil v Prakovciach železné hámre na vodný pohon a pričinil sa tak o významný pokrok v železiarstve Prakoviec a položil tak základy budúcemu železiarskemu priemyslu v Prakovciach. Môžeme ho teda označiť za prvého známeho majiteľa a vedúceho závodu. Bol aj majiteľom celého prakovského chotára. Neskôr sa venoval viac výrobe medi v okolí Margecian, odtiaľ pochádza i názov Rollova Huta.
Podstatná časť slovenských pecí s dúchadlami a hámrami na vodný pohon sa nachádzala v údolí hrelikovského potoka v Doline a v menšej miere v údolí gelnického potoka. Ešte dnes sú v týchto dolinách stopy po banskej hlušine a troske v dĺžke 2-3 km.
Hneď na konci Doliny za domom M. Helcmanovského je jedna baňa, pri Krížu druhá, na Haldze tretia a Štvrtá, za Poľanu piata, na Výhone šiesta a siedma. V okruhu ani nie 500 m je ešte aj teraz viditeľných sedem baní. Predpokladáme, že u každej bane bola slovenská pec s hámrom. Osádku takéhoto pracoviska tvoril približne tento počet pracovníkov: 3 baníci - kopáči, 2 pomocníci, 2 taviči s 2 pomocníkmi, 2 kováči s 2 pomocníkmi, jeden povozník s pomocníkom, traja uhliari a jeden predák - vofarbeher, teda celkom cca 20 pracovníkov. Môžeme preto predpokladať, že okolo roku 1750 v Prakovciach takto a pri tejto technológii pracovalo cca 120-130 pracovníkov. Keďže tam spravidla pracovali celé časti rodín, mohli mať vtedy celé Prakovce cca 30 usadlostí s asi 200 obyvateľmi. Z toho v Doline asi 120, na Hutnom asi 40 a za Čurinku asi 40 obyvateľov.
Postupným rozvojom výroby železa sa zvyšoval aj počet obyvateľov, ktorí pre svoju obživu potrebovali ďalšie polia. Predpokladáme, že v tejto dobe zúrodnili pozemky pod starou školou, za cintorínom, Ortvaň a Kačmarova. Podrobné záznamy o živote v tejto úlohe nie sú nám známe, iste to život nebol ľahký, pracovala skoro celá rodina, ortovali lesy a pripravovali ich na polia.
Myslíme si ale, že základnou príčinou prečo sa práve v železiarni v Prakovciach zo všetkých závodov v hnileckej doline podaril najväčší rozvoj, bola tá skutočnosť, že vyrábali veľmi kvalitné železo, ktoré na určité výrobky bolo považované za najkvalitnejšie. Išlo najmä o výrobu veľmi jemných železných prútov a tyčí na výrobu drôtu, ktorá bola sústredená v Gelnici, ako aj rôzne druhy špeciálneho tyčového železa. Toto železo odoberali kováči v blízkom okolí a cechoví majstri z Gelnice na výrobu klincov, krúžkov, náradia a iných nástrojov. Teda pružná reagencia na trh kvalitnými výrobkami zabezpečovala stály odbyt a takto sa vytvárali podmienky pre ďalší trvalý rozvoj závodu. Myslíme si, že táto filozofia riadenia je viac ako aktuálna najmä dnes. A vidíte, že bola známa v Prakovciach už pred 250 rokmi.
Táto filozofia riadenia, ale aj vonkajšie pomery, dlhé napoleonské vojny a ďalšie výboje podnietili búrlivý rozvoj prakovských železiarní koncom 18. a v prvej polovine 19. storočia. Do tohoto obdobia treba aj datovať vznik závodu už v terajších priestoroch. Produkcia železu zo slovenských pecí už nestačila potrebám. Slovenské pece, i keď tieto hneď nevymizli, začali vytláčať vysoké pece.
Roku 1805 bola v Prakovciach postavená vysoká pec - Huta Ľudmila, pomenovaná podľa Ľudmily Lazanskej, manželky grófa Štefana Csakyho. Sídlila na mieste terajšej náraďovne a bola v prevádzke až do roku 1918. Slovenské pece s hámrami postupne v hrelikovskej a gelnickej doline zanikali a závod sa začal budovať a rozširovať v terajších priestoroch, tzv. horná časť závodu a vo valcwerku, tzv. dolná časť závodu. V hornej časti závodu bola sústredená výroba železa, zlievanie a mechanická dielňa a v dolnej časti závodu hámre a valcovňa.
Teda viac ako 450 rokov, najprv pohyblivé piecky a ručné kladivá a potom slovenské pece s hámrami na vodný pohon tvorili základ výroby a spracovania železa v Prakovciach. 25 generácií našich predkov žilo a pracovalo bez väčších zmien a vplyvov v hrelikovskej a gelnickej doline za Čurinkou. Baníci, kováči, povozníci, uhliari a neskôr aj zlievačstvo. Tu prežívali svoje všedné, ale aj radostné dni. Pomaly ale iste aj s ťažkosťami sa lúčili so stáročnou technológiou a zvyklosťami a museli sa začať učiť a zvykať si na moderný spôsob továrenskej výroby a aj na zmenený spôsob života.
S postavením vysokej pece sa výrazne rozširuje aj zlievárenská výroba. Táto vyrába surové železo pre hámre, ale aj priamo z nej sa odlieval rozsiahly sortiment odliatkov, dokončovaný už v mechanickej dielni. Boli to najmä šporákové platne, šporáky, dielce pre hámre a mlyny, stĺpy, kríže, náhrobníky, rošty a samozrejme surové železo, kované tyče a plechy. V tom čase mal závod obchodné sklady v Košiciach, Prešove, Medzeve a cez nich zásoboval svojimi výrobami celé východné Uhorsko. O odbyt svojich výrobkov závod nemal núdzu.
V roku 1843 došlo ku modernizácii vysokej pece a k výstavbe prvej kupľovej pece. V dolnej časti závodu, vo valcwerku, sa postavila aj prvá válcovňa plechov, poháňaná vodnou turbínou typu Yonwal. Značne vzrastá možnosť rozšírenia výrobkov závodu. Začali sa valcovať veľké plechy, tenké koľajnice, špeciálne železo na výrobu obručí, motýk, cánové železo na výrobu drôtov, klincov a ihiel.
Pri zhromažďovaní podkladov o histórii Prakoviec sa mi dostal do rúk veľmi prekvapujúci materiál o živote pražského rodáka Eduarda Preissa, prvého. Čecha, ktorý preukázateľne precestoval celý svet. V jeho bohatom životopise sa vyskytuje i epizóda, ktorá sa vzťahuje k Prakovciam. Po Preissovi sa zachovala stručná autobiografia, v ktorej sa zmieňuje o tom, že v lete v roku 1848 riadil v Prakovciach odlievanie batérie 6-librových kanónov i s lafetami a vozíkmi na strelivo. Preiss, ktorý sa zúčastnil pražského povstania roku 1848, dostal sa v lete cez Krakov/ do Levoče, kde sa už pred vypuknutím kónvédskych bojov zaradil do kossuthovského hnutia v Spišskej garde. Ako bývalý rakúsky kadet-delostrelec, zbehlý vo výrobe kanónov a munície, bol poverený úlohou doplniť slabý delostrelecký park revo­lučných vojsk. Pretože závod bol v tejto dobe známy ako mimoriadny kvalitný výrobca železiarskych a hutníckych výrobkov voľba padla jednoznačne na neho. Preiss sa vo svojich pamätiach výslovne zmieňuje o tom, že jeho batéria 6-libroviek, zhotovená v Prakovciach, bola prvými mosadznými kanónami, odliatymi na území celého Uhorska. Vyslovuje obdiv a uznanie s akou rýchlosťou a akej vysokej úrovni zvládli prakovskí remeselníci túto náročnú výrobu. Táto batéria neskoršie pod Preissovým velením výrazne zasiahla do bojov o Košice 11.12.1848. Preiss píše, že v Prakovciach úplne dohotovil 5 kusov a že šiesty ostal nedokončený.
Odlievali sa tu delové hlavne, gule, lafety, pre revolučnú armádu roku 1848-49.
I táto malá epizóda z dlhoročnej histórie závodu svedčí o kvalite jeho výroby.
„ALAŠ“ - ZÁJAZDNÝ HOSTINEC V PRAKOVCIACH
Furmani zložili v závode rudu a drevené uhlie, kone ustajnili, ošetrili nakŕmili v stajniach, vozy im opravili kolári a kolesári a mohli sa tam najesť a vyspať. Po naložení hotových výrobkov odišli na ďalšiu cestu. Teda kvalitné služby na počkanie a na mieste. Tento zájazdový hostinec s celým areálom po prakovsky "alaš" sa s rozvojom železnice postupne rušil a stáva sa z neho už len hostinec. V jeho ubytovacej časti sa zriadilo 7 bytov pre zamestnancov závodu. Bolo to asi okolo roku 1890. Môžeme teda hovoriť o vzniku prvej kolónie pre robotníkov. Potom nasledovali ďalšie kolónie, ale o tých až neskôr. V roku 1880 bol postavený aj poštový úrad, dnes už neexistuje. Zrúcaný bol pri výstavbe závodu v roku 1938.
V roku 1907 pozostával závod z týchto častí::
• vysoká pec na vodný pohon s pražiacimi pecami na rudu
- zlieváreň s 3 kuplovňami
oceliareň s kelímkovými pecami
mechanická dielňa - vŕtačky, sústruhy a pílky na transmisný pohon náraďovňa pre vlastnú potrebuu
6 modeláreň a stolárska dielňa
valcovňa s 5 valcovacími traťami na vodný pohon
vodné stavby a to 2 hate, jedna v hornej a jedna v dolnej časti závodu o celkovom výkone asi 160 H P
-železničná vlečka a
10 - príslušné skladové hospodárstvo.
V tom istom roku pracovalo v závode 213 zamestnancov a na okolí 151 baníkov, uhliarov a furmanov. Celkom teda 364 zamestnancov. Určite v tomto období veľký a moderný železiarsky závod, jeden z najväčších na Slovensku. V tomto období závodu môžeme hovoriť ako o veľmi úspešnom. Závod napriek zvyšujúcej sa konkurencii prosperoval, pretože sa modernizoval, zavádzal nové výrobky a technológie, finalizoval a skvalitňoval výrobu.

Na rozhraní 19. a 20. storočia sa v obci postavilo mnoho už murovaných domov. Dolina, Čurinka a Hutno, vrátane centra nadobudlo už dnešnú podobu, najmä čo sa týka počtu domov.
Málo vieme z tej doby o predstaviteľoch obce, ako aj o kultúrnom a politickom živote vôbec. Máme však podklady o práci, zamestnaní, bývaní a mzdách konkrétnych Prakovčanov, žijúcich na rozhraní 19. a 20. storočia. Vieme, že v tej dobe žilo v obci 500 až 550 obyvateľov asi v 82 domoch. Najväčšia koncentrácia bola v Doline a centre, kde žilo asi 350 obyvateľov asi v 50 domoch.
V závode pracovalo 226 zamestnancov a okrem nich aj 150 baníkov a uhliarov. Je nám už známa aj presná profesná skladba pracovníkov závodu. Bola takáto:
111 zlievačov,
9 modelárov,
9 tesárov,
12 kováčov,
32 zámočníkov,
31 nádenníkov a murárov a
6 kočišov.
Z tejto čiastky bolo 6 žien nádenníčok a 23 učňov v profesiách zlievač a zámočník.

Závod riadilo 16 vedúcich pracovníkov, z toho bolo 6 majstrov.
Podstatná časť zamestnancov bývala v Prakovciach. Baníci však bývali v blízkom okolí a to v Helcmanovciach, Gelnici a Žakarovciach. Ak sa pozrieme do zoznamov obyvateľov obce z r. 1896 tak sa v ňom objaví celkom 46 mien rodín. Je to podstatne menej ako v roku 1933. Svedčí to o neustálom pohybe a príleve nových rodín do Prakoviec. Niektoré dnes známe mená Prakovčanov sa v ňom ešte nevyskytujú, ale takisto v zozname z r. 1933 už mená z r. 1896 nie sú.
Začína sa tu v roku 1909 vyrábať kvalitná nástrojová oceľ značky Revolver 5/0 Ajax, ktorá obstála v konkurencii i s takými svetovými značkami ocele ako Bôhler, Poldi a iné. Vyrábala sa až do roku 1940.
V roku 1918, po vyše storočnej prevádzke zastavuje výrobu vysoká pec.
V roku 1920 sa Schmidtova úč. spoločnosť rozširuje o ďalšieho účastinára a to o Slovenskú valnom zhromaždení v roku 1920 vedenie závodu a účastinári v Prakovciach to dohodli, že sa zo závodu vytvorí slovenská firma s názvom „Účastinná spoločnosť železiarskych a oceliarskych závodov v Prakovciach". Predsedom správnej rady sa stal slovenský politik E. Stodola. Toto trvalo až do roku 1936.
V roku 1921 sa začínajú vyrábať pérové buchary Ajax v troch veľkostiach, ktoré preslávili závod po celom svete svojou kvalitou, jednoduchosťou a použiteľnosťou. Vyrábali sa viac ako 40 rokov a mali stále veľký odbyt.
Roku 1925 sa začínajú vyrábať veľmi kvalitné a vyhľadávané pílky na kov značky Ajax a v roku 1929 priemyselné ohrievače pecí na naftový pohon. V roku 1925 bola postavená vodná elektráreň na Hnilci.
Zveráky, buchary, pílky, priemyselné pece a nástrojová oceľ preslávili Prakovce po celom svete a to po dlhé roky. Škoda len, že sa dnes už nič podobné z toho nevyrába.
S Rudolfom Schmidtom sú novodobé dejiny obce a Prakoviec a závodu spojené celých 30 rokov, teda až do roku 1936. Modernizoval závod, rozširoval ďalšie výroby, rozvíjal obchodnú činnosť cez 3 obchodné zastupiteľstvá a to v Prahe, Viedni a neskoršie aj v Bratislave.
V súvislosti s medzinárodnou situáciou sa začalo so zbrojením aj v našej republike. Začínajú sa budovať nové kapacity na Slovensku, ktoré sa zdali byť z hľadiska vtedajších predstáv o vojne, najmenej zraniteľné. Poldina Huť Kladno, sa už vtedy vo veľkej miery podieľala na dodávkach pre čsl. armádu. Výroba Prakoviec bola vtedy veľmi známa, najmä schopné ruky prakovských železiarov.
To rozhodlo, že Poldina huť KLADNO sa stáva od roku 1936 majiteľom závodu v Prakovciach a začína veľkú investičnú akciu, ktorá na dlhé roky poznamená život závodu a obce. Živnostenská banka a Česká eskontná banka kupuje od Schidtovcov účastiny Prakoviec a na čelo spoločnosti postaví slovenského podnikateľa Milana Ivanku. Presný názov závodu bol: Akciová spoločnosť železiarskych a oceliarskych závodov, Prakovce. Dochádza aj ku zmene riaditeľa závodu, ktorým sa stáva nemecký odborník Ing. V. Rödler. Voľba na Prakovce padala aj preto, že boli prakticky Poldina huť v malom. Stavba veľmi rýchlo pokračovala a v priebehu rokov 1937-39 bola ukončená.
Podstatné rozšírenie závodu sa v stiesnených priestoroch vyriešilo tak brilantne, že ostali stáť skoro všetky objekty starého závodu, čím sa kapacity závodu značne rozšírili. Novopostavené plochy predstavovali 17 280 m2 výrobnej plochy. Zo starého závodu boli zbúrané iba tieto stavby: píla na drevo so skladom modelov, sklady dreva a ocele, sklad hasičskej výzbroje, hospodársky dvor - Gbur a robotnícky dom so starou poštou.
Tu treba dodať, že už v r. 1937 sa začína výroba ocele v modernej elektrickej oblúkovej peci..
Starí Prakovčania iste vedia, kde tieto stavby v závode pôvodne stáli. Závod v tejto podobe trval skoro 30 rokov. Okrem výrobných stavieb sa v tej dobe postavili 2 činžové domy nad starou stanicou, vila pre riaditeľa a generálnou opravou prešli všetky 3 robotnícke kolónie. Zaznamenávame v tej dobe aj zvýšenú výstavbu rodinných domov v obci.
Dostavba závodu v r. 1939 je však aj rokom rozbitia ČSR a začiatkom 2. svetovej vojny. Toto všetko silne poznamenáva aj prácu v závode. Závod je prakticky vyňatý z právo­moci slovenskej vlády a prechádza k dispozícii nemeckým podnikateľským kruhom. O jeho výrobe rozhoduje Nemecká priemyselná komora a nemecký vojenský pridelenec. Bez jeho povolenia nebolo možné robiť žiadne investície, meniť výrobný program a predávať výrobky inde, než ako určovali nemecké zbrojné plány. Závod bol plne zapojený do vojnovej zbrojnej výroby.
Vzhľadom na vyššiu potrebu pracovných síl začínajú robiť vo väčšom meradle aj ženy. Počet zamestnancov kulminuje v r. 1943, keď v závode pracuje 613 pracovníkov.
Hlavnou výrobou bolo spracovanie pancierových plechov pre kompletné bojové vozidlo. Takisto v kovanú sa v prevažnej miere vyrábali zápustkové a voľne kované výkovky pre pušky a guľomety. Celá táto vojenská výroba trvala až skoro do konca r. 1944. Nemecké vojenské velenie vydalo v decembri 1944 príkaz na prvú evakuáciu, v ktorej sa zo závodu odviezli legury, kvalitný materiál, hotové výrobky a niektoré funkčné časti ťažších strojov.
Začiatkom januára 1945 nasledovala druhá evakuácia, najmä strojov a zariadení, ako aj príslušníkov nemeckého vedenia. Z Prakovčanov nikto s Nemcami neevaukoval! Snažili sa rôznymi spôsobmi zachraňoval čo sa dalo pred odvlečením. Rýchly postup sovietskej armády zabránil Nemcom podmínovať a zničiť objekty závodu. Dňa 21. jan. 1945'v ranných hodinách obyvateľov Prakoviec s radosťou privítali prvú vojenskú hliadku, vedenú seržantom Ivanom Babjakovom. Vedenie závodu prevzal do svojich rúk Miestny národný výbor a v závode sa začína nová etapa. Ttreba povedať, že významná.
V závode došlo ku veľkému rozšíreniu najmä strojárskeho výrobného programu, jeho ďalšej fínalizácie. Výroba bola čiastočne ochromená pár týždňov po skončení vojny. Postupne sa obnovovala a bola obnovená po dovezení odvlečených strojov a zariadení z Kladna a Chomutova v nov. r. 1945.
V r. 1946 sa zavádza výroba pilníkov, armatúr a ventilov.
V r. 1947 sa zriaďuje v závode veľká ozubáreň a výrobňa gallových, transmisných a valečkovýcn reťazí.
V r. 1946-1948 boli ku závodu pridelené tieto organizácie: Zlieváreň Boden losz v Medzeve, Kováreň Miklossy v Plešivci, Zlievareň Jacobs v Košických Hámroch, Kováreň Böhm v Medzeve a reťazáreň Katena v Sobědruhoch.
V r. 1949 sa zavádza výroba huntových súkolí a
v r. 1950 výroba mangánovej ocele, ktorá sa stane v budúcich rokoch profilujúcim výrobkom závodu. Teda prudké tempo nových výrob, ktorých zvládnutie veľa hovorí o vysokých kvalitách kolektívu. Bola predĺžená vlečka. Nové výrobky pokračujú ďalej.
V roku 1951 sú postavené učňovské dielne a kotolňa.
V r. 1957 sa zavádza náročná výroba otočných stolov k frézam,
v r. 1958 plechoobrábacie stroje a dvojkotúčové brúsky a leštičky.
V r. 1959 strojné obrubovučky a
v r. 1960 prevodové skrine. Na všetky tieto výrobky bolo potrebné výrobu v krátkej dobe veľa prípravkov, náradia, modelov a zápustiek Nakresliť a vyrobiť mnoho jednoúčelových zariadení, zaučiť množstvo ľudí a veľa ďalších vecí. Bolo nasadené veľmi prudké tempo.
Po roku 1960 začala výstavba prírubárne, výroba začala v roku 1971. Vzhľadom na zmenu výrobného programu ako aj z iných dôvodov, sú už tieto finálne výrobky v závode nevyrábajú. Je to iste veľká škoda. No toto však už nie je história, toto je už súčasnosť každému dobre známa a viditeľná Terajšia generácia prakovských strojárov má bohatú a slávnu tradíciu a )':tóriu, na ktorú môže byť pyšná. Mala by ju využívať dnes na ďalší rozvoj závodu. Najmä mladí strojári by mali hrdo, ale aj s pokorou pokračovať v tradícii svojich predkov.
V roku 1975 bol položený základný kameň novej oceliarne, najväčšia investičná akcia v histórii podniku.
Od tejto investície sa v podniku konajú už len rekonštrukcie a modernizovanie výroby.

Prepísala a spracovala Vražbová Anežka

 Le Parkour - video
Prakovce: Železnica